Kapitola:
Pridaná: 10.1.2022, 19:20:52
Čítaná: 549×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Rita, Jared, ...
Stručný dej: Liečiteľská asistentka Rita sa snaží namiesto minulosti sústrediť konečne na budúcnosť. Do cesty sa jej však pripletie príliš intenzívna pripomienka minulosti na to, aby ju mohla ignorovať. Ide o ťažko zraneného metlobalového hráča Jareda, ktorého nevidela takmer desaťročie od ukončenia Rokfortu.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Deň D 2 » Pády 3 » Vo vlaku 4 » Návšteva 5 » Kľučka 6 » Dvojité hranolky 7 » Rameno 8 » Sám 9 » Pravý športovec 10 » Mozaika 11 » Lietanie a tanec 12 » Krôčiky 13 » Koledy 14 » Rozum a cit 15 » Zločin a trest 16 » Zrkadlá 17 » Túžby a poryvy 18 » Omamný dar 19 » Bifľomorský pokoj 20 » Medzi minulosťou a prítomnosťou 21 » Medzi prítomnosťou a budúcnosťou 22 » Vojna... a mier

Keď sa ocitla späť na vyzdobenej chodbe, srdce jej bilo ako divé. Nechcelo sa jej veriť, čo práve urobila. Chvíľu stála pri dverách, opierala sa o ne a dúfala, že sa neotvoria. Keby Anita nerešpektovala jej vyjadrenie, všetko by bolo nanič. No ako načúvala, z chodby sa už nič neozývalo. Ani Anita, ani novinári. Ani podpätky, ani fotoaparáty. Zrejme to naozaj vzdala.

„Rita!“ Samantha Aldridgeová na ňu takmer vyskočila z davu. „Kde sa túlaš? Hľadali sme ťa.“

„Mňa?“ zažmurkala. „A prečo?“

„Chceme sa odfotiť!“ zvolala nadšene, akoby to malo byť vyvrcholenie večera.

A možno i bolo. Keď Rita zbadala, ako sa pacienti aj asistenti a niekoľkí liečitelia nastupujú do troch radov, v hrudi pocítila zvláštne teplo. Polovica tých ľudí jej bola cudzia, avšak pre dnešok sa stali akousi krátkodobou rodinou. Zdieľali spolu sviatok, ktorý patrí rodine. Na moment možno aj oľutovala, že odbila rodičov a neuvidí ani brata a švagrinú. Avšak musela sa hneď sústrediť na prítomnosť, keď ju medzi seba ťahali Jaredovi rodičia.

Ani nevedela ako, ocitla sa priamo vedľa neho. Venoval jej úsmev a v očiach sa mu mihol ten náznak neistoty, ktorý jej roztápal vnútro. Ak ju k nemu kedysi ťahal ten mužný uhrančivý pohľad chlapca, dnes to bola práve táto nečakaná chlapčenskosť muža. Podvedome siahla po jeho dlani. Nemala však čas ani si premyslieť, či mu vôbec povie o Anite.

Už-už si nasadzovala na tvár sviatočný výraz a úsmev hodný zvečnenia, keď sa zrazu ozvala Bertha: „Počkať!“ Vrchná asistentka vystúpila z radu a smerovala k dverám.

Ritino srdce vynechalo úder. Za dverami sa rysovala postava, ženská postava v kabáte. Snažila sa otvoriť dvere, ktoré sa správali ako zamknuté. Žeby podvedome použila Colloportus? Vari ju Anita až tak vyviedla z miery? Dala si pár minút načas a teraz sa vrátila. Možno s ešte väčšou silou. S vyšším počtom novinárov. S niečím presvedčivým, čím Jareda donúti, aby s ňou zahral vianočné divadlo.

Takmer sa tam rozbehla. Chcela ju zastaviť. No Bertha poľahky otvorila a obzrela sa. „Pán Graper!“ oslovila s úsmevom starého hundroša. Rita si ho nevšimla. Sedel na lavici kúsok bokom od ostatných, akoby sa ani nechcel odfotografovať. Hlavu mal zvesenú nadol. Zrejme naňho doľahla neprítomnosť manželky, i keď sa o ňu usiloval počas každej jednej hádky. No zrazu zdvihol hlavu a zbadal ženu vo fialovom kabáte, ktorá naňho hľadela z dverí.

Ani omylom to nebola Anita. Nie, bola to pani Graperová. Dívala sa na svojho muža zdráhavo a ľútostivo. Pán Graper však vstal a vybral sa jej naproti. Rita to všetko pozorovala s údivom – a úľavou. Žiadna Anita. Nikto neprišiel nikomu kaziť Vianoce, práve naopak. Niekto ich prišiel napraviť.

