Kapitola:
Pridaná: 14.1.2022, 23:03:45
Čítaná: 256×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Carlotta Pinkstoneová, Wilford Eckerty, Miranda Goshawková
Stručný dej: Čo motivovalo Carlottu Pinkstoneovú, aby bojovala za zrušenie Medzinárodného zákona o utajení? Hoci ju tento aktivizmus preslávil a zvečnili ju aj na čarodejníckych kartičkách, v jej príbehu je veľa bolesti. Bolesti, straty, no aj lásky. A to sú tie najsilnejšie motivácie v boji za spravodlivosť.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Kapitola 1. 2 » Kapitola 2. 3 » Kapitola 3. 4 » Kapitola 4. 5 » Kapitola 5. 6 » Kapitola 6. 7 » Kapitola 7. 8 » Kapitola 8. 9 » Kapitola 9. 10 » Kapitola 10.

JESEŇ 1944

Celá sa triasla. Usadila sa a pozrela na svoje dlane. Chveli sa, akoby sa pod ňou odohrávalo zemetrasenie. Čakala, že na ňu už-už spadne skriňa, ktorá sa za jej chrbtom tisla k stene. Zrúti sa samotná stena? Praskne okno?

Vládlo ticho. Úplné ticho. Všetok ten nepokoj sa odohrával iba v jej vnútri. Navonok sa nezmenilo takmer nič, dokonca ani jej výraz. Žiadny strach, žiadne slzy. Nič. A predsa by nedokázala popísať tú mätež pocitov, ktorá ju zvnútra trhala.

Žiadne zemetrasenie. To iba jej srdce sa lámalo na tisíce a tisíce kúskov.

Pozrela k oknu a zazrela svoj odraz. Nevnímala ruch, ktorý vonku vládol – postavy v zelenom a bielom sa mihali sem a tam, no ona zbabelo utiekla sem. K sebe, do malej izbietky. Námatkovo si utrela krvavú šmuhu z líca a zašla zrakom k posteli.

Privrela viečka a sklonila hlavu.

Nie, nemôže nad tým premýšľať.

Vonku zadunela obrovská rana. Ďalšia strela z bazuky? Tank? Alebo… bomba?

Carlotta nedokázala vnímať dianie vonku. Siahla do zásuvky a vytiahla kúsok pergamenu. Namočila brko do kalamára a nedbajúc na to, že sa na pergamene rozťahujú a rozpíjajú modrasté škvrny, začala rozochvene písať.

Milá Miranda,

dnes zabili Wilforda…

JAR 1944

Jej duša hlasno protestovala. Avšak jej duša nemala hlas a Carlotta nepustila žiadny zvuk z úst. Spolu s ostatnými mladými dievčatami, zväčša slobodnými, nasledovala vrchnú sestru a ošetrovateľov, ktorí im ukazovali priestory.

Kde som sa tu vzala? pýtala sa v duchu, ale márne. V takomto svete žila. Preč boli časy, keď bezstarostne navštevovala školu a uvažovala, akú kariéru si vyberie. Do úvahy pripadalo všetko – od korešpondentky rozhlasu cez asistentku v Gringottbanke až po výrobkyňu liečivých odvarov a elixírov. Budúcnosť mala pred sebou, aspoň pred pár rokmi v to ešte verila.

Teraz? Mala dvadsaťjeden a život nalinkovaný. Vo svete, kde sa ocitla, sa nik nepýtal. Čarodejník, mukel, polovičný, čistokrvný. Vo vojne si boli všetci rovní. A ako mužov povolávali do boja bez ohľadu na ich presvedčenie či názor, tak museli nastúpiť aj dievčatá a ženy. Väčšie šťastie mali matky, ktoré sa museli starať o potomstvo. I keď v čom spočívalo také šťastie, keď od nich odtrhli manželov a otcov rodín a ony ostali na všetko samy?

V Carlotte to vrelo. Prechádzali miestnosťami s lôžkami a ukazovali im, kde sa nachádzajú zásoby obväzov, dezinfekcie a ďalších potrebných zdravotníckych pomôcok. Nechcela tu byť. Celou svojou bytosťou túžila odísť, no čo by zmohla? Vzdorovať sa nedalo. Pre ňu muži, ktorí sa ocitli na fronte, neboli hrdinovia, či už bojovali proti Nemcom, alebo kdesi v Pacifiku. Všetkých vnímala ako vrahov, hoci možno nevraždili zákerne a s túžbou.

