Kapitola:
Pridaná: 31.5.2009, 15:27:39
Čítaná: 1941×
Hodnotenie: (počet hlasov: 18)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Nagini, Sirius Black, Lord Voldemort, Albus Dumbledore
Stručný dej: Na Rokforte je nová učiteľka - Nagini. Taktiež hrá na dve strany, ale ktorú si nakoniec vyberie?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nagini 2 » Zoznámenie s Tichošľapom 3 » Had a potkan 4 » Hnev a úskoky 5 » Obrana proti čiernej mágii 6 » Zmierenie a kliatba 7 » Čierna kobra 8 » Hnev a trest 9 » Nový člen 10 » Stretnutie 11 » Spomienka 12 » Tom Riddle a nový návrh 13 » Výlet 14 » Jeden z najhorších dní 15 » Moc ničí 16 » Degasere 17 » Získané tajomstvo 18 » Obchodník 19 » Temný pán 20 » Dokonalý plán 21 » Spln 22 » Netvor 23 » Priatelia 24 » Sean O´Neil 25 » Schôdzka 26 » Temná stránka 27 » Vianočné prázdniny 28 » Trest 29 » Jaskyňa 30 » Navždy spolu

Vianočné prázdniny sa pomaly a iste blížili ku koncu a Rokfort už nedočkavo očakával na nasledujúci deň svojich študentov. No jedna osoba v hrade sa tohto momentu obávala viac, než čohokoľvek iného. Plány ako z porcelánu teraz čakali na to, či niekto nepatrným pohybom rozbije všetko, na čom Nagini tak dlho pracovala.

Tá teraz sedela utiahnutá vo svojej izbe, tak ako každý deň odkedy opustila chatu na Windermeskom jazere. Zahĺbená do knihy z muklovského sveta, sediac na posteli podložená vankúšmi, ľahšie zabúdala na svet, v ktorom žila. Každému sa vyhýbala, aby jej tvár neprezradila ani kúsok z obavy, ktorá ju teraz pohlcovala.

Zrazu niekto zaklopal na dvere. Na moment zostala prekvapená, lebo svoj tajný vchod v stene teraz začarovala tak, aby ho nikto nemohol nájsť. Potom si uvedomila kto ako jediný z Rokfortu by na to prišiel. Odložila knihu a pomalým krokom šla k dverám.

„Dobrý večer Albus! Nech sa páči, poďte ďalej,“ snažila sa pôsobiť nenútene.

„Dobrý večer! Ďakujem, rád.“ Dumbledore vstúpil do jej izby elegantným krokom a tiež sa tváril ako keby jeho návšteva bola ohlásená.

Nagini prešla k ebenovému stolu v rohu miestnosti. Mávnutím ruky pričarovala ešte jednu stoličku pre svojho hosťa.

Keď si obaja sadli, Dumbledore začal bez vyzvania: „Tak Nagini, dokedy sa tu mieniš schovávať?“

„Ja sa neschovávam,“ namietala.

„Musím uznať, že tá falošná slepá ulička pred tvojou izbou bola naozaj obdivuhodná. Asi preto si ju vyčarovala, že sa neschovávaš,“ nadvihol ironicky obočie.

„Ďakujem za uznanie, ale asi nebola taká dobrá, keď ste ten múr prekonali. Predpokladám, že ste ho nerozbúrali, alebo?“

„Nie Nagini. Nechal som ho v pôvodnom stave. Nebudem predsa narúšať tvoje súkromie.“

„To očividne nie,“ uškrnula sa.

„Ale poďme k veci. Zajtra prídu študenti z vianočných prázdnin a ty si sa nezúčastnila na ani jednej porade. Nechcem ti to vyčítať, skôr by ma zaujímal dôvod,“ podvedome sa k nej naklonil bližšie.

„Mrzí ma to Albus,“ videla, že sa bude dovtedy pýtať, dokým to z nej nedostane. „Niečo sa stalo. Niečo veľmi zlé. Ja som urobila niečo veľmi zlé. A pokiaľ zajtra nebude všetko tak ako má byť, tak to bude horšie než kedykoľvek predtým.“ Keď už chcel Dumbledore niečo povedať, prerušila ho: „Nepýtajte sa ma prosím čo sa stalo. Aj tak vám to nemôžem povedať. Zajtra budem musieť ísť za Tomom. Túto návštevu odkladám už veľmi dlho a budem za to pravdepodobne potrestaná. Ale aj napriek tomu, ak bude všetko v poriadku, je nádej, že to nebude až také zlé. Teraz potrebujem aby ste mi dôverovali,“ pozrela na neho vystrašeným pohľadom a on pochopil, že to myslí vážne.

