Kapitola:
Pridaná: 6.3.2009, 19:47:49
Čítaná: 1222×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Marco, Luciete, Alanha
Stručný dej: Je premena v upíra spásou alebo skazou? Podarí sa Marcovi zabudnúť na Luciete vďaka premene na upíra?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » I. 2 » II. 3 » III. 4 » IV. 5 » V. 6 » VI. 7 » VII. 8 » VIII.

Krv sladšia ako sám život mi stekala po brade a nejakým spôsobom sa mi vpíjavala do pokožky a ja som to nemohol zastaviť. Utekal som. Ako najväčší zbabelec na svete. Och, očakával som že to tak bude. Že utečiem. Hnusný, odporný, falošný... Obviňovanie patrí medzi seba kajúcnosť že? A to je pre zbabelcov. Lenže problém je v tom, že asi zbabelec som. Stále som hladný. Moc hladný..

Všade okolo mňa vyhlasovali mor. Na mor zomrela matka toho dievčatka, ktoré mi ukázalo cit a ľudí pre ktorých som žil. Aspoň na pár chvíľ som pociťoval ,čo je to skutočný mier. Mier miešaný so skutočnou zbabelosťou. Nebolí to..len to chutí ako hrdzavá výhra neprávom. Potreboval som sa skryť.. ale chuť na životodarnú tekutinu bola stále silnejšia a silnejšia. Nemohol som to ovládnuť. Všetko sa zdalo ako po droge..krásne..chcel som viac a viac..dokým som nenašiel krysu. Áno, správne. Krysu. Krásnu krysu..Asi si myslíte, že som sa zbláznil. Kvôli tomu, že nazývam krysu krásnou. Viete prečo? Pretože je moja náhradná potrava, ktorá ma ale neuspokojí tak, ako človek. Vy ste pre mňa nádherný..ako je pre nás potrava dobytok, pre mňa ste dobytok Vy.

Sadol som si na bezpečné miesto, kde nikto nebol ani nebude. Oprel som sa o staré, plesňou poznačené steny oblej uličky a pociťoval som, že z môjho tela sála iba chlad. Nič iné, iba ten chlad. Ten mramorový chlad bol vcelku príjemný. Taký..aspoň necítim ako mi tuhne krv v žilách. Asi už stihla a ostala mi len krv jedovatá..Tak jedovatá, že jediná kvapka jedu na večnosť znetvorí celé vnútro tela a ten čo ju dostane bude odsúdení na večnosť. Ale načo mi je večný život keď nedokážem cítiť?

Keď cítim len chlad..asi začínam rozumieť. Moje telo bolo zanechané na tejto zemi, duša rozdrvená pod nátlakom jedu na duše. Bolo zanechané tak, aké bolo naposledy. Pobozkané smrťou. Preto ten chlad..ten nátlak..ten mier.. Bolo mi teraz dobre, pociťoval som také blaho ako keby som bol uvoľnení celý život. Ale chcel som viac, bol som nenásytný. Nepotreboval som spánok, nepociťoval som nič iné iba pokoj. Slastne som privrel očné viečka, ktoré chladili ako mramor. Ten mier som si musel vychutnať..

Keď som si bol istý, že už budem sám, som neochotne vstal zo studenej zeme, ktorá sa mohla stotožňovať s teplotou môjho mŕtveho tela. Bol som ako chodiaca mŕtvola..bledý, chladný..Chodil som chôdzou, ako keby som sa nad tou zemou vznášal. Už som nepociťoval moje náhlivé kroky. Asi preto, lebo som sa nemal dôvod sa ponáhľať. Ľudia sú takí..zvláštni. Všade sa ponáhľajú ako keby im horelo za pätami. Keď som si to premietol spomalene, spomalilo to iba mňa, tých ľudí vôbec nie.

Bol som z nich nešťastný.. nerozumel som im. Nerozumel som sám sebe. Stal sa zo mňa hlúpy snob, ktorý myslí len na svoje pohodlie a robí sa dokonalým. Ach, áno. To som ja.. dokonalý, šikovný, súcitný, úžasná a narcista. Pri tejto myšlienke som sa musel poriadne pousmiať lebo nie je možné aby som si toto o sebe namýšľal. Ani z vtipu.

Prechádzal som uličkami tmou zahaleného mesta a vychutnával si dotyky skazy. Ten pocit bol nepredstaviteľne nádherný a slastný. Bruškami mramorových prstov som sa dotýkal hranatých stien, ktoré uchovávajú spomienky ostatných, ktorý tam kedysi boli. Bolo to smutné. Nebolo to smutné, bolo to žalostné.. Smutné ulice sa míňali zatiaľ čo som sa blížil stále bližšie k niečomu, čo sa nazývalo centrum. Blúdil som nocou a pripadalo mi to, ako keby som bol v matkinom objatí. Viete prečo? Lebo noc je moja matka. Cítil som to.

Cez ulicu práve prechádzalo pár ľudí. Och, ako krásne voňali. Hrdza a soľ. Čím viac hrdze som cítil, tým viac bol ten človek výživnejší a chutnejší. Už teraz sa mi zbiehali sliny po nich. Nedokázal som sa krotiť a pár z nich som zatiahol do uličky a tam som ukájal svoj nekonečný hlad. Nič nové. Už to bolo trochu nudné, stále zabárať svoje jedovaté tesáky do krku a do na všetky miesta, kde je tepna. Ruky, krk. Čím viac som sal, tým viac som chcel. Bolo to neznesiteľné a pri tom úžasné a nemohol som sa toho nasýtiť. Chcel som prestať, nechcel som zabíjať, chcel som len trochu z ich krvi. Ale nedalo sa to. Moje pudy mi nedovolili sa krotiť v tomto smere. Monštrum, vrah.. Nemohol som zniesť sám seba.

Pozeral som sa na ľudí v tme, ktorá bola ako keby som mal cez oči previazanú čiernu šatku, ktorá nejde strhnúť. Avšak, v mojich očiach som videl niečo, čo nikto živý nevidí. Bolo to bitie srdca. Videl som ako bijú ľudom srdcia, ako sa v ich žilách valí krv, ako sa v ich očiach odráža strach.

Nemohol som zniesť sa len prizerať a nič nerobiť, tak som odišiel na opustený dom. Otvoril som dvere a prekročil som dve zelené mŕtvoly, ktoré mali mor. A v tom som ucítil prítomnosť našinca.. Skryl som sa za dvere a sledoval, kto to je. Či to nie je len chorý človek. Nie, tá žena vyzerala zdravo. Alebo nezdravo, ale zdravá bola. Sledoval som ju.. bola krásna. Pleť ako z porcelánu, vlasy mala ako oheň, oči boli ako divé smaragdy a leskli sa vo svite mesiaca.

„Som natoľko zaujímavá, že zo mňa nemôžeš spustiť zrak?“

Otočil som sa a ona stála za mnou. Opierala sa o rám dverí, ruky mala prekrížené na prsiach a z jej očí sa ozývala sama temnota.

Komentáre a hodnotenie vítané!!

[ » na začiatok « ]