Kapitola:
Pridaná: 20.3.2020, 14:24:03
Čítaná: 6350×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: June Evansová, Remus Lupin, Dora Tonksová, profesor Dumbledore
Stručný dej: Pokračovanie poviedky "Rozhodnutie, ktoré neoľutoval" :) <3

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Risk 2 » Starosť 3 » Snaha 4 » Čas 5 » Svadba

Tak, a je tu posledná kapitola :)

***

20. júl 1997

Remus nervózne prestúpil pred zrkadlom. Ešte raz prešiel prútikom po bielej košeli, aby sa úplne vyžehlila a zakásal si ju do nohavíc. Uhladil si vlasy a zhlboka sa nadýchol.

Nepomohlo to. Napriek tomu, že išlo o jednoduchý obrad, ktorý bude trvať sotva dvadsať minút, si želal, aby už bolo po ňom. Nieže by sa netešil na chvíľu, kedy s Dorou zložia manželský sľub. Len to v ňom vyvolávalo zdesenie.

Pri zaklopaní na dvere nervózne podskočil.

“Mali by ste ísť, Remus.” June vstúpila dovnútra. Remus musel uznať, že sa zamaskovala dobre - čierne vlasy si zmenila na blond, hnedé oči na zelené a na nos si nasadila veľké okuliare s hrubým rámom. Pristali jej.

“Áno, áno, už idem,” povedal a ešte raz si uhladil vlasy.

June sa naňho chápavo, no i trošku pobavene usmievala. “Nepovie nie.”

“Ja viem, že nie,” odvetil. “Len…”

Chytila ho za ruku. “Bude to v poriadku.” Pocítil, ako z neho pomaly vysáva tú najväčšiu nervozitu. Nebyť toho, asi by sa potkol už na prvom schode.

“Ďakujem,” pokúsil sa o úsmev. “Dora je už tam?”

“Áno. Ešte sa upravuje,” žmurkla naňho.

Remus prikývol. V skutočnosti sa nad významom Juniných slov veľmi nezamýšľal. Svadba bola tajná - nikto, dokonca ani z rádu, okrem June, nevedel, že sa idú brať. Vonku ešte ani nesvitalo. Bude to jednoduchý obrad iba s June ako svedkyňou.

Kráčali k najbližšej hranici, ktorá im dovolila premiestniť sa. Chystali sa do Portnahaven, malej škótskej dedinky na pobreží mora, kde býval jeden z ministerských pracovníkov - zhodou okolností Remov bývalý spolužiak z aurorského výcviku.

Tesne predtým, než sa premiestnili, sa Remus pozrel na June.

“Fakt sa idem ženiť?”

“Nech ti ani nenapadne utiecť,” varovala ho. “Lebo ťa prekľajem.”

Zasmial sa. “To mi nenapadlo. Len…”

“Tomu nemôžeš uveriť,” doplnila zaňho. “Veď o chvíľu uveríš,” žmurkla naňho, chytila ho za ruku a premiestnila ich na pobrežie. Okamžite ho ovanul chladný morský vietor. Slnko však už vychádzalo. Tmavá obloha sa začala meniť na bledomodrú, na obzore sa zjavili prvé lúče slnka.

“Poď.” Viedla ho poza domčeky a vlastne celú dedinu k výčnelku nad morom, na ktorom stálo čosi pestrofarebné.

“Nemôže to vidieť nik okrem účastníkov obradu,” povedala mu June. Čím viac sa približovali, tým viac rozoznával Remus siluetu drevenej striešky pokrytej farebnými lúčnymi kvetmi. Postupne rozoznal šafrán, púpavu a ďatelinu, i niekoľko čarovných rastlín, ktoré by sa na muklovskom území za žiadnych okolností nemali vyskytovať. Priestor medzi nimi vypĺňal brečtan, ktorý sa vinul aj po zemi v dvoch rovnobežných čiarach a vytváral tak krátku aleju, na ktorej konci stál Rufus, Remov kamarát z výcviku.

