Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 10.6.2020, 21:48:47
Čítaná: 882×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Hermiona, Draco, Harry, Ron, Ginny, Lavender, Parvati, Pansy...
Stručný dej: Hermiona je inteligentná a citlivá mladá čarodejnica špinavej krvi, Draco je síce inteligentný ale neznesiteľný, pyšný a plný predsudkov. Majú vôbec niečo títo dvaja ľudia spoločné? Je tomu určite tak? Nie je to Hermiona, ktorá je plná predsudkov? Toto je príbeh o druhej šanci. Chopia sa jej hlavní hrdinovia? Poviedka sa začína príchodom hlavnej hrdinky späť na Rokfort. Začína sa šiesty ročník a ona postupom času prichádza na to, že nič nie je také, ako si myslela. Pozor: v poviedke sú veľmi často používané vulgarizmy a je tu prítomný sex

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Harry sa vrátil z McGonagallovej koberčeka. Po tom, ako si ho podal Snape na záchodoch, bol odvolaný k hlave Chrabromilu. Profesorka McGonagallová mu dala jasne najavo, že môže byť rád, že ho nevylúčia. Takisto veľmi schvaľovala Snapov trest, byť u neho po škole každú sobotu od desiatej rána až do konca školského roka.

To, čo sa stalo na záchodoch na šiestom poschodí sa rýchlosťou blesku roznieslo po celom hrade. Keď Harry konečne dorazil do klubovne, už to všetci vedeli. Aj tak však jeho kamaráti čakali, čo im povie on sám. Dúfali, že povery, ako sa často ukázalo, nie sú pravdivé.

„Čože si spravil?!“ zvolala Hermiona pobúrene a rukami si zakryla ústa. Harry sa otočil k spoluhráčom aby im oznámil, že Ginny nastúpi v sobotu na poste stíhačky. Pri tom sa díval na svoje nohy, iste nechcel vidieť, ako sa práve tvárila.

„Ja som vždy hovorila, že s tou knihou nie je niečo v poriadku.“ Hovorila nahnevane Hermiona. Harry si vložil tvár do dlaní. Nemohla si pomôcť ale po pol roku dohovárania aby tú Princovu knihu zahodil sa stalo toto. „Nehovorila som ti to? Furt som to opakovala. A mala som pravdu!“ hovorila nazlostene. Samotná tá kniha by ju tak nejedovala, koľkokrát sa už ukázalo, že nakoniec mala pravdu... Ale teraz v tom bolo niečo viac. Bol v tom Malfoy. Veď ho Harry skoro zabil, nebyť Snapa.

„Nie, nemala!“ zvolal Harry obranne. Ešte stále sa vyhýbal pohľadom komukoľvek, kto pri ňom teraz stál.

„To nemyslíš vážne? Ty sa vážne chceš zastávať Princa a tej jeho hlúpej knihy?“ zvyšovala hlas. Bola na Harryho tak nahnevaná. Absolútne si neuvedomoval, aký bol nezodpovedný a kvôli jeho tvrdohlavosti a ješitnosti mohol prísť Malfoy o život. Alebo ju to tak hnevalo, pretože išlo o Malfoya?

„Môžeš byť už konečne ticho, Hermiona? Môžeš už konečne prestať furt riešiť tú knihu?“ pozrel na ňu nahnevane Harry. „Princ za to, čo sa stalo nemôže! Nekázal mi, aby som použil tú kliatbu!“

„To je neuveriteľné!“ zvolala. „Mne sa to snáď zdá...“ založila si dopálene ruky na hrudi. „Ty snáď obhajuješ...“

„Neobhajujem to, čo som urobil!“ zvolal náhle. „Ľutujem to, nechcel som to spraviť. Keby som vedel, čo tá kliatba robí, nikdy by som ju nepoužil. Ani na Malfoya nie!“

„Takže mi chceš povedať, že sa po tú knihu hodláš vrátiť?“ Zúrila Hermiona, pretože Harry tú knihu schoval v Komnate najvyššej potreby pred Snapom.

