Kapitola:
Pridaná: 15.9.2019, 17:21:30
Čítaná: 566×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Narcissa, Charlie, Lucius, Minkey
Stručný dej: Čerstvo vydatá Narcissa Malfoyová sa prisťahuje do manželovho sídla. Jej prázdne dni napĺňa iba usmievavý záhradník Charlie Springfield so zmiešaným pôvodom. Všimne si Lucius ich rozvíjajúce sa priateľstvo?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: 1 » Pani domu 2 » Skleník 3 » Výzdoba 4 » Medový bál 5 » Hnev 6 » Dlhé noci 7 » Tajomstvo 8 » Objatia 9 » Návrat 10 » Vitrína 11 » Pri okne Epilóg

Sedel pri okne a hľadel na tmavý kaštieľ. Pod rúškom noci pôsobil ešte temnejšie a zlovestnejšie, až sa sotva dalo uveriť, že vnútri nežijú iba zákerné a podlé osoby. Myslel na tú, ktorá spomedzi všetkých v jeho očiach najviac žiarila: na Narcissu. Madam Malfoyovú, ako ju takmer nikdy nedokázal nazvať. Jednoducho to k nej nepasovalo, najradšej by ju volal menom.

Vzdychol a odpil si z marhuľovo-levanduľového čaju. Sviečka mu dohasínala, avšak neobťažoval sa zapáliť ďalšiu či použiť prútik. Neprekážalo mu, že izbu pomaly, ale isto pohlcuje tma noci. V noci mohol snívať – a snívanie bolo krásne. Zvlášť ak sa do jeho snov vkradla ona.

Keby o tom vedela, možno by ho vysmiala. Možno by ním pohŕdala; veď už teraz od toho nemala ďaleko pre jeho zmiešaný pôvod. Cítil však, že aj ju postupom času dokázal presvedčiť, že jeho krv nevypovedá o jeho osobnosti alebo šikovnosti. Ukázal jej, že je na niečo dobrý. Snáď ho začala považovať naozaj aj za priateľa.

Ona však bola preňho viac. Spočiatku sa mu videla ako namyslené dievča, no i on sám zisťoval, že sa na ňu díval s určitými predsudkami a predpojatými očakávaniami. Pamätal si drobnosti, vďaka ktorým si ju obľúbil – jej praktické rady ohľadom starostlivosti o kvety a rastliny; rozžiarená tvár pri pohľade na kvitnúce hortenzie; úsmev v deň, keď sa nad kaštieľom znenazdajky objavil oblúk dúhy. Všetky tieto spomienky si ukladal do srdca a dovolil im, aby pretvárali jeho pohľad na ňu.

Mohol si vôbec pripustiť, že sa zaľúbil? Do vydatej ženy? Do manželky svojho pána? Kiežby bol iba jeho pánom, iba zamestnávateľom. On bol však skutočným vlastníkom Charlieho Springfielda, hoci záhradníkovi to nebolo ani najmenej po vôli. Občas uvažoval o rozhodnutí svojich rodičov – obetovali jeho život, aby vôbec mohol žiť. Bolo to správne rozhodnutie? Iste to bolo to najlepšie, čo mohli urobiť; bez toho by tu vôbec nebol a nemohol o tom ani premýšľať. Ale aj tak sa cítil obmedzený.

Aké by mal možnosti, keby nebol kúzlom priviazaný k rodu Malfoyovcov? Čo všetko mohol dokázať, aké krajiny navštíviť, akých ľudí spoznať? A rozhodne by sa neobmedzoval na čarodejnícky svet, rovnako blízki mu boli muklovia a fascinovali ho ich snahy prežiť bez mágie, ktoré dali svetu poznať mnoho úžasných vynálezcov. Edison a jeho žiarovka, Bell a telefón, Fleming a penicilín. Veľmi rád by spoznal ďalšie fascinujúce súčasti muklovského sveta.

Avšak nemohol. Ba nemohol ani len nadviazať skutočné priateľstvo so ženou, ktorá ho fascinovala možno aj viac ako všetci vynálezcovia – čarodejnícki či muklovskí – dokopy. Mohol sa pokúšať, snažiť dostať jej pod kožu, párkrát sa mu to zrejme aj podarilo, ale nikdy si nebude istý. Na to bola príliš opatrná a uvedomelá, hoci on sa niekoľko ráz v jej blízkosti takmer nechal uniesť.

