Kapitola:
Pridaná: 21.7.2009, 15:55:31
Čítaná: 3978×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Madison, Lilly Evans, James Potter, Sirius Black, Remus Lupin, Severus Snape ...
Stručný dej: Do piateho ročníka na Rokfort nastupuje nová žiačka, Madison. Do akej fakulty sa dostane? Stane sa priateľkou Lilly? A čo všetko sa na Rokforte udeje?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Úvod 2 » Privítanie 3 » Nový domov 4 » Soviareň 5 » Ach, to veštenie 6 » Siriusov nový look 7 » Lietanie bez metly 8 » Konkurencia 9 » Pomsta je sladká 10 » Opica a myši 11 » Hra ešte neskončila 12 » Požutý 13 » Jašterička 14 » Nevinná vychádzka 15 » Špendlíky, nová SuperStar 16 » Merlinove ponožky 17 » Hrdzavý kompas 18 » Mrcha a burina 19 » 24h Siri otrava 20 » V zajatí, a nie len noci 21 » Noc Temných duší 22 » Záhada menom Efferus 23 » Krutá beznádej 24 » Výkriky noci 25 » Metla-nový objekt lásky 26 » Lilly verzus James 27 » Filch v ružovom 28 » Sladká stávka 29 » Pomstiteľ 30 » Nečakané nie je nemožné 31 » Ohnivý deň

Nemyslela som si, že sa tohoto dňa niekedy dočkám, ale stalo sa tak :))

konečne som dopísala poslednú kapitolu prvej série...halelujah!

áno, dobre čítate, prvej série.

rozhodla som sa, že túto moju poviedku rozdelím na tri, samostatné.

takže to nebude ako telenovela, ktorá sa bude ťahať od nevidím do nevidím s koncom na ktorý prídete až na konci všetkého, ale každá časť bude samostatne ukončená, takže nemusíte čítať na príklad tento 1. (31 kapitolový) súhrn ND, aby ste pochopili o čo ide v tom druhom a tak.

takže kapišto? :D

no dúfajme, že hej :D

beta-readovala zas Amalia Cortezova

for unforgettable Attire :)

31.kapitola

Bežala som v roztrhanom habite bez topánok po studenej zemi a dych mi zamŕzal v pľúcach. Dusila som sa, ale napriek tomu som nezastavovala, iba čo som zrýchlila.

Keď som sa obzrela za seba, roztriasla sa mi sánka.

Svitalo a neľútostné slnečné lúče spaľovali všetko, čoho sa dotkli.

Neustále som si kládla otázku, kde to som a čo tu robím. Tu v tejto zemi, kde nemôže nič uniknúť pred ničivými lúčmi slnka.

Pred sebou som zazrela neveľkú puklinu v skale a konečne som našla východiskový bod.

Tak predsa len nemusím teraz zomrieť.

Hneď ako som si to uvedomila sa zvetraná hornina pod mojou nohou zlomila a ja som spadla na tvrdé kamene celá doškriabaná.

Rýchlo som sa otočila do zadu a neľútostne mi stiahlo žalúdok.

Necelých pätnásť metrov za mnou stála moja sestra, kývala mi a usmievala sa na mňa.

„Nie! Sonia, uteč! Uteč!“ začala som kričať, lebo slnko stále svitalo, ale ona tam len pokojne stála a usmievala sa.

„Nie! Be...“ nestihla som dokončiť slovo a slnečné lúče ju celú zaliali.

Okamžite sa jej obrysy začali strácať a prechádzali do žiarivého bieleho svetla.

Splynula so slnkom, ktoré teraz bolo pár centimetrov odo mňa. Nezostal ani popol.

Toto je koniec... pomyslela som si a vrelé lúče ma začali spaľovať. Cítila som ako tá silná bolesť preniká každým kúskom môjho tela.

„Á!“ vykríkla som a zadychčane som si sadla.

Za oknami sa zablýskalo.

„Amy? Si v pohode?“ začula som zamrmlať Lilly.

„Lilly?“ dychtivo som zašepkala do tmy.

„Máš zlé sny?“ spýtala sa ma a začula som, ako odostiera záclonu na posteli.

„Ah...sen...nevstávaj, je skoro...“

„Tak znova, dobrú noc,“ zašepkala a o chvíľu som začula len pokojné výdychy.

Pomaly som si ľahla chrbtom na posteľ a nespúšťala som oči z nebies mojej postele.

Po chvíli som to tam nemohla vydržať, tak som po špičkách prešla k oknu a sadla som si na parapetu. Pozerala som na blesky a ani som si neuvedomila, kedy som zaspala.

Zo spánku ma vyrušil Lillyn hlas.

„Preboha, Amy! Čo ťa to napadlo?!“

„Čo ako?“ pomaly som otvorila oči.

„Spať na parapete!“ takmer vykríkla a ja som stratila rovnováhu.

