Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 25.6.2020, 20:25:43
Čítaná: 1039×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Hermiona, Draco, Harry, Ron, Ginny, Lavender, Parvati, Pansy...
Stručný dej: Hermiona je inteligentná a citlivá mladá čarodejnica špinavej krvi, Draco je síce inteligentný ale neznesiteľný, pyšný a plný predsudkov. Majú vôbec niečo títo dvaja ľudia spoločné? Je tomu určite tak? Nie je to Hermiona, ktorá je plná predsudkov? Toto je príbeh o druhej šanci. Chopia sa jej hlavní hrdinovia? Poviedka sa začína príchodom hlavnej hrdinky späť na Rokfort. Začína sa šiesty ročník a ona postupom času prichádza na to, že nič nie je také, ako si myslela. Pozor: v poviedke sú veľmi často používané vulgarizmy a je tu prítomný sex

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Ahojte! Veľmi ma to mrzí, že mi to zasa tak trvalo, pridať ďalšiu kapitolu. Bohužiaľ ale karanténa narušila plány všetkým a my teraz máme čo doháňať. Stále však ešte len ide do tuhého a bude horšie... Takže dúfam, že sa mi podarí budúci týždeň pri Merlinovej pomoci pridať ďalšiu kapitolu a potom sa budem musieť zas na chvíľu odmlčať. Snáď to bude len do 28.7. ak dá Merlin... Potom by to už snáď malo ísť bez problémov nejaký čas. Užite si kapitolu.

„Slečna Grangerová, môžete na minútku?“ ozvalo sa spoza privretých dvier.

Sňala zo seba Harryho plášť a vopchala ho do tašky. Potlačila dvere a vošla do miestnosti. Madam Pomfreyová sedela za stolom a čítala si knihu. Na stole bola šálka, z ktorej sa parilo.

„Popravde, čakala by som, že to bude skôr slečna Parkinsonová, ktorá príde v noci navštíviť pána Malfoya.“ Povedala, odložila knihu, zložila si okuliare na čítanie a zahľadela sa prísne na Hermionu.

„Ja sa moc ospravedlňujem, chcela som len vedieť, ako je na tom. Nemala som v pláne ostať tu cez noc... A... cez deň by som sa ho neodvážila prísť navštíviť... Nik nevie, že sa spolu... bavíme.“ povedala Hermiona a žmolila okraj svojho pyžama.

„Chápem.“ Povedala stroho madam Pomfreyová a opäť si založila okuliare.

„U Merlina, nie.“ Zvolala madam Pomfreyová a Hermionu to zaskočila. „Drahá, myslíte si, že keby som donášala na svojich pacientov riaditeľovi či hlavám fakúlt, že by za mnou stále chodili?“ povedala a konečne odložila masku nedostupnosti. Zhovievavo sa na Hermionu zadívala. „Verte mi, nebola ste prvá, ani posledná.“

„Aaa.. vadilo by vám, keby som dnes v noci prišla znova?“ spýtala sa opatrne Hermiona. Madam Pomfreyová sa na chvíľu odmlčala. Potom si Hermionu prísne prehliadla a odpovedala.

„Vo vašej situácii mi to neprekáža. Ale pamätajte! Pohlavný styk v nemocničnom krídle nestrpím.“

„U Merlina nie! My nie sme... Kdeže... My sme len priatelia.“ Vykoktala Hermiona a celá sa zapýrila.

„To ma teší.“ Povedala a pousmiala sa. „Dovidenia, slečna Grangerová. Večer sa mi prosím ohláste.“ Povedala a už zasa sa venovala knihe.

U Merlina, Harry! Za chvíľu vstane. Ak mu nestihne vrátiť plášť, mohol by zistiť, že zmizol. Hermiona tryskom vybehla z nemocničného krídla a utekala do klubovne. Bola madam Pomfreyovou tak zaskočená, až si zabudla cez seba prevesiť plášť. Na nikoho však nenarazila. Vbehla do klubovne, vybehla po schodoch a vošla do svojej izby. Bohužiaľ Parvati už bola hore a bola veľmi prekvapená, že vidí Hermionu prichádzať od Merlin-vie-kiaľ, takto ráno a ešte v pyžame.

