Kapitola:
Pridaná: 1.6.2009, 08:03:36
Čítaná: 3181×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Nagini, Sirius Black, Lord Voldemort, Albus Dumbledore
Stručný dej: Na Rokforte je nová učiteľka - Nagini. Taktiež hrá na dve strany, ale ktorú si nakoniec vyberie?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nagini 2 » Zoznámenie s Tichošľapom 3 » Had a potkan 4 » Hnev a úskoky 5 » Obrana proti čiernej mágii 6 » Zmierenie a kliatba 7 » Čierna kobra 8 » Hnev a trest 9 » Nový člen 10 » Stretnutie 11 » Spomienka 12 » Tom Riddle a nový návrh 13 » Výlet 14 » Jeden z najhorších dní 15 » Moc ničí 16 » Degasere 17 » Získané tajomstvo 18 » Obchodník 19 » Temný pán 20 » Dokonalý plán 21 » Spln 22 » Netvor 23 » Priatelia 24 » Sean O´Neil 25 » Schôdzka 26 » Temná stránka 27 » Vianočné prázdniny 28 » Trest 29 » Jaskyňa 30 » Navždy spolu

Sirius sedel v chrabromilskej klubovni na rozľahlej pohovke. Vychutnával si opäť pocit, že tu môže byť so svojimi priateľmi ako pred tým. V rukách zvieral list od Dumbledora, ktorý mu prišiel ešte k Potterovcom. Práve preto bol teraz v ľahkom kŕči, lebo nervózne očakával hodinu kedy sa s ním mal stretnúť.

„Koľko je hodín?“ opýtal sa už desiatykrát odkedy prišli z večere.

„O desať minút pol ôsmej,“ trpezlivo mu odpovedal Remus aj tentokrát.

Keď konečne dostal takú odpoveď, ktorú potreboval, do riaditeľne skoro až utekal. Kamennej príšere povedal heslo a schody bral po dvoch. Ani nevedel prečo je taký nedočkavý, ale oficiálny tón, ktorý vyznieval z riaditeľovho listu v ňom prebudil zvedavosť. Pred veľkými dubovými dverami sa nadýchol, aby nebolo poznať ako sa veľmi ponáhľal.

Zaklopal, no nikto mu neotváral. Zopakoval to ešte zo trikrát a do posledného dal toľko sily, že ho už hánky boleli.

Hádam by Dumbledore nebol taký nezodpovedný, že by nezrušil schôdzku, keby mu do toho niečo prišlo, pomyslel si rozhorčene.

Dvere sa zrazu prudko otvorili, no len čo ustaraná tvár Albusa Dumbledora zbadala kto tam stojí, vyšiel z nich a nechal len ruku na zárubni. No za ten krátky moment stihol Sirius vidieť niečo, čo mu stiahlo žalúdok na kameň.

„Čo je s Nagini?“ vystrašene vyhŕkol a bez rozmyslu chcel Dumbledora odstrčiť na bok a ísť za ňou. Ten ho však zastavil pevnou rukou na jeho hrudi.

„Teraz nie Sirius. Príď zajtra ráno.“ V kontraste s čiernym cestovným plášťom, ktorý mal na sebe, bola jeho tvár ešte popolavejšia.

„Povedzte mi čo jej je! Chcem ísť za ňou!“ to už kričal.

„Sirius zajtra ti všetko vysvetlím, ale teraz jej musím pomôcť,“ už sa hneval aj on.

„Chcem vám pomôcť! No tak pustite ma za ňou!“ mračil sa na neho. Nedokázal pochopiť prečo mu to riaditeľ nechce dovoliť.

„Musím ísť Sirius. Príď zajtra! Ešte pred raňajkami!“

Keď Dumbledore videl, že to nechce vzdať, vytiahol prútik. „Nechcite pán Black aby som ho musel použiť!“

Sirius zvesil ramená. Len sa pozeral ako sa pred ním zabuchli dvere. Ešte na moment zbadal Nagini ako leží bezvládne na gauči v riaditeľovej pracovni. Obraz krvi a čiernych modrín na jej tvári sa mu zabárali priamo do srdca. Cestou do spálne si začal uvedomovať prečo za ním prišla. Chcela sa rozlúčiť. Vedela čo sa stane a on bol tak sebecký a zadubený, že to nepochopil. Všetok hnev zmizol pri pomyslení, že by ju naozaj stratil. Bolo ľahké ju opustiť, bolo ľahké sa na ňu hnevať, ale smrť je nezvratná. Nechcel na to ani pomyslieť. Ale Dumbledore bol naozaj vystrašený. Už chcel byť s chalanmi, aby nebol na toto bremeno sám. Ani nevedel ako sa dostal cez klubovňu do spálne. Tam už ho všetci čakali sediac na svojich posteliach. Keď ho zbadali, odložili všetko, čo práve robili.

„Čo sa stalo Sirius? Vyzeráš ako keby si videl mŕtvolu,“ pýtal sa ho James.

