Kapitola:
Pridaná: 5.7.2009, 18:01:10
Čítaná: 2224×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Madison, Lilly Evans, James Potter, Sirius Black, Remus Lupin, Severus Snape ...
Stručný dej: Do piateho ročníka na Rokfort nastupuje nová žiačka, Madison. Do akej fakulty sa dostane? Stane sa priateľkou Lilly? A čo všetko sa na Rokforte udeje?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Úvod 2 » Privítanie 3 » Nový domov 4 » Soviareň 5 » Ach, to veštenie 6 » Siriusov nový look 7 » Lietanie bez metly 8 » Konkurencia 9 » Pomsta je sladká 10 » Opica a myši 11 » Hra ešte neskončila 12 » Požutý 13 » Jašterička 14 » Nevinná vychádzka 15 » Špendlíky, nová SuperStar 16 » Merlinove ponožky 17 » Hrdzavý kompas 18 » Mrcha a burina 19 » 24h Siri otrava 20 » V zajatí, a nie len noci 21 » Noc Temných duší 22 » Záhada menom Efferus 23 » Krutá beznádej 24 » Výkriky noci 25 » Metla-nový objekt lásky 26 » Lilly verzus James 27 » Filch v ružovom 28 » Sladká stávka 29 » Pomstiteľ 30 » Nečakané nie je nemožné 31 » Ohnivý deň

Nazdárek všetkým!

tuším ma tu už ani nepoznáte, že?

no tak dopredu sa naozaj všetkým veľmi ospravedlňujem za posledné štyri mesiace, čo som sa tu neukázala

jednoducho ma prešla chuť písať FF, ale žiadny strach, už som ju zas chytila a kapitoly sa budem snažiť pridávať tak často, ako to len pôjde a pokúsim sa pravideľne. bez toho, aby som túto poviedku poriadne ukončila sa z tadeto ani nepohnem, takže sa spravodlivo dočkáte aj konca :P

Ďakujem, že zotrvávate s Amyone aj naďalej

beta-readerovala Amalia Cortezova, ktorej túto kapitolu aj venujem

30.kapitola

„Ja to už ďalej nevydržím!“ vykríkla zrazu Mad a postavila sa na rovné nohy.

„Madyson?“ Lilly nechápavo odtrhla oči od červeného koberca.

„Už ju ďalej nenechám takto bezcieľne sa zdierať a zatvárať sa do vlastného vnútra!“

„Je tak smutné, že jej zabili milovanú sestru... neviem čo by som na jej mieste robila ja,“ zašepkala Lilly.

„Čo chceš robiť?“ spýtal sa Remus.

„Začať!“ Madyson rozhodila ruky a rozbehla sa smerom k dievčenským izbám.

„Niekedy vie Mad vážne milo prekvapiť“ pousmiala sa Lilly a zotrela si z líca slzu.

Dvere izby sa otvorili a dnu vošla nízka čiernovláska s uhľovými očami.

Chvíľu sa rozhliadla a potom vykročila ku oknu v ktorom sedela jej kamarátka tuho zvierajúc si kolená.

Hľadela som nad sýtozelené vrcholky stromov a pozerala som smerom, kde sa nad nimi šantili mladé testraly. Aj keď som mala pohľad upretý na ne, nevidela som ich.

Počula som ako vstúpili do izby dve osoby, ale bolo mi to jedno.

„Amy. Nech sa už stane čokoľvek, mala by si vedieť, že vždy budeš mať nás. Že ťa nikdy neopustíme a nedovolíme, aby ti niekto ublížil.“ zašepkala tesne pri mne Madyson a tuho ma objala.

O chvíľu sa k nej pridala aj Lilly.

Niekedy stačí jednoduché objatie a rany v duši sa prestanú prehlbovať...

***

„Tma...tma, ktorá vám zviera vnútornosti zo všetkých strán.

Bolesť...bolesť, ktorá nikdy nechce skončiť.

Smútok...smútok, kvôli ktorému sa oplatí bojovať a nakoniec strach...“

„Tu si v bezpečí. Si v Rokforte, nikto ti nemôže ublížiť...“

„Strach. Zo seba samého“ dokončila som a privrela som oči.

Bol to ďalší z mnohých dní, v ktoré som trávila v Severnej veži.

„Chápem...“ ticho sa ozvalo za mnou.

„Prepáč, ale myslím, že nechápeš.“

„Chápem toho oveľa viac ako si myslíš...“ zašepkal.

Pomaly som sa otočila na parapete vysokého oblúku a pozrela som sa mu do očí.