Doru nikde nevidel.

“Hádam si si nemyslel, že ona bude čakať na teba,” vyviedla ho June okamžite z omylu. “Uvidíš ju, keď na to príde čas,” žmurkla naňho.

Remus si nervózne povzdychol. Ani nevedel, ako ho nohy niesli. Mal pocit, že sa skôr vznáša. Ak by ho June nedržala, asi by ho vietor jednoducho kamsi uniesol.

Konečne prišli do altánk. Remus sa zvítal s Rufusom.

“Ako, Remus? Nervózny, čo?”

“Trochu.”

June sa uškrnula, no nepovedala nič. “Kde máme druhého svedka?” opýtala sa Rufusa.

“Už ide. Je to môj bratranec. Zabudol, že sa dnes obrad koná. Vytiahol som ho z krčmy, prepáčte,” prehrabol si riedke vlasy.

June sa zamračila a vykročila v ústrety nízkemu zavalitému chlapíkovi, ktorý sa tackal smerom k nim.

Remus nepočul, čo mu June hovorila, no jasne videl, ako mu vynadala, potom mávla prútikom a chlapíkovo oblečenie sa razom vyčistilo a narovnalo. Potom ho klepla špičkou prútika po hlave a ním striaslo. Remus predpokladal, že použila oživujúce kúzlo, ktoré síce človeku nepomohlo vytriezvieť, no na takú pol hodinu potlačilo pocit opitosti.

Rázne ho chytila pod pazuchu a doviedla až k Rufusovi a Removi. “Tu stojte,” prikázala chlapíkovi a vzdialila sa.

“Mrzí ma to, Rufus,” zamrmlal muž s pohľadom upretým na svojho bratranca. “Ja som Samuel,” natrčil ruku k Removi.

“Remus,” stisol mu dlaň.

Prvé skutočne silné slnečné lúče sa konečne dostali nad obzor.

Okolo nich sa rozozvučala jemná hudba. Remus by ju nebol postrehol, kebyže vietor na chvíľu neustál a vlny neprestali žblnkotať.

June sa vrátila na miesto a postavila sa vedľa Rema. Chytila ho pod pazuchu a žmurkla naňho. Potom kývla hlavou smerom k dedine.

Remus sa tam pozrel.

Srdce mu na okamih vynechalo úder. A potom sa rozbúšilo tak silno, až mal pocit, že prehlušilo aj hudbu, aj žblnkot vĺn, aj silný vietor, ktorý sa zrazu zdvihol.

Oproti nemu kráčala Dora, pomalšie, ako zvykla, ale predsa neštandardne rýchlo, a on len dúfal, že sa kdesi cestou nepotkne.

Neskoro.

Zakopla o jediný kamienok, ktorý sa na chodníku nachádzal. Našťastie to ustála a o chvíľu už opäť kráčala so vzpriamenou hlavou a so širokým úsmevom na tvári. Mala na sebe ľahké letné kvetované šaty siahajúce až po členky. Vlasy mala medenej farby a na hlave veniec z rovnakých kvetov, akými bol vyzdobený altánok. Aj kytica, ktorú držala v ruke, mala rovnaké zloženie.

“Ak si môžem dovoliť povedať, dobre ste si vybrali,” poznamenal Samuel. June mu dupla po nohe.

Remus ho však sotva počul. Pôvodne si myslel, že si chce Doru vziať, pretože toto boli neisté časy a chcel mať istotu, že ak by sa mu niečo stalo, bude existovať dôkaz o tom, že mu na nej záležalo. Že tá troška majetku, ktorú má, ostane práve jej. No teraz si uvedomil, že si ju chce vziať jednoducho preto, že chce. Nepotreboval dôvody, nepotreboval myslieť na vojnu a neistoty, ktoré ich čakajú. Potreboval iba ju.

“Ahoj,” pozdravila ho, keď podišla úplne k nemu.

