Kapitola:
Pridaná: 15.1.2022, 18:38:30
Čítaná: 281×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Carlotta Pinkstoneová, Wilford Eckerty, Miranda Goshawková
Stručný dej: Čo motivovalo Carlottu Pinkstoneovú, aby bojovala za zrušenie Medzinárodného zákona o utajení? Hoci ju tento aktivizmus preslávil a zvečnili ju aj na čarodejníckych kartičkách, v jej príbehu je veľa bolesti. Bolesti, straty, no aj lásky. A to sú tie najsilnejšie motivácie v boji za spravodlivosť.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Kapitola 1. 2 » Kapitola 2. 3 » Kapitola 3. 4 » Kapitola 4. 5 » Kapitola 5. 6 » Kapitola 6. 7 » Kapitola 7. 8 » Kapitola 8. 9 » Kapitola 9. 10 » Kapitola 10.

LETO 1945

„Si späť! Som taká rada, že ťa vidím živú a zdravú!“ Miranda na ňu nedočkavo hľadela a už z diaľky otvárala náruč.

Carlotta pricestovala vlakom ako všetci ostatní. A najbližšia priateľka Miranda Goshawková ju prišla počkať na nástupište, aby ju odviedla do svojho domova. Carlotta totiž žiadny nemala, v Británii na ňu nečakalo žiadne prívetivé miesto. Iba tento jeden prívetivý človek. Jeden jediný človek.

„Lottie, usmej sa na mňa,“ požiadala ju Miranda. Túto prezývku nepočula tak dlho a nevídala ju ani v listoch od priateľky. Kedysi v inom živote, keď študovali na Rokforte, sa začali vzájomne volať Lottie a Andie. Tie prezývky im pripadali takmer ako šifry, keďže na prvé počutie nik nemohol tušiť, o koho ide. Najmä profesori, tí nemali poňatia, keďže väčšina sa neobťažovala naučiť sa krstné mená študentov. Iba učiteľ transfigurácie Dumbledore, ten ich vždy volal menom. Žiadne slečny a páni, jednoducho žiaci. Deti.

Carlotta pozrela do Mirandiných modrých očí a uvedomila si, že si od nej zaslúži viac. Nielen vďačnosť. Zaslúžila si stále aj jej priateľstvo, veď jej bola po celý ten čas verná. Nebola s ňou síce vo vojne, no bola svojím spôsobom pri nej. Mirandu nepovolali, Carlotta doteraz netušila prečo a zrejme sa to nikdy nedozvie. I keď podozrievala jej otca, že zaťahal za nitky na ministerstve, aby sa jeho dcéra mohla venovať štúdiu čarovania a herbológie.

Nezazlievala jej to. Ale závidela, to áno. Hoci to nikdy v listoch nespomenula. V listoch sa Mirande iba zdôverovala, obnažovala svoje vnútro. Aspoň pred ňou, keď to nedokázala sama pred sebou. Pergamenu zverila všetko, čo ju trápilo a ťažilo, a poslala ho preč. Ako keby tak mohla nechať vo vetre odviať aj tie pocity. Umlčané, pochované, zakopané hlboko. Hlbšie než telá vojakov.

Roztiahla pery do úsmevu. Nasilu, no azda dostatočne presvedčivo. „Aj ja ťa rada vidím, Andie,“ odvetila takmer z povinnosti. Snažila sa však, aby to vyznelo úprimne. Snažila sa myslieť to úprimne.

Prešli za najbližší stĺp a odtiaľ sa nenápadne odmiestnili do Mirandinho domova. Hneď ukázala Carlotte izbu, ktorú jej pripravila. Mäkká posteľ, biela skrinka, hojdacie kreslo, nádherný výhľad na lúku a miestne kopčeky. „Dúfam, že sa ti tu bude páčiť. A vieš, že môžeš ostať akokoľvek dlho,“ ubezpečila ju.

Carlotta jej kývla. „Ďakujem. Veľmi si to vážim.“

Keď ju Miranda nechala samu, niekoľkokrát sa otočila okolo osi. Snažila sa do seba vsiaknuť každý centimeter izby. Steny pokryté kvietkovanými tapetami. Svetlomodré obliečky. Fialové vankúšiky na kresle. Biely lak na dreve skrinky, kam si začala vykladať veci. Toto miesto bude odteraz jej domovom – a sama netušila dokedy. Nemala v hlave odpovede, ba nemala vlastne silu zamýšľať sa, čo urobí. Nepýtala sa samej seba a ani Mirandy, či ju jej prítomnosť obťažuje. Ak jej dovolí ostať tu roky, možnože ostane roky. Teda pokiaľ si sem Miranda nenasťahuje manžela, pravdaže.

