Kapitola:
Pridaná: 12.9.2019, 13:14:08
Čítaná: 357×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Narcissa, Charlie, Lucius, Minkey
Stručný dej: Čerstvo vydatá Narcissa Malfoyová sa prisťahuje do manželovho sídla. Jej prázdne dni napĺňa iba usmievavý záhradník Charlie Springfield so zmiešaným pôvodom. Všimne si Lucius ich rozvíjajúce sa priateľstvo?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: 1 » Pani domu 2 » Skleník 3 » Výzdoba 4 » Medový bál 5 » Hnev 6 » Dlhé noci 7 » Tajomstvo 8 » Objatia 9 » Návrat 10 » Vitrína 11 » Pri okne Epilóg

Nemohla zaspať, hoci Lucius vedľa nej spokojne chrápal. Vlastne zrejme práve preto. Nie kvôli samotnému chrápaniu; jeho prítomnosť ju oberala o pokoj.

Nebolo to až také strašné, ako sa cez deň obávala, ale nebolo to ani o nič príjemnejšie než inokedy. Lucius sa k nej správal veľmi chladno, až dúfala, že keď bude po všetkom, odoberie sa k sebe. On si však vyčerpaný ľahol vedľa Narcissy a takmer okamžite zaspal, kým ona mlčky hľadela na strop. Zdalo sa jej, že prešli celé hodiny.

Ak mal jej život odteraz vyzerať takto, bola to príšerná predstava. Cítila sa využitá a ponížená, hoci jej fyzicky neublížil. Nemienila sa však ľutovať; chcela s tým niečo urobiť. Netušila však čo – a nič jej nenapadlo do samého rána.

Nasledujúce dni sa podobali jeden druhému ako vajce vajcu. Dopoludnia mala pre seba, poobede sa občas vyskytli nejakí hostia a večery znamenali Luciusovu prítomnosť v jej spálni. Zdieľala s ním to, čo musela, ale ani o štipku svojej bytosti viac. Už dávno pochopila, že nemá záujem spoznať ju, a oplácala mu to rovnakou ľahostajnosťou. Tá jej istým spôsobom dodávala pocit víťazstva, aj keď iba falošný a klamlivý.

---

Keď už ju v jednu noc z jeho pokojných hlbokých nádychov a výdychov striaslo, nevydržala to a opustila posteľ. Potichu vyšla zo spálne a napokon aj z kaštieľa, pričom sa vydala na prechádzku po stĺporadí, ktoré ju skrývalo pred prípadnými pohľadmi. Ľutovala, že si nevzala župan, ostalo jej trochu chladno, ale radšej pretrpí zimomriavky. Postavila sa medzi dva stĺpy a zahľadela sa na mesiac v splne.

Vzdychla a zrakom zašla k záhradnému domčeku ponorenému do tmy. Nepremýšľala, pomaly vykročila smerom k nemu a zastavila až so zdvihnutou dlaňou, pripravená zaklopať. V žiadnom okne nič nebadala, ani najmenšie svetielko; Charlie už určite spal. Zvnútra nič nepočula. Nakoniec ruku stiahla a s povzdychom sa otočila.

Zhíkla, keď takmer vrazila do tmavej postavy. Po chrbte jej prešiel mráz, nie však z nočného chladu. Muž zahalený tieňmi ju schytil a ona pocítila v predlaktí bolesť. Vzal ju okolo pása a ona skrátka vedela, že jej chce iba ublížiť, nič iné. Než však stihla skríknuť a zavolať Charlieho na pomoc, precitla vo vlastnej posteli.

Na čelo jej vystúpili kvapôčky studeného potu a hruď sa jej prudko dvíhala. Bol to iba sen. Sen o... o čom vlastne? Neprišla na to, ale sníval sa jej opakovane. Prichádzal znovu a znovu: ona kráčala za Charliem do jeho domčeka, ale v poslednom momente ju zastavila čierna postava s kapucňou, jednoznačne Lucius. Nemohol to byť nik iný.

V jeden sivý deň sa usadila v altánku a snažila sa čítať, ale bola taká nevyspatá, že aj Charlie si všimol kruhy pod jej očami, keď prechádzal okolo. Zastavil s krhlou v ruke a zadíval sa na ňu. „Ťažké noci?“

„Dlhé,“ upresnila, načo pokýval hlavou.

„Možno by sa zišiel nejaký odvar. Levanduľový je na spánok dobrý. Alebo samotný dúšok živej smrti? Našiel by som korene asfodelu aj valeriány.“

„To mi nepomôže. Žiadny odvar nezaručí bezsenný spánok.“

„Trápia vás zlé sny?“ Vošiel do altánku a odložil krhlu, pričom si sadol oproti nej.

„Ak mienite otvoriť snár alebo mi nahovoriť, že by som mala opakovanému snu prikladať význam, nestrácajte čas.“

„Neveríte v snové znamenia?“

„Mala by som?“ nadvihla obočie. „Sen je len spleťou myšlienok, ktoré v noci nadobudnú tmavšie odtiene než cez deň. Nič viac.“

„Aký sen vás trápi?“

„Na tom nezáleží,“ odvetila, keď si uvedomila, že práve Charlie je jeho významnou súčasťou.

„Nevraveli ste, že som čosi ako váš najlepší priateľ? Pokojne sa zdôverte,“ pousmial sa na ňu. Pripadala mu skutočne utrápená. Prestala ju baviť aj uštipačnosť a už sa nesprávala tak urážlivo. Jednoducho... zvážnela. Na svoj vek až priveľmi.

