Kapitola:
Pridaná: 17.2.2009, 20:05:09
Čítaná: 1420×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Madison, Lilly Evans, James Potter, Sirius Black, Remus Lupin, Severus Snape ...
Stručný dej: Do piateho ročníka na Rokfort nastupuje nová žiačka, Madison. Do akej fakulty sa dostane? Stane sa priateľkou Lilly? A čo všetko sa na Rokforte udeje?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Úvod 2 » Privítanie 3 » Nový domov 4 » Soviareň 5 » Ach, to veštenie 6 » Siriusov nový look 7 » Lietanie bez metly 8 » Konkurencia 9 » Pomsta je sladká 10 » Opica a myši 11 » Hra ešte neskončila 12 » Požutý 13 » Jašterička 14 » Nevinná vychádzka 15 » Špendlíky, nová SuperStar 16 » Merlinove ponožky 17 » Hrdzavý kompas 18 » Mrcha a burina 19 » 24h Siri otrava 20 » V zajatí, a nie len noci 21 » Noc Temných duší 22 » Záhada menom Efferus 23 » Krutá beznádej 24 » Výkriky noci 25 » Metla-nový objekt lásky 26 » Lilly verzus James 27 » Filch v ružovom 28 » Sladká stávka 29 » Pomstiteľ 30 » Nečakané nie je nemožné 31 » Ohnivý deň

Dnes oslavujem pridanie mojej prvej kapitoly na túto stránku :)

Je to presne rok a ja som veľmi rada, že vás ND neomrzelo čítať.

beta-readerovala som sama, tak sťažnosti mi prosím posielajte sovkou :)

29.kapitola

„Ani si neviem predstaviť, čo by som robila, keby neexistovali elixíry... alebo lepšie povedané hodina Elixírov s Efferusom. Asi by som sa od šťastia zbláznila!“ vyhlásila po tichu Mad a utrela si z čela pot.

Celá učebňa bola zahalená bielou horúcou parou z kotlíkov.

„A teraz zvýšte teplotu elixíru o päť stupňov! Pán Potter, poutierajte zo zemi ten elixír a nabudúce sa posnažte sústrediť viac pozornosti na elixír ako na slečnu Evansovú! Wartol nefetujte toľko ten elixír a miešajte!“ kričal pokyny pobehujúci profesor.

„Keby ten elixír aspoň tak nesmrdel...“ poznamenala som.

„On nemá smrdieť, Amy“ zamračene na mňa pozrela Lilly a ja som hodila spýtavý pohľad na tekutinu v mojom kotlíku.

„No fuj!“ s vysokým hlasom skonštatoval Efferus, keď okolo mňa prechádzal.

Madyson potichu vybuchla potláčaným smiechom.

„A v nomináciu na školského pupuška získava...“ šepla mi do ucha a ja som sa nemohla neuškŕňať.

„Niečo smiešne, slečna Windsterová?“ ako na zavolanie doklusal ku mne.

„Nie, pravdaže...“

„Tak sa láskavo neuškŕňajte!“ nahodil vraždiaci výraz tváre.

„Pravdaže...“

„A prestaňte s tým otravným pravdaže!“

„Pravd...áno“ nechcene som sa usmiala.

„Ten čo má krámy?“ spýtala sa Mad a s Lilly sme vybuchli smiechom.

Našťastie bola veľmi hustá hmla a tak nás nebolo dobre vidieť.

„Am, si smädná?“ začula som znova Madyson.

„Hej“ vzdychla som si a beh toho, aby som sa otočila, som si od nej vzala nejaký flakón, ktorý mi strkala pod nos a vypila som ho.

„Diky“ zamrmlala som a začula som potláčaný smiech.

„Čo...čo som vypila?“ vyvalila som oči na škľabiaceho sa Siriusa, ktorý si pomocou prútika zmenil hlas.

„Ale nííč“ ubezpečil ma a išiel si rýchlo sadnúť na miesto.