Zo zemi som na ňu zaškúlila a začala som sa zdvíhať.

„Teda, Am! Ty si originálna... musím to skúsiť aj ja“ povedala Mad a ja som sa začala uškŕňať z Lillynho nahnevaného výrazu tváre.

„To nech ti ani nenapadne!“ zamračila sa na ňu.

„Neskoro! Už mi to napadlo!“ Mad na mňa žmurkla a rýchlo sa odpratala z Lillynho dosahu.

„Zabiť“ zaškúlila na ňu Lilly a Mad sa len nevinne usmiala.

„Počula som, že tu na niekoho doliehajú predskúškové stresy,“ začula som spod Madysoninej postele.

„Neviem o čom hovoríííš,“ zívla som si a hrabala som sa do kúpeľne.

„Čo sa ti snívalo?“ spýtala sa Lilly, ktorá si medzičasom stihla upratať posteľ a chystala sa na skriňu

„Že aj teba naháňala písomka?“ zasmiala sa Mad a spod postele vytiahla knihy.

„Aj mňa? Nie, mňa len Moody s Efferusom. Chceli, aby som im spievala vlastnosti Amortencie,“ uškrnula som sa.

„Nechcem vedieť, čo si im povedala... mimochodom, dnes sú praktické z Čarovania a z Veštenia,“ oboznámila nás Lilly.

„Čo? Na taký predmet ešte chodíme?“

„Amy, netvár sa tak začudovane. Vieš, že profesorka Trelawneyová mala posledný mesiac problémy s ministerstvom...“ vysvetľovala nám Lilly, akoby sme mali o kolečko menej.

„Myslíš to, keď si bola na ministerstve overiť nejaké ´véééľmi utajené´ dokumenty a pri vychádzaní z ministerstva jej vypadla do kozuba protéza vyrobená nejakými zakázanými látkami a čarami, a keď použila hop-šup sieť vypálila všetky komíny?“

„Áno, Madyson, si správne informovaná...“ prekvapene som sa zasmiala, že si také veci tak dopodrobna pamätá.

„Chúďatko profesorka... odvtedy musí nosiť parochne a nemá zuby...“ ľútostivo pokrútila hlavou Lilly, zatiaľ čo ja s Mad sme sa rehotali.

„Dobre, teraz preberám velenie ja! Smer raňajky!“ Madyson otvorila dvere a rukou nám názorne ukázala smer, ktorým sa máme odobrať.

„Ale jasné, ty hladoš.“

„Ja? Škvŕkanie tvojho brucha za chvíľu dosiahne taký stupeň, že sa nám začne triasť podlaha. A dnes sú vraj tie chutnučké buchtičky...“ rozplývala sa skoro celú cestu Madyson a tak nám nezostalo nič iné, ako ju nasledovať.

„Zvláštne, včera boli všetci na nervy a dnes je to už v poriadku“ ozvala som sa a už hádam desiatykrát som si odtiahla ruku od úst, aby som si od nervozity prestala obhrýzať nechty.

„Veď dnes je ľahký deň“ usmial sa Remus a štrngol si so Siriusom džús.

„Ľahký deň...“ zopakovala som potichu s obavou v hlase.

„Ale Windsterka, veď Čarovanie nehryzie... teda, ak ty nečaruješ“ zasmial sa Sirius.

„Teda ďakujem za zdvihnutie nálady...“ zamrmlala som skľúčene.

„Amy, tí skúšajúci nie sú až takí prísni, ako sa o nich hovorí,“ snažila sa ma utešiť Lilly.

„Máš pravdu Lilly. Pekne sa tu všetci poobzerajte, lebo ak budú moje skúšky vo Veľkej sieni, v takomto stave ju vidíte poslednýkrát, tak si to užite!“

„Beriem ťa za slovo. Evansová, čo tak božtek pre šťastie?“ James sa nahol cez stôl k Lilly a natrčil jej líce.

Najprv Lilly v rozpakoch zbledla, ale hneď na to začala chytať obvyklý Jamesovsko-purpurový odtieň.

„No tak, láska, nehanbi sa!“ uškŕňal sa ako slniečko na hnoji a otočil sa tak, že boli tvárami od seba pár centimetrov.

Lilly, ešte stále nahnevaná z včerajšieho incidentu so Severusom ho prebodávala nenávistným pohľadom pričom ani nežmurkla.

„Nedus to v sebe, viem čo mi chceš povedať. Tie tvoje zaľúbené pohľady, ktoré na mňa hádžeš hovoria aj tak samé za seba...“ James zaklipkal očami.

„Ja na teba hádžem zaľúbené pohľady?! Ty si taký pokrytec, až sa to nebojíš priznať! Ale máš pravdu, lebo vždy keď ťa uvidím, musím na teba myslieť, stále premýšľať ako ťa len nemám rada...“ Lilly od hnevu poskakovala na stoličke a škúlila na Jamesa.