„Bola som vyvenčiť Krivolaba.“ Dodala a očividne to zabralo. Parvati si ju opäť prestala všímať a venovala sa svojim vlasom.

Rozhodla sa, že skúsi počkať, kým sa všetci vyberú na raňajky. Dúfala, že sa Harry ráno nepozrie do kufra a nevšimne si, že mu chýba plášť. Potom by ho mohla pokojne vrátiť, zatiaľ čo by ostatní raňajkovali.

Sedela na posteli, neprítomne hladila kocúra schúleného na jej nohách a zaujato hľadela von oknom. Len tak mi to vykĺzlo... Nemusel by z toho robiť vedu. Nechcela som to povedať... Snáď som zasa nenarušila nejaké jeho súkromné bariéry.

Počula, ako sa zabuchli dvere. Ľahla si na posteľ, na čo Krivolab nahnevane zamraučal, podišiel k jej vankúšu a uvelebil sa radšej na ňom. Hermiona zavrela oči a rukou si jemne prešla po bruchu. Tak, ako sa jej dotkol on. Ešte stále mohla cítiť jeho vôňu, celá ňou nasiakla. Nebola to žiadna voňavka, bola to jeho prirodzená vôňa. Voňal tak podmanivo, až sa motýle v jej bruchu opäť prebrali k životu. Prevalila sa na bok a predstavovala si, že za ňou stále leží. Mohla cítiť jeho dych na svojom zátylku.

Po pol hodine vyšla z izby. Prešla na druhu stranu chodby a zaklopala na chlapčenskú spálňu. Nikto sa jej neozval, nik ju nepozval dnu. Pootvorila dve a nakukla dnu.

„Je tu niekto?“ spýtala a ticho jej odpovedalo. Vošla a rýchlo zamierila k Harryho posteli. Vytiahla kufor a na rovnaké miesto, kde ho predtým našla, plášť uložila.

Z izby odišla s malou výčitkou, ktorá ju škrela na pozadí jej mysle. Zahnala ju odôvodnením, že predsa nič zlé nespravila. Nemá sa prečo cítiť vinná. S takouto myšlienkou opustila klubovňu a zamierila na Aritmanciu.

Draco mal pocit, akoby tento deň nemal nikdy skončiť. Snažil sa zaspať, aby mu to čakanie rýchlejšie ubehlo, no odkedy Grangerová zmizla pod neviditeľným plášťom, nezaspal ani na malú chvíľu. Hypnotizoval záves a čakal na rúško noci, ktoré by ju mohlo skryť a ona by za ním znova prišla.

Predstavil si jej hebké telo, ktoré sa ešte pred pár hodinami k nemu tislo. Len tenká látka jej pyžama ju delila od jeho roztúženej pokožky. Vôňa jej vlasov mu naplnila pľúca a on teraz trpel jej nedostatkom. Túžil sa jej opäť nadýchnuť. Túžil ju opäť zovrieť v náručí a vpíjať sa do nej.

Darmo mu madam Pomfreyová podávala Bezsenný spánok, keď pravým liekom bola Grangerová. S ňou si konečne dokázal oddýchnuť, aj keď by bol najradšej celú noc prebdel a kochal sa jej ladnými krivkami. Doľahlo naňho vyčerpanie, ktorému jeho myseľ tak dlho odolávala a nedopriala mu spánku. Keď si ľahla vedľa neho, všetko akoby do seba zapadlo. Objal ju, privinul k sebe a keď vedel, že ho neopustí, dovolil si zaspať.

Predstavoval si znova a znova tú chvíľu, keď snáď raz vysloví jeho meno. Myslel si, že by vtedy ani brvou nepohol, no keď ho ráno vyslovila, akoby naňho zoslala kúzlo.