Keď sa dlhoroční manželia objali, chodbou zaznel potlesk. Síce pán Graper o svojom trápení nerozprával, ale sršalo z neho pri každom pohybe. Zmierený párik sa potom vybral k ostatným, držiac sa za ruky. Práve toto drobné gesto, pre iných zaľúbencov úplne bežné, Ritu uistilo, že pani Graperová si konečne priznala, že jej muž nestratil prsteň náročky. Držala ho za ruku postihnutú miznúcou chorobou a neskúmala, či sa mu prst s prsteňom vrátil. Pravdepodobne sa to už nestane, no zdalo sa, že to ani jedného z nich momentálne nezaujíma.

Sotva doznel potlesk, Jared si opäť našiel Ritinu dlaň. Nečakala to a práve vtom ju oslepil prudký záblesk fotoaparátu. Fotografiou sa však nezaoberala, a len čo sa prítomní začali skupinkovať na ďalšie zábery, obrátila sa k Jaredovi. „Zimná záhrada?“ navrhol a ona bez slova prikývla.

---

Všetky spolužiačky sa chválili šatami a účesmi. Zato Rita sa tešila na jediné: na tanec. Tanec s Jaredom. Vyvrcholenie tanečných lekcií s profesorom Longbottomom, keď celej škole predvedú, čo sa naučili. Teda tým študentom, ktorí nešli oslavovať Vianoce domov.

Boli to Ritine prvé Vianoce bez rodičov. Trochu ju to trápilo, ale nemohla vianočný večierok zmeškať. A stále tu bol Trevor. Práve na jeho reakciu bola veľmi zvedavá, keďže Jared sa priznal, že mu o tom, že takmer celý polrok tancoval s jeho sestrou, nepovedal. Rita sa nepýtala prečo. Tiež sa nakoniec bratovi nezmienila, že pravidelne trávi čas s jeho najlepším priateľom. Trevor, pravdaže, vedel o tanečnom krúžku a aj o tom, že tam obaja chodia, no keďže si nedal dve a dve dokopy – a zrejme mu nič také ani nezišlo na um –, obaja to nechali tak. Bolo to ich malé tajomstvo.

Bolo krásne mať s niekým tajomstvo. S ním. Tým počerným chlapcom, ktorý ju očaroval. Prvá zamilovanosť prišla tak prirodzene ako jeseň a zima. Nebol to žiadny šok ani nepríjemné prekvapenie. Bol to nádherný pocit, s ktorým sa jedného rána zobudila a odvtedy ho nevedela dostať z hlavy.

Nezháňala si najkrajšie ani najdrahšie šaty. Šla síce na večierok so Slizolinčanom a v žiadnom prípade mu nechcela spraviť hanbu, ale skrátka to pre ňu nebolo prvoradé. Zvolila si napokon jemnučké svetlozelené šaty s ležérnymi volánmi, ktoré jej pripomínali víly. Žiadne obtiahnuté korzety ani tortové sukne ju nezaujímali a nepasovali k nej. A kučery, tie si nechala rozpustené. Podľa niektorých z fakulty vyzerala až príliš obyčajne – žiadny mejkap, žiadna maskara, dokonca žiadny rúž? Tak sa pýtali a zneli príliš začudovane. Ritu ich názor v tomto prípade nezaujímal.

Tešila sa ako malé dievčatko, akurát to nedávala najavo tým, že by chcela zo seba navonok spraviť princeznú. Ona sa tešila v srdci a bola odhodlaná užiť si ten večer od prvej sekundy po poslednú. Bez ohľadu na odev, výzor, chuť jedla či výber piesní. Jednoducho… s Jaredom.

Čakal na ňu pri schodisku a niekoľko starších dievčat, ktoré opustili klubovňu pred ňou, sa za ním s chichotom obzrelo. Jared im nevenoval pozornosť. Usmial sa na ňu a ponúkol jej rameno. „Poďme si to užiť,“ povedal hneď a viedol ju do Veľkej siene. Žiadne slušné lichôtky či zdvorilostné reči.

Ona mala chuť pochváliť ho, ako skvele vyzerá. A ešte krajšie voňal! Tak krásne. Sviežo. Podvedome sa nadychovala zas a zas, akoby mohla jeho vôňu celú do seba nasať.

Vstúpili do Veľkej siene, kde odsunuli fakultné stoly k stenám, aby sa vytvoril dostatok priestoru na tanec. Uprostred stál obrovitánsky biely vianočný ihličnan ozdobený dofialova. Rita si všimla, že im zopár študentov venovalo pohľad. Teda predovšetkým Jaredovi, keďže bol jedným z najlepších metlobalistov. A potom si začali všímať aj ju a šepkať si medzi sebou. Znervóznilo ju to a vyhýbala sa pohľadu na brata.

