Kapitola:
Pridaná: 27.1.2020, 21:05:55
Čítaná: 1024×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Eleanor, Emanuelle, Christopher, ...
Stručný dej: Šmukelka Eleanor sa s rodičmi presťahuje do maminho rodného domu, kde objaví zabudnuté dedičstvo po svojej prastarej matke - časovrat. Vďaka nemu môže cestovať do minulosti a nechá sa strhnúť príbehom mladej a dospievajúcej Emanuelle, ktorá žila na pomedzí 19. a 20. storočia.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Sťahovanie 2 » Povala 3 » Rodinné chvíle 4 » Predsudky 5 » Časovrat 6 » Cesta do minulosti 7 » Ráno s rodičmi 8 » V novej triede 9 » Na lúke 10 » Rybár 11 » V daždi 12 » Ryba s hranolkami 13 » Rodinný dom 14 » Slávnosť 15 » Geografia v praxi 16 » Úzkymi uličkami 17 » Čarodejníci, muklovia a šmuklovia 18 » Šialený nápad 19 » Katastrofy 20 » Princezná 21 » Učebňa chémie 22 » V prístave 23 » Prezradené tajomstvo 24 » Čarovná izba a lietajúce vankúše 25 » Dejepis priamo pred očami 26 » Návrat k denníku 27 » Do nového života 28 » Prosba o pomoc 29 » Zvyšok ich príbehu 30 » Môj príbeh 31 » Zákusky a vajíčka 32 » Vojna 33 » Hniezdo 34 » Rany 35 » Osamelá 36 » U svätého Munga Epilóg

Prvýkrát som cielene ostala hore dlho do noci a čakala, čakala na Theov príchod, ale márne. Zadriemala som v kresle a budík ma vytrhol z nepokojného spánku celú dolámanú. Prečo neprišiel domov? Vzbudilo to vo mne veľký strach, uvedomovala som si však, že musím ísť do práce.

Ak som sa v predošlé dni nedokázala sústrediť na vyučovanie, teraz akoby som bola mysľou niekde vo vzduchoprázdne. Musela som pokračovať v učive, no splietla som si toľko faktov, až som sa musela hanbiť. Tvrdila som, že Ivanhoe Waltera Scotta sa namiesto čias Richarda Levie srdce odohráva za Viliama Dobyvateľa, a dokonca som sa pomýlila natoľko, že som priradila rok 1707 namiesto zániku Škótskeho kráľovstva k zániku Kráľovstva Veľkej Británie, ktoré v skutočnosti trvalo do roku 1800 a nasledovalo práve po spojení Škótskeho a Anglického kráľovstva v roku 1707.

„Ellie, je všetko v poriadku?“ opýtala sa ma v zborovni Lucy počas svojej voľnej hodiny, kým ja som sa prehrabovala v papieroch a snažila sa nájsť poznámky na výklad ďalšieho učiva.

„Meškám na hodinu,“ zamrmlala som a vtom sa mi vyšmykla taška a všetky papiere sa rozleteli po zborovni.

„Počkaj, pomôžem ti.“ Hneď vstala a začala všetko zbierať, ja som ju len bezradne pozorovala. Zohnúť sa pre mňa momentálne znamenalo riskovať závrat.

„Ďakujem, Lucy. Ja... ja... Nemohla by si za mňa odučiť hodinu u siedmakov? Tu... áno, tu sú moje poznámky. Prosím, ja... nie je mi dobre.“

Zažmurkala a prečítala si pár riadkov. „Dejepis? Oh, Ellie... no dobre, urobím to pre teba.“

„Veľmi ti ďakujem.“

„Bež domov, hm? Ľahni si a oddychuj,“ stisla mi rameno a odobrala sa zo zborovne. Na hodinu zvonilo už pred troma minútami.

Vzdychla som si a zbalila si veci. Zašla som za riaditeľom, vypýtala si voľno (nevyzeral nadšene, ale zároveň som videla, že moje tehotenstvo ho obmäkčuje a správa sa ku mne ohľaduplne) a šla domov. Doma sa však moja nálada nezlepšila, no snažila som sa zamestnať. Myslela som na Emanuelline slová o hniezde a rozhodla som sa čosi upiecť.

V celom dome onedlho rozvoniaval biskupský chlebíček plnený sušenými ríbezľami a mandľami a okorenený škoricou a zázvorom. Akurát som ho vyťahovala horúci z rúry, keď sa z ničoho nič ozvalo akési puknutie a neďaleko odo mňa sa zjavil Theo. Tak som sa zľakla, že som takmer pustila rozhorúčenú plechovú formu z rúk. „Theo!“ Okamžite som koláč odložila a ponáhľala sa k nemu.