„Remus?“

„Som príšera, Amy“ povedal mi takým ľadovým hlasom, až som nemohla pochopiť, že vychádza z úst toho usmievavého chlapca.

„Každý má svoje tmavé stránky.“ snažila som sa to pochopiť.

„Tak som to nemyslel. Moju pravdu vie len veľmi málo ľudí. Nie som tak celkom človek...“

povedal mi a ja som sa nezmohla na slovo.

Zoskočila som z parapety a čakala som, čo povie.

„Amy, ja som vlkolak.“ chrapľavo zašepkal.

Srdce mi vynechalo pár úderov a podvedome som od neho ustúpila.

„Prečo mi to hovoríš?“ vyľakane som sa ho spýtala.

„Aby si sa necítila tak sama,“ sklonil hlavu a slzy sa mu tisli do očí, „ale vidím, že to nebol najlepší nápad.“

„Ja...“ zahabkala som a rýchlo som ho objala.

Myslím, že bol v takom šoku, že sa ani nepohol.

„Prepáč mi moju reakciu, ale ja som zatiaľ mala s vlkolakmi len nepríjemné skúsenosti. Moji starí rodičia nimi boli a spôsobovali nám...mne a sestre veľa bolesti“ sťažka som si vzdychla nad starými spomienkami.

„A čo bude ďalej?“ pozrel sa na mňa.

„Neviem, vážne neviem. Onedlho sú VČU a potom prázdniny, ktorých sa desím...“

„Máš kam ísť?“ spýtal sa ma vážne.

„Nie, ale mám slušnú hŕstku peňazí v Gringotbanke“ zamyslela som sa.

„Môžeš bývať u mňa. Vlastne u mojich rodičov. Po mne už znesú vážne všetko“ pokúsil sa o chabý úsmev.

„Ďakujem Remus, si naozaj veľmi milý, ale nemôžem vystaviť teba a tvoju rodinu nebezpečenstvu. To by nebolo správne. Pôjdem niekam ďaleko. Rozmýšľala som, že na dva mesiace pôjdem na Durmstrang. Tam nemajú prázdniny. Nie že by mi učenie poskytovalo radosť...“

„Neviem, či je to správna voľba. Učia sa tam čiernu mágiu.“ zamračil sa Remus.

„Priateľov si drž blízko a nepriateľov ešte bližšie...maj sa zatiaľ.“ zakývala som mu a vyšla som na točité schody.

Ako som vychádzala do skoro prázdnej chodby, niečo ma zdraplo za ruku.

„Peter! Vydesil si ma!“ predychávala som šok.

„Vydedil? My sme rodina?“ mierne nechápavo sa na mňa pozrel.

„Myslím, že nie. Vyľakal. Potrebuješ niečo?“ pousmiala som sa, lebo mi trhalo kútikmi úst.

„Aha...no vlastne Sirius ma poslal po Remusa a myslím, že ten išiel po teba. Alebo ma Sirius poslal po teba, pretože si išla pre Remusa?“ pustil ma a prehrabol si vlasy.

„Neviem čo tým sleduješ, ale ak mi chceš zlepšiť náladu, začínaš sľubne.“

„Tak na nich kašlime. Ideš do klubovne?“

„No...ale chcela som sa ešte pred tým prejsť...“

„Pôjdem s tebou,“ zahryzol si do spodnej pery.

„No, ako myslíš...“

„Tak poďme. Vieš už o tom, že má byť turnaj?“ šibalsky sa usmial.

„Ani nie. Nejako som mimo obraz...“ pokrčila som plecami.

„Hej, povedal mi to James. Veľmi sa na neho teším!“

„Na turnaj? To tak zbožňuješ metlobal?“ pousmiala som sa.

„Áno! Ale nezobrali ma do družstva...“ na chvíľu zosmutnel.

Keď som mu chcela povedať nejaké tie slová útechy, ozvalo sa nad nami popiskovanie.

„Lata a balón, išli prejsť sa na balkón. Lata na balón skočila, Petigrewa rozpučila!“ pospevoval si guľatý duch a zadúšal sa smiechom.

„Vždy ma vie prekvapiť ako pohotovo vie vymyslieť rýmy“ pokrútila som hlavou.

Čakala som, že ho Peter bude ignorovať, ale on namiesto toho vytiahol prútik a namieril ho na Zloducha.

Ten keď uvidel Petra s vystrčeným prútikom chytil až hysterické záchvaty smiechu.

„Karelso!“ rozhodne vyslovil, ale z prútika mu nevyletelo žiadne kúzlo.