Pri slove mŕtvola sa mu žalúdok stiahol ešte viac. Sadol si rezignovane na posteľ.

„Nagini bola u Dumbledora,“ povedal potichu a hľadel tupo na podlahu.

„A? Stalo sa niečo?“ pridal sa aj Remus.

„Nie. Dumbledore ma k nej nepustil. Ležala tam ako bez života. Bola celá krvavá a tie modriny...“ odmlčal sa a skryl si tvár do dlaní.

James si k nemu sadol na posteľ. „Čo ti povedal Dumbledore?“ vymieňal si pri tom zdesené pohľady s Remusom.

Sirius sa nadýchol a ruky si položil na kolená. „Vôbec nič. Len, že jej musí pomôcť a že mám prísť zajtra pred raňajkami. Museli prísť tesne predo mnou, obaja mali cestovný plášť.“

„Kto si myslíš, že jej to mohol urobiť?“ opýtal sa Remus snažiac sa o vecný tón.

„Neviem, ale ak sa to dozviem...“ hánky mu až zbeleli ako zaťal ruky v päsť.

„Čo by si mohol urobiť? Čo by sme mohli MY urobiť? Nagini je silná čarodejnica. Neviem si ani predstaviť kto okrem Dumbledora by ju porazil.“

„Je mi to jedno. Nech je to ktokoľvek, to čo jej urobil... to je desivé.“

Už sa viac nerozprávali. Sirius nemal chuť to ďalej rozoberať.

Keď prišiel čas spánku, Sirius nehybne ležal vo svojej posteli zakrytý šarlátovo-červenou prikrývkou. Duto zízal do okna, za ktorým sa jasne ligotali hviezdy. Zdalo sa mu až nespravodlivé, že ony si tam v pokoji oddychujú, keď on je teraz taký nervózny. Viac by prijal, keby boli na oblohe husté čierne mraky, ktoré by pretínal blesk. To by presne odzrkadlilo to, čo sa v ňom dialo.

Zrazu sa ocitol v temnej holej miestnosti bez okien a dverí. Niekto sa tisol do kúta a potichu vzlykal. Chcel ísť za ňou. Aj keď ju nevidel, vedel, že to je Nagini. Nemohol sa ani pohnúť. Ruky aj nohy mu obopínali neviditeľné reťaze pripútané k stene. Čím viac sa metal, tým mal pocit, že ho tie reťaze ťahajú ešte bližšie k studenému kameňu za ním. V strede sa pohla tmavá postava. Mužský nemilosrdný smiech sa ozýval miestnosťou. Začal chrliť z prútika zaklínadlo za zaklínadlom. Každým úderom Nagini viac a viac kričala.

Keď otvoril oči, zistil, že je to jeho vlastný krik. Pozrel sa na hodinky, ktoré si večer položil na nočný stolík. Bolo pol šiestej. Nemohol byť až taký hlučný ako predpokladal, lebo James nahlas chrápal a Peter s Remusom sa len pomrvili. Nedokázal viac spať. Povedal si, že technicky vzato už je pred raňajkami a aj keď si slnko dávalo z východom načas, bolo už vlastne ráno. Rýchlo si umyl zuby a aj napriek tichu, ktoré sa rozliehalo Rokfortom, narúšal ho hlasným behom chodbami do Dumbledorovej pracovne. Najprv zaváhal, či riaditeľ nezmenil heslo, ale po jeho vyslovení kamenná príšera odskočila. Točité schodisko mu zabralo len pár sekúnd. Netrpezlivo zaklopal na dvere a dúfal, že tentokrát ich nebude musieť rozbiť.

„Ďalej!“ odpovedal riaditeľov vyrovnaný hlas.

Sirius vošiel bez zaváhania, aj keď mal strach, čo tam opäť uvidí. Na jeho prekvapenie a možno aj sklamanie vyzerala kruhová pracovňa rovnako ako ju videl inokedy. Bývalí riaditelia pokojne driemali vo svojich obrazoch a ten súčasný sedel za svojim stolom s okuliarmi nasadenými na nose. Sirius sa neveriacky rozhliadal, ako keby mala Nagini odniekiaľ vyskočiť.

„Kde je?“ opýtal sa nezdvorilo.

„Aj ja ťa rád vidím Sirius! Sadni si prosím ťa,“ povedal rozladene.

Sirius si vzdorovito sadol, ale vedel, že ak sa chce niečo dozvedieť, nemá na výber.

„Chcel som sa s tebou rozprávať o tvojom strýkovi Alphardovi Blackovi.“

Sirius vyvalili na neho prekvapene oči. Dumbledore sa tváril, že to nepostrehol a pokračoval ďalej. „Vzhľadom na situáciu vo vašej rodine som bol poverený vyriadením závetu tvojho strýka. Dúfam, že ti neprekáža, že som bol miesto teba na čítaní, ale pokladal som za rozumnejšie takto sa dohodnúť s ministerstvom.“ Sirius nič nepovedal. „Tvoje mlčanie pokladám za súhlas.“

Sirius bol ešte stále v šoku a nerozumel tomu prečo mu teraz o tom Dumbledore rozpráva.