„Amy si v poho...“ spýtala sa ma Lilly, ktorá prišla s Mad od umývadla, ale v strede vedy prestala.

Za ňou bol počuť nadšený smiech Jamesa a Siriusa.

„Ja ho za-bi-jem!“ slabikovala som a pritom som vypúšťala z nosa paru.

„Vyzeráš ako tí španielský býk. Ešte sa tak aj tváriš“ smiala sa Madyson.

„Slečna Windsterová! Ja na takého žartíky nemám čas!“ pravdaže nemohol chýbať Efferus, ktorý ma za ruku ťahal ku skrini s elixírmi.

„Prepáčte, ale nie je to moja chyba“ nahnevane som sa obraňovala.

„Ale pravdaže. Ono to nie je nikdy vaša chyba, však?“ podal mi flakón smradľavej tekutiny.

S pochybami najvyššieho stupňa som na neho pozrela.

„No tak, nehrajte sa s tým. Keby som vás chcel zabiť, tak by som to neurobil pred celou triedou“ uškrnul sa.

„Len aby“ zamrmlala som podozrievavo.

„Pozrite, ja sa tu pred vami hrám na sestričku Láskomilnú, tak by ste mohli prejaviť trocha úcty a okrem iného aj flexibility. Alebo je vám moja prítomnosť taká neoceniteľná?“ spýtal sa ma s nadvihnutými kútikmi úst.

Nestáva sa zas tak často, že šprintujem z hodiny elixírov takou rýchlosťou ako dnes....

„Nos v poriadku?“ spýtala sa po hodine Lilly, ktorá ma čakala na chodbe.

„No hej. Vďaka presného zásahu školského...“

„Slnka zamračených dní plných elixírov“ dokončila za mňa Madyson.

„No aj tak sa to dá nazvať“ s úsmevom som mykla plecami.

„Cítim v kostiach, že dneska bude rušný deň“ skonštatovala Lilly, keď sme sa poberali na hodinu Obrany.

„Ja viem! Veď po druhej hodine je Turnaj v metlobale“ povedala Madyson nie zrovna najnadšenejšie.

„Aj tak s tým nesúhlasím, že riaditeľ zrušil tretiu hodinu, kôli metlobalu“ Lilly sa odsudzujúco pozrela do okna, akoby za to všetko mohlo to okno.

„My vieme“ s úsmevom som prikývla, pretože môj názor na ukončenie tretej hodiny vyjadroval výrazný súhlas.

„Na jednu stranu, je fain, že Obranu máme tak blízko žalárom, aspoň nemusíme turistikovať cez celý hrad,“ komentovala cestu Madyson, keď sme vchádzali do učebne Obrany, „ale na druhú stranu... sakriš, zas sme si zmýlili triedu.“

„Mad, čo nás tlačíš z triedy?“ protestovala Lilly, keď som do nej narazila a stúpila mi na nohu.

„Sme dobre“ oznámila som jej, keď sa jej podarilo vytlačiť nás z triedy skôr, ako sme sa do nej stihli nasáčkovať.

„Nie. Je plná slizolinčanov“ energicky krútila hlavou.

„Čože?“ nechcelo sa mi veriť a tak som vystrčila do triedy hlavu a hneď som ju aj stiahla s hlasným buchnutím dverí.

„Je to tak!“ povedala som jedným dychom.

„Hovoríte o nich, akoby boli prepadové komando!. Asi máme s nimi hodinu, tak mi tu nerobte scény a pekne sa tam poberte“ otvorila dvere a vošla dnu.

„Čo myslíš, mám im aj zakývať, alebo bude stačiť, keď mi budem cestou rozdávať pusinky bez kývania?“ zazubila som sa na Madyson a vstúpila som do napchatej triedy za Lilly.

„Eh... myslím, že pusinky budú nadmieru stačiť“ povedala Madyson s čiastočnými rozpakmi, keď zbadala všetky tie vraždiace tváre namierené proti nám.