„Áno, samozrejme.“ Povedal rozhodne. „Bez Princa by som nikdy nevyhral Felix Felicis, ani by som nebol býval zachránil Rona.“

„Možno by ho vyhral niekto, kto by si to právoplatne zaslúžil.“ Zarýpala nahnevane Hermiona.

„Daj mu už pokoj Hermiona!“ vložila sa do toho nahnevane Ginny. Harry na ňu s prekvapením a vďakou pozrel. „Nepočula si? Malfoy chcel na Harryho použiť Cruciatus, môžeme byť radi, že mal v rukáve pripravené niečo dobré.“ Povedala a postavila sa medzi Harryho a Hermionu. Tá na ňu s nepríjemným prekvapením hľadela. Bola presvedčená, že bude na jej strane.

„Samozrejme, že som rada, že Neodpustiteľná kliatba Harryho nezasiahla...“ bránila sa, „ale nemôžeš tvrdiť, že Sectumsempra je niečo dobré.“ Povedala. „Myslela som si, že ťa to bude tiež hnevať, keď ste takto prišli o svoje šance v metlobale.“

„Pre Merlina, netvár sa, že rozumieš metlobalu.“ Zjazdila ju Ginny. „Iba by si sa strápnila.“ Povedala a Hermiona zrazu pocítila, akoby jej jej najlepšia priateľka strelila facku.

Zrazu mala pocit, akoby tu už viac nepatrila. Ginny si sadla na operadlo k Harrymu a položila mu ruku na plece. Stále sa nahnevane dívala na Hermionu. Harry na ňu už viac ani nepozrel a Ron sa tváril, akoby tam celú dobu ani nebol.

Hermiona kráčala na siedme poschodie a v tele sa jej búrili pocity. Hnev, strach, bolesť, prekvapenie, zhrozenie... Prešla sa trikrát popri stene a objavili sa známe dvere. Vošla do nich, automaticky zoslala modrasté plamienky do fliaš, ktoré osvetlili komnatu. Vyzerala, akoby sa v nej strhol boj.

Hermiona sa pozrela na prevrátený konferenčný stolík v rohu miestnosti, rozbitá kryštálová váza sa trblietala po celej zemi, prevrátené kreslo, do ktorého niekto vykopal dieru. Hermiona sa s zhrozením prechádzala po izbe a poberala všetky škody. Napadol tu niekto Malfoya? Alebo to spôsobil všetko sám?

Keď to všetko nejak vstrebala a myšlienky sa jej neúmyselne vrátili k incidentu, ktorý sa dnes odohral o poschodie nižšie, zrútila sa do Malfoyovej postele. Vyčerpane si k sebe pritiahla kolená a pozerala pred seba ponorená v predstavách. Harry im to dosť obrazne popísal. Vedela si predstaviť Malfoya smrteľne bieleho, ako sa z jeho hlbokých rezných rán valí krv, ktorá by tak kontrastovala s jeho bielou pokožkou...

Súboj vyprovokoval vraj Malfoy, chcel na Harryho použiť Neodpustiteľnú kliatbu... Prečo by to robil? Veď on nie je hlupák. Vie, že by mal z toho veľké problémy, aj keby to takto nedopadlo. Hermione z očí vytryskli slzy. Prečo by jednal tak bezhlavo... Alebo to tak chcel? Chcel aby ho Harry zranil? Zabil?

Hermiona sa poddala emóciám, ktoré ju nútili do neustávajúceho plaču. Necítila sa vinne za to, že sa hnevá na Harryho. Ani za to, že sa s ním pohádala. Celý rok ho pred tou knihou vystríhala a on to bral na ľahkú váhu. Nehnevala sa však naňho kvôli tomu čo urobil, ale kvôli tomu, že bol tak nezodpovedný, ľahostajný, a že ho jeho posadnutosť Malfoyom nakoniec doviedla tu. Vedela, že za to, čo urobil, môže len a len tá kniha. Nebyť nej, použil by iné zaklínadlo, ktoré by Malfoyovi tak veľmi neublížilo.

