Kapitola:
Pridaná: 14.3.2018, 22:04:41
Čítaná: 1839×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: June Evansová, Remus Lupin, Dora Tonksová, profesor Dumbledore
Stručný dej: Pokračovanie poviedky "Rozhodnutie, ktoré neoľutoval" :) <3

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Risk 2 » Starosť 3 » Snaha 4 » Čas 5 » Svadba

Venujem Slavomire :)

***

1. január 1997

„Remus!“ vrhla sa mu okolo krku s toľkou radosťou, akoby ho nevidela celé roky – hoci musel uznať, že v dnešnej dobe nik nemohol vedieť, či svojich blízkych ešte vôbec niekedy uvidí.

Opätoval jej objatie a chvíľu ju pevne držal, vďačný za tento prejav náklonnosti, aké od seba celé roky odháňal – alebo sa im vyhýbal.

„Chýbal si mi,“ zamumlala mu do ramena a odtiahla sa.

„Aj ty mne,“ zasmial sa a prezrel si ju. Napriek tomu, že po nej jej otec išiel a predstavovala pre obe strany hrozbu, nestratila ani štipku zo svojej veselosti, odhodlania a vnútornej sily. Celá jej tvár žiarila šťastím, ba nadšením a jej oči plápolali múdrosťou, ktorú nepochybne zdedila po matke a naučila sa jej od Albusa. „Vyzeráš spokojná.“

Vyhýbavo mykla ramenami, pričom jej do líc vstúpila červeň. Oči jej podvedome zablúdili k hradu a jemu akoby niekto nasypal do žalúdka ľad. Nikdy nevedel signály zamilovaných dievčat čítať poriadne – Sheilla i Tonksová toho boli dokonalým príkladom – no teraz si bol viac-menej istý, že jedným z Juniných dôvodov na radosť je nejaký chlapec. Lákalo ho opýtať sa na to – lenže nevideli sa pridlho na to, aby ju hneď zo začiatku dostal do rozpakov touto otázkou.

„A ty? Ako sa máš?“ opýtala sa po chvíli. Červeň z jej líc zmizla a s ňou i jej úsmev. Nahradil ich čistý záujem, ktorý mal na nej tak rád.

„Som rád, že sa mi podarilo nájsť si čas a prísť za tebou,“ priznal. „Dumbledore nás zamestnáva úlohami, ktoré si vyžadujú veľa cestovania.“

„A sú úspešné?“

„Ako ktoré. Poslal ma najať vlkolakov – no nepodarilo sa mi to. Omnoho viac sa im páči bojovať na temnej strane, ktorá ich krvilačnú stránku neodsudzuje, než na našej,“ povzdychol si. Vyznelo to trpkejšie, než zamýšľal – azda preto, že i on sám sa v poslednej dobe boril s podobnými myšlienkami, no opačného pólu – on by najradšej svoju vlkolačiu stránku eliminoval úplne, aby mohol naplno bojovať. Naplno milovať.

„Je to asi pochopiteľné,“ uznala.

„To áno. Každopádne sa snažíme. Voldemort naberá na sile, mizne a umiera čoraz viac ľudí... Máš šťastie, že si za múrmi školy a nedotýka sa ťa to.“

„Ale dotýka,“ odvetila zastretým hlasom a venovala mu pohľad, ktorý jasne hovoril, že veľmi dobre chápe, o čom rozpráva.

Zastal. „Stalo sa niečo?“

„Nič konkrétne,“ zahovorila rýchlo, bolo mu však jasné, že mu veľmi chcela prezradiť čosi, čo bolo tajné. Zrejme ju k tomu zaviazal Albus – ako väčšinu členov rádu.

I ona postrehla, že vie, že klame a rozpačito uhla pohľadom. Nevypytoval sa však viac – musel rešpektovať jej mlčanie, rovnako ako ona mnohokrát to jeho. „Len mi povedz jedno – si v poriadku?“ požiadal ju predsa len. Stále ju mal príliš rád na to, aby úplne dodržiaval všetky pravidlá. Bola mu tou najbližšou osobou – najlepšou priateľkou, ktorej sa zdôveroval s väčšinou svojich trápení, hoci bol medzi nimi takmer dvadsaťročný rozdiel.

