Minerva McGonagallová stála vo svojom kabinete pred zrkadlom a mlčky si naprávala svoj klobúk. Keď usúdila, že je všetko ako má, zamierila ku dverám na chodbu.

S pohľadom do zeme kráčala po rokfortských chodbách a mala namierené do učebne transfigurácie. Ak cestou natrafila na študentov, ktorí ju pozdravili, kývla hlavou.

Posledné dni jej nebolo do reči a hoci to na nej nebolo znať, trápila sa. Za svoj dlhý život už zažila všeličo, nikdy však v sebe nepociťovala takú silnú zmes hnevu, smútku, strachu a beznádeje.

Bála sa o Rokfort. Tušila, že ministerstvo iba hľadá zámienku, aby mohlo Rokfort zatvoriť. Mafalda Hopkirková jej bola v podstate ľahostajná, odledy načúvala rozhovoru v Hagridovej chatrči, stretávali sa len minimálne. Minerva netušila, čo Mafalda na Rokforte robieva a ani ju to veľmi nezaujímalo.

Pokiaľ nenarúšala Minervin život na škole.

Preto pocítila šok a mierny hnev, keď vošla do učebne a zbadala v zadnej lavici sedieť pracovníčku ministerstva.

„Dobrý deň, Minerva,“ usmiala sa Mafalda, keď ju zbadala stáť vo dverách. „Rozhodla som sa, že sa prídem pozrieť, ako sa vám darí vo vyučovaní.“

Minerva bez reakcie prešla učebňou ku katedre a ignorovala zvedavé pohľady študentov.

„Takže, študenti,“ začala ako zvyčajne, „otvoriť kniha na strane 154.“

Na druhý deň mala Minerva hodinu s piatakmi, ktoré boli vždy náročné, keďže ich pripravovala na VČÚ a hodiny boli dlhšie a o to namáhavejšie. Keď však vošla do triedy a opäť zbadala nepekne sa usmievajúcu Mafaldu, nálada jej klesla pod bod mrazu. Učila ale ako zvyčajne.

Na tretí deň zaujímali Minervu len dve veci. Či sa na jej hodine Mafalda zjaví päť a či takéto inšpekcie praktikujei u jej kolegov.

Vôbec ju neprekvapilo, keď Mafaldu v triede opäť zbadala.

No tentoraz sa rozhodla, že namiesto toho, aby po hodine okolo nej mlčky prešla, na pár vecí sa jej povypytuje.

„Ministerskými zákonmi síce nie som dopodrobna oboznámená,“ začala, keď žiaci odišli, „avšak viem toľko, že pokiaľ sa na hodinu dostaví inšpekcia z ministerstva, je povinná o tom vyučujúceho informovať.“

Mafalda s úsmevom mykla plecami: „Od víkendu je na nástenke vo vstupnej hale vyvesený oznam, že budem chodievať na inšpekcie ku profesorom.“

Minerva vedela, že takéto oznámenie stačí, no v poslednej dobe mala dostatok psychckých síl zaoberať sa len svojimi základnými povinnosťami.

„Aha, takže navštevujete i mojich kolegov, pravda? A čo myslíte, bude pán minister s našou prácou spokojný?“

„To je jedna z vecí, o ktorých som sa s vami chcela pozhovárať, Minerva,“ zdvihla Mafalda prst. „Vaši ostatní kolegovia ku mne nie sú takí ústretoví. Profesor Flitwick nemal najmenší problém dať mi najavo, že nie je rád, že tam som. Profesor Snape ma pred učebňou elixírov vymkol a hájnik Hagrid ma prinútil vstúpiť do jazera, aby som i ja lepšie videla hlbočníkov.“

Minerva si nemohla pomôcť, na tvári sa jej usadil slabý úsmev.

„Preto dúfam, Minerva, že ako riaditeľka dohovoríte svojim kolegom, obzvlášť teda profesorovi Snapovi, ktorého správanie je neslýchané.“

„Ako riaditeľka nemám právo zasahovať do vyučovania svojich kolegov, pokiaľ nie sú ohrození študenti a tí neboli vystavení nijakému nebezpečenstvu, nie je tak?“

„Nehrajte sa so slovíčkami, Minerva, viete, že vám ide o krk!“

„Mne?“ podišla Minerva k Mafalde. „My profesori chápeme veľmi dobre, prečo ste tu. Hľadáte akúkoľvek zámienku, aby ste mohli zatvoriť Rokfort. No čo bude potom? Ako budú reagovať rodičia stoviek študentov, keď sa ich deti budú musieť presunúť z miesta, ktoré je za súčasných podmienok bezpečnejšie, než ich vlastné domovy?“

Mafalda vstala a päsťou tresla po lavici. Minervin šokovaný výraz si vysvetlila ako skutočnosť, že sa jej bojí.

