Ako sa hradné chodby po večeri vyprázdňovali a každý študent sa pobral do spálne a každý profesor do svojho kabinetu, po hlavnom schodisku stúpala nová profesorka.

Lord Voldemort sa premenený za profesorku Merrythoughtovú štveral po hlavnom schodisku Rokfortu a od zlosti by najradšej do dačoho vrazil. Ako liezol po schodoch hore, bolel ho každý kúsok tela a po tvári mu stekali kvapôčky potu.

Na Rokforte strávil celé leto a s hradom bol v podstate oboznámený. So všehodžúsom problém nebol, mal ho uvarený dostatok a pre istotu mu smrťožrúti posielali sovou ďalšie prísady. Veľa sa tu toho nezmenilo, odkedy tu študoval.

Napokon sa mu podarilo dôjsť na piate poschodie, kde si odomkol pracovňu a vstúpil. Hneď, ako si vyzliekol plášť, usadil sa do kresla a s úľavou si vydýchol. Bože, ako nenávidel toto staré, oslabené telo! Ale vydrží, musí vydržať. Čakal ho totiž väčší cieľ.

Spomenul si, ako prišiel pred prázdninami požiadať do školy o miesto. Vedel, že profesorka s Dumbledorom boli starí priatelia, preto ho ani neprekvapila jeho dôverčivosť a že mu dal možnosť deliť sa o miesto s Lupinom. Naivný starý hlupák!

V kúte kabinetu stála veľká, železná truhlica. Čosi v nej zarachotilo, ozval sa dunivý tresk. Voldemort si vzal prútik a podišiel k truhlici.

„Alohomora!“

Zámky sa postupne začali odomykať a onedlho už Voldemort hľadel dolu na dno truhlice. Bola hlboká a priestranná, dostatočná na to, aby v nej mohla ozajstná profesorka Merrythoughtová žiť.

O bočnú stenu truhlice bol opretý rebrík. Postavil sa naň a začal postupne zliezať dolu.

„Viete, Galatea, že neznášam, keď tu robíte hluk, však?“ opýtal sa jej, keď bol dolu. Odrazu vedľa seba čupeli dve rovnaké profesorky.

„Viem, Tom, veď práve kvôli tomu to robím,“ odvrkla mu.

„Vidím, že vás humor neopúšťa, Galatea. To je dobre,“ nedal sa lord. No zrazu ju surovo schmatol za bradu. „A teraz ma veľmi pozorne počúvajte, milá moja. Áno, je pravda, že vás potrebujem, a veľmi. Lenže taktiež vy veľmi potrebujete mňa, na to nezabúdajte. Keď bude po všetkom, iba ja dokážem otvoriť túto truhlicu a pustiť vás na slobodu.“

Odstrčil ju a dlho ju pozoroval. Bola ticho, a tak si spokojne sadol chrbtom k náprotivnej stene.

„Zajtra začína vyučovanie,“ pokračoval Voldemort, „a už viem, aká ste boli medzi kolegami. No čo študenti, ako mám pôsobiť medzi nimi, aby som sa neprezradil?“

Voldemort zbadal v profesorkinych očiach iskričku nádeje a náznak úsmevu. Na to sa pousmial aj on a namieril na ňu prútikom.

„Nepokúšajte sa ma oblafnúť, sama musíte vedieť, že to nemá zmysel. Ak pôjdem vďaka vám ku dnu, vy pôjdete so mnou. Myslel som si, že už ste tu dosť dlho zavretá na to, aby ste si bola úplne istá, že bezo mňa sa odtiaľto skrátka nedostanete. Ak ma chytia, poviem im, že som vás zabil a vzal si vaše vlasy kvôli všehodžúsu. Takže sa vás pýtam ešte raz a pre vaše dobro dúfam, že budete úprimná- aká ste bola voči študentom?“

Z Galatei vyprchala všetka nádej a porazenecky si vzdychla. Oprela sa bokom o stenu a založila si ruky do vreciek.

„Bola som veľmi prísna, ale spravodlivá,“ pustila sa do vysvetľovania. „Nikdy som si od študentov nenechala skákať po hlave. Nemala som rada flákačov a kto chcel a makal, všetko zvládol.“

„To som chcel vedieť. Ďakujem veľmi pekne.“

Voldemort strčil ruku pod plášť a vytiahol akýsi balíček.

„Aby ste si nemysleli, aký som zlý, priniesol som vám čosi z Veľkej siene.“

Balíček položil na zem a s pobavením pozoroval, ako sa naň profesorka lačne vrhla. Keď dojedla, unavene si ľahla ku stene.

„Prajem vám príjemnú dobrú noc.“

Pristúpil k rebríku a chcel šplhať hore, keď sa unavená profesorka ešte raz ozvala.

„Naozaj si myslíte, Tom, že vám to výjde? Myslíte si, že Dumbledore je taký hlúpy? Skôr či neskôr sa pošmyknete, spravíte chybu a bude po všetkom!“

Galateu vystrašil diabolský úsmev, ktorý zbadala vo svojej vlastnej tvári.

„Milá moja, nikoho na tejto škole nepreceňujte. Dumbledore je len dôverčivý starý hlupák, ktorý nerozozná zradcu vo svojich radoch. A keďže všetci ostatní len hlúpo skáču ako píska,“ pokrčil plecami, „myslím, že som v suchu. A

pokiaľ ide o Harryho Pottera...s ním si už nejako poradím.“

Po týchto slovách vyšiel hore a zamkol truhlicu. Vyzrel von na mesiac, ktorý sa vynímal na oblohe. Bol čas ísť spať a tak ponorený do myšlienok o zajtrajšku sa natiahol na posteli a takmer okamžite zaspal.