„Čo je?“ spýtala som sa Lilly, ktorá očividne viedla vnútorný boj.

„Nie je miesto na sedenie“ precedila medzi zubami.

„Hlúposť!“ počula ju Madyson a zbehla niekde do stredu učebne, kde videla tri, ako zázrakom voľné miesta.

„Lilly, neškríp toľko zubami, bolia ma uši“ pokrútila som s úsmevom hlavou, keď na ňu zažmurkal, veľmi blízko sediaci James.

„Hej, diky za miesta“ zazubila sa na Remusa Mad.

„To nie ja“ pokrčil plecami a ukázal na vyškereného Jamesa.

„Ticho študenti! Ták, ako ste si stihli všimnúť, dnes máte spojenú hodinu so Slizolinčanmi,“ Moody vošiel do triedy a dal o tom vedieť hlasným príhovorom.

„Hej, ten smrad je nepriehliadnuteľný!“ okamžite do triedy zakričal Sirius.

„To skôr neprecítiteľný!“ zazubil sa pri ňom James a podali si ruky.

„Vy dvaja, ste na najlepšej ceste byť po škole, tak pozor na jazyk!“ prútikom im pohrozil Moody, ale to ho už nepočúvali, lebo práve pukali hánkami smerom k nazúreným slizolinčanom, ktorým trhalo rukami smerom k prútikom.

„Vydržte chvíľu, idem do kabinetu“ Moody ukázal smerom ku kabinetu, kde sa aj pobral.

„Dúfam, že budeme zápasiť. Mám chuť nakopať jedného slizňáka“ hlasno sa zasmial Sirius.

Lilly prevrátila oči a odsudzujúco sa na neho pozrela.

James si to všimol a okamžite buchol Siriusa po zátylku.

„O čom to hovoríš? Veď oni sú naši priatelia! Ak sa priblížiš čo i len o meter bližšie, tak z teba nezostane, ani mastný fľak, Snape! Och, ja.... nie...“

„Nenamáhaj sa“ pomaly mu povedala Lilly a uzemnila ho vraždiacim pohľadom.

„Kuknite na toho slizky sliznatého sliziaka!“ Sirius sa nahnevane hodil na stoličku, keď Severus zamieril k učiteľovi, ktorý práve vyšiel z kabinetu nad učebňou.

„Robil projekt,“ povedala Lilly, akoby bola na jeho mimoškolské aktivity hrdá, „o vlkolakoch.“

„No, to zas nemal také ťažké. Minule som bola v knižnici a je tam o nich toho fakt veľa. Aj tak ma to nebaví“ skonštatovala som.

„Mňa zas hej! Podľa mňa je to fascinujúce! Remus, nemal by si chodiť k tej tvojej babke zas tak často... vždy keď od nej vrátiš vyzeráš horšie a horšie... choď sa radšej prejsť von. Vyzeráš príšerne...“

„Ďakujem, Madyson... asi aj pôjdem“ pomaly ani nie zelený ako bledý Remus zamieril k Moodymu s taškou na pleci.

„Kde ide?“ nechápal James, ktorý náš rozhovor nepočul.

„Prejsť sa. Necítil sa dobre“ odpovedala Madyson.

„Aha... bože už len hodina a je metlobal! Mindestensová, pripravená?“ James upriamil pozornosť z Lilly na Mad.

„No“ zamumlala Madyson.

„Tvoja odvaha a ochota v tomto smere pôsobia dojmom scvrknutej slivky“ zasmiala sa Lilly.

„Máš pravdu, Evansová. Ako myslíš to no?!“

„Pán Potter, nerozkrikujte sa tu! Chrabromil stratil desať bodov!“ pobúrene vyletel Moody a tak Jamesa aspoň z časti utíšil.

Nie ale tak dostatočne, aby prestal naštvane poškuľovať po Mad.