„Mad...“ so strachom v hlase som ju drgla.

„Hm?“ otočila sa na mňa a hneď vypúlila oči na paradajku, ktorá sa stále zväčšovala.

Momentálne mala tak veľkosť zeleného melóna a triasla sa.

„Lilly, kľud,“ pípla Mad a pomaly sa od tej paradajky odťahovala.

„A ako zo seba robíš veľkého frajera, že zaklínaš všetkých okolo a strapatíš si tie svoje drôty, ktoré máš na hlave a aký si len hlúpy, že nedokážeš pochopiť ani len jednoduché slovíčko, označujúce môj celkový nesúhlas, ktoré má meno NIE!“ posledné slovo Lilly takmer zrevala, postavila sa a nazúrene vybehla od stola.

„Mad, ono sa to trasie!“ zapišťala som a ukázala som na obrovitánsku rajčinu.

„K zemi!“ zakričal Sirius a okamžite sme ho počúvli.

Hneď po tom sa ozvalo, prásk!

Rukami som sa chytila okraju stola a pomaly som sa vyťahovala hore.

Pri stole stál James celý od rajčiny, ktorý nestihol zareagovať a tak len otupene žmurkal.

Vlastne, všetko v okolí dvoch metrov bolo červené.

„Prepáčte,“ Remus sa začal ospravedlňovať všetkým okolo sediacim, ktorých tento atentát zasiahol.

„Rem, buď ticho! Nemusia všetci vedieť, že sme to boli my,“ drgla ho Mad.

„Áno, jasné Mad. Keď sa niekto spýta, čo sa tu stalo, povieme, že práve išla okolo cisterna s kečupom, ktorá si dlhší čas robila zálusk na Paroháča,“ zasmial sa Remus.

„No fuj!“ konečne sa James prebral a pokúšal sa dať si aspoň z tváre dole rajčinový pretlak.

„Neber si to tak, James. Červená je sexi“ povedal mu Sirius a žmurkol na jedno červenovlasé dievča, ktoré sedelo neďaleko.

„Mali by sme ísť. McGonagallová práve aktivovala svoje atletické schopnosti,“ ťahala som Mad so siene, lebo som si všimla, ako sa k nám náhli od učiteľského stola.

„Ale to nie je čestné zdrhnúť z boja,“ zachichotala sa Mad a tvárila sa, že niekoho hľadá.

Asi chcela pôsobiť nenápadne.

„Ani nie, ale nevyhľadávať konflikty je múdre,“ zamrmlala som.

„Neskoro!“

„Mad, prestaň sa uškŕňať! Vieš aké je to nápa...“

„Slečna Windsterová! Slečna Mindestensová!“ zakričala na nás McGonagallová.

„...dné,“ dokončila som slovo a s fučaním som sa vybrala k profesorke rozmýšľajúc nad všetkými výhovorkami sveta.

„Pán Potter! Pokiaľ práve nečistíte pánovi Petigrewovi topánky, tak prosím vylezte spod stola!“ McGonagalová stála nad stolom pri ktorom sedel Peter, ktorý sa snažil tváriť, že raňajkuje buchty poliate kečupom.

Bol na neho komický pohľad, ale aj to bolo nič v porovnaní s Jamesovým výrazom tváre, ktorý sa podobal na zamaskovaného partizána, ktorého práve odhalili nepriateľské vojská.

„Áno, pani profesorka?“ ozvala sa Mad.

„Choďte do klubovne a oznámte piatakom, že skúška sa začína o desať minút. A Vy, oh, pán Potter, choďte sa prezliecť. Pán Lupin s pánom Petigrewom zatiaľ poupratujú. No tak šup-šup! Nestojte tu ako ježure pred zožratím! Myslím to vážne, to vám mám pohroziť trestom aby ste sa rozhýbali?“

„Nie, nie, pani profesorka! Už ideme!“ rýchlo sme začali namietať a pre istotu sme sa s Mad rozbehli z Veľkej siene, pri profesorke nikdy nikto nevie...

Keď sme sa vrátili aj s celým piatackým osadenstvom hradu, začali podľa abecedy vyvolávať mená k skúškam.

„Amy! V záujme tvojich nechtov! Prestaň s tým stresujúcim obhrýzaním, nebude to až také zlé...“ Mad okolo seba rozhadzovala rukami, akoby tancovala Dažďový tanec a všelijako dvíhala hlas.

„Mad, o čo sa pokúšaš?“ vystrašene som na ňu pozrela.

„Odohnať od teba negatívne vlny. Raz som to videla v telke...“ žmurkla na mňa.