Na druhý deň sedel so svojimi kolegami v sieni za profesorským stolom a rýchlo do seba nahádzal praženicu s párkom. Snažil sa všetko rýchlo zjesť a zmiznúť zo siene, aby náhodou nebol zatiahnutý do debaty Sproutovej s McGonagallovou o tom, aký majú plný rozvrh.

Dojedol a prechádzal sieňou k východu. Zhrbenú starenu s bakuľou si študenti hneď všimli a neušlo mu, že si o ňom všetci šepkajú. On len však bez slova vyšiel von a zamieril do učebne.

Hneď prvú hodinu mal s Harrym. Ťažko povedať, ako sa cítil. Na jednej strane bol nervózny, je to predsa len nejaký čas, kedy ho naposledy videl. Zároveň mal taký nutkavý strach, že ho chlapec odhalí. S týmito myšlienkami čakal na príchod študentov.

Tí začali po pár hodinách prichádzať. Pozoroval ich a v hlave si ich zaraďoval do kategórií. Tá s kučeravými vlasmi s hŕbou kníh bude bifľa, tomu ryšavcovi sa sem očividne vôbec nechcelo, vysoký chalan s veľkými zubami vyzeral, že sa bojí vlastného tieňa a...

Harry. Spoznal ho okamžite, hoci vyzeral dosť...inak. Akoby týždeň nejedol, alebo akoby bol vážne chorý. Sadol si do stredného radu a vedľa neho...Malfoyovo decko! Zaujímavé, vôbec si neuvedomil, že ho bude učiť.

Rýchlo odvrátil zrak, nechcel na nich zízať. Začal.

„Milí Chrabromilčania a Slizolinčania. Vítam vás na našej prvej spoločnej hodine. Poprosím vás, aby ste si spravili menovky, nech si vás rýchlejšie zapamätám.“

Žiaci poslúchli a začali si vytrhávať zdrapy papiera.

„To, ako sa o výučbu budeme s kolegom Lupinom, deliť, teraz nie je dôležité. Niekedy príde on, inokedy ja. Moje meno už poznáte, a tak by som bola rada, aby sme prešli k podstatným veciam. Dáme si písomku na preopakovanie z minulého roka.“

Neušlo mu, ako študenti frflú, no bolo mu to úplne jedno.

„Vyberte si papiere, otázky vám napíšem na tabuľu.“

Písomka trvala celú hodinu, Voldemort žiakov len mlčky pozoroval. Veľmi rýchlo zbadal, že okrem tej kučeravej dievčiny s menovkou Grangerová, si všetci študenti nad otázkami lámu hlavu.

„Čas vypršal. Odovzdať!“

Študenti vstali a postupne mu na stôl odovzdávali papiere. Voldemort dostal nápad. Keď k stolu pristúpil Harry, chytil ho za ruku a šeptom mu povedal.

„Prepáčte, pán Potter, no kým pôjdete, mohla by som sa s vami na moment porozprávať?“

Harry mykol plecami: „Mám čas, v pohode.“

Trieda sa začala vyprázdňovať a všetci pred odchodom zvedavo pozerali na Harryho, ktorý v učebni ostal s profesorkou sám.

„Ja...musím sa priznať, že vás veľmi rada vidím,“ začal Voldemort opatrne, „a...nechcem byť netaktná a ani nechcem, aby to odo mňa vyznelo čudne, ale chcem, aby ste vedeli, pán Potter...Harry...nevadí, ak vás budem volať Harry?“

„Postačí, pán Potter, nemusíte sa namáhať,“ odvrkol jej chlapec.

„Nuž, tak dobre. Ide o to, že som dosť dobre poznala vašich rodičov, a...boli sme blízki priatelia, a ich strata ma hlboko zasiahla...keď som však zistila, že vaša mama žila a nedávno ste ju stratili...“

„Okej, mýlil som sa, nemám až tak veľa času...“

„Nie, nie, počkajte, prosím! Ja len...mám čosi po vašich rodičoch a rada by som vám to dala, pán Potter. Čo keby sme sa stretli dnes pred večerou na nádvorí a dala by som vám to?“

„A čo to je?“

„Fotografia. Možno sa vám bude zdať, že to je nič, no neviem, koľko toho po svojich rodičoch máte...“

Prestal hovoriť. Zbadal, že sa mu dostal pod kožu.

„Fotiek veľa nemám, tie si teta so strýkom nepriali mať,“ odvetil Harry. „Neviem, uvidím. Ak chcete, počkajte ma tam, možno prídem.“

Harry bez pozdravu odišiel.

To je ale drzý fagan! Mal mu sto chutí streliť a nie sa tu s ním hrať!

Vošiel do pracovne a bez toho, aby pozrel na železnú truhlicu, sadol za stôl a začal sa hrabať v zásuvke. Ach, tu je to!

Pozrel na fotografiu a pousmial sa. Áno, to by ako začiatok mohlo stačiť. Dobre vedel, že to toho chlapca zaujalo.

Na fotografií sa usmievali Lily a James Potterovci a medzi nimi bola o niečo mladšia Galatea Merrythoughtová. Voldemort vytiahol prútik a párkrát ním nad fotografiou zamával. Z prútika vyšli lúče svetla, ktoré vstúpili do obrázka.

To by malo stačiť.

[ » na začiatok « ]