Keď už chcel riaditeľ pokračovať, prerušil ho. „Vy si naozaj myslíte, že po tom čo som tu včera videl ma zaujíma nejaký závet? Pán profesor čo je s Nagini? A kde vlastne je? Kto jej to urobil?“ zo zdvorilého tónu prechádzal opäť do rozhorčenia.

„Upokoj sa prosím.“

Sirius zmĺkol.

„Sľubujem, že ti odpoviem, ale potrebujem najprv vyriadiť túto záležitosť. Myslíš, že by sme mohli pokračovať?“

Sirius zaváhal, ale nakoniec prikývol.

„Takže ako som už hovoril, strýko ťa zahrnul do svojho závetu. Svoje dedičstvo môžeš spravovať až od svojej plnoletosti, čo je o pár mesiacov. Pokiaľ budeš súhlasiť, tak dovtedy sa môžem o tvoj trezor starať ja. Samozrejme čisto formálne,“ pokúsil sa o úsmev.

Sirius opäť prikývol.

„Nezaujíma ťa koľko si toho zdedil?“ nadvihol obočie.

„Neurazte sa prosím pán profesor, ale teraz ma zaujíma len to, čo je s Nagini. Viem, že ak nebudem počúvať, nič mi nepoviete. Takže ak už to je všetko, mohli by ste mi prosím povedať čo je s ňou?“ snažil sa byť taktný, ale napriek tomu to vyznelo skôr ako keby pri tom syčal.

Dumbledorovi sa zvraštila tvár obavami, no napriek tomu mal Sirius pocit, že sa mu mihla v očiach spokojnosť.

„Dobre Sirius. Musím ťa však upozorniť, že Nagini ma žiadala, aby som ti nič nehovoril, Ale!“ zdôraznil, keď videl, že ide namietať. „Môžem ti povedať kde je. Ak bude chcieť, nech ti všetko vysvetlí sama.“

Nastalo ticho. Dumbledore čakal na reakciu a Sirius rozmýšľal, či sa má hnevať na Nagini alebo na neho.

„Chcem ísť za ňou pán riaditeľ,“ povedal naliehavo.

„Myslel som si to. A vzhľadom na to, že dnes máš vyučovanie a bol by som nerád keby si mal problémy,“ Sirius sa začal mračiť, „preto ti pre dnešok udeľujem riaditeľské voľno.“

Siriusa premohol prekvapený výraz. Neodolal a opýtal sa: „Vám to neprekáža?“

„Domnievam sa, že by som ti mal odpovedať na oboje, pretože viem, že ťa to zaujíma,“ zložil si okuliare z nosa a podoprel si rukou bradu. „Ak sa pýtaš na to, či mi prekáža, že dnes nebudeš v škole, tak musím priznať, že nie. A s tým súvisí aj moja druhá odpoveď na to, či mi prekáža, že váš vzťah s Nagini sa ani nepribližuje vzťahu učiteľ – žiak. A musím aj tentokrát priznať, že nie, ani toto mi neprekáža. Naopak myslím, že by jej to mohlo veľmi pomôcť,“ dokončil zamyslene.

„Myslíte, že ja môžem Nagini pomôcť?“ zostal zaskočený.

„Samozrejme. Ty si možno jeden z mála dôvodov prečo je ochotná prikloniť sa na nejakú stranu. Inak je Nagini veľmi osamelá. Stačí, ak jej dovolíš, aby bola sama sebou.“

„Pán profesor ja som sa naozaj pokúšal, ale ja jej jednoducho nerozumiem.“ Nechápal prečo má potrebu vysvetľovať to práve Dumbledorovi.

„Nesnaž sa ju pochopiť. Proste ak chceš, tak len buď. Chceš ísť ešte stále za ňou?“

„Samozrejme!“ vystrel sa.

„Je v jaskyni za Rokvillom. Vchod je ukrytý v skale pripomínajúcu dračiu hlavu.“

„Ďakujem pán profesor,“ postavil sa na odchod.

„Prajem ti veľa šťastia Sirius. Dúfam, že sa ti ju podarí presvedčiť.“

„Presvedčiť o čom?“ nerozumel.

„To pochopíš, keď s ňou budeš.“

Rozmýšľal či má zmysel pýtať sa, ale chcel čo najskôr zistiť čo je s Nagini.

