Kapitola:
Pridaná: 16.1.2022, 18:29:15
Čítaná: 282×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Carlotta Pinkstoneová, Wilford Eckerty, Miranda Goshawková
Stručný dej: Čo motivovalo Carlottu Pinkstoneovú, aby bojovala za zrušenie Medzinárodného zákona o utajení? Hoci ju tento aktivizmus preslávil a zvečnili ju aj na čarodejníckych kartičkách, v jej príbehu je veľa bolesti. Bolesti, straty, no aj lásky. A to sú tie najsilnejšie motivácie v boji za spravodlivosť.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Kapitola 1. 2 » Kapitola 2. 3 » Kapitola 3. 4 » Kapitola 4. 5 » Kapitola 5. 6 » Kapitola 6. 7 » Kapitola 7. 8 » Kapitola 8. 9 » Kapitola 9. 10 » Kapitola 10.

JAR – LETO 1944

Nevideli sa niekoľko týždňov. Carlotta medzičasom ošetrovala toľkých mužov, ktorých mená si nezapamätala. Čatári, plukovníci, kapitáni. Tu v nemocnici na hodnostiach nezáležalo, pretože všetkým v žilách kolovala rovnako červená krv. Srdcia im búšili rýchlejšie ako kedykoľvek predtým v okamihoch, keď umierali. V očiach sa im zračil strach malých chlapcov, hoci dlane jej stískali veľké a silné ruky mužov.

Toľko kontrastov. Toľko pocitov.

A ju to všetko iba otupovalo. Nemohla si dovoliť cítiť s nimi. Ba ani súcitiť. Zlomilo by ju to ako obyčajné tenučké steblo a nezostalo by z nej nič, ani tie dlane, ktoré sa snažili pomáhať.

Až sa ocitol priamo na lôžku pred ňou. Najprv ho nespoznala, pretože mu obviazali hlavu. Nebola pri tom, keď ho priniesli spolu s ostatnými po výbuchu. Zachraňovala iných – alebo skôr odprevádzala na druhý breh. Po tom, čo krik vo veľkej hale plnej lôžok utíchol, mala chvíľočku na to, aby si vydrhla ruky. Ponáhľala sa do kúpeľne a umývala si kožu, až jej takmer zbelela. Niekoľkokrát si ovoňala pokožku, či z nej necítiť železitý pach krvi, no ona ho už nedokázala vyhnať z nosa. Cítila ho stále, neprestajne. Sprevádzal ju na každom kroku.

Vrátila sa medzi zranených, aby ich obišla a skontrolovala, či pre nich môže niečo urobiť. „Sestrička, poznáte Francoisa Bourdillona?“ spytoval sa jej ktosi s výrazným francúzskym prízvukom. „Je tu niekde? Prežil ten výbuch? Videl som, že ležal na zemi, keď sa začala rúcať tá budova…“

„Neviem, dôstojník,“ odvetila čo najmilšie.

„Sestra, bolí ma noha!“ dožadoval sa ďalší jej pozornosti.

„Nemôžem vám dať viac morfínu skôr ako o dve hodiny,“ oznámila.

„Necítim si ruku…“ horekoval tretí muž.

Podišla k nemu a prezrela ho. „Pošlem za vami doktora,“ prisľúbila a šla ho zavolať. Keď sa spolu s ním vracala, ktosi ju potichu oslovil.

„Slečna Pinkstoneová…“

Otočila sa. Takéto oslovenie ozaj nepočula často. „Kapitán Eckerty?“ Overila si krátkym pohľadom na lekára, že ju nepotrebuje, a vybrala sa ku kapitánovmu lôžku. „Prepáčte, nezbadala som vás.“

„Alebo nespoznala.“ Zoslabnuto zdvihol ruku a ukázal si na obväz, ktorý mu zakrýval väčšiu časť tváre a odhaľoval iba pravé oko.

Sťažka prehltla. „Zasiahli vás…?“

„Šrapnely,“ odvetil so zakašlaním.

