Kapitola:
Pridaná: 18.3.2020, 19:51:02
Čítaná: 1380×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: June Evansová, Remus Lupin, Dora Tonksová, profesor Dumbledore
Stručný dej: Pokračovanie poviedky "Rozhodnutie, ktoré neoľutoval" :) <3

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Risk 2 » Starosť 3 » Snaha 4 » Čas 5 » Svadba

Neviem teda, či si to niekto prečíta, lebo je to pokračovanie poviedky, ktorá je pokračovaním poviedky, ktorá je pokračovaním ďalšej poviedky, ktorá je vlastne prequelom inej poviedky, ale... :D Však uvidím :D Každopádne ďakujem Tyrui za inšpiráciu, lebo Remus je úžasný za každých okolností a v ktorejkoľvek poviedke :D

***

1. júl 1997

Remus sedel na stoličke vedľa Juninej postele. Konečne spala pokojne, no jeho spánok nedokázal dostihnúť. Uvažoval nad jej slovami. Nad tým, čo mu povedala o Severusovi. O mužovi, ktorého poznal od malička, ktorý sa opovážil nárokovať si na June ako na ženu a potom ju odkopnúť. V mnohom mu to pripadalo ešte horšie ako to, že zabil Dumbledorea. Čo to bol za človeka, ktorý využije sedemnásťročné dievča na to, aby sa s ňou pobavil?

Myslel si, že po tom všetkom sa už nebude vedieť hnevať, ale mýlil sa. Tlel v ňom hlboký, neuhasiteľný hnev. Ak by mu teraz Snape prišiel pod ruku, zaškrtil by ho vlastnými rukami. Ak by mu teraz prišiel pod ruku, neváhal by ani na chvíľu…

Lenže Snape mu pod ruky nepríde. Na to je príliš bystrý. A, samozrejme, hľadala ho polovica čarodejníckej populácie.

Naklonil sa nad June a pobozkal ju do vlasov. Vďačil jej za tak veľa. A mal ju neskutočne rád. Ako vlastnú dcéru.

“Zober si Tonksovú. Jediné, čo má na tomto svete hodnotu, je láska. Neodháňaj ju od seba. Zaslúžiš si ju. A ona teba tiež. Ste pre seba stvorení. Nedovoľ, aby ti také maličkosti ako majetok, vek alebo tá tvoja ´malá chybička krásy´ stáli v ceste byť šťastným. Nestojí to za to. Lebo jedného dňa sa zobudíš a zistíš, že si sám a opustený, a ver mi, je to ten najotrasnejší pocit na svete.”

Slová, ktoré mu povedala na schodisku, v ňom opäť vyvolali smútok. Zároveň sa v nich však skrývala akási múdrosť. June mala síce “len” sedemnásť, no emóciám dospelých bola vystavená od malička. Chápala ich. Rozumela im. Tak ako rozumela Removi.

Spomenul si aj na ich rozhovor v januári, o tom, čo by sa mohlo Tonksovej stať, ak by sa začala vrhať do zbytočne riskantných misií. Našťastie sa tak nestalo, ale Removi aj tak neustále vŕtalo v hlave to, čo sa stalo so Sheillou. Kládol si za vinu jej smrť. Ešte stále. Odstrčil ju od seba. Odstrčil od seba šťastie, ktoré preňho predstavovala.

Prečo sa z toho nepoučil?

Vedel, prečo. Bol taký zvyknutý na bolesť, ktorá sa v ňom po Sheillinej smrti usadila, že si nevedel predstaviť, ako by bez nej žil. Hoci chvíle, keď to zakúsil, boli práve chvíle, ktoré strávil s Dorou. Schovaný v kríkoch, na nekonečných sledovačkách, počas ktorých našli spoločnú reč v záškodníctve, v aurorskom výcviku, v názoroch na svet, i v spoločnom humore. V úvahách, čo bude, a čo by bolo. V zdôvereniach sa s ich najhoršími obavami a spomienkami na detstvo. V tej chvíli, keď Remus opäť (a mylne) predpokladal, že žena, ktorá sa mu páči, je zamilovaná do Siriusa, a keď ho ona (opäť) vyviedla z omylu.

“Remus.” Minervin hlas ho vytrhol z úvah. “Poďte. Musíme sa dohodnúť, ako budeme postupovať.”

