Kapitola:
Pridaná: 13.4.2009, 22:17:20
Čítaná: 3517×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Marco, Luciete, Alanha
Stručný dej: Je premena v upíra spásou alebo skazou? Podarí sa Marcovi zabudnúť na Luciete vďaka premene na upíra?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » I. 2 » II. 3 » III. 4 » IV. 5 » V. 6 » VI. 7 » VII. 8 » VIII.

Prebudil som sa na zemi pred chrámom. Alanh ležala za mnou. Bola ako malé bábätko. Nohy skrčené, ústa pootvorené, oči zatvorené a vlasy pri nej rozlietané. Rany mala pri temene hlavy ale netiekla jej z nich krv. Pochopiteľné. Ihneď ma zahrialo pri tom prázdnom mieste, kde by malo byť srdce a chytila ma chuť ju objať a nikdy nepustiť.

Tento obraz sa mi zachoval v hlave ešte po dobu pár dní. S Alanh a jej celkovou neochotou sme nasadli na loď, aby sme opustili to miesto. Ak sa pýtate na dôvody, ja vám ich hneď poviem. Iba jedno slovo, Marionett. Teda, Manareth.

Na tej lodi sa nedalo živiť ničím , iba ak krysami a myšami. Nemohli nás zasýtiť po celú dobu plavby, ale zato ľudia napadnutí morom boli vcelku chutní. S Alanh sme boli proti jedovatému moru imúnni. Ako keby nestačilo, že sme odišli zo zeme, tak sme ani netušili akí odpadlíci tú loď kormidlujú. Boli to otrokári, chceli nás predať do otroctva. Aké stupídne primitívne.

„Marques Josh Du Lac! Hovorila som ti, že z toho necítim nič dobré!“ kričala na mňa v izbe, v ktorej sme boli po celý ten čas väznení s ostatnými ľuďmi, ktorí sa triasli strachom.

Alanh bola dobráčka, preto ukľudňovala deti a tíšila deti tým, že im ponúkla trochu zo svojich žíl. Neboli z nich upíry, boli len o niečo silnejší, lebo dostali teplú stravu. Mal som hrozné nutkanie sa do niekoho zahryznúť ,lebo hlad ma zmáhal ako závažie v mŕtvom žalúdku.

Na druhé ráno, keď sme sa s Alanh záhadne zbavili jednej mŕtvoly, sme zaspávali. Po ráne, ako zábehu udalosti, som dostal nervy a ďalší hlad. Zaprel som sa do dverí a vyrazil ich. Ľudia sa na mňa dívali ako na poloboha, ktorý ich zachránil svojimi magickými ramenami.

Chytil som Alanh za ruku ( toto škrtnúť!) a ťahal som ju na hornú palubu.

„No, no, no.. už sa neviete dočkať svojich nových pánov?“ zastavil nás jeden odporný námorník, z ktorého bolo cítiť rum a ostatné druhy alkoholu, ktoré sa v spoločnosti piť nesmeli.

„Nie, len nás ten smrad z vás už štval,“ tvrdo ho odbila Alanh a cúvla dozadu.

„Čo, ty bezočivá, malá..!“ nadal jej horšie, než sa zdá a ona sa len tak- tak uhla jeho oceľovej pästi. Ten chumaj ale nepočítal s tým, že niekto je rýchlejší ako on. Postavil som sa pred Alanh, ktorá mala červené líce a vrazil som mu päsťou do nosa. Spadol, ale ja som pokračoval. Mlátil som do neho ako besní, kvôli Alanh.

„Kľud, Marco, kľud, ukľudni sa, Marco, Marques!“ ťahala ma od neho. „ nestojí za to.“

„Udrel ťa!“ otočil som sa k nej.

„Ja som si na tie údery už zvykla,“ vzdychla. „a teraz poď!“

Bežali sme hore na palubné dosky lode. Všade bolo ticho, šero, stmievalo sa. Na palube ležali fľaše rumu, inde boli povytŕhané dosky alebo iba spálené . Rozhliadol som sa po nejakom ostrove, ktorý ležal len kúsok odtiaľto. Mraky boli zvláštne zatiahnuté. Bolo ticho. Pred búrkou.

Blesky a hromy sa rútili všade, kde to bolo vidno a na lodi nastala absolútna panika. Ľudia vyrážali dvere, námorníci zachytávali boxy a krabice. Kormidelník nevládal otáčať kormidlom, bol vlastne už polomŕtvy. Strach a hrôza sa dala krájať až dokým.. naša loď sa nezačala obracať. S otvorenými ústami som sledoval ako ľudia padajú do mora, ako sa ozývajú ich kriky ktoré vo mne vyvolávali istú rozkoš. Loď ostala prázdna. Teda, okrem nás dvoch. Nás dvoch, ktorí sa bezhlavo pridržiavali tyčí. Loď sa začala potápať a ja som musel proste do tej Alanh strčiť, inak by sa zranila.

Vyplávali sme na breh. Bola noc a bola všade tma, žiadny zdroj svetla a to bolo dobre. I keď nám umelé svetlo nikdy nemohlo ublížiť. Alanh sa pozbierala z mora prvá, mierne sa zatackala a zamierila do stredu pláže a začala hádzať drevo, ktoré bolo naokolo agresívne na kopu. Podišiel som k nej s otázkou ,čo sa deje.

„Že čo sa deje?! Stroskotali sme! Čo teraz budeme?! Žiť na krysách?!“ zvrešťala do mňa a vrazila mi facku.

Iba som si pošúchal líce a pozrel som sa do jej hlbokých očí.

„Niečo vyskúšam.. ale uisťujem ťa, bude to len dobré,“ usmial som sa na ňu. Zasa.

Vzdialil som sa, inak by ma tými kameňmi, čo už nieje možné, zabila.

Zamieril som medzi palmy. Ach, tá hnusná príroda. Zašliapol som najbližšiu myš, čo popri mne prebehla a zobral som ju do ruky. Pohladil som ju po mäkkom, trasúcom sa chrbátiku. Chvíľku som si vychutnával jej bolesť, potom som ju usmrtil. Na pláži už horel oheň do nebies. Všetko by bolo v poriadku, keby som nevidel Alanh ako sedí tesne pri vode a objíma si kolená. Podišiel som k nej.

„Čo sa deje?“ spýtal som sa jej.

„Keď prídem domov, Raziel ma zmláti a pri najhoršom.. zabije striebrom do srdca,“

„Kto je Raziel?“ spýtal som sa a adrenalín mi stúpol.

„Raziel je môj.. manžel. Aj keď mi niekedy pripomína môjho pána, nie manžela. Pripomína mi pána, ktorý drží na obojku sučku,“

„Bije ťa?“ súcitne som ju objal a pozrel som sa do jej očí, ktoré boli plné sĺz.

„Ja už to ani necítim,“ odpovedala mi. Opatrne som zobral do rúk jej tvár a odhrnul jej vlasy. Spánok mala celý modrý, o jazvách ani nehovorím. Najradšej by som toho chlapa zabil.

„Prečo si si ho vlastne zobrala?“ spýtal som sa jej vyčítavo.

„Musela som.. musela som poslúchať otca. Vždy som bola poslušná dcérka vieš?“ rozplakala sa. Pritúlil som si ju na hruď a pobozkal ju do jej krásnych vlasov. Bol to zvláštny pocit.

„Len sa vyplač.. a pospi si. Ak ti treba,“ milo som sa jej prehovoril a tíšil som ju. Nič nehovorila, len sa o mňa oprela a nechcela ma pustiť.

Hodnotenie a komentáre vítané!!

[ » na začiatok « ]