„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať, no chcel som prísť domov čo najskôr.“

„Ah, Theo, čo sa ti stalo?“ zúfalo som sa naňho zadívala. Srdce mi v hrudi bilo ako zvon; na čele i lícach mal škrabance, ľavé zápästie obviazané a oblečenie špinavé od prachu, akoby navštívil stavenisko. Rovnako mal prach i v plavých kučerách, ktoré sa zdali na prvý pohľad ako šedivé.

„Už to mám ošetrené. Trochu som si... no, zlomil ruku.“

„Zlomil? Tak potrebuješ sadru!“ vyplašila som sa. „Alebo čarodejníci sadru nepoužívajú?“ zamračila som sa a prešla mu prstom po roztrhnutom obočí. „Oh, Theo...“

„Nič to nie je, vážne.“

„Musíme ísť k lekárovi.“

Stisol mi dlaň zdravou rukou. „Ellie, upokoj sa, dobre? Už som doma, som v poriadku. Nedalo sa mi prísť skôr práve preto, lebo som u svätého Munga čakal na ošetrenie.“

„Kde? To je tá londýnska nemocnica? Prečo si nezašiel do muklovskej?“

„Nechcel som riskovať, to zranenie mi spôsobilo kúzlo.“

„Boj?“ spýtala som sa, hoci odpoveď som poznala. Kde inde by bol, keď neprišiel v noci?

„Áno,“ priznal. „No tak,“ pritiahol si ma a objal, zrejme keď zbadal v mojich očiach slzy.

Pevne som ho zovrela v náručí. „Veľmi som sa o teba bála. Čo sa udialo?“

„Mali sme výjazd do jednej dediny, ktorú pred dvoma dňami prepadli. Chceli sme to tam „upratať“, ošetriť ranených, pomôcť. No smrťožrúti sa vrátili a prepadli aj nás. Už sa naučili, ako Fénixov rád koná a že chodí pomáhať tam, kde narobia spúšť. Vypomstilo sa nám to.“

Prezrela som si jeho tvár. „Si naozaj v poriadku? Stalo sa niekomu niečo horšie?“

„Našťastie nie, obišlo sa to bez... fatálnych dôsledkov. Veľa bojov je takých, Ellie.“

„Ale čarodejníci umierajú. Na jednej i druhej strane.“

„Niekedy,“ prisvedčil.

Vzdychla som a prehltla všetky slová. Hniezdo, opakovala som si v mysli. Mojou úlohou je pripraviť mu hniezdo. „Poď si sadnúť,“ potiahla som ho k stoličke. „Upiekla som biskupský chlebíček, odkrojím ti. A tu máš pohár vody. Uvarím ti čaj?“

„Ďakujem. Dal by som si,“ pokýval hlavou a zranenú ruku si nechal položenú na kolenách.

Behala som po kuchyni sem a tam a neodvažovala sa klásť ďalšie otázky. Čakala som, kým sa môj organizmus upokojí, potom snáď budem pokojnejšie reagovať aj slovne. Naliala som horúcu vodu do čajníka, kam som vložila dve vrecúška marhuľovo-broskyňového čaju, a položila všetko pred Thea na stôl.

Hneď ma jemne chytil za ruku. „Prosím, už si sadni. Lietaš tu ako splašená sova.“

„Sova?“ pozrela som naňho a usadila sa.

„Možno to nie je najvhodnejšia otázka, no ako si sa mala medzičasom ty?“

„No... popravde...“ zadívala som sa mu do očí. Netrvalo to dlho a všetko som mu rozpovedala – od rozhovoru s Emanuelle v minulosti až po list od Albusa Dumbledora.

„Vážne si šla priamo za Emanuelle? Myslíš, že to bol dobrý nápad, hovoriť s ňou?“

Zamyslene som sa naňho zahľadela. Vzhľadom na to, ako zopár jej slov premenilo môj pohľad na našu situáciu, to bol určite veľmi dobrý nápad. „Už sa stalo. Pomohlo mi to. Aj keď to bolo smutné. Hlavne vidieť ju bez Chrisa.“

Chytil ma za ruku. „Takže si skrátka predstierala, že máš manžela vo vojne, a nechala ju domýšľať si, aby to chápala po svojom, hm?“

„Inak to nešlo. Ale bolo to príjemné. Konečne som sa s ňou porozprávala zoči-voči,“ usmiala som sa.