Netušila, či niekoho má. Snažila sa rozpomenúť, čo jej Miranda odpisovala vo svojich správach. S hrôzou si musela pripustiť, že si ich obsah nepamätá. Nevnímala ho. Vo vojne pre ňu nič neznamenal, hoci to, že jej sama mohla písať a posielať listy, ju držalo pri živote. Najmä od minulej jesene, keď…

Privrela oči. Vytiahla svoj prútik a s bolesťou naň pozrela. Stačilo, aby ho bola mala pri sebe. Mohla by… mala by šancu…

Stisla pery a odložila ho do vrchnej zásuvky.

Ak ho nepotrebovala vo vojne, v bežnom živote ho už zrejme ani nevezme do rúk.

JAR 1944

Obedovala v preplnenej jedálni, avšak sama. Ponoriť lyžicu do hráškovej polievky a vložiť si ju do úst. Ponoriť… do úst… ponoriť…

Ani poriadne necítila chuť. Ak, tak akurát soľ.

Zrazu si všimla kohosi prichádzať. Okamih jej trvalo spomenúť si na jeho meno, hoci kapitánska hodnosť z neho sršala na desať metrov. Rozhliadal sa, akoby kohosi hľadal, a Carlotta zvedavo zvraštila obočie. Uprene naňho hľadela, ako keby chcela dokázať tvrdenie, že človek cíti, keď sa naňho niekto pozerá. Vtom ju našiel a kývol.

„Slečna Pinkstoneová.“

„Kapitán Eckerty,“ odzdravila ho zarazene.

„Priniesol som vám vašu vreckovku. Nech sa páči,“ podával jej ju. „Je čistá, i keď nemôžem sľúbiť, že aj voňavá.“

„Nemuseli ste…“

„Sľúbil som,“ prerušil ju.

Pomaly si odložila vreckovku do náprsného vrecka a pokynula hlavou. „Ďakujem.“

„To ja ďakujem.“ Zvrtol sa na odchod a Carlotta si zahryzla do pery.

„Počkajte.“

×××

„Poznali ste sa? S Gillispiem?“ opýtala sa vonku, keď sa dostali z dosluchu ostatných. V okolí nemocnice vládol zvláštny pokoj, ktorý trval už niekoľko dní. A čím dlhšie trvali pokojné chvíle, tým väčší nepokoj to vo všetkých vzbudzovalo. Vo vojne je každé ticho nebezpečné – každé ticho je iba tichom pred búrkou, ktorú nemožno zastaviť. A ona netušila, z ktorej strany sa priženú tie najtemnejšie mračná.

„Ani veľmi nie. Ako to, že si pamätáte jeho meno?“

Zarazila sa. „Netuším,“ odvetila pravdivo. „Nezvyknem sa pamätať. Ale vy… vaša reakcia…“

„To, že som nariekal ako malé chlapča?“ pousmial sa akosi ospravedlňujúco. „Ku kapitánovi to podľa všetkého nepatrí.“

„Patrí to k človeku,“ poznamenala. „A je príjemné v tom všetkom virvare stretnúť ľudskú dušu.“

Zadíval sa na ňu a zastavil. Ocitli sa v tieni akejsi nízkej budovy, kedysi to možno bol malý obchodík či pekáreň. „To je,“ prisvedčil. V očiach sa mu odrazila akási iskra zamyslenia, avšak neodhalil jej, čo mu preblyslo mysľou.

Vybrali sa ďalej a Carlotta si pri náhlom návale vetra objala ramená. „Mala by som sa vrátiť.“

„Odprevadil by som vás, ale tiež mám povinnosti.“

„To je v poriadku.“ Márne sa snažila v mysli zodpovedať si otázku, prečo sa s ním vybrala von.

„Gillispie bol jedným z chlapcov v mojej jednotke. Mal by som ich nazývať muži,“ rozhovoril sa zrazu a zavrtel hlavou. „Lenže oni nie sú. Ich tváre sú stále detské, akurát oči… Zmení vás to,“ pozrel na ňu. „A nielen nás priamo na bojisku,“ dodal.