„Ak som čosi také povedala, bolo to v zmysle, že ste môj jediný priateľ. Spolu s Minkey. Najlepší, to by som netvrdila.“

„A záleží na tom?“

„Záleží vôbec na niečom, Charles?“ zadívala sa mu do očí.

Dlho jej bez slova opätoval pohľad. „Záleží. Záleží na tom, aby ste našli šťastie. Viem, že on vám v tom bráni,“ mykol hlavou smerom ku kaštieľu.

„To nie je vaša vec,“ sklopila zrak. Nevládala ho už ani karhať za takúto kritiku Luciusa. Bolo jej úprimne jedno, čo si o ňom Charlie myslí.

„Je, pretože mi záleží na vás, Narcissa.“

Zažmurkala a pomaly zdvihla oči k jeho tvári. Od začiatku jej pripadal príliš starý, aby ju mohol pochopiť – predsa len, trinásť rokov bolo trinásť rokov. Ona mala stále bližšie k dvadsiatke než k tridsiatke; a on mal zas bližšie k štyridsiatke ako k tridsiatke. Bol to priveľký rozdiel, a predsa jej rozumel oveľa lepšie ako Lucius.

A veľmi dobre vedela, čím to je: on jej totiž chcel rozumieť. On sa o ňu zaujímal. Zato jej manžel... možno by bol najradšej, keby sa mohol oženiť s mlčiacou sochou, ktorá ho bude reprezentovať svojou vznešenosťou a krásou. Nepotreboval a nechcel nič viac. Nič hlbšie, nič bližšie.

„Nie ste tu šťastná. A mňa to trápi. Ani moje kytice vám už zrejme nerobia radosť.“

V to ráno si našla na nočnom stolíku práve asfodely s veľkými bielymi lupeňmi, ktoré na konci prechádzali do sýtej fialovej farby. „Vaše kytice sú to jediné, čo mi prináša na tvár úsmev. Potom si však uvedomím, že pri mne stále leží on,“ priznala.

Charlie mierne zvraštil obočie. „Na začiatku som si chvíľu myslel, že túžite po jeho pozornosti. Rýchlo som však pochopil, že on vás tiež nezaujíma. A teraz by ste zrejme boli najradšej, keby na vašu existenciu úplne zabudol.“

„Ako to, že mi vidíte až do duše?“

Mykol plecami. „Lebo sa vás snažím spoznať.“

„Nie ste ani čistokrvný,“ pokrútila hlavou sama nad sebou.

„Nie, nie som. A prečo by to malo byť dôležité?“

„Ja neviem. Tak ma skrátka vychovali.“

„Viete, tiež som bol v Slizoline. Teda predpokladám, že aj vy. Máte slizolinskú povahu, len trochu umlčanú.“

„Vy ste boli v Slizoline?“ zahľadela sa naňho prižmúrenými očami.

„Vari neveríte? Vstup sa nachádza pod schodišťom v žalároch. V klubovniach to vyzerá veľkolepo, ale chladne – presne ako v malfoyovskom kaštieli.“

Premerala si ho. „Vôbec mi nepasujete do Slizolinu.“

„A prečo nie? V rámci svojich možností som ambiciózny. Stal som sa tým najlepším záhradníkom.“

„Rovnako ste mohli byť v Bifľomore. Aj Bifľomorčania chcú byť vo všetkom najlepší.“

„Triediaci klobúk si skutočne vyberal práve medzi Slizolinom a Bifľomorom,“ priznal. „Viete, prečo to bol napokon Slizolin?“

„Prečo?“

„Vybral som si sám. Povedal som mu, že chcem ukázať všetkým tým povýšeneckým a arogantným čistokrvným hlavám, že naše schopnosti, nadanie, talent, úspechy nezávisia na krvi, ktorá nám koluje žilami. A počas celého štúdia som sa o to snažil.“

„Vy ste si sám vybrali Slizolin? To by hocikto na vašom mieste nespravil.“

„Alebo skôr nik. Vtedy Triediaci klobúk naznačil, že je vo mne možno i čosi chrabromilské, no ja už som sa rozhodol. A myslím si, že v každom z nás sa skrýva dačo, čo prislúcha ku každej fakulte.“

„Vo mne nie. Nepatrím naozaj do žiadnej z fakúlt.“

„Hlúposť. Vynikli by ste v každej. Máte slizolinskú hrdosť a pýchu, dôvtip Bystrohlavu, trpezlivosť Bifľomoru a – aj keď tomu zrejme neuveríte – smelosť Chrabromilu.“

Skutočne mala problém uveriť poslednému, ale voľačo iné ju zaskočilo ešte viac. „Trpezlivosť? Naozaj si nepripadám trpezlivá, Charles.“

„Máte predsa trpezlivosť so mnou a s týmito mojimi rečami,“ prívetivo sa na ňu uškrnul.

Narcisse myklo kútikmi úst. „Prečo ste ku mne milý?“

Pomaly vstal. „Pretože niekto musí byť. Zaslúžite si to.“

Chvíľu na seba mlčky hľadeli a Narcissa sa podvedome obzrela k jeho domčeku. Bola to iba malá chalúpka, žil tam sám, hoci z neznámeho dôvodu si ho zvykla predstavovať s kocúrom na rukách. Pasovalo jej to k nemu: horúci oheň v krbe, spokojné pradenie kocúra a mierny úsmev na Charlieho perách. Čo keby sa tam dnu skutočne pozrela? Snažila sa tam dostať každú noc v snoch, no ani raz sa to nepodarilo.

„Charles...“ otočila sa späť s prosbou na špičke jazyka.

Ibaže záhradník už v altánku nestál.

[ » na začiatok « ]