“A-ahoj.” Hlas mal akýsi chrapľavý.

Otočili sa k Rufusovi.

“Dámy a páni. Zhromaždili sme sa tu, aby sme v tejto komornej, no prudko romantickej atmosfére oslávili spojenie týchto dvoch duší - Remusa Johna Lupina a Nymphado...”

“Dory Tonksovej,” skočila mu June do reči. “Dory Tonksovej,” zopakovala ešte raz.

Dora sa uškrnula.

“A Dory Tonksovej,” pokračoval Rufus.

“Nymphadora? Čo je to za meno?” zamumlal Samuel. Vyslúžil si ďalšie dupnutie po nohe.

“Keďže ste sa rozhodli zložiť sľuby sami, nech sa páči. Dáma má prednosť.”

Dora podala kyticu June a chytila Rema za obe ruky.

“Remus,” povzdychla si. Kým jeho ruky sa triasli, tie jej boli úplne pevné. Pôsobila tak sebaisto a pokojne, že ak by nebol taký šťastný, tak by sa aj hanbil.

Venovala mu jeden zo svojich úsmevov a pokračovala: “Tu, pred June, ktorú máš okrem mňa najradšej na svete, a pred týmto opitým chlapíkom, ktorého vidím prvýkrát v živote, ti sľubujem, že budem pri tebe vždy stáť. V tom dobrom, i v tom zlom - takže vlastne stále, keďže veľa zlého nás zrejme v najbližších mesiacoch aj čaká. Ľúbim ťa a aj ťa vždy budem ľúbiť, aj keď ti to nie vždy budem dávať najavo - najmä ak ma vytočíš. No uplynulý rok sme obaja prešli skúškou, ktorá nám dokázala, že nech sme od seba akokoľvek vzdialení, naše duše sú si blízke. Sľubujem ti preto, že kdekoľvek budeš, a že kdekoľvek budem ja, budem na teba myslieť a opatrovať si ťa v srdci.”

Remus sa počas jej sľubu niekoľkokrát zasmial, pravdou však bolo, že oči mal plné sĺz. Spakruky si ich utrel a potom zovrel Dorine ruky. “Nikdy som nemal taký dar reči ako ty,” prehovoril, “no pri tebe mi tie správne slová vždy prichádzali na jazyk samy. Dúfam, že to bude takto aj tentoraz.”

“Tak to dúfam aj ja,” uškrnula sa, no i v jej očiach sa zaleskli slzy.

“Nie som ideálny partner, ja viem. Utekám, keď nemám a udržiavam poriadok, čo je - ako si sama povedala - nezvyčajné.”

“Jeden z nás musí,” odpovedala Dora sebakriticky.

“Vieš, čo ma doviedlo až sem a ešte lepšie vieš, aký som si sebou neistý, keď príde na lásku. Jednu som od seba už kedysi odohnal. Lenže práve tá osoba - Sheilla - mi kedysi napísala, že sa nemám lásky báť. Že ak príde nejaká, ktorá žena mi ukradne srdce, nemám od nej utekať. Najprv som sa toho nedržal, no teraz ti sľubujem, že budem. Ukradla si mi srdce, Dora, skôr, než som s to uvedomil. Stojíš mi za to, aby som sa snažil. Si dôvodom, pre ktorý sa teším na každé ráno, pre ktorý tam vonku bojujem, pre ktorý sa mi oplatí veriť, že nás na konci tejto vojny čaká šťastie. Ľúbim ťa, a viem, že ťa budem ľúbiť bez ohľadu na to, aká vzdialenosť alebo aké okolnosti sa medzi nás postavia. Navždy.”

Neuvedomil si to, no kdesi v polovici sľubu sa mu prestal chvieť hlas. Dohovoril úplne pokojným tónom. Teraz bola Dora tá, ktorej sa triasli ruky, a ktorej po lícach stekali slzy. Utrel jej ich a bez vyzvania ju pobozkal.