Stále premietal z jednej myšlienky k druhej. Oslovila ho.. Plakala kvôli nemu... Oslovila ho... Ona kvôli nemu plakala. Ak toto nebol jeho vrchol života, tak už nevedel čo. Teraz by mohol pokojne umrieť. Teda, ešte by ju chcel aspoň raz vidieť nahú, ale aj tak... Doteraz, nikdy nepocítil takú úprimnú náklonnosť od inej osoby, ako svojej matky či otca. Záležalo jej na ňom a on netušil, čím si to zaslúžil. Veď bol predsa stále rovnakým hajzlom ako predtým... Čím si zaslúžil jej priazeň? Jej city?

Toto bolo jeho vykúpenie... Nech sa stane čokoľvek, nech to dopadne akokoľvek.. Zažil, aké to je, keď človeku na ňom záleží a... bol to neskutočný pocit.

Draco bol však odjakživa nenásytný... Keď už raz zažil jej náklonnosť, chcel viac. Myslel si, že mu to stačí k pokoju jeho duši... Ako veľmi sa mýlil. Chcel to znova pocítiť, chcel aby už konečne prišla, aby ho potešila svojou prítomnosťou, no ona stále nechodila. Dracova paranoja vzrastala so zapadajúcim slnkom.

Keď konečne padla noc, Hermiona v dievčenskej spálni vyčkávala, kým sa jej spolužiačky odoberú do snovej ríše. Až keď si bola istá, že tvrdo spia, opustila svoju posteľ a potichu vyšla na chodbu. Započúvala sa do zvukov za dverami do chlapčenských komnát. Aj tam bolo ticho, ako všade inde. Vošla potichu do spálne a prešla k Harryho posteli. Zopakovala si včerajší scenár a ukoristila neviditeľný plášť. Jej malá výčitka na pozadí mysle sa razom zdvojnásobila, no Hermiona ju opäť potlačila. Vyšla zo spálne a zišla po schodoch do klubovne. Zamierila k portrétu.

„Hermiona?“ zastavil ju hlas jej kamarátky. Neotočila sa. Stále dúfala, že sa jej to zdalo. „Hermiona prosím, chcem sa porozprávať.“ Naliehala na ňu Ginny. Hermiona sa na ňu nakoniec otočila a snažila sa zakryť v tvári previnilý výraz.

„Hermiona, chcela som sa ti ospravedlniť... za to, čo som predvčerom povedala. Chcela som to spraviť už včera, ale vyhýbala si sa nám...“ hovorila Ginny smutne.

„Pochop ma prosím, musela som sa ho zastať.“ Hovorila Ginny a očami ju prosila o odpustenie. „Štve ma to, strašne ma to štve... Ale viem, že to nespravil naschvál a všetci už tak naňho kvôli tomu zazerali. Potreboval niekoho, kto sa ho zastane... Prosím ťa, ver mi... Neobhajujem ho ale viem, že on to dosť ľutuje aj bez výčitiek nás všetkých... Mám ho rada, Hermiona. Mám ho veľmi rada...“

„Veď ja viem, Ginny...“ povedala Hermiona a hnevala sa sama na seba, že sa zlostila na dobrú, sladkú Ginny. „Ja viem... Ale myslela som si, že mi chytíš stranu.. Jednal tak bezhlavo...“

„Práve preto som nemohla.. On si to uvedomuje, on to vie, ver mi. A bude za to aj dosť potrestaný.. Potreboval aspoň niekoho na svojej strane a ja som... to, to je Harryho neviditeľný plášť?“ spýtala sa prekvapene, keď si všimla, čo Hermiona drží v ruke.

„Ehmm, noo áno, áno je. Chcela som sa vrátiť po tú knihu, vieš...“ klamala Hermiona za pochodu. „Chcela som ju nájsť a ubezpečiť sa, že ju už Harry nenájde.“

„Nie!“ zvolala Hermiona. „Nie, to nebude nutné.“ Povedala tichšie, keď si spomenula, že všetci spia. Ginny sa na ňu prekvapene pozrela. „Pokojne choď spať, ja si poradím.“

„Samozrejme, že áno.“ Usmiala sa na ňu Hermiona a tuho ju objala. „Ginny, mala si pravdu, potreboval niekoho na svoju stranu a ja som mu vôbec nepomáhala. Dobre si urobila, tak ako si urobila.“ Šepkala jej do ucha a Ginny ju vďačne stískala. „Teraz si už choď ľahnúť, aby si sa vyspala na zajtrajší veľký tréning. Veď ho predsa sama povedieš.“ Povedala Hermiona a usmiala sa na svoju kamarátku. Tá so slzami v očiach prikývla a rozlúčila sa s ňou. Na to si Hermiona prehodila neviditeľný plášť a odišla z klubovne.

