Kapitola:
Pridaná: 19.3.2020, 19:02:50
Čítaná: 2502×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: June Evansová, Remus Lupin, Dora Tonksová, profesor Dumbledore
Stručný dej: Pokračovanie poviedky "Rozhodnutie, ktoré neoľutoval" :) <3

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Risk 2 » Starosť 3 » Snaha 4 » Čas 5 » Svadba

Je tu nová kapitola (predposledná). Chcela by som ju venovať Tyrui, lebo v nadväznosti na tvoj komentár k tvojej poviedke musím povedať, že kým som ja nezačala o Removi písať príbeh, ani ja som nevedela, aký je úžasný :D A že som rada, že si si ho aj vďaka mne obľúbila ešte viac O:) :D

***

18. júl 1997

Rema zobudili horúce letné lúče, čo mu cez záclony prenikali do izby. Nadýchol sa a otočil sa na bok. Pri pohľade na Dorin profil sa usmial. Pokojne spala. Jej vlasy mali farbu ohňa - ako vždy po ich spoločne strávenej noci. Pobozkal ju na čelo a po chvíli rozjímania vstal.

Bolo krásne ráno, jemný letný vánok šuchoril vysokou trávou v okolí Brlohu. Väčšinu času trávil Fénixov rád práve tu - pripravovali novú stratégiu a plánovali, ako dostať Harryho od jeho strýka a tety sem. Najprv však museli počítať s každou eventualitou. Radili sa už týždeň a zakaždým narazili na prekážku, ktorá mohla pre niekoho znamenať smrť.

Obliekol sa, potichu zišiel do kuchyne a napustil si pohár studenej vody. O trištvrte hodinu si bude musieť dať protivlkolačí elixír. Keď Snape zradil Dumbledorea, mal obavy, čo sa stane s ním. Opäť bude musieť trpieť premeny, počas ktorých nebude poznať samého seba ani ľudí, ktorých miluje... A Brloh ani dom Doriných rodičov nebol prispôsobený na to, aby sa v ňom niekto premieňal na vlkolaka.

A vtedy opäť zakročila June. June, ktorá sa vo vedomostiach v elixíroch vyrovnala Severusovi. Čiastočne preto, že na ne mala talent a čiastočne pre to, pretože sa od neho aj veľa naučila. Prevzala jeho pozíciu majsterky elixírov. Sama uvarila Removi protivlkolačí elixír. A spoločne s Hermionou pripravovali aj Všehodžús, ktorý mal zohrať hlavnú úlohu v Harryho evakuácii.

Vyzrel von z okna. Zbadal June medzi trsami trávy. Jej dlhé čierne vlasy sa na vychádzajúcom slnku prenikavo leskli. Na pleciach mala šatku a dívala sa kdesi do diaľky.

Odkedy odišla z Rokfortu, bola neustále smutná. Pohľad na ňu mu trhal srdce. A Dora mu ho liečila. Ak by mohol, dal by June trebárs aj 90% svojho šťastia, len aby ju videl usmievať sa. Lenže jej brat bol stále v ohrození a jej krstný otec bol mŕtvy rukou muža, ktorého milovala.

Vybral sa za ňou.

Začula ho, len čo sa otvorili dvere Brlohu. Od tej bitky v Rokforte mala neskutočne rýchle reflexy a prútik nosila vždy so sebou. Remus vedel, že je to preto, že dúfa, si po ňu Severus príde a ona ho bude môcť zabiť za to, čo urobil Albusovi. A vedel aj to, že tá nenávisť, ktorú voči Severusovi prechováva, je len preklopená láska, a že v skutočnosti netrpí kvôli nenávisti, ale kvôli láske, ktorú k nemu ešte stále cíti.

Počkala, kým prišiel až k nej. “Ahoj,” pozdravila ho pošepky. Oči mala červené.

“Odkedy si hore?” opýtal sa priamo.

“Od tretej. Prechádzala som sa po poli a uviazla som tu,” pokrčila plecami.

“Nechceš sa prejsť ešte trošku?”

“Môžem,” kývla hlavou.

Bezmyšlienkovito sa vybrali k močariskám, ktoré boli teraz takmer vysušené.

Obaja mlčali. Remus uvažoval, ako to June oznámi. Najskôr to už vytušila, no z taktnosti sa nepýtala.

“Nie som veľmi dobrá spoločníčka,” zamumlala po chvíli.

“Nikdy som si nepotrpel na nútené rozhovory,” poznamenal s ľahkosťou a vytrhol trs trávy.

Kútiky sa jej zdvihli do strán. “Ja viem. Ale nám to vždy išlo tak ľahko. A teraz… Hlavu mám plnú vecí, a neviem, ako sa ich zbaviť. Viem, že ma rád potrebuje, no ja… len by som chcela byť sama, Remus.”

Zdvihla k nemu pohľad.

Zastavili sa. Vedel, že ho tým neodháňa. Iba sa mu zdôveruje.

“Každý sa o teba priveľmi stará, však?”

Stiahla obočie k sebe. “Áno. Jedine Ron ma úspešne ignoruje. Za čo som mu prvýkrát v živote vďačná.”

“Ale aj tak je tu priveľa ľudí.”

“Presne tak. A ja… chcem len utiecť. A mať pokoj.”