Opätovala mu pohľad a vzdychla. „Aj vy si niekedy pripadáte taký starý? Ako keby sa malo všetko čochvíľa skončiť, hoci vám tvrdia, že máte všetko pred sebou?“

„Také veci sa kapitánom nehovoria.“

Uvažovala, koľko môže mať kapitán Eckerty rokov. Určite ešte nemal štyridsať, no neodhadla by menej ako tridsaťpäť. „Preto si tie mená nezvyknem pamätať,“ podotkla. „Pretože… načo? Málokto od nás odíde po vlastných. Buď odchádzajú nohami napred, alebo s barlami či na vozíku. To sú tí šťastnejší. Teda možno. Ja už vlastne ani neviem, kto z nás má skutočné šťastie.“

„Máte rada literatúru? Filozofiu?“

„Nijako zvlášť sa nevyznám.“

„Občas si rád prečítam existencialistov. Najmä Kierkegaarda.“

„Nemám čas na čítanie.“

„No iste. Chápem,“ pousmial sa. „Mám v obľube jeden jeho výrok.“

„Kapitán Eckerty?“ ozvalo sa mu za chrbtom a obzrel sa.

„Áno?“

„Je čas na poradu s ostatnými kapitánmi, pane,“ oznámil mu vojak. „Už na vás čakajú.“

„Ah…“ pozrel si na hodinky na zápästí. „Ospravedlňujem sa, slečna Pinkstoneová,“ venoval jej krátky pohľad a nasledoval vojaka k najbližšej stavbe.

„Stačí Carlotta. Alebo Carla…“ zamrmlala si pre seba. Zbytočne, veď jej meno nebude potrebovať. Jej meno tu nepotreboval nik.

Otočila sa a vybrala sa naspäť k nemocnici, na ktorú prebudovali niekdajšiu školu. Celé toto mestečko, ktoré kedysi slúžilo na obyčajný život obyčajným ľuďom, sa premenilo na strategické vojenské stanovište s nemocnicou, ubytovňami pre vojakov a kanceláriami veliacich dôstojníkov. Celý svet sa zmenil na jednu veľkú hnusnú vojnu.

LETO 1945

„Lottie?“ ozvalo sa tiché klopkanie na dvere. Tie sa s vrzgotom pootvorili a dnu nazrela Miranda. „Spíš?“

Carlotta sa zvrtla v posteli. „Nie,“ zamrmlala, hoci pravdivejšie by bolo povedať „už nie“. Požmolila si oči a snažila sa zaostriť na priateľku, ale pre istotu sa načiahla po okuliaroch.

„Chcela som sa spýtať, čo si dáš na večeru.“

„Večeru?“ zopakovala, akoby Miranda začala hovoriť iným jazykom.

„Môžeme si upiecť hranolčeky a pripravím k nim zeleninový šalát. Alebo máš chuť na mäso? Alebo morčacie sendviče? A možno niečo sladké…“

„To je úplne jedno, Andie. Zjem čokoľvek. Teda…“ Pomaly sa začala zdvíhať z postele. „Asi by som ti mala pomôcť.“

„Nie, to nemusíš. Iba som ti chcela spraviť radosť.“ Zatvárila sa ľútostivo a takmer ospravedlňujúco.

Carlottu výraz jej tváre zasiahol väčšmi ako slová, ktoré vyriekla. Prečo sa jej najbližšia priateľka ospravedlňovala za svoju starostlivosť a ústretovosť? Ako sa Carlotta tvárila, že ju tým prinútila povedať práve túto vetu? Cítiť práve tieto pocity? „Prepáč, Andie.“ Vstala a podišla k nej, pričom ju vzala za ruky. „Som nanič. Ja vôbec neviem, ako… existovať.“

Miranda ju pohladila po vlasoch. „Poď. Očistíme spolu zemiaky a dáme ich piecť do rúry. Namiesto vylihovania v posteli sa potrebuješ zamestnať činnosťou.“

Rozhodla za ňu. A Carlotta, hoci sa nikdy vnútorne necítila taká vyčerpaná a vyprázdnená ako v týchto okamihoch, poslúchla. Poslúchla ako vojak, ktorým sa počas vojny hlboko v srdci stala.

[ » na začiatok « ]