Potichu otvorila dvere do nemocničného krídla. Vošla dnu a zaklopala na kanceláriu madam Pomfreyovej. Tá jej rýchlo otvorila.

„Prepáčte, že vás ruším ale chceli ste, aby som sa ohlásila.“ Zašepkala.

„Áno, v poriadku, môžete ísť.“ Povedala a opäť dvere zavrela. Ani si nevšimla, že Hermione chýbala polka tela. Natiahla si opäť plášť a prešla krídlom až k závesu, ktorý zakrýval Malfoya. Poodhrnula ho.

Ešte vždy sedel na lôžku chrbtom opretý o čelo postele a so založenými rukami sa mračil na záves oproti nemu. Keď sa záves odhrnul, rýchlo presunul pohľad na neviditeľnú Hermionu.

„Kde toľko trčíš? Už som si myslel, že neprídeš.“ Povedal zdržanlivo.

„Natrafila som na pani Norrisovú. Nevieš si ani predstaviť, koľko námahy mi dalo, striasť ju.“ Zaklamala dnes už po tretí raz a zvliekla si plášť.

„Nevie o tom. Stihla som sa vrátiť ešte pred tým, ako sa zobudil.“ Povedala a posadila sa na koniec jeho postele.

„A to mu neprišlo divné, že ma ideš dnes znova pozrieť?“ povedal rovnako podráždene a Hermionu to dorazilo.

„Pozri Malfoy! Ak ma tu nechceš, povedz to rovno. Ja môžem hneď odísť.“ Riekla nahnevane a prudko sa postavila.

„Povedz to ešte raz.“ Povedal potichu a trochu prosebne sa na ňu zadíval.

„Ja nechápem, záleží na tom?..“ spýtala sa a sadla si. Dívala sa do jeho sivých očí, ktoré sa do nej vpíjali.

„Draco..“ Opakovala a pohľadom sa topila v jeho hlbokých očiach, ktoré sa na ňu usmievali. „Draco...“ Akoby sa zväčšovali, akoby sa približovali. „Draco..“ Zavrela oči. „Draco.“

Keď počul svoje meno vyjsť z jej úst, zazdalo sa mu, že ho ešte nikto nikdy tak nežne nevyslovil. Pozoroval jej pery, ako sa pomaly pohybovali a tvorili jeho meno. Tie pery, ktoré toľkokrát obdivoval, ich tvar, plnosť a farbu. Znova a znova šepkala jeho meno. Nevydržal to. Pomaly sa k nej priblížil a svojimi perami sa obtrel o tie jemné pery. Odtiahol sa. Čakal, či bude protestovať, no jej privreté oči a pootvorené pery ho pozývali ďalej. Pobozkal ju. Rukami ju objal a pritiahol k sebe bližšie. Stále si nebol istý tým, či dobre robí, no keď mu začala bozk oplácať, rozhodol sa dať do toho všetko. Stiahol ju k sebe a rukou jej zašiel do vlasov. Jemne za ne potiahol, čo jej mierne vyvrátilo hlavu. Pootvoril pery a z nežného bozku prešiel do vášnivého tým, že si jazykom prekliesnil cestu až k tomu jej. Druhou rukou ju objímal, no teraz, keď mu ležala v náručí, ruku vykliesnil a začal ju bádavo hladiť od jej poodhaleného drieku vyššie. Kým jazykom skúmal jej sladké ústa, rukou zašiel pátravo pod vršok pyžama, kde jej rozpálená pokožka reagovala na každý jeho dotyk zachvením sa. Keď prerušil bozk, aby mohla pochytiť dych, začal si perami značkovať cestu od jej spánku, cez krk až na kľúčnu kosť. Jeho ruka sa dostala až k jej nahému prsu, ktoré chytil a jemne stačil. Pod tým dotykom sa Grangerová striasla a zastonala do jeho ucha. To ho vzrušili ešte viac. Palcom našiel jej stvrdnutú bradavku a začal ju nástojčivo hladiť. Grangerová sa na to prehla v chrbte a rukou mu zašla do vlasov, zastonala vzrušením a druhou rukou sa mu zaryla do chrbta. Bolo pre neho neuveriteľné, ako reagovala na každý jeho pohyb. Ani on sám nikdy predtým takto vzrušený nebol. Pannu predtým nemal, ale nemyslel si, že by to bolo zapríčinené tým.