Všetci tí vojaci, ktorých vonku obchádzali, sa jej zdali hrozní. Prechádzali sa s úškrnmi, s cigaretou v ruke či v ústach, a dívali sa na ne. Na všetky nové dievčatá, ktoré sa objavili v nemocnici. V očiach sa im zračil pohľad lovcov, vyhladovaných zverov, ktoré chcú žrať. Naháňali jej strach a zimomriavky. Vzbudzovali v nej odpor. A týmto mužom bude pomáhať. Možno aj zachraňovať životy.

Netušila, ako to všetko zvládne.

×××

Počas výcviku nemala čas na jedinú vlastnú myšlienku. Nemala čas ostať sebou, stala sa jednoducho pomocníčkou zdravotných sestier a lekárov. Plnila pokyny a začínala si pripadať ako vojak. Bezduchý nástroj na vykonávanie vôle mocnejších. Aspoňže nemusela stláčať spúšť; namiesto toho zatláčala krvácajúce rany, znižovala horúčky a podávala lieky od bolesti.

Výcvik neprebiehal ako štúdium na Rokforte, v bezpečnej bubline, kde človeku nič nehrozí. Tu nebol čas trénovať prvú pomoc na bábkach, ako keď bojovala s hlbočníkom, ktorého podobu na seba vzal neškodný prízrak. Namiesto profesora, ktorý bol v každej sekunde pripravený použiť obranné kúzlo, pri nej stál lekár, ktorý sa snažil v obrovskom strese zachrániť čo najviac životov. Namiesto farebných iskričiek, ktoré jej vychádzali z prútika pri rozličných zaklínadlách, teraz všetko sfarbovala tmavá červená – nielen jej bielu uniformu, ale aj plachtu na lôžku, odevy pacientov. A Carlottine ruky.

Nenávidela ten pocit. Pach zaschnutej krvi na svojej pokožke. Krvi, ktorá jej nepatrila a ktorú prelieval ten otrasný boj.

Ani jeden z tých kričiacich a stonajúcich mužov v nej nedokázal prebudiť súcit. Nič opravdivé, ako keby si s odchodom do nemocnice pri fronte zakázala čokoľvek pociťovať a preciťovať. Všetky tie tváre sa jej javili rovnaké, teda okrem tých, ktoré nehybné prikrývala plachtou, aby sa na ne už nik nedíval. Mŕtvolné tváre. Tváre tých, ktorých táto vojna zabila. Vzala im všetko.

Preto ju nenávidela. Nenávidela vojnu. Nenávidela Európanov za to, že rozvrátili svoju vlastnú zem. Zlí, ešte horší a tí najhorší. Jedno zlo, druhé zlo a ich stret. Obrovská hrozba, ktorá zatieňovala celý svetadiel, a statoční bojovníci, ktorí proti nej vyvíjali tie najneľudskejšie zbrane. Boli ochotní vzdať sa vlastnej humánnosti, len aby rozdrvili znetvoreného nepriateľa.

V tejto vojne nebol nik dobrý. V tejto vojne nebol nik víťaz, akurát samí porazení. Lebo žiadna vojna nemá skutočných víťazov – iba obete.

×××

Zapadalo slnko a Carlotta prvýkrát prijala cigaretu. Ponúkla jej ju kolegyňa Juniper a ona neodmietla. Celú uniformu jej pofŕkala krv a nemala si kde umyť ruky. Dezinfekcia a voda boli v čase krízy najnedostatkovejšími komoditami a mali k nim prístup výlučne lekári.

Svetom otriasali výbuchy. Aspoň tým, ktorý ju obklopoval. Zakaždým sa mykla o čosi menej viditeľne. Znelo to relatívne vzdialene, ale boj sa odohrával blízko. Tak blízko, že im priamo z neho stíhali privážať ranených. „Nemali by sme tu oddychovať,“ poznamenala so suchom v hrdle, ktoré sa pokúsila zahnať kašľom.

„Ja viem, ale keď sa tam mám vrátiť, zamrzne mi vnútro,“ priznala Juniper.

Juniper bola obyčajné dievča. Usmievavé, vždy s marhuľovooranžovým rúžom na perách. Paradoxne s ním vyzerala veľmi dobre, hoci Carlotta by nikdy neverila, že taká farba niekomu pristane. Juniper bola rovnako obyčajná ako Carlotta, nemala tu čo robiť. A nikdy sem ani nechcela prísť. Nezaslúžila si tu byť. Nikto si tu nezaslúžil byť.

„Cítim sa rovnako,“ odvetila Carlotta zachmúrene. Mala dvadsaťjeden rokov a pripadala si staršia ako Beatrix Bloxamová týždeň pred smrťou.

„Dievčatá, potrebujeme vás dnu!“ zavolala na ne z okna jedna z profesionálnych sestier.