„Dobre pán profesor. Dovidenia a ďakujem!“

„Dovidenia Sirius!“

Čím viac si uvedomoval, čo práve počul, tým rýchlejšie kráčal. Hlavou mu behali myšlienky od Nagini k strýkovi. Alphard bol dosť bohatý a ak mu odkázal dosť zlata, nemusel viac zaťažovať Jamesových rodičov. Napadla mu zvláštna myšlienka. Možno Dumbledore chcel, aby zostal s Nagini. Možno mu hovoril o dedičstve aj preto, aby vedel, že by ju mohol zabezpečiť. Čo je to rok na škole? Vôbec nič. Ale čo by na to povedali ostatní? Uvedomil si, že je mu to jedno. Prekvapilo ho, že jemu samému tá predstava vôbec nevadí, ba naopak, v tento moment by to naozaj chcel. Ale chcela by aj ona? Po tom všetkom? Akoby on sám vôbec mohol chcieť niečo také? Ako mohla zmeniť jedna chvíľa všetku tú zlobu, ktorú voči nej cítil? Vedel, že ju jednoducho nemôže stratiť. S týmto vedomím vstúpil do svojej izby.

Chalani sa práve chystali na raňajky. Nevedel si predstaviť, že by mal teraz niečo dať do úst.

„James?“ Vyrušil ho pri umývaní zubov.

Peter s Remusom hneď zastali a počúvali.

„Hm?“ odpovedal mu s plnými ústami peny.

„Potrebujem plášť. Môžem si ho zobrať?“ snažil sa pôsobiť pokojne.

James sa medzitým poutieral. „Jasné. Ale vysvetlíš nám čo sa stalo? Čo ti povedal Dumbledore? A videl si Nagini?“

„Všetko vám poviem neskôr. Teraz musím ísť za ňou.“

„Kde je?“ vyhŕkol Peter.

Všetci traja sa na neho prekvapene pozreli. Pýtal sa s takou naliehavosťou, akoby to bolo pre neho životne dôležité.

„Je v nejakej jaskyni za Rokvillom.“

Znova sa všetky oči upreli na Siriusa.

„Uleješ sa?“ opýtal sa Remus s nadvihnutým obočím.

„Vlastne ani nie. Dumbledore mi dal riaditeľské voľno,“ neubránil sa úsmevu.

„Hmmm, tak to bude vážne,“ zamyslel sa James.

„Pôjdeš ešte na raňajky?“ Remusovi sa zvraštila tvár starostlivou obavou.

„Nie, už idem. Ale nemusíš sa o mňa báť,“ potľapkal svojho kamaráta po pleci.

James mu vytiahol spod postele neviditeľný plášť a podal mu ho.

„Ďakujem chalani. Čaute!“

Nebolo ťažké dostať sa cez tajnú chodbu do Rokvillu. Tam si však radšej prehodil cez seba plášť. Napriek tomu, že tento výlet mal dovolený, pripadal si istejšie. Cesta k Dračej skale mu prišla neuveriteľne dlhá. Žalúdok mu zvieralo od nervozity, no napriek tomu išiel čo najrýchlejšie. Keď už bol za dedinou, sňal zo seba plášť. Aj pod snehovou prikrývkou cítil štrk pod nohami. Dračia skala bola veľkolepá. Týčila sa pred ním ako mohutná socha. Nevidel však žiadne miesto, ktoré by naznačovalo, že by bol niekde vchod do jaskyne. Prechádzal z jednej strany na druhú, ale nevidel nič, len ozrutné kamenné výčnelky. Keď už strácal nádej, všimol si medzi stromami, ktoré sa ďalej tiahli od skaly, miesto, kde bola zem suchá, nepoznačená všadeprítomným snehom. Keď prechádzal pomedzi úzku štrbinu v skale, pomyslel si, že rovnako môže pôsobiť ako obyčajný tieň a nie ako chodba. Dumbledore mu to rozhodne neuľahčil. Vytiahol si prútik a zašepkal do tmy: „Lumos!“

Jeho prútik okamžite zo svojho konca vyslal pás svetla. Vyzeralo to, že tento tunel nemá konca. Musel sa prichytiť okraja, aby nespadol, lebo narážal nohami na veľké ostré kamene. V jeden okamih skoro spadol, lebo pod rukou zrazu nemal nič. Uvedomil si, že stojí rovno vedľa nejakej diery, asi poldruha metra vysokej. Zohol sa, aby sa neudrel. Prútik držal pevne pred sebou. Len na sekundu svetlo z prútika osvetlilo rozsiahlu kvapľovú sieň a ponoril sa do tmy. Ako keby oslepol. Podvedome začal tápať rukami. „Nagini!“ vyhŕkol do tej nepríjemnej slepoty.

„Do čerta Sirius, čo tu robíš?“ Než to dopovedala, Siriusovi sa zrak opäť vrátil. Stál na začiatku veľkej jaskyne s vysokánskym stropom, z ktorého čneli obrovské kvaple. Nagini stála pár metrov od neho držiac prútik pred sebou.

„Chceš ma začarovať?“ neveriacky sa díval na jej natiahnutú ruku.

„Prepáč, ale musím sa ťa najprv opýtať.“ V tvári sa jej zračila ostražitosť. „Kam si ma zobral na náš výlet?“

Sirius nechápal, ale odpovedal: „K jazierku ukrytom v Zakázanom lese.“

Nagini si zhlboka vydýchla. Odhrnula si šaty z nohy a zastrčila prútik ako obvykle za podväzok tesne obopínajúci jej stehno. Sirius skoro až zhíkol, keď videl teraz už tmavožlté modriny, ktoré jej svietili na pokožke.