„Pôjdete domov,“ vyhlásila. Pre väčšinu vojakov to boli tie najpovzbudzujúcejšie slová, aké mohli vo vojne začuť.

„Nie. Urobím všetko pre to, aby to tak nebolo.“

Zamračila sa. „Prečo?“

V očiach sa mu zjavil náhly smútok. „Tu som aspoň užitočný.“

×××

Carlotta Wilfordovi osobne snímala obväz z hlavy. Bol, pravdaže, prítomný aj lekár, no sám kapitán požiadal, aby to spravila ona. Robila to opatrne a pomaly. Dokonca cítila napätie. Najväčší strach mal z toho, že nebude vidieť na ľavé oko a pošlú ho domov. Odpíšu ho ako kapitána a on nedokončí svoje poslanie vo vojne.

Chcela by sa naňho za tie slová hnevať. Vlastne sa aj hnevala, až kým nedodal: „Pripomeniem vám svojho obľúbeného Kierkegaarda: ,Bojovať s celým svetom je útecha, avšak bojovať sám so sebou je strašné.‘ Viete, niektorým z nás sa ľahšie žije tu, pretože nemusíme čeliť skutočnému životu.“

To, čo povedal, jej pripadalo desivé a až skľučujúco pravdivé. Ako veľmi sa do toho dokázala vcítiť! Taktiež začínala mať pocit, že stráca kontakt so skutočnosťou. Občas vo svojej izbe vytiahla prútik a dlho naň hľadela, pripomínajúc si, že sa narodila ako čarodejnica a že mágia dokáže úžasné veci. Ale nemohla by len tak mávnutím čarovného prútika zastaviť vojnu, vrátiť čas, oživiť všetkých tých mŕtvych. Tak načo vlastne bola mágia dobrá, keď tu bola rovnako bezbranná ako Carlotta, ako Eckerty, ako úplne všetci?

Jemne zovrela pokrčený obväz a zahľadela sa na neho. Oko mu ešte prelepoval menší kus obväzu, ktorý opatrne stiahla z jeho pokožky. V tom momente podvedome zavrel obe viečka a zadržal dych. „Zastrite,“ pokynul jej lekár a Carlotta zvraštila obočie. Prečo im nenapadlo spraviť to hneď? Vopred? Najradšej by len vytiahla prútik a ledabolo ním mávla. Vtom jej došlo, že ho nemá pri sebe, a podišla k oknu.

Natiahla ruku a chcela uchopiť záves, keď sa pohol sám od seba. Zarazila sa a našťastie ho zachytila aspoň v poslednej sekunde. Zmätene sa naň dívala. Ako to, že sa zastrel sám? Tá ťažká oranžová látka sa pohla zdanlivo bez jej pričinenia. Carlotta však cítila to teplo v hrudi a príjemné brnenie v prstoch. Vyšla z nej mágia. Bez prútika.

Zažmurkala a spamätala sa. Zvrtla sa späť a obrátila sa k Eckertymu. „Otvorte oči, kapitán,“ nariadil mu lekár.

Videla, že váha. Na moment si pomyslela, že strach je možno väčší ako jeho vôľa. Vzápätí jej však túto myšlienku vyvrátil a otvoril obidve viečka. Zhlboka sa nadýchol a prešiel zrakom po stene naproti. Mierne sklonil hlavu a natiahol pred seba ruky, dívajúc sa na vlastné dlane. Napokon našiel pohľadom tvár lekára a pousmial sa. Iba náznakom, kútiky úst sa mu len mierne pozdvihli, avšak bola to známka šťastia. Nielen úľavy. „Vidím. Ja vidím.“

„Výborne. Otestujeme vás,“ kývol Carlotte a tá hneď priniesla čítaciu tabuľu.

LETO 1945

„Máš na dnešný deň plány?“ opýtala sa Miranda pri raňajkách. Pripravila volské oká s fazuľou a toastmi, takmer tradičné anglické raňajky, ibaže bezmäsité, keďže ju vraj zaujala vegetariánska strava. Carlotte to neprekážalo, pach i vzhľad mäsa jej vôbec nechýbali. Príliš pripomínali na franforce potrhanú ľudskú kožu, odrezané končatiny či popáleniny.