Chvíľu mlčal nespúšťajúc z nej pohľad. Potom sa zhlboka nadýchol a prehovoril rozvážnym hlasom: „V poriadku Nagini, nebudem sa viac pýtať. Ale musíš mi sľúbiť, že predtým než pôjdeš za Tomom, prídeš za mnou. Sľubuješ?“

Nagini chvíľu premýšľala, ale potom rozhodne povedala: „Sľubujem.“

Rozlúčili sa a ona zostala v izbe opäť sama. Nemohla nič stratiť, ak sa pred tým než odíde zastaví za Dumbledorom. Teraz mohla len veriť tomu, že Sirius ju nesklame a miesto svojich priateľov si vyberie rodinu.

Napriek tomu, že slnko zalievalo lúčmi jej izbu len chvíľu, Nagini už stála pred zrkadlom. Perfektne nalíčená, dokonale upravená a vyrovnaná s tým čo má prísť. Potlačila triašku rúk a snažila sa sústrediť len na svoje oči. Nesmeli prezradiť nič. A hlavne nie Siriusovi. Zišla do Veľkej siene na raňajky, čo nerobila celé prázdniny. Nikto sa jej na nič nepýtal, lebo Dumbledore všetkým povedal, že si bola vybaviť rodinné záležitosti, ale je jej nepríjemné o tom hovoriť. Nagini o tom netušila, ale bola vďačná za to, že sa nikomu nemusí spovedať. Prehodila pár slov s kolegami o počasí a o skúškach, ktoré čakajú piatakov a siedmakov.

Žiaci mali prísť tesne pred večerou, a tak mala ešte čas. Napriek tomu, že nevedela čo ju čaká, bola povinná pripraviť si všetko učivo, a tak sa utiahla do svojej pracovne. Obed absolvovala len so slušnosti a už netrpezlivo čakala kedy bude večera. Hlava jej išla prasknúť od všetkých myšlienok, aj keď všetky patrili len Siriusovi. Spomenula si na ten čas, kedy na neho myslela preto, lebo jej to spôsobovalo radosť. Hra sa však skončila. Nezostalo z nej už nič, z čoho by sa mohla radovať.

Prišiel čas večere. Zišla do Veľkej siene aj napriek tomu, že študenti možno práve vystupovali z vlaku. Na jej prekvapenie Dumbledore už sedel uprostred dlhého učiteľského stola s rukami opretými o lakte a prepletenými prstami. Niesla sa pomedzi štyri veľké stoly ako pierko. Ako keby jej telo bolo oddelené od jej mysle a viedlo ju len tesne nad zemou. Riaditeľ sa na ňu pozrel spod polmesiačikových okuliarov, ale nepovedal nič. Dokonca ani vtedy, keď si sadla vedľa neho na svoje zvyčajné miesto. Obaja upierali mlčky pohľad k obrovským dverám, do ktorých mohli každú chvíľu prísť študenti. Nagini prestala myslieť na čokoľvek. Vedela, že ak by tak nebolo, riaditeľ by ľahko mohol zistiť čo sa deje.

Nevedela či prešlo niekoľko sekúnd, minút alebo dokonca hodín, ale zrazu sa vo dverách začali objavovať prví žiaci. Šťastne štebotajúci o vianočných darčekoch si sadali za svoje stoly, podľa toho, do ktorej fakulty patrili.

Nagini tak ako aj Dumbledore nepohli ani brvou. Zostali v svojej pozícii aj vtedy, keď si za profesorský stôl sadali ich kolegovia. Na pozdrav len kývli hlavou a znova hľadeli uprene na dvere. Nagini upokojovala táto zvláštna riaditeľova spolupatričnosť.

A potom to prišlo. Prvý zložil ruky Dumbledore zo stola. Nagini sa možno len o stotinu neskôr vystrela ako struna. Vo dverách sa najprv objavil James, Remus a Peter. Na chvíľu zastali, rozhliadli sa po Veľkej sieni a tak ako boli zvyknutí, vkráčali do nej čo najhlasnejšie, aby všetci videli, že práve oni prišli. Nagini na chvíľku odľahlo, no potom James ukázal chalanom, aby si šli sadnúť a vrátil sa skoro až k dverám. V nich stál Sirius. Tvár mu žiarila a pozeral sa na Nagini šťastnejší než kedykoľvek predtým. James k nemu pribehol, tiež sa na ňu letmo pozrel a usmial sa ako keby jej dal najavo, že už je všetko v poriadku. Objal svojho najlepšieho priateľa okolo pliec a svorne si sadli za chrabromilský stôl.