„Kde sú Dumbledore, Weasley a ostatní?“

„Po stý raz vravím, že neviem,“ rýchlo sa spamätala McGonagallová. „Našu poštu nariadením ministra kontrolujete. Ak by sme s ním boli v kontakte, už by ste na to predsa prišli, nie?“

„Ale vy si viete nájsť spôsoby!“ kričala Mafalda nepríčetne. „Povedzte, kde je? A čo mal znamenať ten rachot pred pár dňami na Astronomickej veži?“

Minerva iba pokrútila hlavou, vzala si veci a pobrala sa z učebne. Áno, povrávalo sa o tom, že bolo počuť rev vychádzajúci z Astronomickej veže. Znelo to, ako keby niekoho mučili. Nik sa ta však nevedel dostať a keď sa im to podarilo, nik tam už nebol. Rozhodli sa pripísať to Zloduchovi.

Minervu ale znepokojilo niečo iné. Keď Mafalda tresla po stole, trochu sa jej vyhrnul rukáv plášťa.

A na ruke sa jej odhalilo čosi, čo sa až príliš nápadne podobalo na Temné znamenie.

Harry posledné dni pred spaním sedel za stolom v Siriusovej izbe, kde sa spolu veľa rozprávali. Harry, uvedomujúc si, že tento človek je najbližší jeho otcovi, sa ho pýtal na všetko. Na školu, na život... Niečo také mu prišlo veľmi zvláštne, no krásne zároveň.

Harry nabral odvahu a opýtal sa i na to, že sa mu veľmi páči jeho spolužiačka. Ona ho raz pobozkala, no on bol ku nej vždy chladný. Chcel vedieť, čo má robiť.

„Harry, ver mi,“ zasmial sa Sirius. „Pokiaľ ťa dievča pobozká, máš vyhraté. Nemáš sa čo obávať.“

Harry, plný povzbudenia, sa pousmial. Vedel, čo spraví ako prvé, keď stretne Hermionu. To mu pripomenulo, že musia vymyslieť plán úteku.

„Sirius, vravíš, že medzi smrťožrútmi je...je niekto, kto by nám bol ochotný pomôcť?“

Sirius prikývol: „Dolohov, Yaxley...títo všetci Riddla nenávidia. Ba i starý Malfoy, ktorý mu poskytol rôzne prostriedky sa ho podľa mňa bojí.“

Harry tušil, že otec jedného z jeho najbližších priateľov by mohol byť smrťožrút, a tak ho to neprekvapilo.

„Sirius, to, že som v Slizoline...“

„Vôbec nemení nič na tom, ako veľmi ťa mám rád, Harry,“ usmial sa. „Podľa toho, čím všetkým si si ako dieťa prešiel, nečudujem sa, kým si sa stal. Aspoň vtedy. Teraz však v tebe vidím len to najlepšie z oboch tvojich rodičov.“

„Lebo, vieš,“ pokračoval Sirius, keď si odpil z krčahu. „Tvoji rodičia jednali poza Dumbledorov chrbát. Keď som sa pridal k Voldemortovi, sami ma kontaktovali. Poznali ma, vedeli, že som sa k nemu pridal, lebo som nemal inú možnosť. Moja smrť by bola úplne zbytočná.“

Harry prikývol.

„Tajne sa so mnou raz za čas stretli. Napríklad vtedy, keď som ti šiel za krstného otca.“

Sirius sa usmieval do prázdna. Bolo vidno, že je myšlienkami niekde v minulosti.

„Bolo to tak dávno, no stále mám pocit, akoby to bolo len včera.“

„Ale,“ spomenul si Harry, „tesne predtým, než som opustil školu s Voldemortom, Dumbledore vedel, že mám krstného otca. Vedel o tebe.“

„Určite na to časom prišiel,“ prikývol Sirius. „Vieš, Fénixov rád nezvykol byť vždy zadobre. Veľa ľudí za to Dumbledora iste odcudzovalo. Za to, že ma tam vtedy nechal. Za tie roky sa o tom iste niekto preriekol.“

Harry to tak trochu chápal. To, že skupina ľudí má spoločný cieľ, ešte neznamená, že sa musí vždy vo všetkom zhodnúť.

„Treba ísť spať, vážení,“ ozval sa pri dverách Voldemortov hlas. „Zajtra si ideme po tretí artefakt.“

[ » na začiatok « ]