„Áno, som,“ usmiala sa. „Len som ťa chcela požiadať, aby si bol opatrný,“ dodala rýchlo. „Dora spomínala, že tvoje misie sú často veľmi riskantné a nebezpečné.“

Pri Dorinom mene mu bolestivo stislo srdce a vzápätí sa šialene rozbúchalo. Ani mesiace rizík a ohrození jeho vlastného života mu nepomohlo vymazať lásku, čo k nej počas spoločných misií pocítil, hoci práve o to sa snažil – dúfal, že tvrdá práca, horlivý boj za správnu vec vytesní niečo také ušľachtilé a jeho bytosti vzdialené ako je láska – lenže stal sa pravý opak. Myslel na ňu počas každej voľnej chvíle, želajúc si, aby bol mŕtvy alebo blízko smrti, pretože iba vtedy ho spomienky na ich spoločne strávené chvíle negniavili v hrudi. Zamiloval sa po druhýkrát v živote – a tak ako v Sheillinom prípade už preklenul racionálne dôvody „prečo nie“. Nastúpila fáza zúfalstva, snahy odohnať ju od seba skôr, než podľahne vlastným citom, vlastnej prchkosti a zlomí jej srdce.

Keď zbadal Junin pohľad, ihneď vedel, že nemá zmysel zapierať. Aj keby si to neprečítala v jeho citoch, jeho tvár hovorila sama za seba. Alebo za jeho srdce. A tak sa len smutne usmial a vykročil ďalej.

June však zaostala, neistá si tým, či by mala túto tému rozoberať ďalej alebo prejsť na inú. Mohli sa predsa baviť o jej vyučovaní, o hodinách legilimencie, o Voldemortovi i Harrym... Lenže preto sem neprišiel – aspoň nie z jej pohľadu.

„Len chceme, aby si bol v bezpečí,“ dobehla ho napokon.

Remus zbledol a potichu odpovedal: „Viem sa o seba postarať.“

„To vieme. No... vraj sa vystavuješ veľkému nebezpečenstvu,“ nástojila naďalej. „Aj profesor Dumbledore to hovoril.“

Remus znova zastal. „Pozri sa, June. Viem, čo robím. Ja...“ potriasol hlavou, „nemyslím si, že by si to pochopila, preto to nechajme tak, dobre? Prosím ťa.“ Jeho takmer zúfalý tón prinútil June pookriať. „Prepáč mi to,“ šepla. „Máme ťa rady...“

Rema po druhýkrát počas toho krátkeho rozhovoru akoby čosi bodlo do hrude. „Aj ja vás, no...“

„Tak prečo ju potom odmietaš?“ Junin tón bol trpezlivý a tichý, akoby bol pacientom na smrteľnom lôžku. Mal nutkanie vysvetliť jej to – aspoň niekomu, pretože vedel, že by to pochopila ako nezúčastnená osoba, ako jeho priateľka... Lenže nie ako Sheillina dcéra.

„Rád by som ti to povedal, ale...“ potriasol hlavou.

„Vypočujem ťa,“ ubezpečila ho. „Ak sa potrebuješ vyrozprávať, vypočujem ťa, nech ide o čokoľvek. Len bezhlavo neriskuj, prosím ťa.“ Do očí sa jej vlúdili slzy, hoci to vôbec neplánovala ani nechcela. Lenže keď si predstavila, že by mohla prísť aj o Rema, a to jednoducho preto, že chcel utiecť pred láskou, zmocnilo sa jej neznesiteľné zdesenie.

Remus prestúpil na mieste. „Nemôžem, June. Prepáč.“

„Takže sa necháš len tak zabiť?“ pípla zúfalo.

„Nie len tak...“ Prešiel si dlaňami po tvári. „Nemôžem ti to vysvetliť bez toho, aby ťa to neranilo,“ povedal priamo.

„Čo to má spoločné so mnou?“ zamračila sa.

Remus si povzdychol. „Ide o tvoju mamu...“ Prestúpil na mieste a pozrel do neba. Zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Existovala vôbec šanca, že to pred ňou utají? Zrejme nie – skôr či neskôr jej bolo súdené poznať celú pravdu. O tom, ako práve on vohnal Sheillu do Voldemortovej náruče.

„Poďme radšej do hradu,“ navrhol a sám vykročil ako prvý. Netušil, ako svoje slová sformuluje, ako sa k tomu vlastne prizná, no ak ho mala pochopiť, a ak si mali byť skutočne blízki, musel jej povedať pravdu.

June kráčala o pol kroka za ním, nie celkom si istá Removými dôvodmi na obavy. Lenže keď vošli do hradu a zamierili do jednej z prázdnych učební, a usadili sa oproti sebe, pochopila, že čokoľvek Rema trápi, je to naozaj horšie, ako si pôvodne myslela.