Keby bola noc, tak by Zloduch svojím smiechom zobudil celý hrad.

Už teraz stačilo, že sa okolo nás začali zbierať študenti.

„Peter, kašli na neho. Poďme.“ nervózne som ho ťahala.

„Počkaj. Ešte chvíľku.“ uškrnul sa na mňa a ďalej sledoval Zloducha.

Tomu sa zrazu začalo zväčšovať brucho, potom hlava a nakoniec oči.

Napokon vyzeral ako balón s malinkými nožičkami.

„Aha! Zloduch si asi niečo pricvikol!“ vykríkol ktosi z davu a študenti sa pomaly začali smiať na vrtiacom sa zloduchovi, ktorého smiech prešiel.

„No počkaj!“ vykrikoval na Petra héliovým hláskom.

Ten na mňa len sebavedome žmurkol a pobral sa skrz tlieskajúci dav.

Chvíľu som v strede chodby len šokovane stála a zaskočene som klipkala očami.

Do reality ma priviedol až tenkým hláskom nadávajúci Zloduch, ktorý predo mnou preletel mykajúc malinkými ručičkami.

„Hej, Peter! Čakaj!“ konečne som sa spamätala a dobehla som ho.

„Čo na to hovoríš?“ hodil hlavou a uškrnul sa.

„Nemusím sa pýtať, kto ťa to naučil, ale áno. Bolo to dobré.“ prikyvovala som.

„Ďakujem. Ficus.“ povedal Tučnej Panej a vstúpil do červenej klubovne.

„Hlavné je, že ty si šťastný.“ pokrčila som plecami a zamyslene som vošla do klubovne.

Hneď ako som do nej vstúpila sa mi zdalo čosi iné.

Všetci sedeli nad knihami ako obyčajne, aj keď teraz sa k učiacim pridal aj James.

„Amyy!“ začula som tragický výkrik.

„Áno?“ otočila som sa na Madyson, ktorá ku mne bežala s troma knihami v ruke.

„Netvár sa tak nechápavo, keď ja mám nervy! Preložili termín skúšok na zajtra...zajtra! a to všetko kvôli jednému chorému profesorovi, ktorý ide o týždeň k Mungovi, musíme písať zajtra!“ vyrapkala zo seba.

Normálne by som chytila nervy a žalúdočné kŕče, ale teraz mi to prišlo ako malichernosť.

„Aha...a ako to znáša Lilly?“ spýtala som sa napokon.

Mad len zhrozene pokrútila hlavou.

„Snažila sa utopiť v sprchovom kúte.“ zašepkala.

„Aj to sa dá?“ s miernym úsmevom som sa spýtala a moja predstavivosť pracovala na plne obrátky.

„Amy!“

„No dobre, idem za ňou. Ešte ju tam zožerú nejaké žraloky.“ poznamenala som a vybrala som sa k izbám.

„Počkaj, toto dnes nosím ako povinnú výbavu. Prvá je Transfigurácia a potom Čarovanie.“ cestou mi hodila dve knihy.

„Flitwick ma prerazí.“ trocha som sa zachmúrila pri veľmi živej predstave jeho vraždiaceho výrazu tváre.

„Keby len Flitwick.“ zasmiala sa Mad.

„Tuším sa ti zlepšila nálada.“ podpichla som ju.

„Lilly?“ ozvala sa Mad, keď sme sa ocitli v tichej izbe.

„Hik!“

„Prosím?“ zamračila som sa.

„Hik!“

„Lilly, si to ty?“ Madyson prešla izbou ku kúpelni načúvajúc z kadiaľ pochádza štikútanie.

„Hik, nechajte ma tu...hik!“ ozvalo sa tlmene z kúpelne.

„Schovaný, neschovaný, idem!“ varovala som ju a vbehla som do kúpelne.

Okamžite som na členkách zacítila vodu, ktorá sa vylievala do izby.

„Tuším nás tu niekto chce vytopiť...“ so smiechom skonštatovala Mad.

„Nebuď taká...hik! veď je to len...hik! trocha vody!“ Lilly, ktorá sedela pri záchode zamávala rukami vo vzduchu.

„Lilly, vieš, že som ti hovorila, že nemáš toľko piť!“ pohrešila ju Mad a vytiahla si prútik.

„Ale to nie ja...to to umývadlo“ odpovedala a rozrehotala sa.

„Jaj, keby len vieš ako si budeš zajtra nadávať...“ pomohla som jej postaviť sa a prejsť do izby, keď sa otvorili dvere.