„To nič,“ povedala s náznakom úsmevu, keď si všimla ako sa tvári.

„A toto bolo na čo dobré?“ opýtal sa, ale skôr zo zvedavosti ako podráždene.

„Nie je také ťažké zobrať na seba podobu niekoho iného. Keby to bol...“ odmlčala sa. „To je jedno. Radšej mi už povedz, čo tu robíš.“ Trošku stratila rovnováhu a zapotácala sa. Sirius bol hneď pri nej a pevne ju chytil okolo pása.

„Mala by si si ľahnúť,“ vyčítal jej.

„Keď som začula, že sem niekto ide, musela som všetko odstrániť,“ mračila sa.

Vôbec nerozumela tomu, na čo sa za ňou unúval. Začala zložito mávať rukou a pred Siriusovým zrakom sa okolo ohniska objavil veľký plyšový čierny gauč. Po jeho boku drevený stolík s jedlom, pitím a nejakými fľaštičkami, pravdepodobne elixírmi. Ešte luskla prstami a v ohnisku začal blčať oheň.

„Šikovná,“ uznanlivo povedal a pomohol jej posadiť sa. Stále nespúšťal ruky z jej pása, ani nevedel prečo. Nagini sa takto cítila bezpečne, ale vedela, že to je to posledné čo by teraz mala od neho chcieť.

„Ďakujem, už som v poriadku.“

To bol signál pre Siriusa a on dal hneď ruku na svoje koleno.

„Vidím, že ty asi nie si veľmi za tradičné táborenie,“ uškrnul sa.

„Mám rada svoje pohodlie a Dumbledore mi láskavo nechal k dispozícii toto vybavenie. Keď už sme pri Dumbledorovi. To on ťa nahovoril, aby si za mnou prišiel?“ začala byť podráždená. „Keď mi povedal, že si za ním večer prišiel, výslovne som ho žiadala, aby ti nič nehovoril, ale nie! Ja si môžem hovoriť čo chcem, aj tak je to každému jedno!“ Už sa chcela postaviť, ale Sirius ju znova chytil okolo pása a zatlačil ju naspäť do mäkkého čalúnenia.

„Nagini si unavená. Nikto mi nič nepovedal, ani ma nikam neposielal.“

Neveriacky nadvihla obočie. „Tak mi už konečne vysvetli, čo tu do frasa robíš!“ stiahla mu prudko jeho ruku zo seba a dívala sa mu priamo do očí.

„Bál som sa,“ priznal.

„Čoho prosím ťa?“ odfrkla si.

Chvíľu sa na ňu len díval. Mala sto chutí odísť preč, ale jednak nemala kam a druhak bola natoľko unavená, že by pravdepodobne nevyšla ani z jaskyne.

Sirius vyzeral, že nevie čo má vlastne povedať. Už to nevydržala. „Sirius pozri sa, vôbec tu nemusíš byť. Viem, že som ti skomplikovala život. A máš pravdu. Jednoducho by si mal viesť život obyčajného študenta a mať normálne starosti a radosti. Viem, že som ti narobila kopu zlého, ale neboj sa, ja už ťa nebudem obťažovať,“ myslela to úprimne. „Kľudne môžeš ísť. Nič mi nie je, ak si sa bál o moje zdravie.“ Sklopila zrak a čakala, že sa rozhodne odísť.

„Viac som sa bál, že ťa stratím navždy,“ šepkal. Prstami sa dotkol jej chrbta. Keď sa nebránila, dlaň jej presunul k pásu a pritiahol si ju bližšie k sebe. Prešiel jej mráz po celom tele. Teraz mala jeho tvár len kúsok od tej svojej. Znova mu pozrela do očí. „Nechcel si práve to?“ tiež šepkala.

S úsmevom na tvári ju druhou rukou ledva dotýkajúc pohladil po modrinovom líci. „Vieš, že človek vie čo chce, až vtedy, keď to naozaj stratí.“

„Ale ja som tu. Zatiaľ,“ dodala.

„Chcem urobiť všetko preto, aby si tu zostala navždy.“

Zavrela oči, lebo cítila, že sa jej do očí hrnú horúce slzy. „Čo ak to ja nechcem?“ Oči neotvorila.

„Už ti neuverím. Povedala si mi, že ma ľúbiš, vždy si ma ľúbila a vždy ma ľúbiť budeš. A keď už ide o to, ešte stále si ma neposlala preč.“

„A odišiel by si, ak by som ťa požiadala?“

„A chceš ma požiadať?“ Utieral jej ukazovákom slzy.

„Chcem. Tak strašne to chcem,“ Stále sa bála pozrieť na neho.

„Asi ťa teraz sklamem, ale aj keby si to chcela neviem ako, tak tentokrát proste neodídem. Povedz mi čo naozaj chceš.“

Otvorila oči. „Chcem byť len šťastná a milovaná.“

„Milovaná už si, myslíš, že by som to mohol skúsiť s tým šťastím?“

Musela sa usmiať. „Takže ma ľúbiš?“

„Áno.“

„Mohol by si to prosím povedať?“

„Áno.“

„Sirius!“ štuchla ho do rebier.

