Kapitola:
Pridaná: 5.2.2018, 22:29:59
Čítaná: 1686×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Originálne postavy
Stručný dej: Súťažiaci mali toto kolo za úlohu napísať sci-fi, v ktorom sa nemohli vyskytovať už známe miesta, veci, ľudia,...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Nešťastný osud Stevena Larxa, alebo Ako sa (ne)ocitnúť ... 2 » Posledný svojho druhu 3 » Ernie Smiles - archytekt 4 » Takmer človek

Údolie pokryté zeleňou sa rozprestieralo pod Ravenovými nohami, ktoré viseli z okraja. Z vrchu sa spúšťal vodopád, ktorý dopadal do veľkého jazera. Pootočil hlavu do strany, aby mohol vidieť kŕdeľ vtákov letiacich dole do korún stromov, kde mali svoje hniezda. Naklonil sa viac dopredu a predstavoval si, že je medzi tými všetkými tvormi, že cíti trávu pod svojimi nohami, že sa môže nadychovať čistého vzduchu bez toho, aby sa bál, že ho zabije.

Usmieval sa, aj keď mu po lícach začali tiecť slzy.

Usmieval sa, aj keď sa tá veľká prázdna diera v jeho hrudi rozrastala.

Usmieval sa, aj keď ho jeho predkovia o všetko pripravili.

Nadvihol si číre okuliare a utrel si mokré líca. Údolie zmizlo a s nimi aj zvieratá, ktoré v jeho prítomnosti už neexistovali. Namiesto nich sa pred ním nachádzal iba vyprahnutý kráter. Kilometre a kilometre sucha, ktoré boli dedičstvom novej generácie.

Okuliare skryl do svojho ruksaku, postavil sa a nasadil si na hlavu prilbu s dostatočným prísunom netoxického kyslíka, keď horúci vzduch okolitého sveta prestal stačiť jeho pľúcam.

Rýchlymi krokmi rozrážal prach na vyschnutej pôde za hranicami preľudneného mesta. Pred ním sa týčili vysoké budovy, ktoré znamenali pre mnohých bezpečie a domov, zatiaľ čo on v nich videl iba väzenie.

Keby na sebe nemal ochranný oblek, slnečné lúče by mu už dávno popálili kožu, no ich intenzívne a nebezpečné teplo cítil aj napriek hrubému materiálu. Slnečné žiarenie sa za tých pár rokov jeho života stalo takmer smrteľným. Keď sa vyparila väčšina vody, príroda začala umierať, zvieratá vyhynuli a všetko, čomu sa ešte podarilo prežiť, zničili jedovaté dažde, ktoré planétu zasiahli ako mor.

A to viedlo k akútnemu nedostatku vzduchu. V mestách, ktoré ľudia vytvorili a chránili, ho mali dosť, ale len pre tých, ktorí to vedeli zaplatiť.

Všetci ostatní žili v kolóniách za hranicami mesta a boli odkázaní na kyslíkové bomby, ktoré im dávala vláda, no ktorých bolo vždy málo. Tí, čo mohli a vedeli ako, ich začali kradnúť, obchodovať s nimi a v uzavretých priestoroch mesta sa vytvorilo napätie, ktorého centrom bola vláda a odboj, čo sa snažil dopriať možnosť žiť všetkým. Doktorka Alexis hovorila, že to bol šľachetný úmysel, ktorý však nebolo možné zrealizovať. Štatistky a čísla boli proti nim.

Ako bežal naspäť do mesta, na jednej strane si všimol pár ľudí postávajúcich pod natiahnutými plachtami, pozorovali ho, či náhodou nesmeruje k nim. Videl ich hrude, ako sa prudko nadychujú teplého vzduchu, ktorého nikdy nebolo pre ich pľúca dosť. Mozgové bunky im postupne odumierali, trhali nervy spojené s telom, oberali ich o schopnosť viesť normálny život, až kým sa z nich nestali prázdne schránky čakajúce na smrť.

Raven chodil ku kráteru raz do týždňa, aj keď to prezident neschvaľoval a doktorka Alexis vždy plná strachu pozorovala všetky monitory, ktoré snímali jeho polohu. Bol totižto jedným z najcennejších majetkov výskumného centra, prototyp, prvý a posledný svojho druhu.