„Tak dnes zápasiť nebudeme,“ začal Moody a okamžite sa zdvihla vlna nesúhlasu, „buďte ticho, lebo vás nechám komplet všetkých po škole! Tak je to lepšie. Kde som skončil? Aha, áno. Dnes sa koná zápas, tak jeden za deň vám určite stačí. Pokračujeme v látke o nebezpečných čarovných tvoroch, o poloľuďoch.“

Hodina Obrany prebiehala pomaly a nezvyčajne ticho, až keď...

„Psst! Evansová!“

„To sa dalo čakať! Daj už pokoj, píšem poznámky!“ Lilly na neho hodila vraždiaci pohľad.

„No keď myslíš... ak budem ticho pôjdeš so mnou na rande?“ dva krát zdvihol obočie a uškŕňal sa.

„Tak asi nie,“ Lillynu ignoráciu si vysvetlil správne, „a keď vyhrám turnaj v metlobale, napíšem si na tričko ´som idiot´ ,podpíšem sa pod neho...“

„Lilly, ale to je dosť veľké pokušenie“ štuchla som ju s úsmevom a James prestal.

„Pokračuj“ vyzvala Jamesa Lilly, ktorý zatiaľ vymýšľal, čo ešte povie.

Keď videl, že jeho milovaná nad tým rozmýšľa, chopil sa príležitosti.

„Vyhlásim, že ťa už nikdy nebudem otravovať, em, nikdy ťa už nebudem otravovať, nikdy už nebudem chodiť s iným dievčaťom ako s tebou, odstránim z vašej kúpeľne kamerku...“

„Čo???“ doslova vykríkla od úžasu Lilly tak hlasno, až sa pol triedy myklo.

„Čo?“ zopakoval James neuvedomujúc si svoju chybu.

Sirius sa pri ňom snažil ´zneviditeľniť´ zatiaľ, čo Remus si pleskol po tvári.

„Čo?“ pridala som sa aj ja, keďže mi to došlo až oneskorene.

„Hoplá“ jemným hláskom povedal James a snažil sa nenápadne vzdialiť od našej levice, lebo Lilly začala sťažka dýchať, ako pred infarktom a so zaťatými päsťami nespúšťala oči z Jamesa.

„Slečna Evansová, ste ľahšia o 20 bodov! Ticho!“ jedoval sa Moody.

„Hej!“ do Jamesa som hodila papierik, lebo moje prísediace stratili od hnevu hlasivky.

Ten ho zobral a so Siriusom ho nenápadne otvoril.

Po otvorení sa dostavila čakaná reakcia – Sirius zbledol a James sťažka preglgol.

„Nakreslila som tam ako pomocou kúziel ako obíjame Blackovu hlavu o stenu a Potterovu hlavu o strop, pričom ho ty škrtíš a Mad oboch cápe mucholapkou“ zreferovala som im trocha pokojnejšia s vymyslením trestu.

„Ako dočasný trest to beriem,“ prikývla Mad so zdvihnutým kútikom úst, „ale musíme im vymyslieť niečo horšie.“

Odhodlane som prikývla a vrátila som sa k písaniu poznámok.

„Lilly netras sa už toľko, chcem písať“ oznámila som jej.

„Ale ja som tak naštvaná!“

„S tým si nepomôžeme“ priateľky ju pobúchala Mad po chrbte, ale rýchlo s tým prestala, lebo na ňu Lilly hodila nahnevaný pohľad.

Konečne zazvonilo a my sme sa ponáhľali kôli Mad do Veľkej siene, aby sa pred zápasom stihla najesť.

Keď Lilly prechádzala okolo Jamesa a Siriusa, nezabudla im buchnúť do hlavy tvrdou učebnicou. Mne sa to zapáčilo a tak som to zopakovala a urazene som bežala za babami.

„Aspoň, že na obede nemusíme sedieť pri nich“ zamrmlala Lilly a očami zabíjala mrkvu v polievke.