“A týmto,” Rufus mávol prútikom a nad ich hlavami vybuchli zlatisté iskry, “vás vyhlasujem za svojich.”

Tie však už nevidel. Objal Doru tak tuho, akoby boli odlúčení celé roky, a zašepkal jej: “Naozaj si moja.”

“Len tvoja,” zamumlala mu do ramena.

K hranici ochrannej zóny okolo Brlohu sa premiestnili spoločne. Len čo ju prekročili, všetkým trom sa uľavilo. Ani jeden z nich nezanechával stopu, ale doma bolo doma. June si okamžite zmenila farbu vlasov aj očí na pôvodnú a odstránila okuliare.

“Ďakujeme, June,” povedala jej Dora a položila jej ruku na rameno. “Nebyť teba, asi by sme sa boli zobrali v tej krčme, z ktorej Rufus vytiahol Samuela,” zasmiala sa.

“Povedala som si, že Remus strávil priveľa času v tmavých zadebnených priestoroch na to, aby sa v jednom takom konala aj jeho svadba,” pokrčila plecami.

Remus sa na June mierne usmial. Bol by mu stačil obrad trebárs aj v šope na dvore. Ale bol rád, že sa toho June ujala. Tento deň mal byť výnimočný. A chcel ho mať výnimočný, kvôli Dore. A vďaka June aj bol.

“Trošku ma mrzí, že tam neboli vaši rodičia,” nadhodila June.

“Ja viem. Ale v súčasnom postoji voči vlkolakom…” povzdychol si Remus.

June sa postavila pred dvere do Brlohu. “Ach, Remus. Už by si si mohol zapamätať jednu vec: Že tu nikto, vôbec nikto nemá absolútne nič proti vlkolakom. Všetci chcú, aby si bol šťastný. Aby ste spolu boli šťastní,” usmiala sa na nich a otvorila dvere.

Odstúpila.

Chvíľu to vyzeralo ako z fotografie. V kuchyni Weasleyovcov stáli jeho otec, Lyall, jeho partnerka Oxana, i Dorini rodičia, Ted a Dromeda.

“Blahoželám, synak.” Lyall Lupin im vykročil v ústrety. Objal najprv Rema a potom aj Doru. Za ním stála Dromeda. Mala slzy na krajíčku. “Vitaj v rodine, Remus,” povedala a pobozkala ho na obe líca. Na Rema akoby niekto na chvíľu uvalil kúzlo zabudnutia. Dromeda ho mala vždy rada, no bol si istý, že žiadna matka by nechcela za svojho zaťa vlkolaka. Ako sa ukázalo - znova sa mýlil.

Keď prijali gratulácie od rodiny a rozospatých Weasleyovcov (bolo niečo po siedmej), obaja sa otočili k June, ktorá postávala obďaleč. “Hádam ste si nemysleli, že sa táto svadba zaobíde bez oslavy s vašou rodinou a rádom.”

“A hádam si si ty, mladá dáma, nemyslela, že tento tvoj výlet neostane bez trestu,” chytila sa toho pani Weasleyová.

June otvorila ústa, že jej bude oponovať, no nedostala priestor. “A bez poriadnej prednášky,” skočil jej do reči Moody. “Porušila si všetky pravidlá!”

“Dávala som si absolútne pozor. Viem sa ochrániť,” odpovedala rozhodne. “Toto bola výnimočná situácia. Hádam by ste nechceli, aby mala vaša žiačka svadbu v spoločnosti dvoch opitých svedkov?”

“Svadba, svadba… toľké zbytočnosti,” zamrmlal Moody. “Nikdy som nepochopil pointu svadieb.”

“To preto, že ste nikdy nestretli tú pravú.”

“Pravých bolo veľa, aj ľavých. Ale žiadna taká, ktorá by stála za to, aby som sa k nej pripútal,” odfrkol.

“Alebo taká, ktorá by pri vás vydržala dostatočne dlho,” neodpustila si June a všetci sa zasmiali.

[ » na začiatok « ]