„V čom?“

„Te...“

„Slečna Windsterová. No, veľa šťastia. Stačí, keď predvediete, čo sme opakovali na hodinách... tak veľa šťastia aj vám slečna Mindestensová, Lupin, Gardney...“ malinký profesor Flitwick behal pomedzi študentov a prial im šťastie, zatiaľ čo ostatní odchádzali k skúšajúcim do vedľajšej miestnosti.

Najprv odišiel pohodovo pôsobiaci Sirius, zamračená Lilly, potom zamyslený Remus, usmiata Madyson, uplakaný Peter, vyškerený James a skoro nakoniec ohlásili moje meno.

Ah, to bolo trocha trápne počúvať pokým profesor prečíta moje šesť menné meno, pričom ostatní študenti čumeli okolo seba, že kto sa tak volá...

„Slečna, k pánovi Slumingovi,“ ukázala mi smer hneď, ako som vošla do ´mučiarne´, jedna pribratá čarodejnica s nevkusným klobúkom sediaca za stolom.

No dedulko, čiže môj skúšajúci bol celkom simpoš, aj keď meral sotva meter dvadsať.

„Dobrý deň, slečna. Vytiahnite si prútik a začarujte tento príbor tak, aby sa skrútil do slimáka,“ trasľavým hláskom mi povedal moju prvú úlohu.

Asi som sa na podobu slimáka moc sústredila, pretože moja vidlička sa nielenže skrútila na slimáka, ale sa tak aj začala správať. Mala rožky a pri pohybe vypúšťala sliz.

Môj prvý pokus skomentoval len úsmevom a dal mi zlevitovať korytnačku.

Jedna, jedna. Aspoň niečo mi ide.

Komplikácie sa však dostavili v tretej úlohe.

„Teraz prosím, začarujte tohto leguána, aby vyžaroval svetlo!“

A on, chudáčik vzbĺkol...

Nech sa ho všetci nastúpení skúšajúci snažili zahasiť ako len chceli, on len horel a horel...

„Eh, asi som vytvorila nehasnúci oheň,“ nevinne som skonštatovala.

„To máte pravdu. A poriadne kvalitný! Môžete ísť. Toto bola posledná úloha,“ dopovedal a začal hasiť stôl, ktorý sa medzičasom stihol chytiť.

Radšej som ho poslúchla, lebo z hustého dymu ma začali štípať oči.

Po chvíle za mnou vybehli všetci zo skúšacej miestnosti.

„Amy? Že to máš na svedomí ty?“ s prekvapeným úsmevom sa ma spýtala Mad hľadiac na dym, ktorý sa začal hromadiť na chodbe.

„Eh...poďme na Veštenie,“ vyhla som sa odpovedi a ťahala som ich do Severnej veže.

„Tak dobre, dúfam, že spravíme...ako ste zl...“

,,Lilly, ani sa len nepokúšaj hovoriť o tom aká bola skúška a aká bude ďalšia!“ rýchlo ju zastavila Mad.

„No dobre... ale aj tak. Z Veštenia mám obavy. Moc som sa toho neučila...“

„Nie, kdeže! Len predvčerom si prečítala tri knihy,“ zasmiala som sa.

„Ja mám veľkú predstavivosť. Tejto skúšky sa nebojím,“ uškrnula sa Madyson.

„No, dúfajme, že nám tá predstavivosť dostatočne pomôže. Jediné, čo o knihe Veštenia viem je, že má oranžový obal,“ zasmiala som sa, zatiaľ čo Lilly nesúhlasne krútila hlavou.

O chvíľu sme už sedeli v malej kruhovej miestnosti pod padacími dverami aj s ostatnými chrabromilskými piatakmi.

Po desiatich minútach sa padacie dvere otvorili, dole sa zviezol rebrík a pri diere od padacích dverí sa objavil veľký reproduktor.

„Alec Alan!“ úžasne tajomný profesorkin hlas sa rozliahol po celej malej miestnosti a môj nízky spolužiak sa začal štverať po rebríku.

Keď z tade vyšla Lilly, nezmohla sa na slovo, ale keď sa z tade dostala Madyson vyzerala tak trochu ako po úteku z blázinca.

Vlastne tak pôsobili skoro všetci, ktorých už profesorka odskúšala.

„Neviem či sa mám smiať alebo mám plakať,“ trochu hystericky sa zasmiala Mad a viezla sa po stene ku mne na zem.

„Amyone Sy..., Sy-čo?“ ozvalo sa z reproduktora.

„Čo cez tie kadidla nevidí na papier?“ zahundrala som a začala som liezť po rebríku.

„Windsterová!“ zahulákal reproduktor, keď som bola pri ňom najbližšie a veru mala som čo robiť, aby som nespadla z rebríka.

Keď som konečne pred ňou sedela na jednom z taburetov, musela mi štyrikrát zopakovať, čo mám spraviť, lebo mi v ušiach zaľahlo.