Pred dvomi rokmi ho po nehode, pri ktorej ochrnul od krku dole, priniesli do laboratória otca doktorky Alexis. Pracoval na tajnom armádnom projekte a využil ho na svoje prvé testovanie na ľuďoch. Do tela mu voperoval prístroj, ktorý natiahol od zátylku cez celú chrbticu až do miechy. Kovové výrastky stroja sa napojili na jeho potrhané nervy a začali vysielať malé výboje, ktoré ho znova postavili na nohy a vrátili mu cit do všetkých končatín.

Uzdravil ho, aby ho mohla vláda použiť na svoj armádny projekt. Samozrejme, že nemal byť jediný, malo ich byť niekoľko, ale pár dní po vedcovom veľkom objave ho niekto zabil v jeho dome, zničil všetky súbory, ktoré obsahovali aspoň zmienku o tajnom projekte a doktorka Alexis prevzala otcove miesto a musela začať od základov.

Raven sa stal pre ľudí hrdina, ochranca, spasiteľ a mnoho ďalších absurdných pomenovaní, pretože to tak prezident chcel. Potrebovali si k sebe ľudí viac pripútať a odboj zastrašiť.

A tak Ravenovi vrátili zdravie, aby mu mohli vziať život.

-

Ak Raven niečo naozaj a skutočne od srdca nenávidel, bolo to toto. Bez slova sledoval, ako ho asistentka doktorky Alexis pripevňuje k bielemu a nepohodlnému lôžku a sivými očami zaškúlil na jej dlaň, keď mu zatlačila do čela a donútila ho držať hlavu v jednej polohe. Chladný kov sa oprel o jeho pokožku a spôsobil mu zimomriavky.

„Subjekt 112 je pripravený.“

To hovorili o tom mužovi v miestnosti vedľa oddelenej sklenenou stenou.

„Subjekt 1 je pripravený.“

To hovorili o ňom. Zahryzol si do jazyka, aby im zas a znova nepripomenul, že má aj meno. Doktorkina asistentka odstúpila, keď sa okolo neho začal zatvárať poklop na tube, do ktorej ho vložili. Mal o mnoho radšej, keď to robila Alexis, pretože sa s ním zvyčajne rozprávala a potláčala úsmevy, keď sa ju snažil rozosmiať. S ňou sa aspoň na chvíľu necítil ako Subjekt 1. Bol jednoducho len Raven.

Nepanikáril, keď sa v tube rozkrútil a celý zvyšný priestor sa na sekundu zmenil na sterilnú šmuhu. Prístroj v jeho zátylku mu nepríjemne zaťahal za kožu a zosilnil svoje pískanie v ušiach do takej miery, že nepočul ani vlastné nádychy a tlkot srdca. Šmuhy získali ihneď zreteľné tvary, jeho sústredenie sa znásobilo a rovnováha sa mu zachovala, aj keď silou otáčok bol pritisnutý na chladný povrch lôžka.

Náhle zastavenie ním trhlo do strany a pevné okovy pre jeho bezpečnosť zmizli, keď sa tuba otvorila a vypustila ho do bielej miestnosti. Identický scenár sa dial v izbe vedľa. Nikdy nevedel, odkiaľ príde prvý útok, no keď zo zeme vystrelil krátky kovový šíp, okamžite sa mu vyhol.

Jeho reflexy sa síce znásobili, no v niektorých momentoch absolútne stratil kontrolu nad svojím telom. Ako napríklad teraz. V zátylku mu začala pulzovať bolesť, ktorá sa každým ďalším pohybom menila na migrénu. Vyhýbal sa šípom, ktoré na neho mierili v snahe pripraviť ho o život, aj keď to bol iba test.

Test, ktorý absolvoval každý jeden týždeň počas celých dvoch rokov.

Test, pri ktorom videl zlyhať niekoľko subjektov.

Test, ktorý dokázal zatiaľ zvládnuť iba on.

A nie, nebolo to preto, že by bol lepší ako oni. Bol iba viac zničený, takže jeho slabé telo opravu privítalo ako vykúpenie. Stroj v ňom na túto chvíľu prevzal absolútnu kontrolu nad jeho motorikou. Znásobené sústredenie ho nútilo vnímať veci, na ktoré obyčajné ľudské zmysly nestačili.

