Kapitola:
Pridaná: 28.1.2020, 18:34:14
Čítaná: 243×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Harry, Ron, Malfoy, Hermiona, Snape, Dumbledore, Hagrid....
Stručný dej: Harry začína svoj druhý rok na Rokforte. No ani tentoraz sa s ním osud nebude maznať. Na Rokfort nastúpinová profesorka, ktorá bude mať svoje vlastné plány...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Harry 2 » Hermiona 3 » Voldemort 4 » Harry 5 » Hermiona 6 » Voldemort 7 » Harry 8 » Hermiona 9 » Voldemort 10 » Harry 11 » Hermiona 12 » Voldemort 13 » Harry 14 » Hermiona 15 » Voldemort 16 » Harry 17 » Hermiona 18 » Voldemort 19 » Harry 20 » Hermiona 21 » Voldemort 22 » Harry 23 » Hermiona 24 » Voldemort 25 » Harry 26 » Hermiona 27 » Voldemort 28 » Harry 29 » Hermiona 30 » Voldemort 31 » Harry 32 » Hermiona 33 » Voldemort Epilóg

Harry vybehol z učebne bez rozlúčky, ani nerozmýšľal, kam ide. Jeho telo si ako keby samovoľne vybralo smer cesty a kráčalo samo. On nedokázal venovať pozornosť ničomu inému, len svojim myšlienkam.

Onedlho postrehol, že je v žalároch a smeruje do izby. V klubovni natrafil na Krvavého baróna, ktorý čítal oznamy na nástenke. Kývol mu hlavou a vôbec nevenoval pozornosť rozpakom pochádzajúceim z ich spoločných minulých zážitkov.

Stretol Draca, ako vychádza z izby.

„Ahoj, Harry, čo chcela tá babizňa? Nechceš...?“

„Teraz nie, Draco,“ skočil mu do reči, zabuchol dvere a začudovaného Draca nechal vonku.

Vyzul sa a natiahol sa na posteli. Posledné dni boli určite najnáročnejšími v jeho živote. Keď sa rozhodol utiecť od Dursleyovcov, uvedomil si, že nemá nijaký plán. Mimo školy čarovať nesmel, a tak si musel poradiť sám s vlastnými schopnosťami. Sem tam čosi ukradol, spal na stanici metra na toaletách, niekedy aj niekoľko dní nejedol. Sám na sebe videl, že dosť schudol.

Musel to vydržať, kým sa nevráti na Rokfort. A keď už bol tu a myslel si, že veci sa preňho dostanú do poriadku, táto nová profesorka mu nasadí poriadneho chrobáka do hlavy.

Povedala, že poznala jeho rodičov. Dobre, v poriadku určite jeho rodičov poznali mnohí čarodejnici, pravdepodobne mali priateľov. Na tom nebolo nič čudné, prečo naňho teda slová profesorky Merrythoughtovej tak silne zapôsobili?

A prečo mu na novej profesorke prišlo niečo strašne neprirodzené?

Otočil sa na bok a zapozeral sa na Dracov kufor. Určite nebola nijaká podvodníčka, to by si ju Dumbledore určite preveril. No, napokon, určite si preveril aj psychologičku Umbridgeovú a kam to viedlo...

Harry vedel odjakživa čítať ľudí, dosť mu to pomohlo pri toľkom ubližovaní, ktorým si prešiel. A na Merrythoughtovej čosi nesedelo...

Posadil sa. Potreboval odpovede. Bol zvedavý, odkiaľ jeho rodičov pozná. A chcel takisto lepšie spoznať aj ju. Zaujala ho a mal pocit, že veľmi rýchlo dokáže odhaliť, aká v skutočnosti je.

Preto sa svojím spôsobom tešil na večer.

„Počul si, čo povedala? Harry? Harry?!“

Mali dnes poslednú hodinu, transfiguráciu a Harry s Dracom sedeli pri okne. Harry si všimol, že sa mu Draco čosi snaží povedať, no nevenoval mu pozornosť. Vyzeral z okna na nádvorie, či neuvidí profesorku Merrythoughtovú čakať naňho.