Podala mi mapu a spýtala sa ma, čo značí tá nakreslená poloha Jupitera a Saturnu.

„Eh...zmeny vo vnútornom živote?“ tipla som si, čo som zachytila od Lilly, keď čítala nahlas učebnicu.

„Nečakaný zvrat, vlastné zvraty...“ no tak Amy, mysli!

„Bolestivý pád, budem tehotná!“ vyhlásila som spokojná, že som vymyslela čo najväčšiu hlúposť.

„Dieťa moje! Veď budete mať len šestnásť! Dobre, prejdime ku guli, tá je predpísaná! To musíme absolvovať!“ zvýšila hlas keď videla ako sa mi nedostatočne podarilo zakryť moje pretočenie očí.

„Drahá, čo vidíte?“ dychtivo sa ma spýtala.

Asi na mne bolo vidieť, že môj mozog pracuje na 90 percent, a keď rozmýšľam tak vyzerám fakt blbo...

No dúhový poník to nebude...!

„Vidím niečo dlhé... špagát... a potom niečo fľakaté...“

„Fľakaté? Kaluž krvy?“

Vojenskú vestu! Viem, že taký bazén krvy lepšie znie, ale nedá sa svietiť...

Učiteľka si okuliare ešte viac pricapila ku koreňu nosa a strčila svoju tvár pred guľu z druhej strany.

Rada by som tu s vami kecala, ale nemám na to náladu.

„Vidím tam náhrobný kameň,“ povedala som svojským tajomným hlasom.

„Koho?!“ zahučala vysokým, takým vysokým hlasom, že som sa zľakla a bez rozmýšľania som povedala : „Mňa!“

„Nie! Aký je tam dátum smrti!?“ profesorka vyskočila zo svojho krikľavooranžového kresla a nahla sa ku mne cez celý stolík tak, že jej okuliarami zväčšené oči mala len kúsok od mojich.

„Včerajší...“ snažila som sa zmierniť napáchanú škodu.

„Nie! To je príšerné! Neuveriteľne strašné!“ začala pišťať a kývať hustou parochňou do strán.

„Pani profesorka, mám nosiť okuliare, určite som zle videla!“ nejak sa mi to vymklo z rúk.

„Čo budeš robiť? Čo teraz? Čo skôr? Oh, si tak mladá!“

„Nie...“ nič nepomáhalo, tak som z dlhej chvíle začala všelijako preklínať ministra, že nakázal záujemcom o kliatborušiteľstvo mať z VČU Veštenia najhoršie D.

„Pani profesorka...“

„Musíme niečo urobiť!“

„Pani profesorka...“

„Neboj sa, dieťa moje!“

„Pani profesorka, chytili sa vám vlasy!“ konečne som to zo seba dostala bez toho, aby ma stihla prerušiť, lebo ten zápach začínal byť neznesiteľný.

„Á!“ vykríkla, narovnala sa a ako si ich hasila, cestou kopla do stolíka a posunula ho.

Ja som akurát vstávala, takže som sa o ten stolík potkla a prekoprcla ho na bok, čiže sviečky skončili na zemi aj s rozliatym voskom, ktorý začal tuhnúť.

„Á!“ začula som ďalší profesorkin strhujúci výkrik a tak som sa rýchlo otočila, či sa z jej parochne nechytili aj záclony.

„To je znamenie! Znamenie diabla!“ ukazovala na rozliaty vosk, opľula dlážku, oprášila sa a urobila otočku o 360 stupňov.

S pootvorenými ústami som sa postavila a čumela na ňu, čo to robí.

Pozrela som sa na dlážku.

„Pani profesorka. To na dlážke vyzerá ako kvetinka s lupeňmi, nie ako pentagram...“ úzkostlivo som si ju premerala očami a očakávala ďalší výbuch.

„Dieťa moje, choďte! Rýchlo odo mňa preč! Nešťastnica! Toľko čiernej aury som ešte u nikoho nevidela!“ ak to mal byť kompliment, nejako jej to nevyšlo.

„Aha. No, ďakujem... dovidenia,“ zobrala som si tašku a rýchlo som zliezla po rebríku.

„Amy! Preboha živého! Čo si tam robila?!“ vyštartovala ku mne Mad.

„Windsterová, čo ste sa tam mlátili?“ zasmial sa James.

„Povedal by som, že jedna nula pre Amy,“ zasmial sa Remus a s Jamesom si tľapli.

„Chalani... no dnes nie je môj deň,“ nevinne som skonštatovala a vybehla som z tej malej miestnosti, v ktorej na mňa všetci čumeli.

„Myslím, že s kliadborušiteľstvom to môžem zabaliť...“ zahundrala som.

„Ale Am! Ešte ti dojde najlepšia známka,“ žmurkla na mňa Mad a ťahala ma na obed.