Nenávidel, keď veci videl tak, ako ich videl. Nenávidel, keď veci cítil tak, ako ich cítil. Žilami sa mu rozlievala panika, pretože nevedel, ktorým smerom sa posunie v najbližšej sekunde. Z druhej miestnosti začul mužský výkrik plný bolesti a v šoku prudko otočil hlavu a spravil pohyb smerom bližšie ku sklenenej stene. Posledný kovový šíp minul jeho tvár iba o milimeter, keď ho stroj donútil zastaviť a nedovolil mu spraviť ďalší krok.

„Subjekt 112 zlyhal.“ Cez reproduktory k nim doľahol bezvýrazný hlas doktorky Alexis.

Hľadel na muža zvíjajúceho sa na zemi, držal sa za ľavú nohu, v ktorej mal zapichnuté tri šípy. Ak by prístroj v mužovom tele pracoval správne, toto by sa nikdy nestalo.

Keď muža zdvihli a niesli ho preč, ich oči sa na sekundu stretli a Raven v nich videl jasnú otázku „čím si lepší?“, na ktorú mal veľmi jednoduchú odpoveď.

Ničím.

-

Obloha plná hviezd otvárala svoju náruč, v ktorej by sa každý bez zaváhania aspoň na moment stratil. Nekonečno sa rozprestieralo okolo Ravena, keď lietadlom stúpal vyššie a vyššie ku okraju atmosféry. Nikdy neprešiel cez hranice. Pískanie v ušiach na chvíľu patrilo niekomu inému.

Odtiahol ruku od farebného panelu, ktorým pilotoval, a natiahol ju hore ku sklu. Mesiac mal takmer na dosah. Odrážal sa v jeho očiach a svojím svitom prežiaril každý temný kúsok jeho vnútra. Zasvietil priamo na všetky jeho strachy, ktorých sa desil. Ukázal mu, že sa viac nemusí báť.

Bruškami prstov sa dotkol studeného skla a predstieral, že ho od hviezd a Mesiaca nedelí niekoľko miliónov svetelných rokov. Že mnohé z nich ešte stále žiaria.

„Raven, potrebujeme ťa dole.“

Doktorkin hlas ho vrátil naspäť na Zem. Mávol rukou a pred tvárou sa mu objavil panel, ktorý mu zastrel výhľad, a ktorý mu ukázal reálne projekcie každého uhlu lietadla, aby vedel o každej strane. Zo začiatku si ťažko zvykal na to, že lietadlo sa pilotuje v ležiacej polohe, no jeho mozog si veľmi rýchlo zvykol.

Aerol bol navrhnutý tak, aby bol neporaziteľný. Bol navrhnutý tak, aby sa s pilotom stal jedno telo, aby zničil všetko, čo sa mu postaví do cesty a svojho pilota ochráni za každú cenu. Aerol vysielal neviditeľné vlny, ktoré siahali do určitej vzdialenosti a spôsobovali nevoľnosť a stratu koncentrácie, takže sa k nemu nemohol hocikto priblížiť. Tieto lietadlá si vyžadovali špeciálnych pilotov, ktorí by boli voči týmto vlnám imúnni. Tajný armádny projekt nemal takmer žiadny háčik. Až na to, že Raven bol zatiaľ jediný, ktorý tieto lietadlá mohol riadiť.

Pristál na vyhradenom mieste a sledoval vrchnú časť hangáru, ako sa nad ním uzatvára. Zo zeme nočná obloha už neexistovala. Svetlá mesta ju úplne vymazali. Vystúpil z lietadla a na okraji hrubého červeného kruhu, ktorý bol od neho vzdialený niekoľko desiatok metrov, stála doktorka Alexis v bielom plášti. Tieto označenia museli dodržiavať, pokiaľ sa nechceli dostať k nebezpečnej blízkosti Aerolu.

„Niečo nové na nočnej oblohe?“ Jej obyčajne pevne zovreté pery sa roztiahli do úsmevu, ktorý sa zväčšoval každým jeho krokom. Tento jeden doktorka Alexis venovala iba jemu. Mal ho zo všetkých najradšej, pretože sa odrážal aj v jej hnedých očiach a vyhladzoval z tváre všetky ustarostené vrásky, takže konečne vyzerala na svoj mladý vek.