Musel však ostať rozvážny. Nemienil ju ohroziť ani urobiť žiadnu hlúposť. Nie. No bude ju aspoň mať rád z diaľky. Bolo to to jediné, čo jej mohol dať.

---

Ráno sa usadil na rovnakej stoličke a zahľadel sa von oknom, na balkón Narcissinej spálne. Prekvapene zažmurkal, keď vyšla von v župane a s rozpustenými vlasmi. Takto ju videl veľmi zriedka, zväčša vychádzala aj na samotný balkón upravená. Zvnútra zrazu vyšiel nenápadný zelený záblesk a Charlie sa postavil. V prvom momente mu zišli na um kúzla, ktoré sprevádza zelené svetlo, a až potom hop-šup prášok.

S povzdychom sa posadil, keď sa Narcissa vrátila dnu, a dopil svoju rannú kávu. Bol hlúpy, že na ňu vôbec myslel. Musel sa sústrediť na prácu; a ak bude mať trochu šťastia, Narcissa vyjde von z kaštieľa a bude sa mu tam opäť motať.

---

Narcissa sa s úsmevom spokojne rozhliadla po prázdnej izbe. Vôbec ju nešokovalo ani nerozrušilo, keď jej Lucius večer oznámil, že musí na pár týždňov, možno i mesiacov odísť. Prinieslo jej to skôr úľavu a nadšenie, že môže aspoň na tú chvíľu opäť začať žiť. Akurát z jednej jeho poznámky ostala mierne zachmúrená: „Bolo by milé, keby si mi po mojom návrate konečne oznámila, že si tehotná.“

Rozhodla sa však nemyslieť na to a vytiahla jedny zo svojich „roztopašných šiat“, ako si ich sama pre seba nazvala. Zaradila medzi ne všetky tie, ktoré mali inú farbu než zelenú a čiernu. V ten deň dostala chuť na oranžovú. Zavolala si Minkey a tá jej usilovne uväzovala živôtik, kým Narcissa hľadela na svoju podobizeň v zrkadle.

„Vyzerám viac ako dievča, alebo ako žena, Minkey?“ opýtala sa.

„Pani Cissy vyzerá krásne. Urobí Minkey pre pani Cissy vrkôčiky a zopne brošňou na temene, keď pán Lucius odišiel?“

Zľahka sa uškrnula. „Už to poznáš.“ Škriatok sa veselo zasmial a pokračoval v práci, až kým Narcissa nebola úplne spokojná.

Vyšla do záhrady s hlbokým nádychom a usmiala sa pri pohľade na motýle, čo poletovali vo vzduchu. Stromy sa sfarbovali dožlta a miestami už aj dočervena, ale príroda stále žila, stále hrala pestrými farbami. Listy ešte neopadali, zima bola ešte stále ďaleko. Vzduch voňal babím letom a Narcissa presviedčala seba samu, že nepotrebuje sveter či aspoň plášť, hoci sa nedalo povedať, že by bolo zrovna teplo.

Charlieho našla pri tulipánových záhonoch, teraz už prázdnych, iba čo z nich vytrhával burinu, aby mohol pôdu pred zimou prevzdušniť a nechať oddychovať. Kľačal s kolenami v zemi a pohmkával si akúsi pieseň. „Je tu priveľa buriny?“ spýtala sa do ticha.

„Ah, madam,“ obzrel sa a usmial sa na ňu. „Nuž, je to robota na pár hodín. Potom už len rýľ – a hotovo.“

„Rýľ? Načo je vám prútik, keď používate rýľ?“

„Prútik nie je riešenie na všetko. Občas je lepšie urobiť veci poctivo, vlastnými rukami.“

„Rýľ nie je vaša vlastná ruka,“ podotkla.

Mierne sa uškrnul a venoval sa ďalej práci. „Zdá sa mi to, alebo máte dobrú náladu?“

„Výbornú,“ priznala.

„A čo ju spôsobilo?“ Tušil odpoveď, ale bol zvedavý na tú jej.