Oblial ju studený pot. Začali sa jej triasť ruky. Zrazu pocítila na svojej ruke teplo. Pozrela sa a videla, že Dumbledore ju pevne drží. So strachom sa mu pozrela do očí.

„Poďme do mojej kancelárie,“ vyzval ju.

„Musím ísť za ním,“ prosila ho.

„To môžeš ísť aj potom,“ hovoril chlácholivým hlasom.

„Nie. Musím sa s ním rozprávať. Hneď!“ skoro dychčala.

„So Siriusom?“

Nagini len prikývla.

„Tak choď a potom príď za mnou.“

Znova prikývla.

„Nezabudni, že si mi to sľúbila,“ pripomenul jej rozhodne.

„Dobre.“ Na nič iné sa nezmohla.

Obaja sa postavili od stola. Riaditeľ požiadal profesorku McGonagallovú, aby privítala miesto neho študentov. Tá len zmätene súhlasila. Dumbledore vyšiel z Veľkej siene s neobvykle zdvorilým úsmevom na tvári.

Nagini sa vybrala k chrabromilskému stolu. Aj keď mala srdce až v hrdle, nechcela aby ju študenti videli vyľakanú a tak musela ukázať svoju obvyklú masku neprístupnej a chladnej.

„Dobrý večer pani profesorka!“ pozdravil ju usmiaty Remus.

Nagini sa tiež usmiala, koľko sa jej dalo. „Dobrý večer!“ Nahla sa k Siriusovi a napriek skúmavým pohľadom mu pošepkala do ucha, že s ním potrebuje hovoriť. Sirius neváhal ani sekundu. Postavil sa a odišiel za ňou von z Veľkej siene. Čakala ho za veľkým brnením rytiera.

„Prečo sa schovávame?“ opýtal sa, keď sa k nej pripojil.

„Lebo nechcem, aby nás niekto videl alebo počul,“ šepkala. Sirius sa na ňu spýtavo pozrel, lebo videl strach v jej očiach. Niečo, čo nevidel ešte nikdy.

„Sirius musím sa ťa niečo opýtať, je to veľmi dôležité.“

„Počúvam.“ Mysliac si, že je to opäť nejaká hra, bol ostražitý.

„Ste znova priatelia?“

„Ak myslíš chalanov, tak áno sme. Je to nejaký problém?“ drzo sa uškrnul.

„Nie, nie. To nič. Ja...“ nevedela čo má viac povedať. Chcela mu toho toľko povedať, ale nemala odvahu. Nikdy by jej to neodpustil. Už aj tak to bolo medzi nimi všetko v nenávratne. Hlavou jej blúdila len jedna veta: „Už nemám čo stratiť.“

Chvíľu na ňu mlčky pozeral ako sa jej hrnú slzy do očí. Chytila ho za ruku, ale nevedela sa na neho pozrieť. Bolo to tak jednoduchšie. Siriusa začal premáhať hnev. Zatemňoval mu celú myseľ. Bez rozmyslu jej pustil ruku. „Čo toto má zase znamenať Nagini? Nejaká hra na smutnú?“ ruky držal strnulo pri tele.

„Nie. Chcem len aby si vedel, že nech sa dozvieš čokoľvek, nech sa stane čokoľvek vždy som ťa ľúbila a vždy ťa ľúbiť budem. Prosím, chcem aby si si to pamätal. Nič viac.“ Tentokrát nabrala odvahu, aby sa mu pozrela do očí.

Sirius krútil hlavou, ako keby sa nevedel rozhodnúť. Nevedel čo to má zase znamenať. Aj on k nej cítil možno viac než chcel, ale bolo tu príliš veľa prekážok a nezodpovedaných otázok.

„Neviem na čo mi to všetko hovoríš. Na toto nemám viac silu,“ už chcel odísť, ale Nagini ho chytila za ruku.

„Môžem ti dať aspoň bozk?“ prvýkrát ho úprimne prosila.

„Nie Nagini. Viac nie. Už to nechcem! Toto celé ma až príliš ťaží. Je to úplne postavené na hlavu a pre dobro nás oboch to nechajme proste tak.“ Ešte sa na ňu poslednýkrát pozrel a odišiel za svojimi kamarátmi. Aj keď vedel, že ju ľúbi, bolo medzi nimi až príliš zlého, aby to skúšal opäť. Nemalo to pre neho význam, ani budúcnosť. Aj keď možno chvíľu ľutoval, že jeden bozk jej mohol venovať, veril, že je to tak správne. Rozhodol sa na to nemyslieť. Konečne mal opäť svojich priateľov a teraz nechcel nič iné, len viesť obyčajný život rokfortského študenta.