„Evansová! Ty pijanka jedna! Hneď mi bolo podozrivé, že sa u nás motáš, ale že zoberieš rovno šesť fľaštičiek...“

„Nekrič toľko...aj tak si to zajtra nebude pamätať.“ mávla som rukou a zamračila som sa na Lilly, ktorá začala chrápať, len čo sa dotkla hlavou vankúša.

„Nemám kričať? Veď ona mi...vypila moju útechu!“ Sirius nahnevane rozhadzoval rukami.

„Naozaj je alkohol tvoja jediná útecha?“ zazubila sa Mad.

„Podľa toho, ako to myslíš...“ prekvapene, no zároveň Blackovsky sa na ňu usmial.

„Ehm...vy...dvaja...ja som stále tu“ jemne som im pripomenula.

„Ale pravdaže...no tak, Windsterová, nehanbi sa! Žiarlivosť je jedna z najstarších ľudských vlastností!“ sebavedome sa na mňa usmial.

„Ale hlúposť je staršia. Vidno, že?“ vrátila som mu.

„No keď sa tak na teba pozerám....“

Už som urazene otvárala ústa, že ho schladím nejakou poznámkou, keď do toho vbehla Mad.

„Ale no tak...hádam sa nebudeme hádať...“ Siriusa chytila za košeľu a na mňa hodila veľavravný pohľad.

„Ešteže je tu aspoň niekto, kto dokáže racionálne uvažovať...“ zdvihol hlavu a odpochodoval z izby.

S polootvorenými ústami som hľadela, ako sa za ním zatvárajú dvere.

„A to malo byť akože čo?“ zažmurkala som z nečakaného odpisu.

„Myslíš, že sa ide učiť?“ spýtala sa Mad a naše pohľady sa spojili.

„Nie!“ vyhŕkli sme jednohlasne a začali sme sa smiať.

„Ale my by sme mohli...“ Mad potiahla jednu knihu a ja som hodila vystrašený pohľad na hrubý zväzok Čarovania.

Na druhý deň chrabromilská klubovňa priam vyžarovala nervozitu.

„Lillyý!! Vraj prišla komisia!“ bežala som do izby, aby som ju zobudila.

„Nekrič, aj tak ti nerozumiem.“ zamrmlala a pretočila sa na druhý bok.

„A rozumieš slovu V-Č-U?“ poriadne som zdôraznila posledné písmená.

Zrazu sa Lilly nečakane energicky postavila a vyvaľovala na mňa oči.

„Aké VČU?“

„Také ktoré si skoro prespala...raňajky čakajú...zakrič trikrát aleluja, šmykaj do kúpelne, úsmev na tvári a ideme na to“ doslova som ju vyhodila z postele a zavrela som za ňou kúpeľňové dvere.

„Ach, nikdy som neurobila takú hlúposť ako včera...“ nadávala si, keď vyšla z kúpelne držiac si hlavu.

„Hej?“ asi moc prekvapene som sa jej to spýtala, lebo som chytila namrzený pohľad.

„Hej!“

„No...tak aspoň budeš nabudúce vedieť, že kvôli skúškam sa neoplatí piť...“ povedala som po chvíli, aby som prerušila ticho.

„Keď ono to nebolo tak čiste len kvôli skúškam“ zachripela Lilly a zotrela si slzu, ktorá sa jej kotúľala po líci.

Zamyslene som sa na ňu pozerala, keď moje myšlienkové pochody prerušilo hlasné : „Evansová!“

„Lilly, ignoruj ho“ vzdychla som si, keď som si všimla, že jej črty náhle stvrdli.

„Evansová...ty...ty nevieš klopať?“ zastavil sa pri nej James, ktorý sa červenal.

Počkať, odkedy sa James červená?

„Ja som klopala! A...a nemôžem za to, že ty si taký...zvrhlík!“ kričala na neho a James pomaly naberal červenšiu farbu.

V celej klubovni bolo hrobové ticho, aby nikomu neuniklo ani jedno slovo.

„Ak ja som zvrhlík, tak ty si pekný pokrytec, miláčik! Prečo si nepripustíš, že si žiarlila? Že nie je stále všetko moja vina? Že ma miluješ?“ rozhadzoval rukami a ako sa približoval k Lilly, tá stále ustupovala.

„Ale...to je hlúposť! Bláznovstvo a najväčšie je, že ty si o tom presvedčený. Už sa konečne...zobuď!“

„A čo keby som zostal snívať?“ opatrne k nej priskočil a začal ju bozkávať.

Ja už som si pripravila argumenty na jej ukľudnenie, keď sa tí dvaja od seba stále nedostali.

