Kapitola:
Pridaná: 11.7.2021, 18:37:58
Čítaná: 1238×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Hermiona, Draco, Harry, Ron, Ginny, Lavender, Parvati, Pansy...
Stručný dej: Hermiona je inteligentná a citlivá mladá čarodejnica špinavej krvi, Draco je síce inteligentný ale neznesiteľný, pyšný a plný predsudkov. Majú vôbec niečo títo dvaja ľudia spoločné? Je tomu určite tak? Nie je to Hermiona, ktorá je plná predsudkov? Toto je príbeh o druhej šanci. Chopia sa jej hlavní hrdinovia? Poviedka sa začína príchodom hlavnej hrdinky späť na Rokfort. Začína sa šiesty ročník a ona postupom času prichádza na to, že nič nie je také, ako si myslela. Pozor: v poviedke sú veľmi často používané vulgarizmy a je tu prítomný sex

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Pozvánka 2 » Narodeniny 3 » Prvé dojmy 4 » Deň po 5 » Odhalenie 6 » Zakliaty náhrdelník 7 » Všetko sa kazí 8 » Skutočne sama? 9 » Podivný rozhovor 10 » Zmetená, ukrivdený 11 » Dopad nerozvážnych slov 12 » Nešťastná voľba 13 » Humusáčka, ako ja... 14 » Sviatky o samote 15 » Na pokraji 16 » Prefektská kúpeľňa 17 » Dohoda 18 » Otravné myšlienky 19 » Expecto patronum 20 » Áno či nie? 21 » Príliš veľa myšlienok 22 » A vtedy si uvedomila, že ho už viac nemiluje 23 » Všetko to bolo na nič 24 » Tvrdohlavý slizolinčan 25 » Nešťastie 26 » Nevinne vinný 27 » Podivný odraz 28 » Je vážne koniec? 29 » Na čo ti je Šťastie? 30 » Odhalenie 31 » Zachránená v poslednej chvíli 32 » Sectumsempra pre tých, ktorí si to zaslúžia... 33 » Zmrzačený chlapec 34 » Nečakane očakávaná 35 » Prepustenie 36 » Nešťastne šťastní 37 » Iné dievča 38 » Pravda o Astórii 39 » Nepríjemný rozhovor 40 » Stretnutie v knižnici 41 » Radšej pravdu ako ilúziu 42 » Chybné rozhodnutie 43 » Dúšok otupenia 44 » Kto seje vietor, žne búrku 45 » Kto ti zlomil srdce? 46 » Temnota sa blíži

!Pozor! Kapitola obsahuje násilie páchané na sebe samom v odseku oddelenom bodkovaním. Vystríham preto slabšie povahy, aby si rozmysleli, či túto vyznačenú časť nepreskočia.

Draco zbesilo kráčal jednou chodbou za druhou. Skrz okna dopadali mesačné lúče na kamennú podlahu, po ktorej už takmer bežal. Každým úderom srdca zrýchľoval v naivnej domnienke, že pred tým všetkým utečie. Merlinžiaľ, to čo vypočul nešlo vziať späť. Neustále mu jej slová rezonovali v hlave. Boli tak hlasné, ako by stála vedľa neho. Teraz tie slová už snáď kričala, až si musel zapchať uši. Hlas však neustal.

Spomalil až zastal.

„Kurva!“ vykríkol a kopol do jedného z brnení postávajúceho na chodbe, ktoré sa s rachotom rozsypalo po zemi.

Vložil tvár do dlaní a nechtami sa surovo zaryl do vlastnej pokožky v snahe prekonať psychickú bolesť fyzickou. Nepomohlo to.

Hruď mu zvierala mučivá prázdnota. Všetko sa mu to zdalo ako jeden veľký, hrozný sen. Ako nočná mora, z ktorej sa nie a nie prebrať.

Celou svojou silou sa udrel päsťou do brucha, znova a znova.. Jeho údery však nespôsobili ani z ďaleka takú bolesť ako jej slová.