Nagini ešte chvíľu stála za brnením s rukami na tvári. Slzy sa jej rinuli po lícach. Chcela sa aspoň rozlúčiť. Teraz jej už naozaj nezostalo nič. Nevedela si predstaviť život bez neho, nech už bol akýkoľvek. Túžila po tom byť šťastnou. Zatvorila na chvíľu oči a poslednú predstavu venovala tej mladej tvári, ale namiesto hnevu bol na nej úsmev. Úsmev, ktorý jej mohol patriť keby nebolo toho všetkého. A potom sa predstava rozplynula a nahradila ju iná. Červené oči, ostré črty a parselsky jej ústa Temného pána šepkali, aby sa vrátila. Rukou tesne pri tvári odčarovávala aj poslednú slzu, ktorá spočinula na jej pokožke. Spomenula si, že musí dodržať svoj sľub a ísť za Dumbledorom.

Pred jeho pracovňou si sľúbila, že ho nesmie rozrušiť viac než bude potrebné. Zaklopala na hrubé dvere a bez pozvania vstúpila dovnútra. Na jej prekvapenie Dumbledore sedel na diváne tesne pri stene neveľkej miestnosti. Poznala ho veľmi dobre. Nebolo to tak dávno, čo tu plakala, keď sa jej vybavila tá hrozná spomienka na Toma. Sadla si vedľa riaditeľa a oprela si hlavu o jeho rameno. Dumbledore jej otcovsky hladil vlasy a jej opäť tiekli slzy po tvári.

„Hnevá sa?“ opýtal sa jej nežne.

„Áno,“ šepkala.

„Nechoď.“ Nemusel jej hovoriť kam.

Nagini sa posadila rovno a chytila ho za ruku. „Ja musím. Nemám na výber.“

„Vždy máš na výber. Musíš sa len rozhodnúť. Vieš, že ťa môžem ochrániť.“ Hladil ju po ruke.

„Nejde to. Neviete čo by to spôsobilo. Hľadal by ma a nezastavil by sa pred ničím ani pred nikým. Som jeho majetok, pamätáte?“ smutne sa uškrnula.

„Čo si urobila?“ pýtal sa vážne.

„Niečo naozaj zlé. Zlé aj na vašej, aj na jeho strane.“ Nechcela to viac zdržiavať, keby tu zostala dlhšie, nemala by silu odísť. „Teraz už musím ísť. Čakal až príliš dlho a ja urobím čo musím.“ Pustila mu ruku a postavila sa. Aj on sa zdvihol z divánu a chytil ju za rameno. „Poslednýkrát ťa prosím, Nagini. Nechoď za ním.“

„Zbohom otec. Ľúbim ťa!“ stúpla si na špičky a pobozkala ho na líce. Pohladila ho po ňom a aj napriek tomu, že nechcela, vyšla z dverí s hlavou hore a zakázala si obzrieť sa. Albus Dumbledore zostal stáť na mieste a len sa pozeral ako odchádza z jeho života niekto koho miloval.

Nagini vyšla z hradu a už nechcela premýšľať nad tým čo bolo. Sústredila sa len na to, čo ju čakalo. Voldemort sa na ňu hneval a teraz musela znášať následky.

Dom Riddlovcov bol na pohľad tichý a ponurý ako vždy. Stúpala po schodoch ticho ako myška, aj keď nevedela prečo. Zaklopala na dvere. Nikto sa jej neozval. Pomaly ich otvorila. Voldemort sedel vo svojom kresle otočný tvárou k dverám. Upieral na ňu zlostný pohľad. Ruku mal položenú na stehne a tuho v nej zvieral prútik. Než stihla čokoľvek urobiť, než stihla čokoľvek povedať, švihol prútikom a kúzlo ju zložilo k zemi. Bolesť jej prechádzala každou čiastočkou tela až dychčala. Nevládala zdvihnúť ani ruku, aby sa mohla brániť.

„Tak čo Nagini! Ako si sa opovážila prísť až teraz?“ postavil sa.

Ďalšia rana. Začala sa triasť.

„Poslal som ti sovy! Severus musel odísť z domu na môj príkaz a aj tak si neuposlúchla!“

Znova švihol surovo prútikom a nový záblesk bolesti trýznil jej pokožku.

„Zabila si významného čarodejníka, aj keď som ťa upozornil!“

Ďalší záblesk. Snažila sa odplaziť bližšie k dverám.