„Nočná obloha je už niekoľko miliónov rokov rovnaká. To je na nej to najlepšie.“ Nebola to tak úplne pravda, no odkedy si pamätal, nezmenila sa. Zatiaľ čo svet okolo neho sa menil každú sekundu.

„Prezident zvolal mimoriadnu schôdzku,“ oznámila mu s tichým povzdychom a jej tvár zase získala niekoľko rokov navyše, keď sa úsmev vytratil. Kráčali bok po boku chodbou spájajúcou hangár s hlavným vchodom, z ktorého sa dostali na skryté schodisko vedúce k výťahu smerujúcemu až do prezidentovej prísne stráženej pracovne. Vo výťahu sa doktorka Alexis vyčerpane oprela o kovovú stenu a pozorovala, ako sa digitálne číslice menia stúpajúcimi poschodiami.

„Prezident chce, aby sme testovanie zvýšili na trikrát za týždeň,“ prehovorila doktorka po dlhých sekundách ticha, v ktorých takmer počul, ako bojuje s vlastnými myšlienkami. Ravenove ramená porazene poklesli.

„Dal mi ultimátum dva mesiace na to, aby som vytvorila viac vojakov ako si ty. Potom ma odvoláva z otcovho výskumu a predá ho niekomu schopnému.“ Na doktorkinej tvári sa nepohol takmer ani sval, no pri poslednom slove Raven začul, ako sa z jej hlasu vytratila tá zvyčajná tvrdosť.

„A to... to môže?“ vyletelo z neho skôr, ako sa nad tým stihol zamyslieť a len čo zbadal doktorkin pohľad, okamžite sa v ňom zdvihol vzdor. „Tak teda odídem s vami! Ak vás odvolajú z výskumu, pôjdem tiež preč!“ Prudko sa nadychoval, aby pokračoval vo svojom hneve a nadávkach, ktoré napokon Alexis rozosmiali.

„Kiež by to bolo také jednoduché, Raven,“ povedala iba s jemným záchvevom smútku a natiahla k nemu ruku, aby ho prstami nežne pohladila po líci. Ten dotyk bol letmý, no aj napriek mu na pokožke zanechal príjemné teplo.

V prezidentovej pracovni debatu počúval iba jedným uchom. Spomínali ranný výbuch na námestí, pri ktorom umrelo sedem civilistov. Rozprávali o sklade zbraní, ktorý odboju našli za hranicami mesta. Kritizovali doktorkinu prácu a žiadne výsledky.

Sedel v kresle za stolom, zúrivosť v ňom pomaly vrela a keď sa začali baviť o tom, ako zajtra zaútočia na klub v meste, v ktorom sa odboj stretáva rovno pod ich nosom a on zachytil svoje meno, konečne sa po hodine a pol absolútneho ticha ozval: „Nie.“

Keď sa na neho všetci obrátili, srdce mu začalo biť rýchlejšie a pískanie v ušiach sa zosilnilo, pretože stroj v jeho tele sa snažil okamžite znížiť tlak na prijateľnú hodnotu.

„Povedal som nie!“ zopakoval znova, skôr sám pre seba, a prudko sa postavil, aby zdôraznil svoje slová.

„Raven, dovoľ mi pripomenúť ti, že ty tak úplne nerozhoduješ o tom, či-„ začal prezident pokojným hlasom, no on ho bez štipky úcty prerušil.

„Nebudem bojovať vo vašich vojnách! Nechcem byť tvárou vašich klamstiev o tom, ako sú všetci ľudia v bezpečí a ako ich ochránim. Už ma nebaví byť vaším falošným hrdinom, ja som si nič z tohto nezvolil, nik sa ma nepýtal, či chcem takýto život! Jednoducho ste ma využili ako vec, ale už mám toho dosť, chcem robiť vlastné rozhodnutia! Nie som váš majetok!“

Hruď sa mu prudko nadvihovala a už dlho sa necítil tak dobre ako v tejto chvíli. No jeho víťazný pocit mal krátke trvanie, pretože po jeho výbuchu nasledovalo hrobové ticho. Vlievalo do jeho žíl neistotu. Pozrel na doktorku Alexis, chcel v nej nájsť oporu, no oči mala privreté.