Vždy, keď jej myšlienky zamierili k nemu, chytil ju nový nával plaču. Stále netušila, ako na tom vlastne bol. Nikto im to nepovedal. Jediné, čo vedeli bolo to, že ho Snape odniesol do Nemocničného krídla. Samozrejme, nikoho nezaujímal. Všetkým bol ukradnutý, len jej nie. Každá jej bunka túžila vedieť, ako na tom práve teraz je. Chcela ho ísť okamžite navštíviť, ale to nemohla. Nemohla sa tam ani zastaviť, ani sa naňho spýtať.

Chcela vedieť, prečo to takto chcel. Čo sa stalo, čo ho rozhodilo, že toto všetko spravil. Už mala dosť tých tajomstiev, ktoré medzi nimi boli. Vedela, že nemá právo to z neho páčiť, preto sa na to nikdy nepýtala, ale cítila, že ho to ničí. Že ho to z vnútra rozožiera a ona mu chcela tak veľmi pomôcť.

Hermiona sa zobudila v potemnenej Malfoyovej komnate. Netušila, kedy zaspala, no bolo to asi od vyčerpania. Zdvihla sa z postele a prešla k dverám. Priložila na ne ucho a započúvala sa do ticha za nimi. Pomaly otvorila a vykukla na chodbu. Bola prázdna a temná. Všade naokolo bola noc. Celý hrad spal. Potichu ale rýchlym krokom kráčala späť do chrabromilských komnát.

Keď vychádzala po schodoch k dievčenským komnatám, zastavila sa. Túžila ho vidieť. Chcela si byť istá, že to prežije.

Po špičkách prešla od dievčenských komnát k chlapčenským. Najtichšie, ako vedela, otvorila dvere a vošla dnu. Prešla sa k Harryho posteli a zoslala neverbálne na seba a kufor Muffliato, aby nezobudila spiacich chlapcov. Potom opatrne otvorila kufor a prehrabovala sa v ňom, až na jeho dne našla neviditeľný plášť. Vzala ho a potichu komnatu opustila. Prehodila na seba plášť a vyšla z klubovne.

Hrad skutočne akoby spal. Akoby bolo každému jedno, že dnes skoro jeden chlapec prišiel o život. Všetci si sladko snili svoje sny. Hermionu to tak frustrovalo, že pridala do kroku. To ticho bolo mučivé. Nepočula ani svoje vlastné kroky. Akoby to ticho naschvál niekto vytvoril, aby ju mohol trápiť.

Keď napokon konečne dorazila k Nemocničnému krídlu, poobzerala sa, akoby zabudla, že má na sebe neviditeľný plášť. Opatrne pootvorila dvere a vošla dnu. Bola tam tma a ticho. Rozhliadla sa a oči jej dopadli na závesy, ktoré museli ukrývať jedine jeho. Nikto iný tu nebol. Ešte sa presvedčila, či je v komnate madam Pomfreyovej ticho a potom už nedočkavo kráčala k jeho lôžku.

Vošla k nemu a opäť zatiahla záves. Prišla bližšie a zadívala sa na nehybnú postavu. Vyzeral tak pokojne. Ležal, tvárou k nej, s odhrnutou prikrývkou. Pyžamo mal rozopnuté a hruď odhalenú. Na stole ležal flakónik s mastičkou, ktorou mu pravdepodobne madam Pomfreyová natierala čerstvé jazvy. Pristúpila ešte o krok bližšie. Bol tak bledý. Bledší ako normálne. Profesorovi Snapovi sa podarilo prinavrátiť väčšinu krvi, no aj tak jej musel stratiť mnoho. Sadla si povedľa neho na lôžko. Neprebudil sa. Zadívala sa mu do tváre. U koreňu nosa medzi obočím sa mu črtala malá vráska. Hermiona sa podvedome usmiala. Asi sa mu snívalo niečo, čo ho poriadne sralo, ako by to on povedal. Do tváre mu padal pramienok jeho blonďavých vlasov. Mala nutkanie odhrnúť ho, no príliš sa bála, že by ho zobudila. Nič inteligentné, čo by mu povedala, keby sa teraz prebral, ju nenapadalo. Ako by mu to vysvetlila? Mala som náhodou cestu okolo, tak som sa zastavila... Vážne inteligentné Hermiona, v noci.