Štekavo sa zachechtal. „Ľúbim ťa ty moja modrinová kráska.“ Pobozkal ju mäkko na pery a odtiahol sa.

Spokojne zavrela oči. „Myslíš, že by si to mohol zopakovať? Celkom sa mi to páčilo.“

„Myslíš to, že ťa ľúbim alebo ťa mám pobozkať?“ uškŕňal sa od ucha k uchu a vychutnával si jej tvár s privretými viečkami.

„Myslím, že pre teraz už bolo slov dosť, takže to druhé.“

Sirius jej zaboril ruku do vlasov. Opäť pritisol svoje pery k jej. Ochutnával každý kúsok svojim jazykom. Napriek únave si vychutnávala jeho horúci dych, ktorý ju nekonečne opantával. Hladila mu chrbát oboma rukami. Zrazu sa odtiahla.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa ustráchane Sirius.

„Nie,“ usmiala sa. „Len mi daj chvíľočku.“

Sirius nie príliš nadšene prikývol. Nagini sa postavila a prešla k stolíku. Zobrala prázdnu fľaštičku a nakvapkala do nej pár kvapiek z rôznych elixírov.

„Dúfam, že si nemusíš dať niečo na povzbudenie?“ zaškeril sa. Vyzliekol sa len do trička, lebo pri ohni mu bolo teplo.

Šibalsky sa na neho pozrela. „Samozrejme Sirius, inak by som sa ťa nemohla ani dotknúť.“ Vypila obsah fľašky na jeden dúšok. Sirius videl ako jej modriny zase o niečo zbledli.

„Jedol si niečo?“ opýtala sa starostlivo.

Neveril vlastným ušiam. „Nie nejedol. Ale nechápem ako ťa to môže teraz zaujímať.“ Postavil sa a objal ju zo zadu. Prechádzal nosom po jej krku.

„Je to z čistej sebeckosti. Aby si mi tu náhodou neodpadol.“ Odtrhla kus šišky a zapchala mu ňou ústa.

Musel nedobrovoľne žuť, aj keď teraz mal chuť na niečo úplne iné. Otočila sa mu tvárou. Postavila sa na špičky a zlízla mu zvyšky cukru z jeho úst.

„Si sladký ako obyčajne.“

„A ty si neuveriteľná ako obyčajne.“

Venovala mu krátky bozk a prešla na druhú stranu ohniska. Rozhodol sa, že počká, čo má v pláne. Oprel sa o stolík a vzal si zbytok lekvárovej šišky. Rozhovor o tom, čo sa jej stalo chcel nechať na neskôr. Užíval si každú sekundu s ňou.

Nagini z neho nespustila oči. Pomaly si vyzliekla šaty a hodila ich na zem. Siriusovi skoro zabehlo. Pre neho bola neskutočne nádherná. Keď videl podliateniny na jej tele, zdvihol sa mu adrenalín. Mal pocit, že ju muselo prejsť minimálne stádo kentaurov. Už to nevydržal. „Kto ti to urobil?“ opýtal sa smutne.

„Ty sa niekam ponáhľaš?“ nestratila pokojný tón. Vytiahla prútik a vyčarovala mohutné biele kožušiny z nejakého obrovského zvieraťa.

„Takže mi to povieš?“ Pomaly šiel k nej.

„Len keď budeš na mňa dobrý.“ Odložila prútik na zem.

„Ten najlepší.“ Pristúpil k nej a zdvihol ju do náručia. Položil ju na mäkkú kožušinu. Kľačiac si vyzliekol tričko. Nahol sa ku nej a pobozkal jej modrinu na pravom líci. Prešiel jazykom po čeľusti až ku krku. Naskočila jej husia koža.

„Mohol by si si prosím ľahnúť vedľa mňa?“ povedala prosebne.

„Ty ma nechceš?“ bol zmetený.