“Nestihla si žialiť,” povedal jej. Neprikývla, ani neoponovala. Zrejme vedela, že za tým, prečo ju tak dobre chápe, sa schováva ďalšia z jeho životných skúseností, o ktorých tak rada počúvala - bez ohľadu na to, či boli pozitívne alebo negatívne.

“Keď zomrela Sheilla, James, Sirius aj Peter sa akosi zomkli. Trávili spolu ešte viac času. A ja… nevídal som nikoho, iba ak tak teba. Uzavrel som sa pred svetom. Moji priatelia mi to, samozrejme, nevyčítali, ale vedel som, že im to nepadlo dobre. Ale ja som potreboval čas.”

“A keď si ma chodil k Jamesovi a Lily navštevovať? Ani vtedy si sa s nimi nerozprával?” Opäť vykročila a on vedľa nej.

“Málokedy. Nemohol som. Väčšinou som sa s tebou iba hral alebo ťa strážil, kým oni chodievali von. V podstate som ich dotlačil k tomu, aby sa nenechali Sheillinou smrťou zdrviť," pousmial sa. "Aspoň si užili slobodu, kým mohli. Mal som na to však sebecké dôvody. Bol som s tebou a zároveň sám. A keď zistili, že po nich ide Voldemort, potom už iba sám…” Odmlčal sa a znova zastal. Porozhliadol sa po okolí. “Chcem tým povedať, že som potreboval žialiť osamote, no jediným svetlým bodom, pre ktorý sa mi oplatilo vstať z postele a niečo robiť, si bola ty. Lenže keď…” zasekol sa.

“Povedz to,” vyzvala ho.

“Ach… vyznie to strašne, ale keď mi ťa zobrali - a nemyslím tým Jamesa a Lily, ale okolnosti…”

“Myslíš tým Jamesa aj Lily, ale aj okolnosti,” povedala mu. “Nikdy si im to celkom neodpustil.”

Nemalo zmysel zapierať. “Nie. Neodpustil. Až kým som neprišiel na to, že si Voldemortova dcéra. Vtedy mi to začalo dávať úplný zmysel a bol som rád, že si bola v bezpečí. Bol by som vymenil aj päťdesiat rokov svojho života bez toho, aby som ťa videl, za to, aby si bola pred ním v bezpečí.”

“Toľko ani nemáš,” pripomenula mu.

“Aspoň vieš, ako ťa mám rád,” usmial sa.

“To viem aj bez toho,” usmiala sa aj ona. Na okamih jej z tváre zmizol všetok jej smútok a on pocítil šťastie, že za to môže práve on.

“Odbehol som od témy. Pointou toho, čo ti chcem povedať, je to, aby si neprekročila hranicu a čas, ktorý na smútok máš. Plač, keď potrebuješ, ukry sa v šope za domom, alebo choď do močarísk. Ale keď zacítiš potrebu sa porozprávať, alebo sa zasmiať, neodolávaj jej. Vrhni sa do toho. Je to prvý znak toho, že sa tvoje srdce hojí.”

Jej oči sa naplnili slzami. “Myslím, že tak ako som ja bola tvojim svetlým bodom, si aj ty mojím,” odpovedala potichu. “Ale chuť tráviť čas s kýmkoľvek sa mi vráti, až keď bude Harry tu, živý a zdravý.”

Prikývol. “Čo by si medzitým povedala na výlet?”

“Na výlet? A kam, pre Merlina?” zasmiala sa trpko. Nemohla odtiaľto odísť. Nie z chránenej zóny.

“Na sever Škótska.”

Nadvihla obočie. “Keby som ťa nepoznala, myslela by som si, že si zo mňa uťahuješ.”

“Neuťahujem. Požiadal som Doru o ruku. A ona povedala áno.” Jeho hlas sa pri poslednom slove zatriasol od šťastia. Mal pocit, že sa s ním trasie celý svet.

June sa zasmiala a vrhla sa mu okolo krku. “Áno!” zvýskla a znova sa zasmiala. “Ja som to vedela!” Odtiahla sa a položila mu dlane na tvár. “Blahoželám ti k najodvážnejšiemu skutku, na aký si sa kedy podujal.” Pobozkala ho na líce a poskočila od radosti.

“Ďakujem.” Nemohol si pomôcť, musel sa smiať. Po dlhých dňoch trápenia videl June skutočne šťastnú.

“Takže som pozvaná na svadbu,” uistila sa.

“Áno. Ako svedok,” kývol hlavou.

“No toto,” pokrútila hlavou. “Ani neviem, ako taká svadba prebieha.”

“V tichosti. Nechceme, aby o tom niekto vedel. Keďže som vlkolak.”

“Rozumiem,” kývla hlavou.

Znova zastala a chytila ho za ruku. “Raz sa to zmení,” ubezpečila ho. “Zmení sa pohľad sveta na vlkolakov. Príde na to, že nezáleží na tom, kto si jednu noc za mesiac, ak si po zvyšné dni dobrým človekom.”

Privrel oči. “Niečo podobné mi kedysi povedala tvoja mama.”

“Takže mám pravdu,” vyhlásila. “A teraz poď, aby som ti stihla zohriať elixír.”

[ » na začiatok « ]