Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Eleanor, Emanuelle, Christopher, ...
Stručný dej: Šmukelka Eleanor sa s rodičmi presťahuje do maminho rodného domu, kde objaví zabudnuté dedičstvo po svojej prastarej matke - časovrat. Vďaka nemu môže cestovať do minulosti a nechá sa strhnúť príbehom mladej a dospievajúcej Emanuelle, ktorá žila na pomedzí 19. a 20. storočia.
V najbližších dňoch som vídala Thea iba ráno po zobudení, aj po takzvanom „návrate“ z Londýna. Vôbec však nebol doma, iba prichádzal dakedy uprostred noci či nadránom, aby chvíľu pri mne spal a potom sme sa spolu naraňajkovali. Prvé týždne a mesiace tehotenstva som si takto rozhodne nepredstavovala, zvlášť preto, lebo ráno mi bývalo najväčšmi zle.
Snažil sa mi vysvetliť, že ho čarodejnícky svet teraz potrebuje. A že to robí pre nás. Pre mňa. Pre naše malé. Rozumom som to chápala, ale moje pocity sa vybrali iným smerom. Sprvu ma to zarmucovalo, postupne som začala byť naňho namrzená a nepríjemná. Predstava, že cestuje po celej Británii, pomáha čarodejníkom, ktorých prepadli prívrženci Temného pána, verbuje ich, napráva spôsobené škody, ba dokonca sa s nepriateľom stretáva na bojovom poli – ničilo ma to. Ustavične som sa oňho bála a strachovala, a keď sme konečne mohli byť spolu, vyčítala som mu to.
„O druhých sa staráš viac než o vlastnú ženu,“ zamrmlala som v jedno upršané ráno, kým som vidličkou rýľovala ovsenú kašu so strúhanou mrkvou a mandľami. „Nie je to fér.“
„Ah, no tak, Ellie,“ vzdychol a odložil príbor, načo natiahol dlaň k mojej. Nepodala som mu ju. „Tento čas prejde a budeš ma mať iba pre seba. Budeš ma mať k dispozícii toľko, až sa začneš sťažovať, že ma máš priveľa,“ pokúsil sa povedať žartovne. Videla som však, že i jeho to všetko unavuje.
Pokrútila som hlavou. „Musím ísť do školy.“
„Odprevadím ťa.“
„Neobťažuj sa. V Anglicku ťa iste potrebujú viac.“ Vstala som od stola, nedojedenú kašu som nechala tak a šla sa vychystať do práce. Vôbec sa mi do toho upršaného dňa nechcelo, beztak som sa už videla na jednotlivých vyučovacích hodinách stratená v pochmúrnych myšlienkach, zatiaľ čo žiakov nechávam napospas samostatnej práci.
„Ellie, vieš, že to ty nie si fér?“
„Prosím?“ otočila som sa k nemu zamračene spomedzi verají.
„Vieš, že je vojna. Tá vojna sa môže dotknúť aj nášho dieťaťa.“
„Chceš, aby ho obrala o otca? Ani mi nehovoríš, kam presne chodíš a čo tam robíš! Na smrť sa o teba bojím každý jeden deň.“
„Čím menej toho vieš, tým lepšie. Je to pre tvoje – pre vaše – dobro.“
„Theo, táto vojna nás ničí, hoci Hebríd sa nikdy ani nedotkne. Snáď mi nechceš tvrdiť, že Temného pána môže zaujímať niekto ako ja. Nemám žiadne schopnosti, nebola by som mu...“
„Veď práve. Takých ako ty zabíjajú, Ellie. Muklovia sa to snažia ututlať – záhadné zmiznutia celých rodín či dokonca celých ulíc, nevysvetlené úmrtia, telá nájdené v riekach, na poliach, príčina smrti neznáma a neodhaliteľná... To všetko oni.“
„Sú tu aurori, je tu Fénixov rád...“
„Áno, a ja som jeden z nich. Myslel som – dúfal som –, že to chápeš, Ellie.“
„Pamätáš si Emanuelle? Moju prastarú mamu, jej časovrat? Prišla o prastarého otca, vzala jej ho vojna! Potom bez neho sama vychovávala dve deti. Stala sa vdovou ako tridsaťtriročná. Kto mi zaručí, že nezažijem to čo ona, keď môj muž sám, dobrovoľne chodí priamo na front?“
„Toto je iné, Ellie. Toto nie je prvá ani druhá svetová. Neocitnem sa niekde v zákope.“
„Ale je to vojna. Sám to tak nazývaš.“
„Áno, žiaľ, je,“ s povzdychom prikývol. „No snažíme sa ju ukončiť. Porazíme ho. Jedného dňa ho porazíme a dosiahneme rovnosť čarodejníkov bez ohľadu na pôvod. A takisto rovnosť medzi čarodejníkmi a muklami a šmuklami.“
Sklonila som hlavu a priložila si dlaň na brucho. Začala som nosiť voľnejšie oblečenie, moje tehotenstvo sa postupne dalo čoraz jasnejšie badať. „Neviem, či naše dieťa bude čarodejník, mukel alebo šmukel. Ani mi na tom nezáleží. Hlavne nechcem, aby bolo polosirotou už od svojho narodenia.“
Podišiel ku mne a objal ma. „Nebude. Sľubujem.“
Privrela som oči; nedokázala som sa od neho odtiahnuť, no ani som mu nevedela objatie opätovať. Prosto som tam stála, neschopná zareagovať. Bola som sebecká, keď som ho chcela doma? Keď by som mu najradšej zabránila, aby vykonával svoje povolanie a pomáhal a bojoval, hoci mu to kázalo srdce i svedomie?