„Hej! Windsterová! Počul som, že dnes máš ohnivý deň!“ zakričal na mňa Sirius sediaci pri nejakom dievčati a hneď sa ´jeho´ skupinka okolo sediacich zasmiala.

„Ah!“ vzdychla som si, vytiahla som si zošit a schovala som si za neho hlavu.

„Ak sa snažíš zneviditeľniť začínaš celkom sľubne,“ zasmiala sa Mad.

„Potter! Ešte raz sa ku mne nakloníš a bude to to posledné čo si na tejto planéte urobil! Tvoja voňavka smrdí akoby si práve vyšiel zo záchodu!“

Pomaly som stiahla učebnicu, aby som si spravila priestor pre oči.

„A čo láska? Mám sa odsťahovať k Marťanom?“

„Chodár aj k Pluťanom! Len nech je to čo najďalej odo mňa!“

„Podľa mňa tá voňavka bol ďalší z Blackových nápadov ako by mal dostať James Lilly... zatiaľ všetky zlyhali,“ spomenula som si, ako som s Mad minule videla, ako Sirius ukazuje na jednu červenovlasú Bystrohlavčanku a niečo šepká Jamesovi. No potom sme ich našli v jednom výklenku v okne sa ozlomkrky bozkávať a na druhý deň sa James zas mračil na Lilly.

„Vieš niekedy sú tie Siriusove rady asi také účinné, ako tie Snapeove pri výbere šampónov,“ zasmiala sa Mad.

„To bolo od teba hnusné!“ skonštatovala som, ale úsmevu som sa neubránila.

Na druhý deň sme sa stretli až na obede po skúškach z Transfigurácie a Obrany , po ktorých bol vo Veľkej sieni veľký rozruch.

„No, ako vám to dopadlo? Myslím Transfigurácia,“ spýtala sa Lilly ako prvú vec, keď sme si prisadli.

„No nič moc...“ pokrútila som hlavou a Mad prikývla.

„Ja sa bojím či mi nestiahnu body za to, že keď som premenila škrečka na stoličku, tak páchla slamou,“ zachmúrila sa a ja s Mad sme naraz pretočili očami.

„No, moja stolička bola akoby semišová a miestami z nej trčali chumáče chlpov,“ vzdychla si Mad.

„Moja zase zapišťala a zdrhla vždy, keď sa k nej niekto priblížil,“ mykla som plecami.

„Ahá! Tak to bola tá tvoja, čo ma skoro zvalcovala, keď som išla sem“ zasmiala sa Mad.

„No a čo, aspoň že keď ju budem mať v byte, nebudem musieť stále upratovať chlpy,“ vyplazila som jej jazyk.

„No dobre, dobre.“

„Ale ostatné úlohy boli celkom dobré,“ pokývala hlavou Lilly.

„A obrana?“ spýtala sa Mad.

„Perfektne!“ naraz sme povedali s Lilly a ťapli sme si.

„Hej, Lills, nemyslela som si, že povieš na nejakú skúšku, že bola perfektná!“ prekvapene som zvolala.

„Ani ja, ale som veľmi šťastná, že som všetko vedela. Dokonca aj patronus sa mi podaril, aj keď až na štvrtý krát,“ začervenala sa.

„Môj má podobu fénixa,“ Mad zažiarili oči.

„Vážne? To mi musíš ukázať! Môj je veľká mačka. Buď levica, alebo puma,“ zamyslela som sa.

„Ja mám laň,“ usmiala sa Lilly.

„O akej lani tu hovoríme?“ James má schopnosť objaviť sa vždy, keď ho najmenej čakáme.

„Do toho ťa nič, Potter!“ automaticky mu povedala Lilly.

„Ale miláčik! Vieš, že náš vzťah nebude mať perspektívu, keď si nebudeme všetko hovoriť!“

„Náš vzťah nikdy nebol, nie je...“

„Ale raz bude, prisahám!“ predbehol ju a široko sa usmieval, zatiaľ čo Lilly išlo rozhodiť.

„Potter...“ zavrčala Lilly.

„Takže tvoj patronus je laň? Ale to je milé! Môj jeleň. To nemôže byť náhoda!“

„Jeleň? Ja som myslela, že stonožka. Mimochodom, na čo si sa to prihlásil? Chceš spraviť kariéru zoznamovacieho agenta?“

„Ale zlatko! Veď vieš, že chcem byť aurorom,“ James sa hrdo vystrel.

„To som rada, lebo s dievčatami to vážne nevieš!“ prižmúrila oči.

„Že nie?! Mám ti dokázať, že nehovoríš pravdu?“

„Si trápny,“ vzdychla si Lilly a skôr ako som stihla zaregistrovať, vyšla z Veľkej siene.

„Čo som zas povedal?“ nechápavo sa na nás pozrel.

„Ale nič, James. Neboj sa, časom z toho vyrastieš,“ Mad pokývala hlavou a ako obyčajne sa uškrnula.