Skĺzla očami z tváre na odhalený hrudník. Na jeho bielej aristokratickej pokožke sa až príliš črtali čerstvo zacelené rezné rany. Boli tak rozsiahle... Harry to veľmi detailne opísal, no aj tak si to predstavovala troška inak. Troška menšie.. Teraz keď ich videla, pochopila to množstvo krvi a zhrozenie samotného Harryho, ktorý to mal na svedomí.

Zahľadela sa na najdlhšiu a pravdepodobne najhlbšiu jazvu a očami sledovala jej priebeh. Nutkanie, aby sa jej dotkla, jej brnelo v prstoch. Zložila si z hlavy neviditeľný plášť a uvoľnila si ruku. Potom sa veľmi zľahka dotkla ukazovákom jazvy a pomaly po nej prechádzala. Bola hrboľatá.

Vtom ju zastavila Malfoyova ruka. Hermiona sa zľakla a pozrela sa naň. Pozoroval ju so zvláštnym výrazom v tvári.

„Nehovoril som to? Nie je ani koniec roka a už si v mojej posteli.“ zachripel a s námahou sa uškrnul.

„Pokiaľ viem, toto nie je posteľ ale lôžko.“ Povedala Hermiona a usmiala sa naňho. Predsa len to znamenalo, že na tom nebude až tak zle, všakže?

„Účel to ale plní, očividne.“ Povedal a pokúsil sa posunúť, aby si mohla pohodlnejšie sadnúť. „Čo tu robíš?“ povedal vážne. „Ty si plakala? Kvôli mne?“ spýtal sa a Hermiona rozhodne pokrútila hlavou. Zdalo sa jej to, alebo ho to potešilo? „Nemala si chodiť, ako si sa tu vlastne dostala?“

„To je neviditeľný plášť?“ ohromilo ho, keď si uvedomil, že Hermione nevidno časť tela. „U Merlina kde si ho vzala?“ dotkol sa látky a prstami po nej prechádzal. „To je drahý špás aj pre mňa.“

„Tak to nerob!“ povedal rozhnevane a odvrátil sa od nej. „Tvoj kamoško ma napadol a zmrzačil.“ Hermiona sa rozhodla, že sa ho nebude pýtať či to bolo naozaj tak. Tušila, že by jej aj tak nepriznal, že to vlastne takto chcel.

„Podľa mňa ti to prospelo. Jazvy sú predsa sexi, nie?“ povedala nevinne, kým hľadela von oknom. Keď na to nereagoval pozrela sa naňho. Díval sa na ňu s pobavením v tvári. Jeho pohľad ju privádzal do malých rozpakov, tak sa neúmyselne začervenala. Po chvíli mlčania sa postavila.

„Už by som mala ísť. Teraz bude mať Filtch pauzu...“ vysvetľovala keď jej skočil do reči.

„Nechceš tu zostať?“ spýtal sa a Hermiona prehltla hrču, ktorá sa hej spriečila v hrdle.

„No vieš, ja som ťa ani nemala v pláne zobudiť, len som chcela vedieť, ako si na tom.“ Povedala a zadívala sa do jeho sivých očí.

„Nemyslím si.“ Usmiala sa naňho. Vystrela plášť a prehodila ho cez seba. Telo jej zmizlo a Malfoyovi ochabol úsmev. „Naozaj už musím ísť. Maj sa.“ Dodala a prehodila si plášť aj cez hlavu. Došla ku závesu a poodkryla ho. Ešte raz sa za ním otočila a bola rada, že on ju už vidieť nemôže.

„Prosím.“ Zašepkal, až mala dojem, že to ani nepovedal nebyť toho, že videla, ako to hovorí... Pustila záves, ktorý ich opäť ukryl. Malfoy sklopil oči.