„Čo tu robíš, ty zasran!“ okríkol ho školník Filtch, ktorý sa znenazdajky vynoril spoza rohu na konci chodby. „Už je dávno po večierke!“ približoval sa k nemu ťarbavou chôdzou a prstom mu hrozil. „Počkaj, keď ťa nahlásim!“ víťazne sa usmieval, až sa zrazu zarazil. „Č-čo si to urobil ty sprostý fagan!“ zvolal tak nazlostene, že mu z úst vyprskli sliny, keď si všimol za Dracom rozhádzané brnenie. Už však tých nadávok bolo dosť a Dracovi praskli nervy.

„Drž hubu, drž už hubu!“ vykríkol a z Dracovho namiereného prútika na muža vytryskol prúd červenej kliatby, ktorá zrazila starého školníka z nôh. Preletel pár metrov a skončil doluznačky na chladnej kamennej podlahe.

Draco sa díval na nehybne ležiaceho šmukla, ktorý prerývane dýchal. Potom sa zahľadel zhrozene na svoje roztrasené ruky. Opäť sa rozbehol chodbou preč. Čo najďalej od svojich činov.

Zastavil sa až v momente, keď už s dychom nevystačil. Netušil, kde sa nachádzal tentokrát. Nevnímal, kadiaľ utekal. Chcel len utiecť pred svojim svedomím. Chcel utiecť pred pravdou, ktorá kričala v jeho hlave dookola jedno slovo: Netvor!

Ani si len neuvedomil, kedy schytil svoj prútik a už vôbec nie, kedy ním namieril na bezbranného starca, ktorého jedinou zbraňou boli jeho urážky. Všetko to spravil podvedome a toho sa desil.

Bol obyčajný netvor. Hajzel už od ranného detstva. To čím sa stal, vždy kolovalo jeho žilami. V jeho čistej čarodejníckej krvi bola zvrátenosť a nemohlo byť tomu inak. Mal to proste v sebe. Všetky jeho rozhodnutia v živote stáli za piču, všetko čo robil bolo egoistické a choré a korunoval to tým, že vstúpil do radov smrťožrútov. Nič na ňom nebolo dobré.

Nech konal ako konal, všetko viedlo k bolesti druhých. Predtým si to neuvedomoval, no teraz to videl jasne. Trápil svojich priateľov... Trápil Grangerovú a trápil aj svoju matku.. Nikdy nezabudne na jej výraz, keď jej oznámil, že sa pridá oficiálne k Temnému pánovi. Ten strach, tú bolesť a beznádej. Ako ho nástojčivo presviedčala, nech si to ešte rozmyslí. On sa len zasmial a povedal: Nie je o čom rozmýšľať, matka.

Bože aký bol vtedy hlúpy. Nechápal, prečo ho tak vystríhala. Dokonca sa na ňu hneval, pretože čakal, že bude z jeho rozhodnutia nadšená, že bude naňho hrdá. Ona ho však prosila, aby to nerobil.

Rýchlo zistil, prečo to robila, no vtedy už bolo neskoro. Už nebolo cesty späť..

Po tom všetkom rozmýšľal, či bolo možné, aby tomu bolo inak. Mohlo niečo vtedy zmeniť jeho rozhodnutie? Alebo mu bolo súdené dospieť k sebazničeniu..

Nie.. Pre neho neexistovala iná možnosť. Bol tak presvedčený o svojej pravde, že úplne ohluchol a oslepol k tomu, čo bolo krištáľovo jasné. Nejestvovalo nič, čo by ho presvedčilo a kvôli jeho zatrpknutosti, pýche a namyslenosti sa stal nebezpečným sám pre seba. Dokonale si pošliapal svoje vlastné šťastie a veľmi dôsledne sa postaral o to, aby z jeho budúcnosti neostalo vôbec nič.

Ona verila, že mám ešte nádej...

Lenže ona bola presvedčená, že sa dobrovoľne nepridal k Temnému pánovi ale bol prinútený. Že by to z vlastnej vôle nespravil...

Bože aký bol len hlúpy...

Draco prerývane dýchal. Vyčerpaný sa oprel o chladnú stenu, po ktorej sa napokon zviezol na zem. V tele sa mu rozlievala mučivá prázdnota, ktorá stravovala všetky jeho pocity. ONA ho držala nad priepasťou šialenstva na tenkej nitke. Jej viera v neho bolo to posledné, čo mu bránilo, aby sa nepoddal tej prázdnote, tomu šialenstvu, vlastnému opovrhnutiu. Jediný človek, ktorý v neho veril, aj po všetkých tých konfliktoch, ktoré mali medzi sebou... a mýlil sa.