„Potter, Malfoy, nerušte prosím!“ upozornila ich McGonagallová. „Nerada by som strhávala body hneď prvý týždeň.“

„Prepáčte,“ ospravedlnil ich Draco, no hneď, ako sa profesorka obrátila k tabuli, oslovil Harryho. „Harry, čo sa s tebou dnes deje? Duchom si úplne mimo.“

„Nič,“ odvetil mu. „Nechaj to tak.“

Draco pozrel na profesorku a bližšie sa nahol ku kamarátovi, aby mohol šepkať.

„Čo ti povedala tá nová profesorka? Keď si dnes prišiel do izby, bol si úplne bledý. Čo sa stalo?“

Harry si vzdychol. Nemal chuť sa Dracovi zdôveriť, no vedel, že sa o tom potrebuje s niekým porozprávať.

„Povedala mi, že poznala mojich rodičov,“ začal. „A dnes sa chce so mnou pred večerou stretnúť a dať mi ich fotku. Neviem prečo, ale...príde mi to celé veľmi čudné.“

„Rozumiem ti...tak trochu. Ale určite sa s ňou stretni, čo ty vieš, možno sa od nej niečo dozvieš.“

Harry prikývol a zvyšok hodiny len mlčky sedeli.

Po hodine sa Harry rozlúčil s Malfoyom a zišiel dolu na nádvorie. Necítil strach, len zvedavosť. O svojich rodičoch sa s nikým poriadne nerozprával, len s Dumbledorom, a ten mu toho veľa nepovedal. Preto sa na stretnutie tešil a zároveň i nie. Nevedel, čo má čakať.

Na nádvorí ešte nik nebol. Harry sa teda zatiaľ posadil na lavičku. O niekoľko minút začul rytmický zvuk krokov a palice. Postavil sa a zbadal, ako k nemu kráča profesorka Merrythoughtová v dlhom, hnedom plášti a so šálom okolo krku.

„Pán Potter, tak ste teda prišli, to som veľmi rada,“ usmiala sa naňho. „Prejdeme sa, čo vy na to?“

Nečakala na odpoveď a hneď sa zakvačila o jeho rameno. Harry sa snažil, aby na ňom nebolo vidno, aké mu to je nepríjemné.

Rokfortské pozemky boli ako vždy veľmi pekné a už sa na nich začali usádzať farby jesene.

„Ako sa vám páči na Rokforte?“ začala, keď schádzali dolu k Hagridovi. „Ste tu spokojný?“

„Áno, áno som. Niečo také som si jakživ nepredstavoval.“

Profesorka sa zasmiala: „No, to verím. To zrejme nikto. Nech to človeku opíšu akokoľvek, realita je vždy...magickejšia.“

Pustila sa Harryho ramena a sadla si na najbližší kamenný balvan.

„Ak dovolíte, moje kosti už nie sú to, čo bývali.“

Harry iba pokrčil plecami.

„Ale, viem, na čo čakáte, pán Potter.“

Spod plášťa vytiahla maličkú fotografiu. Harry si ju vzal a vo svetle zapadajúceho slnka si ju obzeral. Mama vyzerala skoro rovnako, ako si ju pamätal. Harryho otec bol čistý Harry, len o pár dekád starší. Profesorka bola s nimi na fotke.

„Veru áno, to som ja. Poznala som vašich rodičov.“

Harry bol rád, že sa konečne dostali veci a prisadol si k nej.

„Poznali ste ich zo školy?“

„Chvíľu som ich učila, ich prvé štyri roky na Rokforte,“ začala profesorka. „Potom som šla do dôchodku.“

Harrymu až teraz došlo, že Merrythoughtová je skutočne veľmi stará.

„Ale aj po škole som s nimi nestratila kontakt.“

Harry zbystril pozornosť.

Profesorka sa naňho veľavýznamne zahľadela: „Povedzte mi, hovorí vám niečo názov Fénixov rád?“

Harry zvráštil čelo: „Nie, prvý raz čosi také počujem.“

„Je to organizácia ľudí, ktorá sa sformovala proti Vol...“ nahla sa k nemu, „Veď Viete Komu.“

„Zvláštne, o takej organizácií som nikdy nepočul,“ divil sa Harry.