„Hm... vonku je krásne, nemyslíte, Charles? Všetko je také farebné, dokonca aj tu, v okolí kaštieľa.“

„Jeseň je už taká. No potom prídu pochmúrne upršané dni, veď viete.“

„Nemusíte ma oboznamovať s typickým anglickým počasím.“

„Počul som, že pán Malfoy sa ráčil vzdialiť z kaštieľa.“

„Áno,“ perami jej nevdojak preletel úsmev. „Dokonca na niekoľko týždňov.“

„Ah, a kam šiel?“

„Netuším.“ Najradšej by dodala „a je mi to jedno“, ale neprišlo jej to vhodné. Charlie opäť zdvihol hlavu a zadíval sa na ňu s úsmevom. Narcissa mu ho opätovala, no potom sa zvrtla. „Idem sa prejsť. Nebojte sa, na pozemok Brentonovcov nezájdem.“

„Ako si prajete,“ kývol a sledoval ju, až kým mu nezmizla medzi stromami.

---

Narcisse sa v najbližších dňoch skutočne veľmi uľavilo. Spávala sama, niekedy dokonca aj na Luciusovej polovici postele – alebo rozmarne priamo v strede; vstávala, keď sa jej zachcelo; obliekala si všetky možné farby; jedlo si nechávala priniesť aj do altánku, ak nebolo príliš chladno; západy slnka pozorovala z balkóna a zrakom pritom neustále zachádzala k Charlieho domčeku. Neraz sedel na lavičke pred ním a čosi vyrezával z dreva, tváril sa, že ju nevidí, ale ona si všimla, že pohľadom sem-tam zablúdi jej smerom.

Práve zapadalo slnko a ona sledovala ohnivý horizont, pričom popíjala medovkový odvar. Vtom dostala vnuknutie a podišla k zábradliu. „Charles,“ oslovila ho.

Zdvihol hlavu a vstal. „Áno?“

„Viete sa ešte šplhať?“

„No... isteže,“ odvetil trochu zarazene.

„Prineste mi jednu zákernú ružu!“

Mierne zvraštil obočie, no potom sa vybral splniť úlohu. Narcissa s úsmevom pozorovala, ako sa štverá po múroch kaštieľa až na jej balkón, kde šikovne preliezol zábradlie – so stonkou ruže medzi zubami, keďže potreboval obe ruky, aby sa tam dostal. „Tu som ešte nestál,“ priznal a podal jej kvet.

Narcissa sa usmiala. „Myslela som si, že by ste ocenili ten výhľad,“ ukázala na obzor a Charlie tam pozrel.

„Máte pravdu, zdola toho toľko nevidno. Nádhera.“

S úsmevom privoňala k ruži, ktorá zmenila farbu zo žltej na červenú. „Áno. Vo svojom osamelom živote som sa naučila vyhľadávať takéto krásy na spestrenie.“

„Cítite sa osamelá bez manžela?“

Zadívala sa naňho a rozosmiala sa. „Dobrý vtip.“

Charliemu myklo kútikmi úst. „Tušil som.“

„Ah, Charles, ste jediný, kto ma dokáže rozosmiať. Ďakujem.“

Uprel na ňu zrak a mimovoľne jej odhrnul pramienok vlasov za ucho. „Teraz už ste priam dokonalá.“

Narcissa zažmurkala, keď jej telom prešla náhla triaška, a trochu nervózne sa pousmiala. „Myslíte?“

„Vidím to tak.“ Stále sa jej zľahka dotýkal dlaňou na líci a Narcissa zo záhadných dôvodov necítila potrebu upozorniť ho na to. Nechcela mu v tom ani zabrániť.

„Opäť ste milý.“

„Vždy k vám budem milý, Narcissa,“ mierne sa sklonil. Ťahalo ho to k nej, nedokázal by vysvetliť prečo. A boli vôbec potrebné vysvetlenia? V niektorých okamihoch postačujú city, ktoré prevládajú, a rozum musí ustúpiť. Tak sa stalo aj v momente, keď sa naklonil k Narcisse Malfoyovej a privlastnil si jej pery, pery vydatej ženy.

Postrehol jej prekvapenie, keď jej celé telo stuhlo. Vzápätí však konal intuitívne a vzal ju okolo pása, aby ju mal bližšie. Narcissina dlaň, ktorá sa azda chcela vzpierať, narazila na jeho hruď, no druhá sa hneď nato ovinula okolo jeho krku a pritiahla ho bližšie k nej. Charlie niečo podobné nepocítil roky, ba možno vlastne nikdy – nie také intenzívne, také krásne.

