Kapitola:
Pridaná: 25.1.2020, 20:11:13
Čítaná: 682×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Eleanor, Emanuelle, Christopher, ...
Stručný dej: Šmukelka Eleanor sa s rodičmi presťahuje do maminho rodného domu, kde objaví zabudnuté dedičstvo po svojej prastarej matke - časovrat. Vďaka nemu môže cestovať do minulosti a nechá sa strhnúť príbehom mladej a dospievajúcej Emanuelle, ktorá žila na pomedzí 19. a 20. storočia.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Sťahovanie 2 » Povala 3 » Rodinné chvíle 4 » Predsudky 5 » Časovrat 6 » Cesta do minulosti 7 » Ráno s rodičmi 8 » V novej triede 9 » Na lúke 10 » Rybár 11 » V daždi 12 » Ryba s hranolkami 13 » Rodinný dom 14 » Slávnosť 15 » Geografia v praxi 16 » Úzkymi uličkami 17 » Čarodejníci, muklovia a šmuklovia 18 » Šialený nápad 19 » Katastrofy 20 » Princezná 21 » Učebňa chémie 22 » V prístave 23 » Prezradené tajomstvo 24 » Čarovná izba a lietajúce vankúše 25 » Dejepis priamo pred očami 26 » Návrat k denníku 27 » Do nového života 28 » Prosba o pomoc 29 » Zvyšok ich príbehu 30 » Môj príbeh 31 » Zákusky a vajíčka 32 » Vojna 33 » Hniezdo 34 » Rany 35 » Osamelá 36 » U svätého Munga Epilóg

S ťažkým srdcom som vykročila dávnymi Hebridami, vybrala som sa do roku 1917. Dva roky po Chrisovej smrti. Ani som nevedela, kam presne ísť, čo robiť, ale moje nohy si našli smer a viedli ma na cintorín. Azda to bola intuícia, akási nádej, že práve tam by som mohla... prekročiť hranice. Porušiť jednu z hlavných zásad. Možno som konala nerozvážne, ale jednoducho som nasledovala potreby svojej duše a mysle.

Prešla som okrasnou železnou bránou a blúdila medzi náhrobkami. Miešali sa tam mená a roky, pre mňa všetko neznáme a také vzdialené. Až som zahliadla veľké písmená NEIL a vybrala sa k danému náhrobnému kameňu. Keď som nad ním zastala, ostalo mi ťažko a hrdlo mi zovrel ten najčudnejší pocit.

TU ODPOČÍVA MILOVANÝ

CHRISTOPHER NEIL

* 1880 † 1915

SLADKO SPI, KÝM SA ZNOVU

STRETNEME

Slová na rozlúčku, ktoré – aspoň som predpokladala – nechala do kameňa vytesať Emanuelle, mi privodili na pery náznak pochmúrneho úsmevu. Zneli žalostne, a predsa krásne. Akoby zjemňovali dôsledky smrti, odlúčenia a pripomínali, že nebude trvať večne. A keď som si uvedomila, že Emanuelle za ním tiež už odišla, nezarmútilo ma to. Iste, na čarodejnicu zomrela možno relatívne mladá, ale i tak prežila toľké desaťročia bez neho, bez svojej pravej lásky.

Vzdychla som a oľutovala, že neviem čarovať. Mohla by som pre Chrisa vytvoriť kytičku či inú drobnosť, ktorou by som mu ozdobila hrob, avšak nemala som so sebou nič. Na návštevu cintorína to bol azda až príliš pekný slnečný deň, ale aspoň ma neobklopovala typická pochmúrna hmlistá atmosféra.

Pohľad na náhrobok bol desivý, ale odmietala som si predstaviť Theovo meno. Niečo také sa jednoducho nemôže stať. Takto zoči-voči hrobu som si tú predstavu nedokázala ani len pripustiť.

„Prepáčte?“ ozvalo sa mi za chrbtom. Keď som sa obzrela, hľadela som na tridsiatničku Emanuelle s plavými vlasmi vyčesanými dohora a zopnutými na ľavej strane hlavy brošňou. „Poznáme sa?“

Zhlboka som sa nadýchla a pozrela do jej smutných očí. Bola krásna, pôsobila vznešene – a pritom opustene. Alebo som si to iba domýšľala? Neprišla v čiernom, na prvý pohľad nik nemohol vedieť, že je vdova. Na ľavom prstenníku sa jej ligotala obrúčka. „Dobrý deň. Prepáčte, ja... som sa iba zamyslela,“ zahľadela som sa na Chrisovo meno.