„Zopakuj to.“ Povedala a jeho to prekvapilo. Myslel si, že už odišla. Sňala si plášť z hlavy a on sa na ňu prekvapene zadíval. „Zopakuj to.“ Naliehala naňho.

„Nenúť ma to zopakovať.“ Povedal zvláštnym hlasom. Bolo jej jasné, že len to, keď to zašepkal, mu muselo dať veľa práce.

„Ver mi Grangerová, aj keby som chcel, nie som v stave skúšať na teba niečo.“ Povedal a ona pocítila malé sklamanie.

„A je to tu, už mi lezieš do postele.“ Povedal a lišiacky sa usmial. Chcela sa nahnevane postaviť no zachytil ju rukou. „Od kedy nemáš zmysel pre humor?“ Opäť si sadla.

„Neplatí to, keď ma poprosíš, aby som si k tebe ľahla.“ Povedala mrzuto.

„To sa nikdy nestalo, Malfoy predsa nikdy nikoho neprosí.“ Napodobnil svojho otca.

„Ale ty áno.“ Povedala a ľahla si k nemu chrbtom. Pritiahol sa k nej. Teraz sa cítila trošku nesvoja. Ešte nikdy s nikým neležala takto v posteli. Teda na lôžku. Malfoy svojím telom kopíroval to jej. Tvárou sa zaboril do jej vlasov a nadýchol sa ich škoricovej vône. Preložil jej cez rameno a trup ruku a pritiahol ju ešte bližšie.

„Čo tá ruka?“ spýtala sa Hermiona vysokým hlasom. Srdce jej prudko bilo a v žalúdku pocítila metajúce sa motýle.

„Len sa chcem uistiť, že mi neutečieš.“ Povedal a uškrnul sa do jej vlasov. „Vieš, keby si teraz chcela...“

„Spi už prosím ťa.“ Zahriakla ho Hermiona. Zacítila, ako sa jej uchechtol do vlasov.

Hermiona sa zadívala na mesačný lúč, ktorý sa predieral cez okno a vytváral na závese, ktorým boli krytí, zvláštne patvary. Snažila sa upokojiť svoje zbláznené srdce, ktoré teraz bilo ako o život, no márne. Nech sa snažila, ako veľmi chcela, stále nedokázala nevšímať si jeho hrejivé telo pritisnuté na tom jej. Hrdlo jej zvierala hrča, ktorú nemohla prehltnúť a uši jej priam horeli. Čo ju ale privádzalo do väčších rozpakov bolo priznanie, že sa jej to páči. Či chcela alebo nie, nech to bolo sebe viac neprijateľné, Malfoyove telo takto blízko ju nerozrušovalo ale vzrušovalo. Bola z toho priveľmi vyvedená z miery. Nikdy by si nepomyslela, že sa toto stane a preto sa na to nikdy nijak nepripravovala.

Pocítila, ako sa zamrvil a jeho ruka jej skĺzla bruško. Malfoyov dotyk cez jej pyžamo pôsobil ako ľad na jej rozpálenej pokožke. Zachvela sa a po pokožke jej okamžite naskákali zimomriavky. Na chvíľu sa sama pred sebou cítila veľmi trápne. Bola si totiž istá, že keby mala väčšie skúsenosti s chlapcami, určite by takto nereagovala. Keď presunul ruku vyššie, stočila sa, že mu niečo povie. Spal, so spokojným výrazom v tvári. Povzdychla si.

Ostala ležať tvárou k nemu. Opäť ju k sebe pritiahol a ona sa uvelebila na jeho druhej ruke zatiaľ čo tou svojou ho taktiež objala, pretože netušila, kam ju má dať, aby sa jej pohodlne spalo.

Nad ránom sa zobudila na lúč slnka, ktorý jej schválne svietil rovno do tváre. Pomrvila sa a razom si vybavila kde je a s KÝM je. Malfoy ju ešte vždy objímal. Hrča v hrdle sa nej nemilosrdne vrátila, keď si uvedomila, čo jej mohutne tlačí do slabín. Srdce jej začalo tak prudko biť, až mala pocit, že ho to musí zobudiť.

