Kapitola:
Pridaná: 15.3.2009, 14:48:12
Čítaná: 2056×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Marco, Luciete, Alanha
Stručný dej: Je premena v upíra spásou alebo skazou? Podarí sa Marcovi zabudnúť na Luciete vďaka premene na upíra?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » I. 2 » II. 3 » III. 4 » IV. 5 » V. 6 » VI. 7 » VII. 8 » VIII.

Temnota z jej oči bola pomiešaná z maximálnou istotou ,že jej neublížim. Temnota ako hmla v jej očiach sa vyjasnila a ona sa jemne a elegantne usmiala. Keby som mal srdce činné, ihneď by sa mi rozbúchalo , aj keď je len hlúpy sval. Nepociťoval som absolútne nič, len taký zvláštny pocit prázdnoty a predsa som bol na poli spokojný.

„Čo tu chceš?“ oborila sa na mňa.

Mykol som ramenami a odpovedal som jej.

„Chcel som si ísť pre dezert, ale ako vidím...“obzrel som sa po miestnosti, kde boli niektoré mŕtvoly ,ktoré ešte neboli napadnuté morom. „ si ma predbehla, dievča.“

Zapozerala sa na mňa a mykla jedným obočím.

„Ako sa voláš?“ spýtala sa na napokon.

„Marco, meno moje,“ predstavil som sa nanajvýš slušne. Otočila sa takmer bez záujmu. Zastavil som ju.

„Medzi dámske povinnosti patrí predstaviť sa,“ uškrnul som sa.

Vzdychla ale vyzerala dosť podráždene. Otočila sa ku mne a prebodla ma pohľadom.

„Moje meno je Alanha.. Ale bola by som nanajvýš spokojná, keby si ma volal Alanh,“

V jej očiach sa zaleskol nepokoj, ktorý som ešte nikdy nevidel. Nebol to klasický nepokoj. Bol to taký nepokoj, ako keby sa hanbila.

„Alanha je náhodou meno. .pekné,“

„Nemusíš mi to zľahčovať! Mojej matke proste trošku preskočilo, to pochop! A čo tu hľadáš?!“ spýtala sa ako keby sme sa ani nezoznámili. „ty nie si niekto, koho by som poznala! Kto ťa stvoril?!“

„Neviem..“ odpovedal som jej nanajvýš neisto. Pozrela sa na mňa znovu, ako keby zo mňa chcela čítať. A ako som cítil, asi to aj robila.

„Ty. .ty si osudový upír..“ ukázala na mňa s neznesiteľným rešpektom. Cúvla..

„Neverím, že nevieš kto ťa stvoril.. veď ty by si mal byť..“ prehĺtala. „ pri nohách našej matky.“

„Matky?“ nechápavo som sa spýtal. Alanh si zakryla ústa rukou a cúvla odo mňa ešte ďalej.

„Ty.. nevieš.. kto.. je.. naša.. matka?“

„Hm..“ Rozmýšľal som nad tým, či som o nej náhodou nečítal. Samozrejme, že áno. Zakázaná knižnica, zlatý vek. „Marionett?“

Alanh znova zhíkla a zapchala mi ústa jej bledou mramorovou dlaňou.

„Nesmieš vyslovovať jej meno.. čo keď sa vráti a odnesie ťa to takých múk, o ktorých nemáš ani predstavu? A aj so mnou?!“

Mlčal som a nevedel som ani o čom hovorí. Vzdychla a posadila sa do roztrhaného kresla.

„Matka je milovaná osoba, pre každého upíra. A matka rozhoduje kto bude jej vyvolený upír, a kto bude jej niekto..“ vzdychla znovu.

„Lovil si vôbec niekedy?“ spýtala sa ma napokon.

„Lovil som len.. neviem ako sa to u vás povie,“ odpovedal som absolútne neisto.

„Čiže len z potreby.. Myslím že by ti bolo treba sa trochu niečomu priučiť,“ povedala a stisla mi ruku. Zrazu som pocítil nátlak. Krútila sa mi hlava, všetko sa mi točilo. O pár sekúnd som s Alanh pristál na zemi. Boli sme na kopčeku. Dolu pod nami sa ozýval zvuk huslí. Bol zapálený oheň a všetko vyzeralo.. zaujímavo. Zišiel som opatrne dole spolu s Alanh a prechádzali sme sa popri jazere.

„Čo chceš docieliť?“ spýtal som sa jej.

„Chcem vidieť, ako lovíš,“ odpovedala mi a prekrížila si ruky na prsiach.

„Fajn,“

Prikročil som k miestu kde sedelo malé žieňa. Neustále hralo.. Hrala pekne, ale mňa to už neuchvacovalo. Začal som jej tóny míňať. A to tak, že som sa jej zapozeral na struny. Sedela tam ako zhypnotizovaná, dokým som nepocítil odlesk mojich očí. Dievča sa spamätalo, prestalo hrať a zrýchlilo krok. Nič som nerobil, len som čakal.

„Marco! Chyť ju! Musíš!“ kričala Alanh, zachytila ju a zrazila ju k zemi. Zaklonila jej hlavu a dievčaťu vyletela duša. Alanh sa na mňa dívala prázdnym pohľadom.

„Ako si ťa mohla vybrať za svojho osudového? Veď si nedokážeš uloviť ani večeru!“ skričala do mňa zatiaľ čo jej pila z krku.

Po našej „večeri“ my ukázala jedno miesto. Ťahala ma dolu po schodoch. Otvorila dvere do okrúhlej miestnosti, cez čo viedla jedna cestička. Okolo cestičky bola čierna voda. Na kamennej stoličke sedela žena a ako keby nás sledovala.

„To je Marionett.. neviem či je tu ešte s nami, ale kontroluje všetkých upírov,“ povedala s neuveriteľným rešpektom. Chcel som sa jej dotknúť, ale Alanh bola rýchlejšia. Zachytila mi ruku a oceľovo mi ju zovrela.

„Ak nechceš zomrieť so striebrom v srdci, tak to nerob!“

„Ale ja to chcem urobiť!“ V hlave sa mi ozýval sladký a vábivý hlas, ktorý mi hovoril aby som to urobil. Dotkol som sa kamennej ruky. Zrazu prileteli záblesky svetla nevedno odkiaľ. Alanh to zrazilo k zemi a ja som pocítil, ako mňa to ťahá preč.

Hodnotenie a komentáre vítané!!

[ » na začiatok « ]