„Viac než čokoľvek na svete. Len ťa chcem mať proste chvíľu pri sebe.“

Siriusovi zostal v tvári prekvapený výraz, ale bez slova si ľahol na bok, tvárou k nej. Prisunula sa tesne k nemu, aby sa ho dotýkala čo najviac. Jeho teplá pokožka ju upokojovala. Nohou ho objala okolo bedier a rukou mu ískala vlasy. Zaborila si tvár do jeho krku a zhlboka vdychovala mužnú vôňu. Cítila ako mu bije srdce a pritisla si pery na pulzujúcu tepnu. Prstami prechádzal od jej krku pozdĺž chrbtice. Napla sa v slabinách, aby cítila jeho napätie. Ochutnala jazykom jeho pokožku, sala mu krk, bradu. Vášnivo ho pobozkala na pery. Pevne ju objal a prstami rozopol podprsenku. Pomohla mu ju vyzliecť, ale neprestala ho bozkávať. Prevrátila sa na chrbát, aby si mohla vyzliecť nohavičky. Sirius ju nasledoval a povyzliekal sa do naha. Náhlivo si opäť ľahli na bok a preplietli svoje vzrušené telá. Zabárala mu nežne nechty do šľachovitého chrbta, ktorý sa napínal pod ťarchou vášne ako si ju tisol k sebe. Nagini podsunula pod neho nohu tak, aby ho mohla pevne zovrieť stehnami. Nežne ho hrýzla do vlhkých pier. Rovnako sa nevedel nabažiť sladkej chuti jej úst. Nagini sa o neho trela ako zmyslov zbavená. Chcela ho cítiť, splynúť s ním v jedno telo a už sa nedodeliť. Sirius nedokázal viac odolávať napätiu v slabinách a vkĺzol do nej so slastným vzdychom. Mala pocit ako keby ňou prechádzala všetka jeho neha a láska, ktorú k nej cítil. Pritisla si jeho ústa k uchu, aby počula každý jeho vzdych, ktorý ju vzrušoval ešte väčšmi.

Nebolo to len pre Siriusa po prvýkrát. Nagini sa prvýkrát naozaj milovala. Cítila ako ich duše už boli navždy spojené neviditeľným putom.

Ležala mu na hrudi príjemne unavená a dlaň mala pritisnutú tam, kde ešte stále prudko bilo jeho srdce. Spotení a nahí ležali tesne sa objímajúc , zakrytí len mäkkou dekou.

„Ľúbim ťa,“ povedala pošepky a pobozkala ho na horúcu pokožku.

„Aj ja ťa ľúbim,“ bozkal ju do vlasov a neustále jej hladil ruku. „Sľúb mi, že ma už nikdy neopustíš,“ nebola to prosba.

Nagini si vzdychla. „To je zložité.“

„Ty sa ma chystáš opustiť?“ spustil z nej ruku. V tom mu hlasno zaškvŕkalo v žalúdku.

„Prinesiem niečo jesť. Dnes si ešte poriadne nejedol.“ Posadila sa. Aj on sa posadil a položil dlaň na chrbát jej ruky.

„Nechceš mi odpovedať,“ povedal s ľútosťou.

„Môžeme sa rozprávať koľko chceš a ja sľubujem, že sa ti pokúsim odpovedať. Len mi dovoľ priniesť nám nejaké jedlo a pitie,“ pobozkala ho na ústa.

„Nagini?“

„Áno?“ stále čakala sediac čo jej povie.

Sirius zodvihol svoj prútik a švihol ním smerom k stolíku. Strieborná tácka sa elegantne zdvihla do vzduchu a preplávala až do Siriusových rúk. Položil ju pred Nagini a uškŕňal sa.

„No dobre,“ prevrátila očami. „Tak sa mi ťažko rozpráva keď si pri mne tak blízko. Potom by som chcela byť pri tebe navždy,“ pozrela na neho nevinne spod obočia.

„Toto si mi nemala povedať. Teraz ťa nepustím zo svojho dosahu ani na chvíľu.“ Natiahol sa ponad plnú tácku, aby jej mohol dať pusu.

„Jedz!“ prikázala na oko prísne.

„A ty hovor!“ hral s ňou jej hru.

„Čo také?“ tvárila sa nezbedne, ale mala strach z tohto rozhovoru a z toho čo chce vedieť.

„Nagini sľubujem ti, že čokoľvek budeš hovoriť, budem ťa pokojne počúvať.“

„Sľubuješ?“

„Áno.“ Nalial si z džbánu vodu do pohára a napil sa. Podal pohár Nagini. „To, aby si nemala sucho v krku.“

Aj keď bola nervózna, nemohla sa neusmiať. Keď sa napila, zhlboka sa nadýchla: „Tak čo chceš vedieť?“

„Kto ti to urobil a prečo?“ ukázal prstom na stále svietiace modriny na jej tele.

„Je to ten, ktorého som milovala. Kedysi sa volal Tom, teraz si hovorí Lord Voldemort. Jeho najbližší alebo skôr jeho sluhovia ho volajú Temný pán. Pretože mi je Dumbledore ako otec, nikdy som sa ho tak úplne nevzdala, ale inak...“ vzdychla si a sklopila zrak, „inak som vždy stála po boku Lorda Voldemorta. Som pre neho niečo ako trofej. Majetok, o ktorý sa rád stará a považuje ho za čisto svoje vlastníctvo.“

„Tak potom prečo ti tak ublížil?“ Rýchlo sa napchával pečivom, lebo ho neskutočne bodala žiarlivosť v hrudi.

„Lebo som nesplnila jeho príkaz.“

„Aký?“ bol zvedavý viac než by čakal.

„Nestal si sa jedným z nás.“ O Alphardovi sa rozhodla mlčať. Nemalo by význam keby to vedel a hlavne by nezniesla jeho výčitky.

„To kvôli mne? Ublížil ti kvôli mne?“ jeho hlas sa začal zvyšovať.