Ako pre mnohých študentov, aj pre mňa bol Rokfort domovom.

Dlhé roky môjho detstva som žila v strachu a skoro som zabudla, aký je to krásny pocit byť šťastný. Keď sa na niečo tešíte, dni vám ubiehajú veľmi pomaly, ale keď sa niečoho desíte alebo stránite, dni sa vám stratia priamo pred očami.

A ja som nechcela ísť preč.

Tu som mala všetko, po čom som kedy túžila.

A teraz sedím vo Veľkej sieni niekoľko dní po záverečných skúškach a snažím sa nemyslieť na to, že o hodinu z tadeto odchádzam.

„Prečo trvajú prázdniny dva dlhé mesiace?“ ozvala sa Mad.

„Ale Mady, nie je to až tak dlho. Ani sa nenazdáš a budeme tu v septembri presne tak isto sedieť,“ pousmiala sa Lilly. Niekedy ju naozaj obdivujem.

„Pravdaže, a zase budeme počúvať tie zaľúbené hádky dvoch zaťatých romantikov,“ šepla som Mad a ona sa zachichotala.

„Aj v posledný deň vás tu musíme trpieť?“ ozvala sa Lilly, keď si k nám prisadla chrabromilská štvorka.

„Presne! Je to posledný deň! Musíme si to spolu užiť, Evansová! Dlho sa nebudeme vidieť!“ prikyvoval James.

Lilly sa tvárila, akoby ju práve niekto oblial zozadu studenou vodou.

„Sirinkó!“ to žalostné zavytie bolo hádam počuť na celú dlhú sieň.

„Bože, to snáď nie je pravda!“ zamrmlal Sirius a buchol si čelo o stôl.

„Siričinko!“ pomaly sa k nám ten piskľavý hlas približovať.

„Kryte ma,“ zašepkal a snažil sa dostať pod stôl.

„Čo si to minule hovoril? Žijeme len raz, tak si to treba užiť?“ uškrnula som sa.

„Vieš ako som to myslel,“ zagánil na mňa.

„Viem, viem,“ zákerne som sa zazubila, „Reny! Tuu!“

„Windsterová!“ dostal zo seba James, keď sa na neho Sirius pozeral vraždiacim pohľadom s jasnou myšlienkou – chytiť a zabiť.

„Áno, James?“ uškŕňala som sa.

„Sirinko! Čo robíš pod tým stolom?“ nízka blondínka si dala ruky vbok a netrpezlivo podupkávala nohou.

„Spadla mi vidlička. Renyzonyla, pozri. Ja som ti už všetko vysvetlil...“ Sirius sa po trápnom tichu začal pomaly vyťahovať spod stola.

„Nie! Neberiem nie, ako odpoveď! Ja za tebou budem cestovať! Každý deň! Celé prázdniny! Mne to nevadí!“

„Ale tvojím rodičom ur...“

„Ani im! Toto je môj život...“

„Pozri, nechaj ma dohovoriť! Nebudem bývať len doma. Budem chodiť k strýkovi, k tete Brunhilde...“

„On má tetu Brunhildu?“ šepla som Remusovi, ktorý vie o Siriusovi ešte aj veľkosť jeho ponožiek.

„A čo myslíš? Keby ju aj mal, už ho vidím, ako chodí pomáhať okopávať záhradu,“ Remus mykol plecami a vzdychol si.

„Aha,“ zasmiala som sa.

„Budem jazdievať s tebou! Pôjdem za tebou aj na koniec sveta!“ stúpila na lavičku medzi Remusa a Lilly, potom medzi kura a palacinky a nakoniec skočila na Siriusa.

„Ou,“ v poslednej chvíli ma stihla Mad stiahnuť pozadu, inak by som dostala KO jej nohou.

„Daj mi pre Merlina už konečne pokoj! Ja ťa nemilujem!“ Sirius sa ju snažil zo seba dostať, ale nejako mu to nevychádzalo.

„To hovoríš, len preto, že sa bojíš reakcie rodičov! Ty ma miluješ, len to zatieňuje tvoj strach!“ nenechala sa striasť.

„Ja ťa vážne nemilujem! Mám už niekoho iného!“ dostal zo seba.

To bolo asi zázračné slovíčko, pretože ho hneď pustila a o pár krokov od neho ustúpila.

„Koho?!“ fučala ako nazúrený býk.

„Eh...“ Sirius rýchlo prebehol dievčatá čo sedeli čo najbližšie k nemu.

Zastal pohľadom na mne a Madyson.

„Skúsiš vysloviť moje meno a tvoj zadok si to zapamätá do konca života,“ zašepkala som a pre istotu som mu ukázala prútik, z ktorého mi išli iskry.

„Madyson akurát pozerala niekam cez stenu a nevnímala okolie, tak využil príležitosť, prisunul sa k nej a pobozkal ju.