„Nekrič hop, kým si nepreskočila!“ pohrozila som jej ukazovákom.

„Alebo kým ti nepreskočilo“ opravila ma Lilly a vidličkou napichla mrkvu.

„Už idú“ ťahavo zvolala Madyson a Lilly impulzívne zapichla vidličku do zemiaka.

„Mindestensová, nástup! Sory zlatko, nekaz si náladu“ James si zobral jablko z misky stojacej pred Lilly.

„Ešte sme my dvaja neskončili“ precedila a agresívne zapichla vidličku do ďalšieho zemiaka v polievke, až sa James trhol.

„To vidím“ povedal aj, keď svoju odpoveď adresoval skôr tej vidličke, ako Lilly.

„Veľa šťastia“ popriala som Mad.

„Dávaj si pozor“ prikývla Lilly a Mad nasucho preglgla.

„Mužstvo, ideme!“ zakričal James a cestou zo siene sa k nemu pridávali spoluhráči.

Zamyslene som za nimi pozerala, až kým nezmizli z Veľkej siene a stôl sa znovu nezatriasol.

„Lilly nepreháňaj to. Tá polievková zelenina nemôže za to, že máš zlú náladu“ pozrela som na karfiol, ktorý sa po Lillynom útoku rozpolil na dve časti.

„V to nech tá polievková zelenina dúfa“ jemne sa usmiala a odsunula tanier.

„Najedla si sa?“ nadvihla som obočie.

„Nechám zeleninu oddychovať, večer chystám veľký nájazd“ prikývla s úsmevom. Bolo vidieť, že sa jej dobrá nálada vrátila.

„No, metlobal mi žili netrhá, ale mali by sme sa tam pobrať“ pozrela som sa na Lilly, ktorá sa zatvárila veľmi neochotne.

„Hmm“ zahmkala pri pohľade na knihy, ktoré vytŕčali zo školskej tašky.

„Kôli Madyson“ vždy som mala na vrch, keď som chcela Lilly vytiahnuť na metlobalový štadión.

„Tak dobre, tú hodinu to hádam prežijem“ prikývla s úsmevom a tak sme sa pobrali k dubovým dverám.

„Aha, sova! Čo sa pomýlila? Hej! To nie je sova!“ za sebou som počula študentov a tak som sa otočila aj ja, keďže sa za mňa pozerala, aj Lilly.

„Mm, teba nepoznám“ naklonila som hlavu na stranu, keď pristála na lavici blízko mňa.

Od žiarivého patronusa sovy som si vzala list a rozbaľovala som ho po ceste za Lilly so zlým pocitom.

Hneď ako som rozlomila pečať sa mi niečo nezdalo.

Písmená boli ťažko čitateľné a list bol plný machúľ.

Ale problém nebol v liste, ale v jeho obsahu.

Každým písmenom som sa cítila horšie, každým slovom som prestávala vnímať prítomnosť.

Realita bola len jedna a to tá, napísaná tmavým atramentom.

Po prečítaní listu som vnímala len svoj tlkot srdca, ktorý mi drancoval bubienky a horkosť, nenávisť, ktorá sa mi vkrádala do srdca.

Zo skrehnutých rúk mi vypadol list. Ľahko a pomaly padal k zemi kĺzavým pohybom.

Podlomili sa mi kolená a ja som padla pred neho, neschopná pohybu.

Veď načo sa aj hýbať? Načo rozprávať? Všetko je to celkom nepodstatné...

„Amy... Amy... Amy... Amy!“ počula som ako niekto tlmene volá moje meno. Zrazu sa ten zvuk zväčšoval a zväčšoval, až som si uvedomila stovky hlasov okolo mňa a z toho ten Lillyn, ktorý ma úpenlivo volá a teplými rukami mnou trasie.

„Je mŕtva... je koniec... je mŕtva“ to bolo jediné čo som zo seba dokázala dostať, jediná vec na ktorej záležalo.