„Waters. Rukavice.“ Prezidentov hlas preťal napätú atmosféru ako ostrý nôž. Generál Waters sa zdvihol zo svojho miesta a podišiel priamo k prezidentovi, ktorému podal malý čierny kufrík.

„Čo to robíte?“ spýtal sa Raven zmätene a sledoval prezidenta, ako z kufríka vyťahuje prístroj tvarovaný do podoby rúk vytvorený z káblov.

„Pane,“ ozvala sa doktorka Alexis prekvapeným hlasom, no prezident ju ignoroval, vložil si ruky do prístroja a ten sa okamžite rozsvietil modrou farbou. Raven zrazu pocítil v krížoch nepríjemný tlak. Prezidentov tvrdý pohľad sa obrátil k nemu.

„Si môj majetok, Raven, či sa ti to páči alebo nie. Vrazil som do teba obrovskú čiastku peňazí, takže prakticky vlastním tvoj mizerný život!“ Prezident zdvihol ruky a Ravenove urobili to isté.

„Čo-“ začal Raven, no jeho slová sa mu zasekli v hrdle v momente, ako prezidentove prsty objali priestor pred sebou a tie Ravenove sa pevne obmotali okolo jeho vlastného krku. Prezident zatlačil a Raven sa začal dusiť. Lapal po dychu pred zrakmi všetkých a ani jeden z nich sa nezdvihol zo svojho miesta.

„Dobre si zapamätaj, že patríš mne, takže urobíš presne to, čo ti rozkážem a na čo si bol vytvorený!“ Ravenove ústa sa pohybovali slovami, na ktoré však nemal dosť kyslíka. Snažil sa svoje ruky prinútiť povoliť stisk, ale jeho obyčajná ľudská vôľa nestačila. Až keď svet okolo neho začínala pohlcovať tma, prezident uvoľnil ruky a Raven sa rýchlo zachytil o stôl, keď sa mu podlomili kolená. Kašľal a lapal po dychu, svaly sa mu triasli šokom a zdesením. Prístroj v jeho zátylku mu zaťahal za kožu a on si ho v tejto chvíli uvedomoval viac ako kedykoľvek predtým.

-

Nachádzal sa niekde medzi bdením a snívaním, ako sa ho podané sedatíva snažili uspať a prístroj im nedovoľoval zbaviť ho sústredenia. Po incidente s prezidentom sa pár ihiel zapichnutých v jeho zátylku uvoľnilo a on na pár hodín stratil cit v troch prstoch na pravej ruke. Doktorka Alexis ho okamžite stiahla na operačný stôl a naprávala celý výtvor z chirurgickej ocele, ktorý sa mu tiahol cez chrbticu. Splýval s jeho kožou, stal sa jeho súčasťou a telo ho okamžite prijalo. Za viečkami sa mu odohrávalo tých pár hrozných spomienok na nehodu, ktorá mu zmenila celý život vo viacerých smeroch, ako si mohol kedy myslieť. Opäť prežíval bolesť, keď sa mu črepiny zarezávali do kože. Otvoril oči a videl jasné svetlo operačnej sály. Zatvoril oči a na moment sa nachádzal v absolútnom tichu a prázdnote, v ktorej nič necítil. Na pár sekúnd prestal existovať. Na pár sekúnd sa stal bezvýznamný. Keď oči otvoril znova, niečie teplé dlane ho držali za líca a až po chvíli rozoznal rozochvený hlas, ktorého slová boli cez slzy takmer nezrozumiteľné.

„Je mi to tak veľmi ľúto...“ Zbadal čierne kučeravé vlasy a do nosa sa mu dostala dôverne známa vôňa doktorky Alexis. „Tak ma to mrzí... Raven, tak veľmi...“

Zase zavrel oči a rozhodol sa, že šlo iba o sen.

Sedel vzpriamene, zatiaľ čo ho doktorka prezerala a skúšala mu cit v rukách a reflexy v nohách. Možno si to neuvedomovala, no spokojne hmkala zakaždým, keď bol výsledok taký, aký si predstavovala. Pozoroval zblízka jej tvár a nenašiel na lícach ani stopu po slzách. No nechcel veriť, že to boli iba výplody jeho polobdelej mysle.