Madyson sa na nich tiež vyvalene pozerala a keď sa od seba odtrhli Lilly sa slabo usmievala.

V tom hrobovom tichu jej pomaly zliezol úsmev z tvare a keď jej úplne došlo čo spravila nechápavo sa okolo seba obzerala a roztržito strelila usmievajúcemu sa Jamesovi facku.

„Týýý!“ vytiahla ukazovák.

„Ja?“ James si nechápavo položil ruky na hrudník.

„Áno...ty! Zvrhlík!“

„Už by si s tým mohla...BUM!“ akonáhle James pretočil oči, Lilly mu strelila ďalšiu, všetkými očakávanú facku.

„Nemám ťa rada!“ suverénne vyhlásila, akoby sa tým všetko vyriešilo a odpochodovala z klubovne von.

„Am? Už sa môžem smiať?“ tenunkým hlasom pri mne zapišťala Mad, keď sa klubovňa zas dala do pohybu.

„Hah...no môžeš.“ pomaly som sa začala usmievať a omráčeného Jamesa som kamarátsky pobúchala po pleci : „Neber si to osobne.“

„Ja....to nechápem...“

„No, milý paroháč, splnil sa ti sen, teraz by si ju mohol nechať...“

„Idem spať.“ skočil mu James do reči a zdupkal do izby.

„Vie vôbec, že sa pred chvíľou zobudil?“ spýtal sa Peter nevinne.

„Silne o tom pochybujem..choďťe na raňajky bez nás...ja idem spraviť nemožné.“ Sirius hrdo vypol hruď.

„Oživiť Jamesa? Nechceš to robiť ako v tej rozprávke so Šípovou Ruženkou, že?“ Remus sa na neho uškrnul.

„Ja mám svoje metódy...“ žmurkol a stratil sa v schodisku.

„Šípková Ruženka?“ zdvihla som obočie smerom k Mad.

„Raz ti to vysvetlím.“ trocha strhane mi odpovedala, lebo zas dostala nervy z blížiacich sa skúšok.

„Viete, ako veľmi je zdravé raňajkovať?“ zahryzla som do lekvárovej šišky.

„To čo ješ nie je veľmi zdravé... Pertificus mortalis, Larci...“ prerapkala Lilly a ďalej čítala knihu transfigurácie.

„Ale chutné!“ zamrmlala som.

„Čo je?“ spýtala sa Mad, ktorá začula v mojom hlase nahnevaný tón.

Medzitým si k nám prisadla kompletná štvorka pričom sa James prisunul čo najbližšie k Lilly a snažil sa tváriť nezainteresovane.

„Nie som rada stredobodom pozornosti...“ smutne som kývla hlavou k jednému Biflomorskému tretiakovi, ktorý na mňa upútaval pozornosť okolia.

Od toho incidentu s mojou sestrou na mňa čumeli všetci a všade.

„Hej, krpec! Zalez a nepchaj ten svoj rypákovitý nos do vecí, do ktorých ťa nič nie je!“ vyštekol na neho James, ktorý počul náš rozhovor.

Sirius zdvihol kútik úst, Peter vyvalil oči a Mad zabudla zavrieť ústa, ale mňa táto jeho nečakaná pozornosť potešila, nech už to myslel akokoľvek.

„To bolo do teba milé, Potter,“ povedala Lilly s odstupom a prevrátila stránku knihy.

Keby nebola taká pochmúrna nálada, tak asi James začne od radosti tancovať čaču.

„Všetci študenti piatych a siedmych ročníkov zostávajú vo Veľkej sieni. Po deviatej hodine sa študenti siedmeho ročníka odoberú do predprípravnej siene, aby vykonali skúšky MLOK. Ďakujem za pozornosť!“ hromový hlas profesorky McGonagalovej sa rozliehal po sieni a znovu nastal ruch s patričnou dávkou napätia.

„Ide sa na to...“ zapišťala Madyson, keď v sieni zostali len naši spolužiaci.

„Hlavne nezabudnúť dýchať!“ cez sien prešiel Moody a pred tým ako zavrel dvere na nás vyštekol takúto odvahu dodávajúcu vetu.

„To si mohol odpustiť,“ počula som ako zamrmlal James, ktorý pobehoval okolo kôpky nešťastných.

„Ale vieš, že užitie omamných látok pred skúškami je zakázané, že?“ prekvapene som sa spýtala Siriusa, ktorý mal úsmev ako slniečko.

„Ach, keď vás tu takto všetkých vidím, chce sa mi spievať!“ zanôtil.