Podišla bližšie k hrobu – a teda aj ku mne. Dokonca som zacítila jej vôňu, jemný parfum, v ktorom sa miešal orgován s fialkami a ružami. Roky som sa dôsledne riadila pravidlami ohľadom používania časovratu, pritom dnes som ich takmer všetky v priebehu pár sekúnd porušila. Mohlo ma ospravedlniť len to, že som neprišla s úmyslom čokoľvek v minulosti zmeniť. Hoci keby to šlo, rada by som prastarej mame vrátila prastarého otca. To však bolo aj mimo moci časovratu.

„Aj vás obrala vojna o manžela?“

Vzdychla som. „Istým spôsobom. Je však v poriadku, je nažive. Iba sa oňho nesmierne bojím.“

„Povolali ho, či šiel dobrovoľne?“

„Dobrovoľne. A ja... ja som mu to dokonca vyčítala,“ priznala som.

„Je to ten najťažší pocit na svete. Vedomie, že je niekde v ohrození života, kým my sme tu v bezpečí a pohodlí. Môj Chris... chcel si iba splniť povinnosť. Veril, že to bude len na pár mesiacov a vráti sa k nám. Nestalo sa.“

Privrela som oči. „Je mi to veľmi ľúto.“

„Aj mne. Nie som si istá, či čas niekedy vylieči tú ranu, či sa niekedy zaplní to prázdno v mojom srdci. Ale budem sa modliť, aby sa vám váš muž vrátil.“

„Ďakujem,“ pousmiala som sa na ňu, „ste veľmi milá.“

„Máte deti?“

„Čakám bábätko.“

„Ah... to je krásne. Blahoželám.“

Pokývala som hlavou. „Je to to najkrajšie prekvapenie. Ale prečo práve v takýchto chvíľach? Musím byť sama, bez neho...“

„Musíme byť silné. Musíte byť silná preňho. Čo iné vám ostáva ako postarať sa o rodinu v čase jeho neprítomnosti? Zabezpečiť, aby domov, na ktorý sa teší a kam sa azda vráti, ostal tým milovaným miestom, jeho hniezdom, jeho útočiskom.“

„Hniezdom?“ nevdojak som sa pousmiala.

„Viem, znie to smiešne. Ale nie je to tak? My predsa dávame domovu teplo, sme jeho tvorkyňami.“

„To ste povedali pekne. No nie som si istá, či som si v posledných týždňoch túto úlohu plnila,“ priznala som s povzdychom.

„Stále môžete začať. Nikdy nie je neskoro. A to sú slová vdovy.“

„Kde ste vzali silu pokračovať?“

„V našich deťoch. Charlie má dvanásť, Ellen bude mať desať. Nemôžem dovoliť, aby sa ich životy točili iba okolo môjho smútku. Chcem im dopriať také detstvo, aké si zaslúžia, i keď bez Chrisa to, samozrejme, celkom nejde. Robím však, čo môžem.“

„Ste obdivuhodná žena.“

„Ah, to aj vy.“

„Nemyslím. Robila som Theovi len výčitky, prečo ma – nás – opúšťa, dokonca som ho v kútiku duše považovala za sebca. Chcel bojovať, tak šiel bojovať, bez ohľadu na mňa a naše dieťa. Ale... teraz vidím, že je to hlúposť. Aj on iba robí to, čo cíti, že musí robiť. Je to aj snaha ochrániť nás. Našu rodinu. Aby sa naše dieťa narodilo do bezpečného sveta...“

„Podobné slová mi povedal Chris, keď ho povolali,“ Emanuelle sa mihol na tvári smutný úsmev. „Povedal, že to zvládne a vybojuje pre naše deti lepší svet. To, že sme oňho prišli, je jedna vec. Ale to, že tá prekliata vojna stále trvá... rozbíja ďalšie rodiny... ničí ďalšie životy, tvorí ďalšie vdovy a siroty...“

„Skončí sa,“ prerušila som ju. Hovorila som s istotou, keďže Emanuelle žila počas prvej svetovej, ale zároveň som hovorila i s nádejou, keďže sama som zažívala vojnu čarodejnícku. Hovorila som to prastarej mame i sebe. Chcela som v to veriť.

„Verím, že čoskoro áno. Neustále za to prosím. Už bolo dosť smrti.“

Na moment som privrela oči pri myšlienke na druhú svetovú a mnoho ďalších konfliktov. Muklovia či čarodejníci, v tomto sú všetci ľudia rovnakí. „Ďakujem, že ste ma povzbudili. Už vás nebudem rušiť.“

„Bolo príjemné niekoho tu stretnúť. Niekoho, kto trochu chápe...“ zadívala sa na mňa.

„Ďakujem vám,“ jemne som jej stisla dlaň a odobrala sa preč z cintorína. Časovrat som smela použiť až mimo jej dohľadu. Túžila som len prísť domov a... pripraviť pre Thea hniezdo. Hoci som ešte sama nevedela, čo to vôbec znamená.

[ » na začiatok « ]