„Milujem ťa,“ dostala som zo seba napokon priškrtene a Theo mi vtisol bozk do vlasov.
„Aj ja vás milujem.“
V ten deň som nakoniec nešla do práce nahnevaná, „iba“ skormútená. Celý deň som naňho myslela, každú prestávku pohlcoval moju myseľ a túžila som po nejakej – akejkoľvek – správe od neho. Žiadna však, pravdaže, neprišla.
Večer stále pršalo, na okná dopadali veľké dažďové kvapky, ktoré som sa však snažila prehlušiť rádiom. Hrali piesne z Pomády, ktoré som si podvedome hmkala, kým som krájala mrkvu a petržlen a čistila zemiaky do polievky. Keď už bublala pod pokrievkou, chcela som prejsť do obývacej izby, no mykla som sa, lebo som začula akýsi náraz. Vzápätí som vonku za oknom zbadala pár veľkých okrúhlych očí – a vážne som začula sovie húkanie?
Poznala som čarodejnícke spôsoby posielania korešpondencie, ale mne nikdy sovy nechodili. V skutočnosti to bol veľký výr, ktorého som s otáznikmi v očiach a s určitou nevôľou vpustila dnu, pričom mi opršalo obrus na stole pod oknom. Dravec vletel dovnútra, hodil mi priamo do rúk zapečatenú obálku, zahúkal a stratil sa opäť vonku v tme.
Zavrela som okno a posadila sa, len čo som poutierala stôl. Na obálke som videla červeným atramentom napísané svoje meno, teda formálne oslovenie: Madam Eleanor Reyová, Spojené kráľovstvo, Škótsko, Vonkajšie Hebridy, Ďatelinová ulica, Dom č. 167, Kuchyňa. Mimovoľne som sa poobzerala, akoby som čakala, že uvidím niekoho, kto ma sleduje a presne vie, kde sa nachádzam – do detailov. Podvedome som zastrela záves a až potom rozlomila pečať a pustila sa do čítania úzkeho a nakloneného úhľadného písma.
Vážená pani Reyová,
dovoľte, aby som sa predstavil. Volám sa Albus P. W. B. Dumbledore a v súčasnosti som riaditeľom Rokfortskej strednej školy čarodejníckej a predovšetkým vodcom Fénixovho rádu. Neskromne budem predpokladať, že ste o mne už počuli, aj keď som nemal tú česť stretnúť sa s Vami osobne.
Chcel by som Vás ubezpečiť, že Váš manžel má ako člen rádu všetku ochranu a je rovnako chránený ako ostatní členovia rádu. Vážime si všetkých našich príslušníkov, a aj keď náš boj prináša mnoho úskalí a, uznávam, aj nebezpečenstva, dbáme na to, aby sa hlavy rodín vracali v čo najväčšom počte do svojich domovov.
Váš manžel si vybral cestu statočnosti, madam Reyová, a ako jeden z mnohých aurorov Fénixovmu rádu nesmierne pomáha. Viem, že obavy milujúcej manželky len ťažko upokoja uisťujúce slová. Napokon, slová sú vždy iba slová a ja som pre Vás neznámy muž. Veľmi rád by som však zdôraznil, že si členstvo Theodora Reya vážime a sme si vedomí, že naňho čaká rodina. Chcem sa Vám veľmi pekne poďakovať za to, že ho podporujete a tým aj Vy osobne posilňujete náš boj.
Pevne verím, že jedného dňa sa Vám za to prídem poďakovať osobne. Vám i Theodorovi, ak budem mať tú česť a dostanem pozvanie navštíviť Váš domov. Vydržte tieto krušné časy, madam Reyová, a manžel sa k Vám vráti.
P. S.: Gratulujem k ďalšiemu členovi Vašej rodiny. Možno sa s ním či s ňou jedného dňa stretnem v Rokforte.
S úctou,
A. Dumbledore
Nech už mal ten list znamenať čokoľvek, hľadela som naň s nepochopením a odmietnutím. O Dumbledorovi som počula dosť na to, aby som ho nemala zrovna v láske. Požadoval od ľudí priveľa, zvlášť od bojovníkov proti Temnému pánovi. Týchto pár slov malo zmeniť môj postoj? Nechcela som, aby môj Theo čelil zákernej a čiernej mágii a bol ohrozený nebezpečnými kúzlami.
Pocity, čo mi napĺňali hruď, boli príšerné. Každý večer sama, celý deň sama...
Potrebovala som niekoho, kto by ma pochopil. Theo to nedokázal, ako som ani ja nedokázala pochopiť jeho. A rozhodne ma nechápal ani Dumbledore, hoci mal aspoň toľko slušnosti, aby sa mi osobne „prihovoril“. Nie, napadla mi iba jedna osoba, ktorá by mi mohla porozumieť.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...