„Pochopím, ak sa na mňa nahneváš,“ povedal potichu a nervózne si položil lakte na lavicu, prekrížiac si prsty. „A úprimne – zrejme som ti to mal prezradiť už skôr, no bola si primladá. Nemyslel som si, že by si to pochopila a neskôr...“ trpko sa pousmial, „tak veľmi som si zvykol, že ma máš rada, že som sa bál naše priateľstvo naštrbiť.“

„Tak to už vyklop,“ požiadala ho. Svoje obavy preniesol aj na ňu. Skutočne sa bála, že to, čo jej povie, zmení jej postoj k nemu.

Remove kútiky sa na okamih zdvihli a potom klesli, a jeho zelené oči sa naplnili smútkom. „Keď som so Sheillou začal chodiť, od začiatku som vedel, že to nie je dobrý nápad. No nemohol som si pomôcť, bol som priveľmi zaľúbený. Neskutočne som ju miloval,“ pokrútil hlavou a ubral sa myšlienkami i pohľadom do minulosti. „Lenže keď sa blížil koniec môjho štúdia na Rokforte, uvedomil som si, že pre ňu nie som dosť dobrý.“

June protestne otvorila ústa, no on zdvihol ruku, aby ju umlčal. Nechcel, aby ho prerušila – inak by už zrejme nenazbieral odvahu povedať jej všetko.

„Presvedčil som o tom aj ju. Rozišiel som sa s ňou, pretože som si bol istý tým, že je to pre ňu najlepšie. Vďaka mne odišla do Amsterdamu, kde si ju všimli učitelia zo Sorbonny a pozvali ju do Paríža, kde stretla Voldemorta...“ Zdvihol oči k June, ktorá cítila, ako sa jej zmocňuje hrôza. „Nebyť mňa, možno by bola nažive... No ja... som si neveril. Prakticky som ju od seba odohnal. A skončila s Voldemortom.“

Junine oči sa naplnili slzami. Túto časť príbehu skutočne nepoznala; vedela iba to, že Remus so Sheillou sa rozišli. Netušila však, za akých okolností.

„Moja mamka mala predsa vlastnú hlavu,“ zmohla sa na štipku racionálnej odpovede. „Mohla...“

„Príliš ma ľúbila,“ skočil jej Remus do reči. „Tak veľmi, že akceptovala moje rozhodnutie nebyť s ňou. Vohnal som ju Voldemortovi rovno do rúk a vôbec som o tom netušil...“

June si utrela slzy. „A čo to má spoločné s Dorou?“

Remus smutne pokrútil hlavou. „Že som iba krôčik od toho, aby som sa na všetko vykašľal a nebol s ňou. Ak by som vedel, že ma v tomto boji čaká krátky život, odmietol by som všetky misie a prosto ju kamsi pozval a... Lenže ak nás čaká dlhý život a ja ju k sebe priviažem, akú budúcnosť má s vlkolakom? A ešte horšie – čo ak ju prinútim urobiť čosi, čo ju bude stáť život?“

June sa naklonila bližšie k nemu. „A preto radšej riskuješ ty svoj vlastný?“

„Radšej než ten jej.“

June si zaborila tvár do dlaní. „Nepoznám nikoho, kto by si lásku zaslúžil viac, než ty,“ šepla napokon.

Bolestivo skrčil tvár. „To mi kedysi povedala aj Sheilla.“

„Tak prečo nás nepočúvaš?“

Pri tej vete mu bolestivo zovrelo azda každú vnútornosť. Nikdy o sebe a o Sheille nerozprávala v množnom čísle, no počuť to teraz, keď dikutujú o dôvode, pre ktorý napokon Sheilla zomrela, ho takmer zrazilo zo stoličky.

„Nemáš predstavu, aké je náročné nájsť si prácu. Postarať sa o seba, nieto ešte o niekoho iného,“ argumentoval.

„Dore je to jedno.“

„Dora to všetko vidí príliš naivne,“ odvetil dotknuto.