Už to nevydržal, vytiahol ruku spod jej pyžama a druhú vymotal z jej vlasov. Chytil časti jej vrchnej košele a strhol ich z nej.

„Nie!“ Na to sa Grangerová od neho odtiahla a zachytila zdrapy svojho pyžama, aby ju úplne neodhalilo. Draco sa na ňu nechápavo díval. „Nie, prosím.“ Povedala.

„Myslel som, že to chceš.“ Povedal a stále sa snažil spracovať, čo vlastne pokazil.

„Nemôžeme. Prosím ťa, nehnevaj sa.“ Povedala a snažila sa zahaliť. Automaticky sa pozrela na záves a potom späť na Draca. Pochopil. Usmial sa na ňu.

„Iste.“ Povedal a pobavilo ho, ako prekvapene a zároveň upokojene vyzerala. „Ale ostaneš pri mne cez noc?“

Bola to pre neho zmena, byť so ženou, ktorá bola panna. Páčilo sa mu to. Páčilo sa mu, že sa nemusel snažiť nikoho prekonať. A jej reakcie ho vzrušovali ešte viac. Nemohla by predstierať, že ju nevzrušuje, celé jej telo ju prezrádzalo.

„Môžem to urobiť aj sama.“ Povedala neochotná vzdať sa posledného kusu oblečenia, ktoré zahaľovalo jej nahé prsia.

„Dokážem to lepšie.“ Povedal a potiahol za jeho časť. Pustila ho a objala sa rukami tak aby toho zahalila čo najviac. Pobavene sa na ňu usmial. „Už som ťa predsa videl.“

„Áno, neviem čo to vtedy do mňa vošlo.“ Povedala celá zapýrená. „Iste to bolo tým, čo si mi vtedy povedal. Vieš, dokážeš ľudí celkom vyhecovať.“

„Čo som ti povedal?“ Spýtal sa pobavene, keď až príliš pomaly dával dohromady cári jej roztrhaného vršku.

„Že nemám nič, čo by si ešte nevidel, len o veľa, o veľa menšie.“ Povedala Hermiona a zaksichtila sa.

„Hej, to sa mi vtedy podarilo.“ Zaškeril sa na ňu. „Preklínal som ťa každú noc potom.“

„Lebo vždy, keď som zaspal, prišla si za mnou tak, ako si bola a vábila si ma.“ Na to sa Hermiona rozosmiala.

„Naozaj? To by si do mňa nepovedal, čo?“ dosmiala sa a Draco jej podal vršok pyžama.

„Skúsil som to.“ Usmial sa a pritiahol sa bližšie k nej. „Nechcel som byť predtým protivný.“ Zašepkal jej do ucha. „Myslel som si, že už neprídeš.“ Povedal a ľahol si tak aby jej spravil na lôžku miesto.

„Lebo nemáš dôvod tu chodiť. Stále to neviem pochopiť, stále to neviem vstrebať... Nechcel som si nič nahovárať ale nahováral som si a ty si dlho nechodila... Keby si sa na mňa vykašľala, nemal by som ti to za zlé. Pochopil by som to..“ utíšila ho prstom na jeho perách. Sklonila sa k nemu a nežne ho pobozkala.

„Myslím, že si dosť inteligentný na to, aby si si to správne vyložil.“ Zašepkala a ľahla si k nemu. Zadívala sa mu do očí a on sa díval do tých jej. Rukou ju jemne láskal vo vlasoch.

Pýcha a predsudky