Neochotne nechal June osamote a šuchtal sa za Minervou. Až teraz naňho doľahla únava. Mal pocit, že zaspí po ceste. A keď prišli do riaditeľne, zistil, že ostatní sú na tom podobne. Sedeli na pohovke, na stoličkách, alebo sa opierali o stenu a vyčerpane čakali na to, čo im Minerva povie.

Remus si všimol, že niekto chýba. “Kde je Dora?”

“Posilňuje ochranu okolo hradu,” odvetil Moody chrapľavo. “Hoci sa sem určite nevrátia.”

Remus zvesil hlavu. Potrebovala sa niečím zamestnať. Robila to vždy, keď bola rozrušená alebo nešťastná. Čo bola - podľa toho, čo počul od June, od Molly a občas aj od Albusa - stále.

Debaty sa veľmi nezúčastňoval, plány nechal na ostatných. V podstate sa dohodli len na tom, že na Grimmauldovo námestie sa už nesmú vrátiť. Keď ich Minerva rozpustila, vybral sa von z hradu. Viac-menej blúdil po areáli v nádeji, že niekde natrafí na Doru. A viac-menej sa mu to podarilo.

Stála na moste a posilňovala zaklínadlá. Ruky mala vystreté pred seba. Triasli sa jej.

Napriek tomu jej reflexy fungovali dokonale - začula ho prichádzať už diaľky niekoľko desiatok metrov. Na druhej strane - nijako sa nesnažil utlmiť svoje kroky.

“Ahoj,” pozdravila potichu, keď ho zbadala a potom pokračovala vo vytváraní bariéry.

“Dnes v noci sa sem už nevrátia,” poznamenal tichým hlasom.

Blysla po ňom vzdorovitým pohľadom, ktorý jasne hovoril “Ja viem.”

Napriek tomu pokračovala v kúzlení. Remus tušil, čo ju trápi.

“Nemohla si vedieť, že sa sem dostanú zvnútra Rokfortu.”

“Nemohla. Ale mala som to tušiť.”

“Rokfort sme považovali za najbezpečnejšie miesto na svete. Nikomu nezišlo na um, že by to už nemohla byť pravda.”

“Stále sú tu študenti, ktorých treba ochraňovať. Aj členovia rádu.”

“Oni sa dokážu ochrániť aj sami.”

Prudko sa otočila k nemu. “Aj Bill?”

Removi sa dych zasekol v hrdle. “Mal smolu. Jednoducho smolu. Ak… Greyback nebol úplne premenený, zrejme z neho vlkolak nebude. Našťastie.” Cítil, ako sa mu chveje hlas. Nikomu by neželal taký osud, aký mal on. A Dora to vedela.

“Som aurorka, Remus. Bojovať a chrániť je moja úloha.” Zdvihla ruku s prútikom. Jemne ju za ňu chytil. Pozrela sa naňho. “Moja tiež,” povedal pevným hlasom. “Chrániť aj teba.”

V očiach sa jej zaleskli slzy. “Myslím si, že si sa v Nemocničnom krídle vyjadril dosť jasne, Remus,” poznamenala trasúsim sa hlasom. “Prepáč, ja teraz nemám silu… Keď... “ Začala sa plytko nadychovať, zadržiavajúc plač. “Keď…” Ruka s prútikom sa jej zachvela, klesla jej k telu. “Keď Dumble… Dumbledore.” Oprela sa o Rema a nahlas sa rozplakala.

Objal ju a pohladkal po vlasoch. “Ja viem.”

Usadili sa na veľký kameň vedľa mosta. Noc bola napriek chladu, ktorý cítili vo svojom vnútri, horúca.

“Ako je na tom June?” prelomila Dora po chvíli ticho.

“‘Veľmi zle’ to nevystihne,” odpovedal Remus skleslo.

“Je silná. Prekoná to,” usmiala sa Dora povzbudivo. Pri tom úsmeve sa mu telom rozlialo teplo, aké nezacítil od ich posledného stretnutia na Grimmauldovom námestí. Na okamih bolo všetko v poriadku - či, lepšie povedané - na okamih mal dojem, že všetko bude v poriadku. Ten úsmev ho o tom presvedčil.

“Ja neviem…” pokrútil hlavou. Povzdychol si a uprel zrak kdesi pred seba. “Uvažujem, kde som urobil chybu. A kedy som ju urobil.”

“Akú chybu?”