„No, hlavne ak to ostane bez dôsledkov. S cestovaním v čase môžu byť naozaj veľké problémy.“

„Ja som nikdy žiadne nemala. Dodržiavala som pravidlá. A aj teraz, keď som ich porušila, nič zvláštne sa nestalo.“

„Dobre, no nebudeš to opakovať, však? Je to zbytočný risk.“

Zažmurkala som a zadívala sa mu do očí. Ozaj chcel odo mňa takýto sľub, práve v tejto situácii, keď sám odmietal dať podobný sľub mne? „Nemám to v úmysle,“ priznala som napokon, no hneď nato som dodala: „Ale nemôžem ti sľúbiť, že nebudem mať takéto pohnútky, keď sa budem cítiť osamelá.“

„Vrátim sa domov vždy, keď to ide. Ver mi.“

„Ja viem. V tomto ti úplne verím.“

„Prekvapuje ma, že ti Dumbledore vážne napísal. Spomínalo sa to, vraj by sa chcel poďakovať manželkám a partnerkám tých, čo sa zapojili...“

„Ah, takže nie som jediná. Mohla som si to myslieť. Ale vyznelo to celkom osobne. Aspoň postskriptum, kde nám gratuloval k bábätku.“

„No, veď ma poznáš,“ sladko sa na mňa usmial. „Musel som sa so všetkými podeliť o svoju veľkú radosť.“

„Ah, prečo si taký rozkošný?“ zľahka som sa uškrnula.

„Nevzala si si ma práve preto?“

„Možno. A možno pre tvoje kučery. Mimochodom, vyzeráš, akoby ťa ktosi poprášil popolom.“

„Ah, áno, pôjdem si dať sprchu,“ pokýval hlavou a vzápätí na mňa žmurkol: „Len čo dojem túto dobrotu.“

Zvyšok dňa sme strávili na gauči v obývačke, pritúlení jeden k druhému. Napokon sa mi začalo driemať, kým som sa prehrabovala v Theových vlasoch, zatiaľ čo mal hlavu položenú v mojom lone. Viackrát si zo mňa strieľal a naťahoval uši, či nezačuje tep bábätka, a chvíľu dokonca predstieral, že áno. Zrejme si všimol, že nereagujem na jeho žartíky, a jemne ma prebudil.

„Ellie,“ pohladil ma po tvári a posadil sa. „Odnesiem ťa do postele.“

„Uhm,“ pousmiala som sa a nechala ho, aby ma vzal do náručia. „Ako počas svadobnej noci,“ zamrmlala som spokojne s hlavou na jeho hrudi.

„Nuž, áno, a si aj podobne unavená ako vtedy,“ podpichol ma a onedlho položil do postele. „Konečne sa skočím umyť. Dobrú,“ pobozkal ma na čelo a zmizol v kúpeľni.

Zababušila som sa do perín a pritiahla si jeho vankúš k nosu. Netrvalo to však dlho a cítila som jeho skutočnú vôňu – a takisto vôňu jeho citrusového mydla. Pootvorila som oči a zahľadela sa jeho smerom, no takmer vzápätí som zvraštila obočie a nadvihla sa na lakťoch. „Theo, ako to vyzeráš?“ Vrátil sa iba s uterákom ovinutým okolo pása, takže sa mi naskytol pohľad na jeho hruď a chrbát. Kožu mu na viacerých miestach pokrývali modriny.

„Hm?“ pozrel na mňa. Zrejme si to neuvedomil. „Ah, to nič nie je, Ellie.“

„Nič? Kde si sa tak doudieral? Alebo ťa niekto...?“

„Sú to pozostatky boja,“ mykol plecami. „Už iba zožltnú a zmiznú.“

Pokrútila som hlavou a posadila sa. Na jazyku som mala samé námietky a argumenty, prečo už nesmie odísť a bojovať v tej hroznej vojne. Pohľad na doráňané telo môjho manžela bol desivý. Vedela som však, že také slová by viedli opäť k tomu istému. A on by tak či onak odišiel, znovu a znovu, kým to bude potrebné.

Nakoniec som sa mlčky postavila a vytiahla z nočného stolíka nechtíkovú masť. „Ukáž sa mi. Posaď sa,“ vyzvala som ho. Zaváhal, avšak len čo si obliekol pyžamové nohavice, podišiel k posteli a usadil sa na jej okraji. Presunula som sa zaňho a začala mu najprv na chrbát jemne nanášať tenkú vrstvu masti.

„Ellie, to nemusíš...“

„Ale ja chcem,“ prerušila som ho. „Dovoľ mi aspoň toto, Theo.“

Odmlčal sa, no cítila som, ako sa pod mojimi dotykmi postupne uvoľňuje, až spokojne, akoby som mu dávala príjemnú masáž, zašepkal: „Ďakujem, Ellie...“

Čo viac som mohla preňho urobiť? Každá jeho modrina ma bolela, akoby bola na mojom vlastnom tele, ale ostávalo mi už iba jediné: byť tu preňho. Aby mal čo najväčšiu motiváciu vrátiť sa mi z boja domov.

[ » na začiatok « ]