„Počul som vás... Keď som bol pod sedatívami,“ zašepkal do ticha ordinácie a prižmúrenými očami sledoval jej reakciu. Nepozrela na neho previnilými očami. Jej dýchanie bolo pravidelné, pery sa jej ani nepohli. Doktorkina dokonalá maska mala však jednu chybu – bola až príliš dokonalá. Zdvihol ruku a keď mu prstami prešla po vnútornej strane bicepsu, zamierila až na podpazušie, pošteklila ho a on sa neudržal, prudko sa odtiahol a vyprskol do smiechu.

Prevliekol si cez hlavu tričko a pozoroval ju dlhé minúty, ako do panelu zapisuje výsledky vyšetrenia. Videl, ako maže napísané pomenovanie ‚subjekt 1‘ a nahrádza ho jeho menom.

„Čo vás mrzí, Alexis?“

Nechcel to nechať len tak. Nie teraz, keď sa všetko v jeho vnútri začalo rúcať.

„Mrzí ma, čo som ti spôsobila,“ odpovedala mu doktorka Alexis a zavrela panel doktorskej správy. Otočila sa čelom k nemu. Jej maska zmizla a nahradil ju výraz, ktorý mu svojou ľudskosťou takmer vyrazil dych. Bola na chvíľu ako všetci ostatní, bola na moment rovnaká ako on.

„Je mi ľúto, že kvôli mne... si si musel týmto všetkým prejsť... keby som vedela, na čom môj otec pracuje, nikdy by som mu nedoplnila návrhy, nikdy by som im nedala do rúk takúto zbraň. Myslela som si... do pekla, vážne som si myslela, že robí dobrú vec. Že ti chce pomôcť, zachrániť ti život a potom...“ Prudko pokrútila hlavou, keď jej slová prerušil tlmený vzlyk, ktorý sa predral z jej hrude. Raven sedel bez pohybu na ležadle a šokom rozšírenými očami ju sledoval. Nikdy by mu ani len nenapadlo, že-

„Keby som to len vedela... ale on mi nič nepovedal a potom k nám prišla armáda s prezidentom a gratulovali mu, a teba si odviedli preč, ani sa ťa nespýtali, či chceš ísť s nimi. Veď si mal iba šestnásť...“ Spravila pár krokov smerom k nemu a neskrývala svoj plač, ktorý ovládal zrozumiteľnosť väčšiny jej slov.

„Zničili by celý svet... vzali by nám aj tie posledné roky, ktoré nám tu zostávajú. Musela som ich zastaviť. Musela som zastaviť svojho otca...“

Ani sa nepohol, keď znova zacítil jej teplé dlane na svojich lícach.

„Musela som ťa ochrániť, Raven. Dlžala som ti to za to, čo som ti spôsobila... je mi to tak veľmi ľúto...“

Hľadel jej do hnedých očí topiacich sa v slzách a snažil sa upokojiť vír vo svojej hlave. Pískanie v ušiach mu v tom veľmi nepomáhalo.

„Takže vy ste-“

„Sabotovala som celý výskum, aby na svete už nik ako ty nebol.“

„A čo všetci tí ostatní-“

Jej výraz bezhraničného zúfalstva a viny ho úplne umlčal. Horúcimi rukami ho stále držala za tvár, chvela sa, plakala a on predtým skutočne neveril, že by bola doktorka Alexis schopná toľkých emócií. Stála pred ním nová osoba, ktorá však nebola cudzia ako niekedy jeho vlastný odraz v zrkadle. Chápal jej smútok, pretože ho zažíval tiež. Chápal jej zúfalstvo, pretože mnohé dni zdieľal rovnaké. Chápal jej strach, keďže sa obaja báli, že po všetkom zostanú úplne sami.

„Nehnevám sa,“ zašepkal a nechal sa zatiahnuť do pevného objatia. Priložil si ucho na jej hruď, počúval silné údery srdca a zasekávajúci sa vzduch v jej pľúcach, keď sa jej pomedzi pery predrali ďalšie vzlyky. „Naozaj sa nehnevám... mysleli ste, že robíte dobrú vec...“

Objatie jej opätoval a vo vlasoch zacítil čosi mokré.