„Je to čudné, vzhľadom na to, kto ste,“ začudovane si ho premerala. „Ozaj sa vám Dumbledore o Fénixovom ráde nikdy nezdôveril? Veď ho spolu so mnou a ostatnými zakladal!“

Harry po tretí raz záporne odpovedal: „Nie, neviem o tom nič.“

„Nuž,“ povzdychla si, „Dumbledore je veľký čarodejník, ale veľa ráz som s ním v mnohom nesúhlasila. Ale tak hádam vie, čo robí.“

Pár metrov od nich zo svojej chatrče vyšiel hájnik Hagrid. Keď zbadal profesorku, zamával jej a usmial sa. Tá mu odkývla, no akonáhle hájnik zbadal Harryho, úsmev mu zmizol a pobral sa do Zakázaného lesa.

„Hagrid bol tiež členom rádu. V podstate ním stále je, pretože tá organizácia stále existuje.“

Čože? Existuje nejaká skupina ľudí, ktorá sa vzoprela Voldemortovi, jeho rodičia boli jej súčasťou a jemu, kto s ním bude musieť jedného dňa bojovať, o tom nik nepovedal?“

„Prepáčte,“ začal. Zrazu strašne túžil po odpovediach, „ale v tej...v tom Fénixovom ráde...kto každý tam je?“

„McGonagallová,“ vyratúvala Merrythoughtová, „Snape, Sproutová...väčšina profesorského zboru. A mnohí iní, zbor je len špička ľadovca.“

A nebyť tejto staručkej profesorky, ktorá je jednou nohou v hrobe, nikdy by sa o Fénixovom ráde nedozvedel.

„Ľudia v tej organizácií...čo robili?“

„Špehovali sluhov Temného pána,“ vysvetľovala, „zabránili jeho útokom, zachraňovali tých, ktorých chcel zabiť...Fénixov rád zmaril mnohé jeho plány.“

„Aha, už je takmer tma,“ skonštatovala profesorka, keď si prezrela oblohu. Zakvačila sa o Harryho, ten si strčil fotku do vrecka a spolu sa pobrali späť k hradu.

Harry celou cestou rozmýšľal nad všetkým, čo sa v tej krátkej chvíli dozvedel. Fénixov rád, skupina ľudí, ktorá mala cieľ poraziť Voldemorta, stále existuje, ľudia, ktorí ho učia, sú súčasťou jeho každodenného života, sú jej súčasťou, existuje proroctvo, ktoré si sám vypočul, o tom, že Voldemorta bude musieť jedného dňa poraziť...a nik mu o tom nič nepovie?!

Cítil, ako v ňom stúpa starý známy hnev.

Študenti sa akurát poberali na večeru. Harry a profesorka sa zaradili do radu a vedľa nich stála a zvedavo si ich premeriavala Hermiona Grangerová.

„Tak dovidenia, pán Potter,“ rozlúčila sa v sieni profesorka a pobrala sa ku kolegom.

„Čau, Harry,“ začal Draco, keď sa Harry usadil. „Tak čo, ako s tou novou profesorkou. Čo vravela? Musíš mi všetko pov...“

Harry naňho pozrel tým najhrozivejším pohľadom.

„Alebo aj nie, veď ako budeš chcieť,“ odvrátil sa od neho Malfoy.

Harry sa zahľadel na profesorský stôl. Profesorka Merrythoughtová si trasľavými rukami naberala šalát a počúvala, čo jej hovorí Lupin. Koľko toho ešte vie? Vedela veľa o jeho rodičoch, o ich minulosti a napokon aj o Voldemortovi. A nemala problém mu o tom povedať. Vedel, že si jej priateľskosť musí udržať, iba tak sa mohol dozvedieť všetko podstatné.

Prešiel pohľadom na Dumbledora. On ho strčil k Dursleyovcom, on môže za všetko zlé, čo si zažil. A ani mu nie je ochotný dať nijaké odpovede, len sa hmlisto vyjadruje a moralizuje.

Pohľady sa im stretli a Harry si dal záležať, aby mu z očí sršala tá najväčšia zlosť. Dumbledore napokon sklonil hlavu k jedlu. Harry nevedel, či sa mu to podarilo, no z riaditeľovej tváre vedel jasne vyčítať jednu emóciu.

Smútok.

[ » na začiatok « ]