Remus sa k nej otočil. “Tri roky sa pýtam, prečo som ju nemohol vychovávať ako vlastnú. Ja viem, je príliš neskoro sa tým trápiť, a predsa…” potriasol hlavou a pozrel späť na Doru. “Viem, že sa o tom nechceš rozprávať, ale…” chytil ju za ruku. “Mrzí ma, že som ti spôsoboval trápenie. Viem, že si bola z mojich rozhodnutí nešťastná. Keď som dnes počul, že sa tu bojuje a vedel som, že si tu… Zľakol som sa. Zľakol som sa, že o teba prídem.”

Smutne sa pousmiala. “Ja viem. Ale čo na tom, že keď sa situácia upokojí, tak sa mi opäť začneš vyhýbať?”

“Teraz sa ti nevyhýbam.”

“Pretože si sa potreboval porozprávať.”

“Áno, potreboval,” súhlasil. “S tebou. O June. A o nás…”

“Pokiaľ si mi sem neprišiel povedať, že sa prestaneš vrhať do absurdného nebezpečenstva, a že si zmenil názor, tak to nenazývaj konverzáciou ‘o nás’.”

Jej tón bol plný hrdosti. Tej hrdosti, ktorou sa mu od začiatku zapáčila. A aj on pocítil hrdosť. Na ňu. Že sa postavila sama za seba. Že mu to povedala do očí. Nikdy predtým sa na to neodvážila. Alebo jej nedal príležitosť - aj to bolo možné.

“Myslím si, že od včerajšieho večera sme sa všetci ocitli v absurdnom nebezpečenstve,” povedal trochu rozochvene. “A práve o to ide, Dora. Nevieme, kto z nás bude ďalší.”

Pokrútila hlavou. “Celý rok sme nevedeli, kto z nás bude ďalší. Toto… toto nič nemení.”

“Pre mňa áno.”

Odtiahla sa od neho. “Ale pre mňa nie, Remus. Teraz si rozrušený. Poznám ťa. Máš na srdci Junino a moje dobro, myslíš si, že kvôli tomu, čo sa stalo dnes v noci, môžeš len tak prísť za mnou povedať mi, že si zmenil názor. Ale svet takto nefunguje. Ja nechcem byť možnosť v núdzi. Ja chcem byť možnosť nastálo.”

“Veď si,” odvetil okamžite, no pokojne. “Si. Vždy si bola.”

“Dával si to najavo veľmi zvláštnym spôsobom.”

Zvesil hlavu. “Ja viem. A mrzí ma to. Mrzí ma, že si sa trápila. Správal som sa sebecky. Dúfal som, že ak s tebou prestanem tráviť čas, tak…”

“Na teba zabudnem?”

“Aj to. A aj to, že na teba zabudnem ja.” Chytil ju aj za druhú ruku. “Lenže nestalo sa tak. Čím dlhšie som ťa nevidel, tým viac si mi chýbala. Keď som chodil na misie, iba myšlienka na teba ma udržiavala pri úlohe. Vedel som, že kdekoľvek si, robíš to isté, a že ak niečo zistím, tak to neskôr môže zachrániť život tebe. Nevieš si predstaviť, aký som bol rád vždy, keď som si v rozpise prečítal, že hliadkuješ na Rokforte. Znamenalo to, že si v bezpečí.”

Dorine plecia trochu poklesli. “Tak prečo si nechcel rovnaký pokoj dopriať aj mne?”

“Lebo keď sa zaľúbim, mám sebadeštrukčné sklony,” odpovedal krotko.

Dora nadvihla obočie. “Tú vetu máš od Dumbledorea či od June?”

Remus sa zasmial. “Od June.”

“Múdre dievča.”

“To áno.”

Dora si povzdychla. Pohľad jej klesol na ich spojené ruky. Jej vlasy nabrali jemný ružovkastý nádych. “Porozmýšľam nad tým.”

Remus sa usmial. “Ďakujem.”

“To nemusíš. Rozmýšľala som nad tebou posledný rok.”

“To ma mrzí.”

“Mňa tiež… a zároveň nie.”

Zdvihol ruku k jej tvári. Nežne ju po nej pohladil. Spodná pera sa jej zachvela. Pochopil. Odtiahol ruku a zadíval sa na obzor. Svitalo.

“Dora?”

“Hm?”

“Ľúbim ťa.”

Aj periférnym pohľadom si všimol, ako sa jej nadvihli kútiky.

“Snaž sa ďalej, ide ti to.”

A on sa snažil. A išlo mu to.

[ » na začiatok « ]