Počula buchnúť dvere a kroky na opačnej strane nemocničného krídla. Malfoy tu ležal sám, preto jej bolo jasné, že je to madam Pomfreyová, ktorá mu mieni ošetriť jazvy. Hermiona spanikárila. Snažila sa vymaniť z Malfoyovho náručia a ten ju len veľmi neochotne pustil, prevrátil sa s mrzutým zamraučaním na druhý bok a spal ďalej. Rýchlo sa postavila z postele a len tak tak stihla cez seba prehodiť neviditeľný plášť.

V tom momente madam Pomfreyová odtiahla závesy, aby mohla k pacientovi s podnosom a raňajkami. Položila ho na stôl a otvorila okno aby vpustila čistý vzduch k ležiacemu študentovi.

„Dobré ráno, pán Malfoy.“ Povedala, keď sa Malfoy na chladný vánok začal preberať. Posadil sa a chvíľu nechápavo blúdil očami po posteli. Pozrel na madam Pomfreyovú.

„Vidím, že ste sa konečne poriadne vyspali.“ Riekla a sklonila sa k nemu na posteľ. “Ľahnite si, natriem vám jazvy.“ Zobrala do rúk masť vo flakóniku.

„Už včera som vám hovoril, že to zvládnem aj sám.“ Povedal mrzuto ale napokon poslúchol a opäť si ľahol.

„Pán Malfoy, nechcem tvrdiť, že neverím vo vaše schopnosti, no ja som tu certifikovaná liečiteľka. A vy by ste to zaiste odflákli.“ Povedala a začala mu masť vtierať do pokožky na hrudi.

Hermiona tam nehybne stála, bez dychu to sledovala a modlila sa aby madam Pomfreyová nepoňala podozrenie.

„Spravilo by vám dobre, na chvíľu sa odreagovať. Ja by som ich tu samozrejme dlho nenechala.“ Hovorila, zatiaľ čo vtierala liečivú masť do jaziev.

„Nechcem, aby ma takto videli.“ Povedal a zadíval sa cez Hermionu veľmi mrzuto.

„Chápem, nuž je to na vás.“ Povedala napokon a potľapkala ho po pleci. „Nechajte si to zaschnúť, potom si môžete pyžamo zapnúť. Draco sa opäť vytiahol na lakte a posadil sa.

„Pokúste sa to zjesť všetko.“ Povedala a na odchode zaťahovala záves späť.

„Ďakujem.“ Povedal Draco potichu. Madam Pomfreyová sa ešte stihla zastaviť, aby sa naňho otočila a usmiala.

Zasa osameli, kroky utíchli a dvere do kancelárie madam Pomfreyovej sa privreli.

Hermiona zo seba zhodila plášť a potichu si vydýchla. Na to sa Malfoy strhol a takmer vylial čaj, ktorý mal na podnose.

„Tak prepáč, zobudila som sa tesne predtým, ako vošla madam Pomfreyová. Šťastie, že ma nenašla.“ Povedala Hermiona, ktorej sa jeho veta dotkla.

Hermiona si povzdychla. „Už budem musieť ísť. Harry sa za chvíľu iste zobudí a keď zistí, že som sa nevrátila, bude si myslieť, že som sa dostala do problémov.“ Vyhovorila sa a Malfoy sa na ňu zamračil.

„Veď aj dostala.“ Povedal. Hermionu náhle pocítila akúsi úzkosť zaňho.

„Draco, ty nie si môj problém.“ Povedala. Náhle ostali obaja zaskočení. Ešte nikdy ho neoslovila jeho menom. Rýchlo cez seba prehodila plášť a zmizla z jeho očí.

„Ahoj.“ Ozvalo sa niekde pri ňom a záves sa mierne odkryl a opäť zakryl.

„Slečna Grangerová, môžete na minútku?“ ozvalo sa spoza privretých dvier.

Pýcha a predsudky