June stisla pery k sebe a kývla hlavou. „Takže ja tiež.“

Remus pokrútil hlavou. „Si ešte mladá.“

Zaškrípala zubami. „Som unavená z toho, že mi to každý opakuje. Vyrastala som bez rodičov, ktorí by sa ľúbili. Najskôr som dieťaťom Imperia, než skutočnej náklonnosti. Lenže moja mamka ťa ľúbila. Nemohla sa v tebe mýliť. Ani Dora sa nemýli.“

Remus rezignovane potriasol hlavou. „Tu vôbec nejde o to, ako ma vidia ony.“

„Presne tak. Ide o to, ako sa vidíš ty sám,“ dokončila zaňho. „A láme mi to srdce, Remus,“ šepla. Naklonila sa ponad stôl a chytila ho za ruku. „Nemusíš byť s Dorou. Dopraj si čas a jej tiež. Bojíš sa, že sa zopakuje minulosť, no možno sa stane presný opak. Len, prosím ťa, neriskuj zbytočne. Aby si k tomu nedohnal aj Doru.“

Remus zbledol.

„Nezišlo ti to na um, však?“ pousmiala sa June chápavo. „Myslíš si, že by ste museli spolu niečo mať, ty by si ju odmietol a tak by podľahla zúfalstvu?“ Pokrútila hlavou. „Ona už je zúfalá. Videl si ju posledné mesiace?“

Prehltol. „Nie.“

„Vyzerá strašne. Zostarla aspoň o desať rokov, vlasy má sivé a sotva spáva...“

Rema zamrazilo. Dúfal, že za ten čas možno Dora zabudne na svoju zamilovanosť, že aspoň ona sa posunie ďalej... Lenže nie... „Prečo by...?“

„Pretože ťa ľúbi rovnako ako ty ju. A trápi sa pre teba,“ odpovedala mu June.

Zrazu sa cítil ako úplný hlupák. Posledná vec, ktorú chcel, bolo Dore zlomiť srdce. Prečo by toho vôbec bol schopný? Bol predsa chudobný, starší od nej... a vlkolak. Tak prečo sa kvôli nemu tak veľmi trápila?

Odpoveď na túto otázku nenachádzal; rovnako ako kedysi, keď sa preňho trápila Sheilla, to nedokázal pochopiť – bol zmierený s tým, že sa kvôli nej trápi on, no prečo by to malo byť naopak?

„To by nemala,“ bolo jediné, na čo sa zmohol.

June sa súcitne pousmiala. „Myslím, že v láske neexistuje žiadne ‚mala by‘ alebo ‚nemala by‘. Iba to, čo je.“

Remus nadvihol obočie, no nepýtal sa viac; tento rozhovor bol už beztak dosť nepríjemný a on sa obával, že ak by zistil meno jej nápadníka, iba by to v ňom vyvolalo ochranársky inštinkt, ktorý voči Sheille vždy mal.

„Prosím ťa, len si na seba dávaj pozor,“ zopakovala svoje želanie. „Nemôžem ťa donútiť, aby si s Dorou začal chodiť, alebo s ňou vôbec prehovoril – no prosím ťa, mysli na to, že je nás viac, čo ťa máme radi a chceme, aby si bol v bezpečí,“ dodala.

Hodnú chvíľu na seba hľadeli. Removým vnútrom prenikalo známe teplo, no i dojatie z jej slov. Bol taký sústredený na Doru, že mnohokrát zabudol, že má June, ktorú prisľúbil chrániť. A ak zahynie, ako dodrží sľub, ktorý dal Sheille?

Kývol hlavou a vstal. „A to, čo som ti povedal o Sheille?“ opýtal sa trochu roztraseným hlasom, keď sa vybrali von z učebne.

„Nemôžeme vedieť, kam nás naše rozhodnutia dovedú,“ šepla so slzami v očiach. „No... vo štvrtom ročníku mi profesor Dumbledore ukázal v Mysľomise spomienky na moju mamku. A v takmer každej ťa spomínala. Myslím, že ťa stále ľúbila. Napriek všetkému.“

Remus smutne prikývol. „Tesne pred tým, než zistila, kto Voldemort je, sme to spolu chceli skúsiť znova,“ priznal sa jej.

Zastavila sa vo dverách, pričom jej tvárou preletela ľútosť. „Mohol si ma vychovávať ty?“

Zarazene sa zasmial. „Teoreticky áno.“

Kývla hlavou a bez ďalších slov zamierila na chodbu, nasledovaná ním.

O Sheille ani Dore sa v ten deň už viac nerozprávali – v rozhovoroch sa vracali do tretieho ročníka, v ktorom sa spoznali a do Remových školských čias; a on si vďaka June spomenul, že jeho svet sa netočí iba okolo jednej ženy.

***

Ehm, ehm, vyhlasujem, že rozhodne budú aspoň ešte dve kapitoly :D Hehe, smejo - želanie sa ti splnilo :P

[ » na začiatok « ]