S Madyson sme si len ako obvykle vymenili zarazené pohľady a vrátili sme sa späť ku knihám.

„Podľa mňa toho máme toľko, až je to zbytočne vyhodený čas,“ Mad hodila knihu o lavicu, „neprejde ani mesiac a nič z toho čo som sa tu bifľovala nebudem vedieť!“

„Ber to tak, že aspoň urobíš skúšky“ pokrčila som plecami, načo Lilly s tichým nesúhlasom listovala ďalej.

„Čím chcete byť?“ nečakane vyletel James.

„Ja aurorkou“ pípla Mad a jemne sa zapýrila.

„To je nebezpečné... ja by som chcela pracovať na oddelení Magického práva, alebo na presadzované medzičarodejníckych vzťahov,“ hrdo sa vystrela Lily.

„Fajn, aspoň budeme v jednej budove. Nepozdáva sa mi, že budem bývať s úradníčkou, ale aspoň ťa budem môcť chrániť. Vieš, budeš ako porcelán, ktorý potrebuje niekoho, kto by ho zachytil, aby sa nerozbil...“

„Brzdi... o čom to do pekla hovoríš, Potter?“ vyvalila na neho oči Lilly.

„No, keď už Evansová niečo nevie spracovať, ako sa potom musíme cítiť my?“ zasmial sa Sirius.

„Ja, James, Remus a asi aj Peter ideme na aurorstvo... takže, Mindestensová, my sme spolu ešte neskončili“ Sirius hodil na Mad jeden z tých svojich úsmevov.

„Omyl. My sme ešte nezačali“ vyplazila mu jazyk.

„Čo nie je, môže byť!“ zasmial sa.

„A čo budeš robiť ty?“ spýtala sa ma Lilly.

„Kliatborušiteľstvo... ak sa toho dožijem“ poslednú vetu som zamrmlala skôr pre seba, aj keď Mad to počula a hodila na mňa vystrašený pohľad.

„Ozaj Lilly, ako to bolo s tým Krumplovým zákonom?“

„Akým? Že krumpľa v polievke nemôže byť rozvarená?“ začal sa smiať Remus.

„Grumplovým!“ Lilly vyletela, ako na špendlíkoch.

Dlhé lavice vo Veľkej sieni sa nečakane zmenili na tie školské so stoličkami, tak od prekvapenia nezačala ani vysvetľovať.

„Študenti, usaďte sa prosím! Začína transfigurácia!“ počula som Efferusa a tak som si s babami vyhliadla niekoľko lavíc, ku ktorým sme sa posadili.

Po vypísaní štyroch pergamenov, dvoch roztrhnutých pergamenov, zlomení troch pier a nešikovnom vyliati fľaštičky atramentu som konečne odovzdala písomnú prácu.

„Ideme von aj my?“ ozvala sa Mad, keď dav piatakov smeroval k hlavným dverám.

„Choďte, veď je teplo. Ja musím isť na záchody a potom napísať list...“

„Pôjdeme s tebou“ ozvala sa Lilly.

„Ale netreba... stretneme sa na...písomnej z elixírov“ zaúpela som a rozbehla som sa k záchodom.

„Kamže, kam sa náhlime?“ spýtal sa ma Efferus, ktorého som skoro, po zlom vybratí rohu, zrámovala.

„Pán profesor! Ste veľmi zvedaví“ zahundrala som namrzená, že som stretla akurát jeho.

„A ty zas veľmi zaujatá“ skonštatoval, zatiaľ čo ja som nadskakovala, ako veľmi som potrebovala na záchod.

Ja tak milujem, tie jeho dvojzmyselné narážky.

„Ako to myslíte?“

„Čo budeš robiť cez prázdniny?“

Pravdaže aj jeho odpovede milujem.

„Neviem. Chcete ma pozvať na dovolenku?“ zdvihla som obočie.

„Si drzá. Nezabúdaj, že som tvoj učiteľ.“

„Pán profesor prepáčte, ale na niektoré detaily sa nedá zabudnúť“ sarkasticky som poznamenala.

„Bohužiaľ. My sa ešte stretneme. Pekný deň, Sydney“ asi len zo zvyku sa usmial a pokračoval v ceste.

Nerada sa s ním rozprávam. Vždy sa cítim zmätenejšie ako predtým.

No počkať, on mi povedal druhým menom...?

Keby sa mi tak veľmi nechcelo na záchod, tak by som tam asi stála celý deň a rozmýšľala, ale náhla potreba močového mechúra prehlušila všetky vedľajšie myšlienky.