„A ešte k tomu mi Lucius pred chvíľou poslal správu, že tvoj Miláčik je opäť so svojimi kamarátmi!“

Kúzla boli čoraz tvrdšie, ale Nagini vedela, že sa ju nechystá zabiť. Zozbierala v sebe všetku čarovnú moc, ktorú mala a kým rozprával, rozohnala sa rukami a kúzlo ho zasiahlo priamo do hrude. Odhodilo ho až do kamennej rímsy krbu a na chvíľu stratil dych. Vedela, že musí opustiť dom, aby sa mohla premiestniť. Ani nevedela kam chce utiecť, hlavne aby bola čo najďalej od neho. Pozbierala sa zo zeme a čo najrýchlejšie zišla po schodoch. Voldemort však rýchlo nabral dych a utekal za ňou. Keď zacítila vietor na svojej tvári, odmiestnila sa. On ju však v poslednej chvíli chytil za ruku. Ocitli sa na brehu Windermerského jazera.

Prudko ju zvalil k zemi. Nagini aj keď celá ubolená vrátila mu úder šmahom ruky. Slzy beznádeje jej stekali po tvári. Voldemort neváhal, postavil sa a znova švihol prútikom. V tom sa jej obrazy ako zo zlého filmu mihali pred očami: Siriusov úsmev, mŕtve telo Alpharda Blacka osvetlené blkotajúci ohňom, Siriusova nahnevaná tvár ako jej odvrháva ruku, bozk na líce Dumbledora.

„Dosť!“ zakričala až hystericky a prerývane dychčala na tvrdej vlhkej zemi.

Voldemort sa začal šialene smiať. „Myslíš, že mi môžeš utiecť? Môžeš bojovať, môžeš sa skrývať! Vždy ťa nájdem! Vždy budeš len moja! Jediné tvoje vykúpenie bude smrť!“ pristúpil k nej a nadvihol jej tvár: „Si len moja!“

Vytrhla sa mu. Každým dychom, každým kúskom svojej mysle vedela čo musí urobiť.

Voldemort sa vystrel a keď už ju chcel opäť zasiahnuť kúzlom, sústredila sa ako vedela a premiestnila sa.

Primiestnila sa len pár desiatok metrov od skalnatého útesu, o ktoré šľahali rozbúrené vlny mora. Celé telo ju neskutočne bolelo a pálilo, ale vedela, že nemá na výber a musí prísť až do cieľa. Nemilosrdný víchor ju ťahal naspäť. Za sebou v tme začula prasknutie. Otočila sa a videla ako ku nej kráča vysoká tmavá postava. Tvár osvetlenú hviezdami mal skrivenú v posmešnom úškrne. „Čítam v tvojej mysli ako v otvorenej knihe Nagini! Na to nemáš, aby si to urobila! Sme rovnakí!“

Vedela, že mu nesmie dať šancu. Prudko sa otočila s prútikom v ruke a vykríkla: „Petrifikus totalus!“

Hneď ako ho kúzlo zasiahlo, spadol vystretý na zem. Bola si vedomá, že má len chvíľu, kým kúzlo zvráti. Už bola úplne na kraji mohutnej skaly a dívala sa na vzdialený horizont, keď počula ako sa k nej Voldemort náhli. Stála celá modrinová a krvavá a vlasy jej viali v silnom vetre. Poslednýkrát sa na neho pozrela, na tú jeho krutú tvár. Rozpažila ruky a pachuť krvi v ústach jej pripomínala predzvesť smrti. Než on stihol čokoľvek urobiť, ona urobila posledný krok k svojej slobode. Zavrela oči a nechala nech ju bolesť z rýchlosti vo voľnom páde pohltí úplne.

Trvalo to všetko len krátky moment, keď ucítila ako prudko spomalila, ale aj tak bol náraz tvrdý, až jej zvrátilo všetky vnútornosti. Nemala odvahu otvoriť oči, až začula známy hlboký hlas: „Už je dobre dievčatko. Už ťa držím.“

Prekvapená otvorila oči, aj keď ani nemusela, lebo vedela, že je to Dumbledore.

Pozrela rýchlo hore a Voldemort už, už mieril na nich prútikom. Dumbledore neváhal a odmiestnil sa spolu s ňou do Rokfortu. Nagini akoby z diaľky počula Voldemortov krik: „Nieeeee!“

----------------------------------------------------------------

Dúfam, že sa aj táto páčila. V každom prípade ma poteší komentár, či už pozitívny alebo negatívny.

*cmuk*

[ » na začiatok « ]