Sekundy plynuli a Narcissa si začala uvedomovať, čo robí. Bozkávala sa. Bozkávala sa s niekým prvýkrát v živote, hoci bola vydatá dlhšie ako rok. Áno, toto boli ozajstné bozky – jeho pery láskali tie jej a naopak, nedokázali sa jeden druhého nabažiť. Keď sa jej však vkradol do mysle obraz, ako stoja priamo na jej balkóne a objímajú sa v náruživom bozku, zľakla sa a odstrčila ho.

Spravila krok vzad a letmo naňho pozrela. „Choďte. Choďte domov,“ dostala zo seba a vbehla do izby. Zabuchla za sebou dvere, akoby sa bála, že ju bude prenasledovať dovnútra, a dokonca sa zamkla v kúpeľni.

Čo som to urobila? Čo som to spravila? pýtala sa v duchu vyplašene a priložila si dlane na hruď, kde jej tak divoko skákalo srdce. Bolo to šialené, načisto šialené. A pritom tak neskutočne oslobodzujúce. Avšak ona bola vydatá! No za muža, ktorého začínala nenávidieť. Nikdy ho nebude mať rada; zato Charles... Charlie... On bol jediným svetielkom na celom tom obrovskom pozemku, ktorý nazývala domovom.

Čo by sa stalo, keby sa o tom dozvedel Lucius? Po chrbte jej prešiel mráz. Mala pocit, že ešte skutočne nezažila jeho zlú stránku. Poznala chladnú, arogantnú, istým spôsobom vypočítavú, ale zlú zatiaľ nie. Nepochybovala však, že by sa v jeho povahe našla. Tienistá osobnosť, ktorá si nenechá skákať po hlave.

Lenže on... on tu nie je. Nemá sa to ako dozvedieť. Zrazu sa nevedomky usmievala, ale rýchlo sa opäť zamračila. „Nie,“ zamrmlala si. „To mu nemôžem urobiť.“ Nemala však na mysli manžela, ale Charlieho. On si nezaslúžil, aby ho akokoľvek ohrozila.

---

V nasledujúci deň z kaštieľa nevyšla. Jednak nechcela riskovať stretnutie so záhradníkom, jednak celý čas lialo. Zobudila sa do sychravého rána, no dažďové kvapky dopadali na okenné tabule celý čas až do zotmenia – a aj po ňom. Vravela si, že pri daždi aspoň bude dobre spať; jeho šum znel upokojujúco a príjemne.

V posteli sa však neustále prehadzovala. Nedokázala zaspať, tak ako ani v predošlú noc, keď neustále myslela na Charlieho bozk. Nechcelo sa jej veriť, že skutočne pobozkala záhradníka – muža, ktorý nemal čistú krv, ale mal dobré srdce. Muža, ktorý ju vedel rozosmiať a potešiť. Muža, ktorý v nej videl to, čo si jej vlastný manžel nikdy nemohol všimnúť, lebo si to ani všimnúť nechcel.

Namiesto výčitiek svedomia sa znovu usmiala. Keď privrela oči, dotyk jeho pier na svojich stále matne cítila ako ozvenu dávnych čias. Nechcela, aby to bola len ozvena.

Otvorila oči a zahľadela sa na strop. Vonku stále šumel dážď, ale ona nedbala. Vstala, vzala si plášť a vyšla von z kaštieľa. S nádychom prebehla k záhradnému domčeku a zaklopala, presne ako v sne, ibaže teraz vedela, že ju nič a nik nezastaví. Lucius nebol doma.

Dvere sa otvorili a zvnútra sa na ňu začudovane zadíval Charlie so sviečkou v ruke. „Mad...“ Nestihol dopovedať, keď ho chytila okolo krku a nedočkavo pobozkala.

„Narcissa. Volaj ma Narcissa,“ šepla. Charlie na ňu zarazene upieral zrak, neschopný slova či akéhokoľvek pohybu. „Môžem dnu, Charlie?“ opýtala sa a nezbedne sa usmiala, no zároveň bola v jej výraze zvláštna nevinnosť.

To, že ho nazvala Charlie, mu roztopilo srdce. Priložil pery k tým jej a zároveň otvoril dvere väčšmi, aby ju vpustil – vtiahol – do svojho domu.

[ » na začiatok « ]