Cítil ako každý úd jeho tela pohlcovala bezmocnosť a beznádej. Cítil sa tak prázdny. Prázdnejší ako pred chvíľou.

Sklamal ju tým, že bol sám sebou.

Hnusil sa sám sebe. Nenávidel sa tak, ako nikoho iného. Už na ňom nebolo nič dobré, to jediné nadobro opustil.

Díval sa na svoje ruky. Na svoje poškvrnené ruky. Zvesil ich popri tele. Pritiahol si k sebe kolená a oprel o ne bezvládne hlavu.

..........................................

V ruke zovrel prútik a priložil si ho k stehnu. Pritlačil ním, až po chvíli začal cítiť ostrú bolesť. Zatlačil ešte viac a potiahol. Nohavice sa mu prerezali a skrz ne uvidel krvácajúcu reznú ranu. Prútik priložil vedľa rany a opäť zatlačil. Bolesť ho prinútila zvraštiť tvár. Otiahol prútik a zadíval sa na trest, ktorý si sám udelil. Nič iné si nezaslúžil. Priložil na rany prsty a zotrel trocha krvi. Ako veľmi sa mu hnusila jeho vlastná krv. Nie preto, že by bola Malfoyova. Preto, že bola jeho. Prsty zaboril do rán a silno zatlačil. Cícerkom sa vyvalila krv, keď sa rany rozovreli. Po tele mu preletela vlna bolesti. Na okamih ho naplnila a on na chvíľu pocítil miesto brutálnej prázdnoty pocit zadosťučinenia.

Opäť zovrel prútik a tentokrát ho priložil na hruď. Prudko ním mykol a okamžite zacítil, ako mu teplá krv steká po hrudi. Svetrom mu presakovala karmínovo červena tekutina. Štípajúca ostrá bolesť ho prinútila zovrieť oči. Zaklonil hlavu, aby sa mohol lepšie nadýchnuť, pretože sa mu od bolesti krátil dych. Pri tom pohybe sa mu však rozovrela rana na hrudi, tak ju zas rýchlo sklonil.

Prerývane odfukoval. Bolesť mu nahrnula do očí slzy ale aspoň na malý okamih necítil tu temnotu. Tú prázdnotu, ktorá mu hovorila, že je babrák... hlupák... bezcitný netvor...

..........................................

Pred očami sa mu vynorila jej tvár. Potriasol ňou, aby ten obraz odohnal. Nezaslúžil si ju vidieť. Nezaslúžil si jej pohľad, úsmev, pohladenie. Nezaslúžil si jedinú slzu, ktorú kvôli nemu vyronila. Vysnívala si z neho niekoho iného, zatiaľ čo skutočný on jej len ubližoval. Trápil ju, mučil.. sklamal..

Rozplakal ju, nechal ju prosiť, aby ostal a napokon ju opustil.

A nakoniec sa jej chystal ubížiť, keď vykoná svoje poslanie... Ako sa bude tváriť, keď sa o tom dozvie.. Čo si o ňom asi pomyslí?

Ťarbavo sa vyštveral na nohy.

Jednu vec vie isto. Neohrozí ju. Nech jej už ublížil a ublíži akokoľvek, do nebezpečenstva ju nedostane.

Pomaly zakopávajúc sa vydal späť na siedme poschodie. Po chvíli od bolesti stŕpnuté údy rozhýbal a pridal do kroku. Dúfajúc, že tam už ona nebude, kráčal s jasným cieľom.

Keď konečne dorazil na chodbu, srdce mu v hrudi drvilo hrudnú kosť. Dorezaná noha ho prestávala počúvať tak sa silno udrel do rán na stehne. Vlna bolesti mu preletela telom a to ho dostatočne prebralo.

Nech tam nie je.. nech tam nie je.. nech tam nie je, prosím.

Dotackal sa pred stenu a trikrát sa okolo nej prešiel. K jeho potešeniu sa objavili dvere do Komnaty Najvyššej potreby. Keby bola ešte stále v tej jeho, nebol by schopný inú formu komnaty vyvolať.