Jared ju viedol k stromu, kde čakal profesor Longbottom s manželkou. Zhromaždili sa tam aj zvyšné dvojice z krúžku, aby spoločne predviedli dokonalý viedenský valčík v čarovnej melódii koledy Carol of the Bells. Rita si pri tanci pripadala ako víla. Akoby sa premenila na snehovú vločku, ktorá s Jaredovou pomocou tancuje vzduchom a nesie sa z neba na zem.

Večierok otvorili relatívne jednoduchou choreografiou, no vyslúžili si za ňu ohúrený potlesk. Keď sa s úškrnom ukláňala, kútikom oka pozrela na profesora herbológie. Zdalo sa jej to, alebo sa mu v očiach čosi ligotalo? Dojatie? Verila, že v druhom polroku bude rytierska sieň preplnená tanečníkmi.

---

Skončili na lavičke, ktorá im už viackrát poslúžila na spoločný oddych a rozhovor. Rita márne čakala, či z nej vypadne niečo rozumné alebo duchaplné. Našťastie nakoniec ticho prerušil Jared. „Chcem sa ti poďakovať.“ Ako sa usadili, nepúšťal jej dlaň. A Rite prišlo nanajvýš prirodzené, že sa takto držia. Vôbec sa nad tým nezamýšľala.

„Poďakovať? Mne nemáš za čo ďakovať, Jared,“ namietala hneď.

„Ale mám, hádam to viem lepšie ako ty,“ pousmial sa na ňu. „Tak ma nechaj to povedať.“

„No dobre. Prepáč.“

Otočil sa telom k nej. „Vďaka tebe som sa začal rozprávať s myšlienkovým liečiteľom. Pomohol mi opäť nájsť samého seba. Pochopil som, kto som. Aj to, kto som bol. Nebolo príjemné čeliť spomienkam, o ktoré som pri úraze prišiel. Spomenul som si na všeličo, bez čoho by sa mi asi žilo ľahšie. Večierky, zábavy, alkohol, ten kvázivzťah s Anitou. Netreba to ospravedlňovať. Jednoducho mi sláva stúpla do hlavy. A keďže som v metlobale začal vidieť svoju najvyššiu a zároveň jedinú hodnotu, nesnažil som sa hľadať nič hlbšie. Ani v kariére, ani v každodennom živote, tobôž nie vo vzťahoch.“

Rita vzdychla. Nechcela ho prerušovať a kaziť mu večer rečami o Anite, hoci ju sám spomínal. Teraz bola jeho chvíľa a ona ho túžila iba vypočuť.

„Vďaka liečiteľovi Bardovi som dokázal celú túto situáciu pochopiť a uchopiť ako novú šancu. Ja viem, že si sa mi to snažila prízvukovať aj ty, avšak vtedy som ešte nedokázal poriadne počúvať. Chcel som sa chvíľu utápať v sebaľútosti. No ty si ma z toho, i keď nepriamo, vytiahla. Ďakujem, Rita. A takisto ti ďakujem, že si tu bola pre mňa. Pretože chvíľami som nemal chuť byť sám so sebou, no ty si ma ani raz neodmietla. Snažila si sa upokojiť moje pochybnosti a odľahčiť moje svedomie. Celý čas si mi prejavovala len a len pochopenie, hoci sme sa desaťročie nevideli a ty si netušila, čo som napáchal.“

„Jared, nie si žiadny zločinec…“ prerušila ho, avšak zastavil ju jemným gestom.

„Nechaj ma hovoriť, prosím. Dlho som sa na tento večer tešil. A tak trochu aj pripravoval,“ priznal a pousmial sa. „Vieš, že chvíľami som mal dojem, že si sa vôbec nezmenila? Ale bol to omyl. No to, kým si dnes, Rita, ma tak veľmi fascinuje. Chcem ťa spoznávať viac. Chcem ťa spoznávať ďalej a hlbšie. Na ceste vpred. Ja ťa stále ľúbim, Rita, a chcem byť s tebou.“

Zažmurkala a pootvorila ústa. Bol teraz už čas, aby prehovorila? Nebola si istá.

„Dovolíš mi to?“ dodal po chvíľke a zľahka jej stlačil dlaň.

Rita sa naňho dívala. Balansovala na pomedzí minulosti a prítomnosti. A nevedela, po čom z toho túži viac.

[ » na začiatok « ]