„Sirius upokoj sa, lebo ti už nič nepoviem.“

„Prepáč, pokračuj,“ snažil sa byť pokojný, ale musel sa naozaj ovládať.

„Bola to moja chyba Sirius. Bola som strašne sebecká. Ešte predtým než som ťa chcela pre seba, tak som ťa chcela získať pre môjho pána.“ Siriusa striaslo pri tom označení. „Si z čistokrvnej rodiny a zistila som, že si veľmi nadaný.“

Mal čo robiť, aby nevybuchol.

„Ale skazila som to. Zaľúbila som sa do teba a chcela som, aby si bol jedným z nás preto, aby som ťa mala stále pri sebe. Ako alibi som sama pred sebou použila to, že ti chcem ublížiť.“

Nahlas preglgol a oči mal doširoka otvorené prekvapením. Nechcel ani myslieť na to, čo všetko nebola vôbec náhoda, ale jej premyslené kroky. Rýchlo to zahodil z mysle, nechcel to vedieť.

Nagini pokračovala. „Temnému pánovi sa nepáčilo, že ti venujem toľko pozornosti a tak aspoň očakával výsledky.“

„A tie neprišli,“ dopovedal strnulo za ňu.

„Nie. A až teraz viem, že to bola celé chyba. Ty by si nikdy nezradil svojich priateľov. Aj keď ja som dúfala, že ak donútim teba, pridá sa k tebe napokon aspoň James.

„Ako sa ti podarilo ujsť?“ Už nedokázal počúvať o tom ako ho vlastne zrádzala a nie len jeho.

„Nechcela som ujsť,“ chcela byť úprimná.

Sirius sa len spýtavo pozrel.

„Chcela som sa od neho oslobodiť navždy.“ Stíšila hlas. „Skočila som z útesu, ale Dumbledore sa objavil odnikadiaľ a zachránil ma. Dal ma sledovať škriatkom a tak ma našiel.“

„Ty si sa chcela zabiť!“ mračil sa a jeho tón bol zúrivý.

„Sirius no tak pochop ma!“ Odsunula tácku a schúlila sa mu v náručí. Bozkávala ho na krk, líce, ale on stále nereagoval. „Ja som to musela spraviť. Videl si čo mi urobil, ja už som proste nevládala. Vedela som, že ma bude prenasledovať. Že ma vyhľadá kdekoľvek budem. A keď sa dozvie o tebe...“ plačúc mu zaborila tvár do ramena.

Pevne ju objal. „To zvládneme. Dumbledore nám pomôže. Strýko mi nechal nejaké zlato. Ukryjeme sa. Uvidíš, bude to v poriadku,“ chlácholil ju.

„Nie Sirius, to nemôžem dovoliť,“ krútila hlavou v nesúhlase.

Odtiahol ju kúsok od seba, aby sa jej mohol pozrieť do očí. „Nagini ja už nie som malé decko. Možno si to o mne myslíš, ale s pomocou Dumbledora máme aspoň šancu.“

Chvíľu sa na neho mlčky pozerala. Tak strašne s ním chcela súhlasiť.

„Nemyslím si, že si dieťa a viem, že by nám Dumbledore pomohol, len ťa nechcem vystaviť riziku.“

„S tým už teraz nič neurobíš. Aj keby si ma hneď teraz opustila, tak mu nikdy neodpustím čo ti urobil. A ak bude príležitosť...“ nedopovedal, lebo ho Nagini umlčala bozkom.

„To bol súhlas?“ opýtal sa prekvapene.

„Dobre Sirius. Poznám ťa a viem, že to myslíš vážne. Možno nakoniec bude pre teba bezpečnejšie keď budeš so mnou. Sľubujem ti, že sa o to aspoň pokúsime. Ale ty mne musíš sľúbiť, že nevyvedieš nejakú hlúposť a vždy mi o všetkom povieš. A ja zostanem s tebou tak dlho ako to pôjde alebo aspoň dovtedy kým to budeš sám chcieť.“

„Si si vedomá rizika, že to možno nebude nikdy a ty so mnou budeš musieť ostať naveky?“ zaškeril sa.

„Myslím, že som ochotná to podstúpiť“ Sadla si mu do lona, obkročmo jeho pása a nežne ho bozkávala na krk.

„Čo to robíš?“ opýtal sa na oko nezaujato.

„Zvádzam ťa,“ nedobrovoľne odtrhla pery od jeho pokožky.

„A že ti to ide sakra dobre.“ Položil ju opäť na mäkkú kožušinu a nechal ich telá splynúť v novej vlne vášne.

------------------------------------------------------------------------

Toto je predposledná kapitola a jedna z mojich najobľúbenejších. Dúfam, že aj vám sa páčila. Či už áno alebo nie, určite mi dajte vedieť do komentov alebo sofkou.

Túto kapitolu venujem Gorathovi a posielam veľkú pusu ako dvere autobusu *cmuk*.

[ » na začiatok « ]