Keď som vychádzala z izby v ruke som zvierala pero, atrament a dva pergameny.

Konečne som sa odhodlala odpísať na list, ktorý som si schovala do šuflíka.

Pri pohľade na pokrčený papier mi stiahlo všetky vnútornosti, ale raz som odpísať musela.

Ďakujem za list, a ospravedlňujem sa, že odpisujem tak neskoro, ale správa o smrti sestry ma veľmi zobrala. Na prázdniny sa niekde skryjem, nechcem Vás vystaviť zbytočnému nebezpečenstvu. Nebojte sa, viem sa o seba postarať.

Po ukončení školy vás vyhľadám.

Amyone

Dopísala som list a nasucho som preglgla.

List som poskladala a na vrch som napísala meno sestrinho bývalého priateľa.

„A začína nová etapa môjho života... tak zbytočné úmrtia“ zamrmlala som si pre seba a vypustila som školskú sovu s listom.

Pomaly som schádzala na školský dvor, keď pri mne prefrčalo čosi červenovlasé v školskej uniforme.

„Lilly?“ zamračila som sa a hneď som zacítila, ako ma niekto zdrapol za habit a ťahá ma hore schodmi.

„Madyson, ja viem chodiť aj bez pomoci!“ otočila som sa na ňu, keď ma stále nepúšťala.

„No dobre, ale rýchlo!“

„Čo sa stalo?“

„James a Snape. Lilly ho zachránila a on jej povedal humusáčka“ okamžite mi zrekapitulovala.

„Snape? Robíš si srandu? Veď ten ide po Lilly minimálne od kedy som tu...“ nechápavo som pokrútila hlavou, ale musela som takmer šprintovať, aby som dobehla Lilly.

Vlastne sme ju dobehli až v izbe, kde sedela v rohu kúpelne a plakala.

„Lilly! Vieš, že on to tak nemyslel“ Madyson si ku nej sadla.

„Nerada vás ruším, ale musíme ísť na Elixíry“ pripomenula som im.

„Poďme, Lilly, vstavaj! Musíš sa dať do kopy! Treba sa zmieriť, že tí ktorí majú prebytok chromozómu XY si to kompenzujú nedostatkom mozgových buniek!“ očividne sa Madyson snažila Lilly povzbudiť.

„Mad, ty feministka“ povedala som jej a mykalo mi kútikmi úst smerom hore.

„Ale Severus nie je hlúpy“ povedala chrapľavým hlasom a znova spustila príval sĺz.

„Ale je netaktný!“ Madyson na mňa žmurkla a mykla hlavou, aby som sa pridala.

„Asi sa zle vyspal“ snažila som sa niečo vymyslieť, ale nakoniec zo mňa vyšla len táto veta.

Madyson prevrátila oči a s úškrnom pokrútila hlavou.

„Diky baby, ale už buďte radšej ticho. Nejako to už napíšem...“ pousmiala sa na nás a postavila sa.

„Je na mne vidieť, že som plakala?“ Lilly sa postavila do stredu izby a odhodlane sa vystrela.

„Keď rátaš do úvahy aj make-up gotickej princeznej, ktorá prešla cez lejak bez dáždniku, tak nie...“ pokrútila hlavou Mad.

„Rob si srandu“ zamrmlala naoko urazene a skočila do kúpelne.

Keď z tade vyšla, konečne sme sa prestali smiať, a tak sme vyštartovali na ďalšiu skúšku.

Elixíry boli v poriadku až na tie nezmyselné latinské názvy, písomné skúšky sa vraj vždy dali zvládnuť.

Večer za nami prišla jedna druháčka.

„Je tu Lilly Evansová?“ spýtala sa ma, keď som jej otvorila dvere.

„Lilly! Hneď príde. Čo potrebuješ?“

„Jeden chlapec ju čaká dole pred portrétom...“

„Ale, čo to počujem?“ dokvitla aj Madyson.

„Ako vyzerá?“ spýtala som sa.

„Vysoký a má čierne vlasy...“ začala malá, ale rýchlo skončila, lebo Lilly zavrčala.

„Lills, kľud,“ smiala som sa, „je to James Potter?“

„Kto ma spomína?“ ozval sa hlas z klubovne.

„Ako to môže počuť?“ zamračila sa Mad.

„Nechci radšej ani vedieť...tak je to on?“

„Nie...z inej fakulty. Ahojte“ povedala malá a podozrivo rýchlo zdrhla.

„Ále, Lilly!“ s lišiackym úškrnom potiahla Mad.