„Tý!“ Reny sa rozplakala a vyletela zo siene rýchlosťou, ktorá sa podobala nahnevanej Lilly.

„Sory Mindestensová, ale bolo to nutné... mimochodom, nebozkávaš vôbec zle,“ skonštatoval.

„Black? Bože...“ Mad bola v takom šoku, že zo seba nedokázala nič viac dostať.

„Potom ti to vysvetlím,“ povedala som jej, aby sa o to Sirius radšej nezačal pokúšať.

„No dobre. James, šiestačky práve išli. Poďme,“ postavil sa.

„Uvidíme sa vo vlaku,“ kývol nám a vyšiel zo siene.

James ešte posledný krát pozrel na Lilly, či sa náhodou nepomýli a nezmení v poslednej chvíli názor, ale keďže sa tak nestalo, postavil sa a odišiel.

„Pche!“ pretočila oči Lilly.

„Mali by sme ísť aj my,“ skonštatovala som, keď sa sieň začala vyprázdňovať a tak sme išli s davom aj my, ťahajúc za sebou obrovské kufre.

„Takú krátku cestu vlakom som nezažila ani keď som išla v Londýne z jednej stanice na druhú,“ vzdychla som si, keď som začula brzdy ohlasujúce londýnske trištvrťové nástupište.

„Ale Lilly,“ objala ju Mad, keď sa Lilly skotúľala po líci slza.

„Hneď mi napíšte, obidve! A sovu čakám aspoň každý druhý týždeň!“ zaprisahávala nás.

„O to sa neboj. Pokiaľ bude na atrament...“

„A na nejaké tie perá,“ doplnila ma Mad.

„Tak ti napíšeme,“ usmiala som sa.

„Tak poďme von, už nás všetkých čakajú,“ Lilly sa pousmiala a zotrela si z tváre slzy.

„Všetkých nie,“ povedala som pre seba a smutne som si vzdychla.

Na nástupišti už čakali rodičia, ktorí si svoje deti hneď odvážali preč cez tajný priechod v múre.

Hneď som sa priplichtila k svojej skupinke a pozorovala som okolo idúcich vysmiatych študentov.

„Baby, tam sú naši, budete mi hrozne chýbať, nezabudnite! Napíšte mi!“ kričala za nami a bežala objať rodičov a večne mrzutú sestru.

„Tak sa majte, zlato,“ pozdravil nás hromadne Sirius a cestou k vysokej tmavovlasej žene žmurkol na tretiačku, ktorá sa na neho zbožne pozerala.

„Jeho mama by sa tak pokojne netvárila, keby vedela, že hodlá zdrhnúť z domu,“ zasmial sa James.

„A kam pôjde?“ spýtala som sa zaujato.

„Predsa ku mne! Čavte, už idem. Tam mám rodičov a chcem ešte stihnúť Evansovú,“ zakýval nám a zmizol v dave.

Aj Peter sa odobral za svojou zavalitou mamou tak, ako aj bledý Remus s kruhmi pod očami.

„A ty čo?“ pozrela som na Mad.

„Ále! Poznám nedochvíľnosť svojho otca,“ zasmiala sa, „myslím, že som to po ňom zdedila.“

„Ja zas myslím, že už ide,“ ukázala som na jedného čiernovlasého pána, ktorý sa predieral ku vlaku neprestajne sa obzerať okolo seba.

Vyzeral úplne ako Madyson, len v mužskej podobe.

„Ocí! Ahoj! Toto je Amy, už som ti o nej písala,“ vyobjímala ho a predstavila nás.

„Teší ma,“ skúsila som byť zdvorilá.

„Mňa viac,“ zasmial sa, „Madyson, už by sme mali ísť. Prepáč, že idem neskoro, ale mamina nás už čaká.“

„Zbohom, Amyone! Daj na seba pozor!“ zakývala mi Mad a ako aj všetci ostatný, zmizla za stenou.

Nechcela som na nástupišti zostať sama a tak som sa odobrala k tehlovej stene s nádejou, že v septembri sa tu so všetkými znova stretnem.

Takže teraz smer šikmá ulička a čiastočné vybrakovanie jedného z rodinných trezorov.

********************************************************

oficialne ukončenie prvej série :D

dúfam, že vám to neprišlo moc uponáhľané...

31 kapitol

193 strán

Dakujeeeeem všetkým za psychickú podporu ;)

PS: dôležitá otázka!

Chcete aby Amy skončila nakoniec so Siriusom, alebo aby z nich boli len priatelia?

na vašich odpovediach mi veľmi záleží, tak sa prosím aspoň nejako vyjadrite do komentov ;)

ale možno si nakoniec urobím aj tak podľa seba, ale predsa len :D

PS2: hor sa na ďalšie časti :D:D:D

[ » na začiatok « ]