Kapitola:
Pridaná: 13.1.2022, 10:36:21
Čítaná: 865×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Rita, Jared, ...
Stručný dej: Liečiteľská asistentka Rita sa snaží namiesto minulosti sústrediť konečne na budúcnosť. Do cesty sa jej však pripletie príliš intenzívna pripomienka minulosti na to, aby ju mohla ignorovať. Ide o ťažko zraneného metlobalového hráča Jareda, ktorého nevidela takmer desaťročie od ukončenia Rokfortu.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Deň D 2 » Pády 3 » Vo vlaku 4 » Návšteva 5 » Kľučka 6 » Dvojité hranolky 7 » Rameno 8 » Sám 9 » Pravý športovec 10 » Mozaika 11 » Lietanie a tanec 12 » Krôčiky 13 » Koledy 14 » Rozum a cit 15 » Zločin a trest 16 » Zrkadlá 17 » Túžby a poryvy 18 » Omamný dar 19 » Bifľomorský pokoj 20 » Medzi minulosťou a prítomnosťou 21 » Medzi prítomnosťou a budúcnosťou 22 » Vojna... a mier

So smiechom uchopila pohár, ktorý jej Jared podával, a napila sa. Hrdlo jej zaliala osviežujúca chuť bublikoly. „Je mi hrozne teplo!“ posťažovala sa.

„Hrozne?“ nadvihol obočie Jared. „Prepáč, ale nechcela si povedať ,veľmi‘?“ Provokoval ju. On ju provokoval! Pripomínal jej najotravnejšiu vlastnosť, keď bezostyšne a občas trochu nezdvorilo opravovala vyjadrenia druhých ľudí z hľadiska gramatiky. Neraz priamo z očí do očí.

„Nie, chcela som povedať ,hrozne‘!“ uškrnula sa. Vtom zbadala za Jaredovým plecom bratovu tvár. „Blíži sa Trevor,“ varovala svojho spoločníka.

Jared sa letmo obzrel a potiahol ju preč. „Tak sa vyvetráme na terase, poď!“

Ani nevedela, ako sa ocitli vonku. Napriek tomu, že vo vzduchu poletovali chumáče snehu, v prvých okamihoch vôbec necítila chlad. Možno to bolo tancom, možno veselým nápojom. A možno tým teplom, ktoré sa jej rozpínalo v hrudi, kedykoľvek bola v Jaredovej prítomnosti. „Prečo sme pred ním ušli?“ opýtala sa pobavene.

„Pre istotu?“ pokrčil plecami a zadíval sa do tmy. Rokfortský areál mal v zime svojské čaro. Pôsobil ako krajina z rozprávok, kam sa treba preniesť ponad sedmoro hôr a sedmoro dolín. Jared sa oprel o zábradlie a vdychoval studený vzduch.

„Myslíš, že sa bude hnevať za naše tajomstvo?“

„Nie je to predsa jeho vec.“

„To je fakt,“ uznala. Dopila bublikolu a položila pohár vedľa seba. Objala si ramená a Jared na ňu okamžite pozrel.

„Je ti zima.“ Ani sa to nespýtal, jednoducho to vyhlásil a razom si stiahol sako. Prehodil jej ho cez plecia a chytil ju, pričom jej do nosa vchádzala jeho omamná vôňa. A zintenzívňovala sa. Sako i jeho blízkosť.

„Ďakujem,“ šepla. „No teraz bude zima tebe.“

„Nemusíme tu byť dlho,“ obzrel sa k sieni.

„Kým si Trevor nenájde tanečnú partnerku?“ zasmiala sa.

„Napríklad. Alebo kým…“ uprel na ňu zrak a zámerne nedokončil. Možno ani nemal zvyšok vety pripravený.

Rita mu opätovala pohľad. Zrazu začala dúfať. Pobozká ju? Doteraz v to neverila. Nebola si ani istá, či idú na večierok ako kamaráti alebo niečo viac. Jared sa nevyjadroval jasne a nič jej ani nenaznačoval. Brala ho ako priateľa, do ktorého je zamilovaná. Nad jeho pocitmi a citmi sa ani raz nestihla zamyslieť, keďže bola taká ponorená do tých vlastných.

Jared sa pomaly sklonil a dotkol sa perami tých jej. Omámil ju ešte viac a úplne prestala cítiť zimu. Zabudla i na to, že by možno mala byť ostýchavejšia, a chytila ho okolo krku. Pri tom relatívne prudkom pohybe sa jej jeho sako zošuchlo z pliec a skĺzlo na zem. Hneď ako si to uvedomila, odtiahla sa a začala sa ospravedlňovať.

„To nič,“ odvetil pokojne.

Naraz sa poň zohli k zemi. A ako si pozreli do očí, nasledoval ďalší bozk. A potom vstali a dali si ďalší. Každý bol iný ako predošlé.

Dnu sa vrátili až vtedy, keď im načisto zbeleli vlasy pod štedrou nádielkou snehových vločiek.

---

Hľadela do jeho napätej a nádhernej tváre a premýšľala, čo má povedať.

Stlačila mu dlaň a prikryla ju druhou rukou. „Chcem byť s tebou, Jared,“ priznala.

V očiach sa mu zaiskrilo. Očakávanie a nádej, to v nich svietilo. Nadýchol sa, aby na to reagoval, avšak Rita pokračovala.