„Plány?“ zadívala sa na ňu. Cudzia reč. Tie otázky skrátka zneli neznámejšie než francúzština či nemčina, keďže počas vojny sa na ňu nalepili výrazy v oboch týchto jazykoch. Jeden jej znel až príliš spevavo a druhý sa jej prirodzene priečil, keďže patril nepriateľovi. Dnes však už žiadny nepriateľ nejestvoval. Nepriateľa porazili a ten stiahol chvost aj všetky svoje sily. Veď preto sa mohla vrátiť domov. Hoci občas ju myšlienky na pokračujúcu vojnu kdesi v Pacifiku, ktorú naďalej viedli americké vojská, skľučovali. Keby Wilford žil… bol by tam. A ona by sa namiesto smútenia strachovala o jeho život.

„Ja musím ísť do knižnice. Mám veľa povinností a musím napísať asi štyri seminárne práce. Mrzí ma to, no nebudem sa ti môcť venovať.“

„To je v poriadku. Nemusíš mi stáť za zadkom,“ vyriekla. Rýchlo jej došlo, ako nezdvorilo to vyznelo. „Teda prepáč, chcela som povedať, že si poradím. Skúsim niečo uvariť. Možno pôjdem na nákup.“

„To by bolo skvelé. Prichystám ti zoznam, dobre? Prospeje ti vyjsť medzi ľudí. Môžeš zájsť do Šikmej uličky a poteš sa nejakou drobnosťou.“

Carlotta by sa radšej videla s metlou v ruke, ba možno dokonca s vysávačom, ak by Miranda nejaký vlastnila. Nepýtala sa na muklovské vynálezy, avšak v izbe jej svietila elektrická lampa. Nepýtala sa ani, v akej štvrti jej priateľka vlastne býva, no podľa všetkého nebola výhradne čarodejnícka. Mirandinmu návrhu – či nepomenovanej prosbe – však neprotirečila. Prichýlila ju u seba, a tak bude robiť všetko, čo sa Mirande zažiada. „Dobre,“ prisvedčila.

Miranda odchádzala cez kozub. Vzala si na seba elegantný habit slivkovej farby, ktorý ozvláštňovala jemná svetložltá mašľa na krku. Vyzerala krásne, dokonale upravená a s moderným účesom. Carlottu však jej dokonalý výzor skôr demotivoval, keď zašla očami k zrkadlu. Dlhé čierne vlasy si nechala nakoniec rozpustené, keďže ten hladký drdol, ktorý musela skrývať pod sesterskou čiapkou, nechcela na sebe už nikdy vidieť.

V obyčajnom ľahkom svetlohnedom habite zo vzdušného materiálu vyšla na ulicu. Mirandin zoznam si vložila do vrecka a vybrala sa nakupovať. Okolitý svet jej pripadal úplne cudzí. Na jednej strane akoby sa vojnou nič nezmenilo – ľudia náhlivo prechádzali z jednej strany cesty na druhú, ponáhľali sa jeden popri druhom, držali kufríky, zhovárali sa, vymieňali si pozdravy; z obchodov vychádzali spokojní zákazníci s plnými taškami a sem-tam aj melódie z rádia; každú chvíľu okolo nej prefrčalo jedným alebo druhým smerom auto. A pritom sa zmenilo všetko, ale akoby iba v nej.

To ona bola cudzia, nie svet. To ona sem zrazu nepatrila.

Zvrtla sa a bežala späť. Zabuchla za sebou dvere a snažila sa upokojiť, pretože hruď sa jej dvíhala až prirýchlo, ako keby prebehla maratón. Srdce jej divo búšilo a zistila, že tam už nedokáže vyjsť. Nedokáže to. Nedokáže nič, dokonca ani len nakúpiť.

Nedokáže už nič. Naozaj nedokáže plnohodnotne žiť.

[ » na začiatok « ]