Vymenili si pohľad. Nazvala ich správne, dievčatá. Carlotta už nedelila svet na čarodejníkov a muklov. Svet sa zrazu delil na ošetrovateľky a vojakov. A ona bola ošetrovateľkou, či chcela, či nie. A či chcela, či nie, nákladiak jej už privážal ďalších dobitých a guľkami či šrapnelmi zasiahnutých vojakov, o ktorých sa musela postarať. Či chcela, či nie.

×××

Kričal. Tak strašne kričal, až jej to trhalo uši. Výkriky bolesti sa jej vrývali do hrude hlasnejšie ako zemetrasenie. Mocnejšie ako dunivé bomby kdesi tam vonku. Pritláčala mu ranu na odtrhnutej nohe, ale krv jej pretekala pomedzi prsty silnejšie než z pretrhnutej hrádze. Beztak mala pocit, že ho pri živote drží už len ten intenzívny šok, ktorý prežíval. Ten sa musel z jeho organizmu uvoľniť a…

Prišlo ticho. Bledomodré oči sa nemo zadívali do neba, kam zrejme smerovala jeho duša. Aspoň tak si hovorili a tak sa snažili veriť. Predsa ak by ich ani po smrti nečakalo nič dobré, načo by tu umierali? Nebeská odmena mala dať ich utrpeniu a obete akýsi nadpozemský zmysel. Niečo viac, neviditeľné, čo síce nikto nemôže zaručiť, no ani hodnoverne poprieť. Na vieru sa predsa siahnuť nedá, aj keď ju možno spochybniť.

Carlotta odtiahla ruky a načiahla sa po plachte. Vyhasol ďalší mladý život. Tisíci, stotisíci? Koľko ich ešte v tejto vojne bude?

„Gillispie!“ ozval sa jej za chrbtom mužský hlas.

Nereagovala, pomaly prekryla nebohého mladíka a otočila sa, aby sa vybrala za ďalšími povinnosťami. Vtom takmer narazila do zelenohnedého odevu.

„Gillispie?“ Muž jej hľadel do tváre. Obočie mu sťahovali starosti a okolo očí sa mu tvorili vrásky. V hlase mu zneli obavy. „To nie je Gillispie, však?“ opýtal sa s americkým prízvukom.

„Nepoznám jeho meno,“ odvetila pravdivo.

Muž natiahol ruku a sňal plachtu. Chcela ho zastaviť, mykla pravicou jeho smerom, avšak potom si všimla výraz jeho tváre. Bolesť, číra bolesť. „Bol to len chlapec…“ zašepkal a po líci pokrytom ryšavým strniskom sa mu skotúľala slza.

Carlotta onemela od úžasu. Niečo také čisté ako ľudská slza nevidela na tomto mieste ani raz. Iste, slzy hnevu a fyzickej bolesti sa vyskytovali často, ale to bolo iba zúfalé horekovanie. Tu sa slza stala odrazom srdca. Niečoho skutočného. Citu, aký si sama už mesiace zakazovala.

„Som kapitán Wilford Eckerty,“ pozrel na ňu a potiahol nosom.

„Carlotta Pinkstoneová,“ predstavila sa, hoci jej to nepripadalo zmysluplné. Siahla si do náprsného vrecka a vytiahla látkovú vreckovku s výšivkou draka. Jej malý talizman, ktorý sa ani muklom nezdal podozrivý. Stačilo tvrdiť, že pochádza z Walesu, potom drak dával každému zmysel. „Nech sa páči.“

Zažmurkal a pokýval hlavou. „Ďakujem,“ odvetil ticho a vysmrkal sa. „Operiem ju a pošlem vám ju späť.“

„Netrápte sa. Ja si ďalšiu… zoženiem,“ povedala. Na špičke jazyka mala to nádherné slovo – „vyčarujem“. Ako rada by to vyriekla. Ako rada by to urobila! Lenže tu nemala prútik k dispozícii. Muklovia ich síce povolali do boja, ale čarodejníkov sa zároveň týkali záväzné nariadenia ministerstva mágie, ktoré zakazovali akýmkoľvek spôsobom praktizovať mágiu v blízkosti muklov. Akoby nestačil Medzinárodný zákon o utajení.

„Zariadim to,“ sľúbil. Jemne stlačil dlaň mŕtvemu Gillispiemu a narovnal sa. „Musím dať vedieť jeho rodičom. Dovidenia, slečna Pinkstoneová.“

Pokynula mu hlavou a pomaly sa za ním otočila, keď odchádzal. Na jeho hrudi si na uniforme všimla viaceré odznaky a vyznamenania. Vojnový hrdina. Trpko si pomyslela, akú má šancu, že skončí inde, nie tu, nehybný na lôžku rovnako ako Gillispie. Potom ho radšej nechala stratiť sa z jej dohľadu i myšlienok.

[ » na začiatok « ]