Vošiel dnu a zavrel za sebou dvere. Ocitol sa v dobre známej nekonečnej miestnosti plnej tisícročného bordelu, ktorý tu nazhromaždili študenti. Rezko zamieril chodbami, ktoré už poznal naspamäť ku Skrinke Zmiznutia.

Ten zájdený kus nábytku ho jebal celý školský rok. Strávil tu nespočetne dní. Opravoval ju a ona mu to oplácala tým, že ho pomaly pripravovala o rozum. Raz fungovala a raz zasa nie. Potom áno a o chvíľu už nie. Draco šalel z tej haraburdy a neraz ju túžil zničiť. Dokonca tu po ňom ostal matrac, na ktorom prespával tesne pred tým, ako ho Potter takmer zbavil utrpenia. Vtedy tu trávil celé dni.

Už sa však rozhodol. Spraví aspoň jednu dobrú vec. Zničí ju raz a navždy.

Vytiahol prútik a namieril ho na skrinku.

„Bombarda!“ vykríkol a ozval sa rachot. Skrinku zahalil prach no keď ustal, nemala ani škrabanec. Draco na ňu s otvorenými ústami hľadel. „Incendio!!“ zvolal náruživejšie, no pomaly ho začala zaplavovať hrozná predtucha. Skrinka vzbĺkla no v plameňoch sa nijak nepoškodila. Keď ustali, bola len trochu začmudená.

Draco sa zúfalo chytil za hlavu.

„Reducto!“ vykríkol znova no skrinka sa len trocha zatriasla. „Kurva!“ zvolal. „Kurva, piča!“ kopol do nej. „Reducto!“ zvolal znova. „Piči!“

Pálil jednu kliatbu za druhou, no táto skrinka musela byť opradená čiernou mágiou. Nedokázal na nej spraviť jediný škrabanec.

Napokon mu to prišlo smiešne. Jedinú dobrú vec, čo chcel vykonať a nemohol. Nevedel ako na to, nedokázal to. Hlasno sa rozosmial. Smial sa no nechcel sa smiať, nemohol si však pomôcť. Počul sa a samému mu šiel z toho zvuku mráz po chrbte. Bol to vyšinutý smiech, privysoký a rezal v ušiach.

„Kto je tam?“ ozvalo sa po miestnosti. Draca hlas vytrhol zo záchvatu šialenstva a ticho načúval. Niekto práve vošiel do miestnosti.

Pomaly potichu kráčal k hlavnej chodbe aby uzrel, kto chcel tiež použiť komnatu.

„Je tu niekto?“ volala do prázdna slepá a opitá profesorka Trelawneyová. V rukách držala prázdne fľašky od vína, ktoré tu chcela pravdepodobne schovať.

Draco na ňu spoza rohu bez rozmýšľania namieril prútik a profesorka Trelawneyová vyletela chrbtom napred z miestnosti. Dopadla na zem a dvere sa za ňou zavreli. Draco už len počul, ako sa jej po zemi rozkotúľali ďalšie fľašky. Kráčal späť k skrinke.

„Jebnutá haraburda!“ sadol si pred ňu a oprel sa o sekretariát.

Neschopný babrák! Opäť sa udrel do stehna.

Sedel tam a bezradne vrhal kúzla a kliatby, aké mu zišli na um.

Cítil sa ako najväčší neschopák, ktorý chodil na túto školu.

Prútikom si namieril na predlaktie a silno ním pritlačil. Potreboval sa potrestať za svoju neschopnosť. Ruka ho pálila a tak pritlačil ešte viac. Keby si teraz podrezal žily, urobil by si láskavosť. Nie len sebe ale aj všetkým ostatným.

Zaklonil hlavu a zavrel oči.

To by nemohol urobiť matke. Tá by to neprežila.

Zrazu sa zo skrinky ozvali zvuky. Draco sa strhol a rýchlo sa postavil.

„Čo to kurva...“ nechápavo pozeral na čiernu skrinku, ktorá sa so zaškrípaním otvorila.

„Volal si?“ spýtala sa Bellatrix so šialeným úsmevom na perách.

Draco sa pozrel na svoje predlaktie.

„Kurva.“

[ » na začiatok « ]