Bola so si istá, že je to pravda, lebo správu mi nepriniesla sova, ale patronus.

„Kto je mŕtvy, Amy?! Hovor so mnou!“ Lilly od ľútosti začali tiecť slzy.

Zrazu mi bolo všetko jasné.

Všetko tak pochopiteľné! Stačí ju nájsť a zabiť...

Vytrhla som sa Lillynému objatiu a bežala som naprieč sieňou k dverám.

Dav študentov predo mnou cúval, akoby sa ma báli.

Cestu som mala voľnú, až kým sa v otvorených dverách nezjavil riaditeľ školy.

„Nechajte ma!“ vykríkla som, ale on vytvoril silové pole, cez ktoré som sa nevedela dostať.

„Nie, nenechám. Viem čo sa sta...“

„Myslíte si, že ma to zaujíma?! Nič od Vás nechcem, len aby ste išli z cesty!“ zúrivo som na neho kričala a siahla som po prútiku.

„Ja viem, je to hrozná bolesť, stratiť niekoho blízkeho. Premysli si, čo chceš urobiť... naozaj si myslíš, že sa ti ju podarí zabiť?“ riaditeľ na mňa hovoril pokojným hlasom.

Išlo ma z neho poraziť.

„Skúsim to“ precedila som medzi zubami.

„Pamätáš si ešte, čo ti hovorila sestra?“ zahľadel sa na mňa svojimi bledomodrými očami.

Zostala som v pomykove a prestala som vzdorovať silovému poľu.

„Ešte je čas, neurob unáhlené rozhodnutia“ povedal potichu.

„Amy, Amy, počúvaj. Nech sa stane čokoľvek, sľúb mi, že neodídeš zo školy skôr ako ju dokončíš! A že neurobíš unáhlené rozhodnutia. Amy sľúb mi to!“ v pamäti sa mi vytvoril obraz sestry spred roka.

„Sľubujem“ zašepkala som rovnako ako pred tým a bolestne som privrela oči.

„Vy to nechápete...“ napriek tomu som pokrútila hlavou.

„Nechápem tomu, že sa ti cnie, za sestrou? Že ju už nikdy neuvidíš? Že sa bolíš, že ju nebudeš schopná pomstiť?“ prišiel ku mne tak blízko, aby to nepočuli všetci, ktorí sa nachádzali v sieni.

„Áno, presne. A láskavo mi nelezte do hlavy“ nepriateľsky som sa na neho pozrela.

„Sľúb mi, že dodržíš jej sľub“ stiahol silové pole.

Pozrela som sa mu do očí. Musel vidieť tú nenávisť a túžbu po pomste, ale jeho oči zostávali pokojné a milé.

„Keď príde tvoj čas, nebudem ti stáť v ceste“ povedal mi a ja som vedela, že hovorí pravdu.

Že keď to budem potrebovať bude stáť pri mne a nie proti mne.

„Život je krutý“ zašepkala som a unavene som sklonila hlavu.

„Ale vždy je pre čo žiť“ pozrel sa za môj chrbát na Lilly, ktorá na mňa vystrašene hľadela zvierajúc list v rukách.

„Ďakujem, ale nabudúce možno nebude nádej, ktorú by ste mi mohol dať“ prešla som popri ňom zmierená s tým, že zostávam v hrade, ale aj s pocitom, že sa nezastavím, pokým Soniu nepomstím.

„Amyone, neprestaň dúfať!“ kývol hlavou.

Mám taký pocit, že nikdy toho Dumbledora nepochopím.

Jemne som prikývla, otočila som sa a bez slova som sa rozbehla do prázdnej Severnej veže.

**************************************************************

no tak toto ja pokladám ako posunutie deja :)

za nadpis vďačím Attire, ktorá mi tým skrátila čas lámenia hlavy nad nadpisom :))

[ » na začiatok « ]