„Posledné dva roky si bol v mojom živote jediným, pre čo sa ešte oplatilo veriť a bojovať,“ zašepkala mu do pokožky na hlave, o ktorú sa opierala perami.

Sekundu po jej slovách sa zem pod ich nohami zatriasla.

-

Nikdy predtým nevidela niečo tak krásne ako to, čo vytvárali výbuchy a oheň nad mestom. Budovy žiarili oranžovou farbou skoro ako pri západe slnka, mraky dymu pohlcovali spodné časti mrakodrapov, takže mala na chvíľu pocit, ako keby sa všetky vznášali vo vzduchu.

Odboj sa rozhodol nečakať do zajtrajšieho dňa. Predbehli prezidenta a s jeho zvrhnutím začali už dnes večer. Mali v boji výhodu prekvapenia, takže sa im podarilo preniknúť do budovy.

Pre niektorých to bol koniec, no pre Ravena to bola šanca, ktorej sa okamžite chytil a nepustil sa jej, ani keď sa ho doktorka Alexis minimálne trikrát spýtala, či si je istý. Previezla Ravena naspäť do operačnej sály a uzamkla dvere, aby zdržala kohokoľvek, kto by ich tu hľadal.

Počkala si až na Ravenov zdvihnutý palec a ponorila skalpel do jeho kože.

„Musíš sa so mnou rozprávať, aby som vedela, že si v poriadku,“ pripomenula mu, keď vytiahla prvé kábliky z jeho kože.

„Dobre, jasné, fajn... jeden z mojich najlepších dní bol ten, keď ste mi na obed priniesli pizzu. Ozajstnú, nefalšovanú, skutočnú pizzu.“

Na perách sa jej objavil úsmev, keď si na ten deň spomenula a opatrne pokračovala v odstraňovaní prístroja z Ravenovho tela.

„Síce mi bolo trochu ľúto, že ste kvôli tomu minuli takmer polovicu svojho mesačného platu, ale tie syrové okraje... a feferónky... a šunka...“

Najprv bola Ravenovým plánom vydesená. Nesúhlasila, pretože mala o neho strach.

„Do tej chvíle som nemal skutočné jedlo...“

Mykla sebou, keď za dverami začula streľbu a výkriky, no spevnila svoj stisk a definitívne zbavila Ravenove telo prístroja.

A tak vzala Ravenovi zdravie, aby mu mohla vrátiť život.

Hodnotenie poroty

cuca

Ťažko sa mi do tejto poviedky začítavalo, to musím priznať. Kým som sa preniesla cez ten úvod, tak to trvalo hodnú chvíľku. Taká melodráma, zbytočné opisovanie po-apokalyptického sveta, ktorý nie je ničím nový. To ma naozaj veľmi nebavilo. Ó áno, napísal si to krásne, to bez debaty. Tebe písanie, skladba viet jednoducho ide. Ale vôbec ma to nevtiahlo. Prišlo mi to zbytočne také strašne opustené. Snažil si sa v čitateľovi vyvolať nejaké tie smutné emócie, ale to sa pri takomto popisovaní nehodí. Buď bolo potrebné vynechať tie popisy a nechať na čitateľovi, aby si o tom svete vytvoril vlastný obraz, alebo ich podať len vecne, bez tej všetkej smutnej vaty. No potom sa to, našťastie, trochu zlomilo. Vlastne odkedy sa bavili o tom odboji, odkedy ho ten prezident či čo to začal škrtiť a tak, tak to bolo už dobré. To som dala na jeden nádych. To, že ho vedel ovládať bolo fajn, ale musím povedať, že až priveľmi predvídateľné. Čo ma prekvapilo, že to doktorka si zabila tatka. To som nečakala. Veľmi sa mi páčil vzťah medzi hlavnými hrdinami a páčilo sa mi aj to, že ho ona napokon zbavila zdravia, aby mu dala život. Aj keď aj to som čakala. Neviem, čo sa s tebou stalo. Podľa mňa ti nesadla téma. Pri tebe som zvyknutá na zvraty, na to, že začnem čítať poviedku a vtiahne ma okamžite do seba, ale toto bolo skôr nútenie sa do čítania, ako ozajstná radosť. Opäť len pripomínam – napísané to bolo skvelo. Aj tá myšlienka s tým životom/zdravím sa mi páčila, ale... neviem. Nepriniesol si nič nové, aspoň pre mňa. Asi najslabšia vec, ktorú som od teba čítala. Veľmi dúfam, že nabudúce to bude lepšie.