„Prestaňte. Amy, stačí. Nepískaj,“ snažila sa nás zastaviť, keď sme sa smiali, ale márne.

„No choď dole a potom nám povieš ako bolo,“ Mad doslovne vyhodila Lilly z chodby do klubovne a vrátila sa do izby.

„Jaj, Mad. A že chalani sú netaktní“ zasmiala som sa.

„Oni sú netaktní!“ Lilly priam vletela do izby a nechala za sebou takmer rozrazené otvorené dvere.

„To bol až taký špatný?“ pípla som s úškrnom.

„Ja ho tak nenávidím!“

„Predsa len to bol Potter?“ prekvapene sa spýtala Mad, zatiaľ čo zatvárala dvere.

„Čo si. Keby to bol on, tak by sa tak rýchlo nedohádali,“ pokrútila som hlavou.

„To nebol Potter,“ povedala Lilly po chvíle, keď sa prestala od hnevu triasť.

V izbe nastalo ticho. Obidve sme úporne rozmýšľali.

„Prestaňte s tým. Ešte vás to rozmýšľanie bude bolieť.“ Lilly pokrútila hlavou a hodila po mne vankúš.

„Snape!“ zasyčala nenávistne.

S Madyson sme si naraz ťapli po čele, že nás to nenapadlo skôr.

„A čo ste robili? Teda chcem povedať, keby sa dalo niečo za takú krátku chvíľu urobiť, nie že by si chcela niečo...“ trochu som sa zaplietla a Madyson sa od smiechu začala váľať po zemi.

„Naozaj smiešne, Mad!“ sarkasticky povedala Lilly a naďalej sa mračila na svoj vankúš, ktorý tuho objímala.

„Dnes má trocha vyšinutý deň. Tak čo?“ pozrela som z Mad na Lilly.

„Vraj sa mi chcel ospravedlniť.“ odvrkla.

„Chlapec si uvedomil chybu a snažil sa ju napraviť, ale už je neskoro!“ rozčúlene pokračovala ďalej.

„Hádam si mal uvedomiť čo spravil, keď... keď...“ Lilly zasmrkala a vytiahla si vreckovku.

„Veď som mu len chcela pomôcť!“

„Len mu to vyletelo... myslím.“ rozmýšľala som a znova nastalo ticho.

„Lilly? Ale ty si aká šprintérka.“ ozvala sa po ďalšej chvíle ticha Mad.

„To bolo od veci...“ skonštatovala som s úsmevom.

„Síce bolo, ale vieš kedy šprintovala takto naposledy?“

„Len to nezačni vyťahovať, Mad! To je jedna z mojich najnepríjemnejších spomienok!“

„Ale Lilly! Tak to povedz Amy ty. Nech sa aj ona zasmeje.“

„No ďakujem pekne... ach, takže v jeden večer ma zavolal Remus do klubovne ktorá bola veľmi prázdna, vieš bolo veľa hodín a on ma tam pobozkal. Veľmi zarazene som na neho čumela, ale všetko mi bolo jasné, keď mu z ničoho nič začali tmavnúť vlasy a menili sa mu črty tváre. Vykľul sa z neho Potter, ktorý vypil všehodžús...“

„To si mala počuť ten výkrik o pol dvanástej v noci... na to ´čooo?´ som sa až zobudila a na druhý deň mal Potter rozrazenú peru a Lilly ruku v sadre a ja veľkú modrinu na hlave“ smiala sa pri tej spomienke Mad.

„A vtedy si mala vidieť ten šprint. Keď vykríkla, tak som sa zľakla, vyskočila som z postele, zažala som svetlo a otvorila som dvere, keď do mňa plnou rýchlosťou vrazila Lilly a zhodila na zem...“

„Ale to nebolo naschvál!“ obraňovala sa Lilly.

„Ja viem. Ale kebyže neotvorím dvere, ta si to odnesie tvoje čelo“. dokončila a nakoniec sme sa zasmiali všetky tri.

„Ach, baby. Čo by som bez vás robila!“ pousmiala sa Lilly.

„Celé dni by si tŕpla v knižnici!“ povedala jej Mad a hodila po nej vankúš.

Tak sa začala naša ďalšia vankúšová bitka plná peria a smiechu.

*********************************************************

takže toto je predposledná kapitola prvej série, čiže ešte jedna kapitola a mám ukončený piaty ročník

dúfam, že vás nezamrzela dĺžka kapitoly, sľubujem, že ďalšia bude prepracovanejšia, úhľadnejšia a možno sa na nej viac nasmejete...

[ » na začiatok « ]