„No bojím sa. Bojím sa, že sme príliš blázniví, keď si myslíme, že môže ožiť láska spred desiatich rokov. A ešte viac sa bojím, že ma budeš považovať za sebeckú,“ sklonila hlavu.

„Sebeckú?“ zadivil sa. „A to už prečo?“

„Vieš, prečo som sa s tebou rozišla. A teraz…“

„Metlobal nám už nestojí v ceste,“ povzdychol si. „Ja viem. Nie je na tom nič sebecké, Rita. A uvedomujem si, koľko času prešlo. Obaja sme iní. Ale v koreni duše sme stále tie isté osoby. Tie osoby, ktoré k sebe patrili. Nikdy sme sa nemali rozísť.“

„Ako to môžeš vedieť?“

„Lebo keď vidím, ako na mňa pôsobíš a vplývaš, som si istý, že by som dokázal oveľa úžasnejšie veci a bol oveľa lepšou osobou, keby si bola ostala v mojom živote. Ja som ťa pustil, príliš ľahko som ťa nechal ísť. Bol som zbabelec. Mal som zabojovať.“

„Jared, čo sa stalo, stalo sa…“

„Pravda,“ uznal. „A nechcem sa upierať na minulosť. Tá nás vyformovala do dnešnej podoby. A odteraz sa môžeme formovať navzájom. A to je presne to, čo mám na tebe najradšej. Robíš z druhých lepších ľudí. Predovšetkým zo mňa.“

„Tento boj si si vybojoval sám. Si, kto si, jedine svojou vlastnou zásluhou,“ namietla.

„Potreboval som prežiť desaťročie omylov a chýb, aby som v správnom čase pochopil, čo mi celé tie roky chýbalo. Myslel som, že bez metlobalu nebudem kompletný. No stratil som ho a som tu. Áno, je to čerstvé. Netuším, čo ďalej so životom. Ale kedykoľvek sa s tebou zhováram, otázka budúcnosti ma prestáva znepokojovať. Akoby tvoja prítomnosť odohnala všetky starosti. Rozumieš?“

Dívali sa na seba, akoby bolo nemožné odtrhnúť zrak. Ako keby všetko v tom momente záviselo od toho pohľadu.

„Rozumiem,“ zašepkala. „Rozumiem tomu, aj keď trochu iným spôsobom ako ty. Pre mňa si odpoveďou na moju budúcnosť. A ak ty nie si pripravený vykročiť vpred, bolo by neférové ťahať ťa tým smerom.“

Prižmúril oči. „Ako to myslíš, že som odpoveďou na tvoju budúcnosť?“

Rita stisla pery a sklopila zrak. Potom naňho s nádychom opäť pozrela. „Ešte pred rozchodom s Malcolmom som začala túžiť po rodine. Ja som dúfala, že ma požiada o ruku, a on sa zatiaľ zamilovával do inej ženy. Žila som budúcnosťou a on… prítomnosťou.“

Na pár chvíľ sa odmlčal. Skúmavo na ňu hľadel a nespúšťal z nej oči, až ju to znervózňovalo. Nevravela však nič, chcela, aby nad tým dôkladne uvažoval. „A ty máš strach, že to so mnou dopadne rovnako.“

„Jared, ja chápem, že sa teraz potrebuješ sústrediť na seba. Musíš si urovnať, čo s tebou bude ďalej. Čo budeš robiť, ako sa budeš živiť, aký bude zmysel tvojho života… a nemáš čas zaoberať sa mnou.“

„Ale ja sa chcem zaoberať tebou. Nami. Zmysel môjho života? Zmysel každého života je láska, no nie? Viem, znie to gýčovo, avšak máme tu Vianoce a všade okolo nás poletuje čarovný sneh,“ poobzeral sa po zimnej záhrade. „Už si ťa nemôžem nechať ujsť, Rita. Dvakrát tú hroznú chybu neurobím.“

„Nechcem ťa do ničoho tlačiť…“

„Začínam mať pocit, že ja musím tlačiť na teba,“ pousmial sa.

Zháčila sa. „Nie, to nie. Ja… mám ťa priveľmi rada…“ zadívala sa na ich spojené dlane. Jared si to všimol a pohladil ju palcom. Vzápätí zdvihol druhú ruku k jej lícu a dotkol sa ho tak jemne, až ju to mierne pošteklilo.

„Tak buď sebecká, ak je to nutné,“ povedal so šibalským podtónom.

„Mám z toho strach,“ odvetila so stiahnutým hrdlom.

„Vieš, že ja už nie? Mám pocit, že s tebou sa nebojím ničoho. Dokonca ani tej veľkej, zatiaľ neviditeľnej, takej otáznej a neznámej budúcnosti.“ Prešiel jej prstami k sánke a potom vkĺzol medzi jej krátke kučery. Ako si jednu namotal na prst, Rite celým telom zabrneli zimomriavky.

Týmto ju donútil. Nebola si istá, či to bol väčšmi tón jeho hlasu alebo ten nežný dotyk vzadu na krku. Alebo teplo jeho dlane? Vytrvalý pohľad? Nebolo v tom žiadne čaro, žiadne kúzlo. Iba Jared sám.

Po desiatich rokoch ona prvá pobozkala jeho. Počkal si na to. No teraz už nechcel čakať ani jeden z nich.

[ » na začiatok « ]