Marrko Riccoli

Téma – 8

Zadanie – 10

Jazyk – 8

Celkový dojem – 8

SPOLU: 34

Komplexný príbeh, dokonca aj s pomerne nečakaným zvratom na konci. Ravena si nám vykreslil ako unaveného hrdinu, skúšaného životom v postapokalyptickom svete. Nápad zaujímavý. A v kombinácii s tvojou schopnosťou dostať čitateľa do detailného náhľadu vnútra a myšlienkových pochodov hlavného hrdinu sa ti podaril vážne pekný počin.

Vo väčšine prípadov súhlasím s tvrdením, že pre dobrý príbeh je najdôležitejší kvalitný a silný dialóg medzi postavami, celkovo chémia medzi nimi. Tvoja poviedka je v tomto prípade výnimkou. Škoda, že si sa nerozhodol trochu viac sa pohrať s opisom tvojho sveta a okolo toho rozvinúť svoj príbeh. Pretože si začal vážne dobre. Skutočne som bol zvedavý. Prečítať si o živote v časoch akútneho nedostatku kyslíka... načrtol si to skvelo. Potom si však obrátil našu pozornosť od pomaly nastupujúcej prehry ľudstva s prírodou, a upriamil ju na Ravena a prostredníctvom neho aj na ľudské žabomyšie vojny, odohrávajúce sa dokonca aj v časoch, kedy už nie je až tak veľmi o čo bojovať. Príbeh to bol síce silný, ale po takom raketovom začiatku som očakával niečo iné a väčšie, takže moje sklamanie bolo veľké.

Páči sa mi, ako sa hráš s emóciami, ako nám ich postupne dávkuješ. Hladko prechádzaš z jednej scény do ďalšej. Táto poviedka mala ohromný potenciál, ktorý však ostal nevyužitý. Veľká škoda. Stále sa však jednalo o výnimočný počin a pre mňa si v tomto kole jednotka. Čo sa príbehu týka.

R.i.x

Téma – 10

Zadanie – 8

Jazyk – 10

Celkový dojem – 9

Mentor – 9

SPOLU: 46

Je pravda, že sa v poviedke stretávame s mixom iných sci-fi námetov ako Hunger Games, X-men alebo Deadpool, ale vyspelosťou prejavu a prácou s emóciami prekonáva táto poviedka všetky ostatné v tomto kole. Autorka stavila na kartu, podľa ktorej hodnoty ako priateľstvo a láska nachádzajú priestor v akomkoľvek politickom režime a to, že hlavní hrdinovia nestratili svoju ľudskú tvár ani na konci príbehu, je toho dôkazom. Po vydarenom a šokujúcom úvode sa dej pomaly rozvetvuje, no autorka sa stále sústredí na postavu hlavného hrdinu a schválne sa nepúšťa do analýzy riešenia problémov okolitej spoločnosti - a ani rozsah poviedky to nedovoľuje. V istom bode síce nastane akýsi zlom v prístupe k poviedky a v sci-fi poviedke sa dostáva do popredia romantická zápletka a jej vyvrcholenie. Dá sa však takto rozsiahly spoločenský problém ukončiť inak? Pochybujem. Ak by autorka ukončila poviedku nejak tuctovo, napríklad výhrou odboja, smrťou prezidenta alebo smrťou hlavných hrdinov, úplne by si tým zhodila silu dialógov a chémie, na ktorú sa celý čas sústredila. Na druhej strane je pravda, že niektoré scény mohli byť rozpísané trochu viac, autorka mala ešte v počte znakov poriadnu rezervu. V každom prípade ide podľa mňa o veľmi kvalitné a vyspelé dielo, ktoré má potenciál byť rozvinuté do ďalších kapitol :)

[ » na začiatok « ]