Kapitola:
Pridaná: 5.2.2018, 22:26:57
Čítaná: 897×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Originálne postavy
Stručný dej: Súťažiaci mali toto kolo za úlohu napísať sci-fi, v ktorom sa nemohli vyskytovať už známe miesta, veci, ľudia,...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Nešťastný osud Stevena Larxa, alebo Ako sa (ne)ocitnúť ... 2 » Posledný svojho druhu 3 » Ernie Smiles - archytekt 4 » Takmer človek

Nešťastný osud Stevena Larxa, alebo Ako sa (ne)ocitnúť v hmotnej núdzi

Ružový, alebo tmavo-ružový? Čo za hlúpu kombináciu farieb to vlastne je? Modrá a červená by bola úplne v pohode, ale nie! Oni musia byť extra... V hlave sa mi hmýrili myšlienky, ale ja som už nevládal viac premýšľať. Počítadlo na malinkom displeji ukazovalo dvojku a dve nuly – takže mali ešte dve hodiny. Nie že by to situácií nejako pomohlo, práve naopak, čím bude počítadlo nižšie, tým budem nervóznejší a nervóznejší. Spoza mňa sa ozval pofidérny zvuk.

„To nemyslíš vážne!“ dostal som zo seba neveriacky, keď som sa otočil. „Ja tu riešim otázku života a smrti a ty si ohrievaš párky? Omega-42, ty si riadny idiot!“

„A čo,“ ohradil sa a ďalej sledoval, ako sa jeho olovrant otáča na sklenej platni. „Nemali tú vec nechať v kuchyni.“

„A keby ju nechali v nočnom klube, tak si zaplatíš tanec na kolenách?“

„To by záviselo od planéty,“ odvetil. Ten chlapec seriózne vyzerá, že nad tým premýšľa. „Keby to bol Mars, tak nie, ďakujem. Stačilo raz. Ale taký Bacchus... Kámo, to chceš! Inak, to mi pripomína, raz na 325/62-Y, vieš, ten mesiac Selény? Počúvaj, tam ťa musím zobrať! Tam tečie chlast z kohútika, polia mlhovníka za každým mestom... A Selénčanky, človeče...“

„Ty naozaj vôbec nerozumieš, o čo tu ide?!“ vykríkol som, na čo Omega-42 takmer pustil tanier s párkami z ruky. „Ak sa rozhodnem nesprávne, tak ma vezmeš akurát tak do pekla!“ pokračoval som v ziapaní.

„Do toho klubu na mesiaci Pluta?“

„Žiadny klub, ty poleno! Nič! Koniec! Finito! A nie len pre mňa a pre teba, pre všetkých! Celý svet sa môže akurát tak...“ Chlapec s fialovými vlasmi na mňa len tupo hľadel.

„Takže nejdeme do Pekla?“ Chvíľu som myslel, že vybuchnem. Nádych. Výdych. On za to nemôže, opakoval som si. To je výrobná chyba, on za to nemôže. Vydal som zo seba hlboký povzdych a otočil som sa späť ku svojmu problému. Ako som sa vlastne dostal k tomu, že na mne stojí záchrana celej existencie? Pokiaľ máte chuť vypočuť si napínavý príbeh plný akcie a neočakávaných zvratov, príbeh lásky a zrady, zajatých princov a hrôzostrašných monštier, dovoľte mi vyrozprávať vám ten svoj. Všetko sa to začalo včera...

„Steve? Steven Larx!“

„Čo je zas?!“ zakričal som späť.

„O chvíľu odchádzame! Aj ostatní z nás by sa chceli osprchovať!“

„Hneď!“ Ozvalo sa nahnevané búchanie na dvere.

„O hodinu nám odchádza odvoz! Vieš, že ďalší transfer ide až zajtra ráno! A ja sa nemôžem na takejto akcií ukázať... Takto!“ Pozrel som sa na svoj odraz v zrkadle a povzdychol si. Stále som nedokázal uveriť, že tam naozaj ideme – na jednu z najväčších akcií celého vesmíru. Keď Spoločenstvo Následníkov ohlásilo, že posledná z Osláv sa bude konať na Merille, takmer som sa zbláznil od šťastia. Aby ste tomu rozumeli, Spoločenstvo Následníkov je skupina ôsmich najbohatších tvorov z celého vesmíru. Od jeho vzniku sa každý rok koná Oslava Založenia a dnes sa slávi presne deväťsté výročie. Týždeň pred každou Oslavou sa oznámi, na ktorej planéte sa bude konať a následne sa vylosuje presne tridsaťdva obyvateľov galaxie, v ktorej sa táto planéta nachádza – týchto pár šťastlivcov čaká večer, na ktorý nikdy nezabudnú. Keď sme včera s Tarou sledovali výber a na veľkej obrazovke komunitného centra zažiarili naše mená, celý svet sa nám obrátil naruby. Už vtedy som si mohol uvedomiť, že také šťastie predsa ja mať nemôžem...

Natiahol som si biele tričko a cez plece prehodil svetlo modrú košeľu, ktorú som si vždy nechával na špeciálne príležitosti. Vlastne, bola to moja jediná košeľa. Búchanie na dvere sa ozvalo znovu, no tento raz neprestávalo.

„Veď idem!“ skríkol som, chytil som kľučku a potiahol tak silno, že vrchný pánt dverí sa ulomil. Vo dverách stála Tara s otvorenými ústami a pobaveným výrazom na tvári.

„Upokoj sa, Superman,“ povedala, chytila ma za tričko a doslova ma vytiahla z kúpeľne. „Vravela som ti, že ten pánt treba opraviť,“ pripomenula mi.

„Superman?“ spýtal som sa.

„Veď vieš... Jeden z najvyšších bohov Zeme dvadsiateho prvého storočia. Teda, aspoň podľa papierových prameňov, ktoré sa zachovali.“

„Zem? To je v sústave Slnka, nie? „Hneď za Marsom?“

„Jop! Planéta druhej triedy.“

„K histórií planét druhej triedy som sa nikdy nedostal... Bol som rád, že naši zohnali dostatok bajtov na základy. Dobre vieš, že čipy sú drahé.“ Poškrabal som si jazvu na pravej strane krku, kam mi pred desiatimi rokmi vložili informačný čip. Tara mala také jazvy štyri, čo bolo stále celkom málo v porovnaní s bežným štandardom, ktorý prevládal na Merille.

„Viem... Možno, keby si menej utrácal, povedzme, na mlhovníku, poprípade trajanskom delíriu, možno by si konečne našetril na ďalší čip. Nikdy nie je neskoro kúpiť si vzdelanie,“ uškrnula sa. „Mimochodom, keď sme pri poplatkoch, je ti jasné, že Dan bude zúriť, však? Vieš, ako neznáša keď musíme míňať bajty navyše.“

„Viem,“ zamračil som sa. Dan bol náš domáci, ktorý len čakal na vhodnú príležitosť, aby nás mohol vysťahovať „Keby nebol tak lenivý, mohli sme si dávno zaobstarať nové!“

„To je jedno. Skúsime to nejak zakamuflovať a necháme ich vytrhnúť jemu pri najbližšej obhliadke. Nezabudni si nacvičiť prekvapený výraz,“ žmurkla na mňa a opatrne ich za sebou zavrela. Nemohol som sa ubrániť úsmevu. S Tarou sme sa spoznali len pred pár mesiacmi, no aj tak mám pocit, akoby sme sa poznali už večnosť. Tiež som nerozumel, prečo si vlastne za spolubývajúceho vybrala mňa – určite mala na výber z lepších možností, ako napríklad ten namakaný týpco s modrými očami z prednej strany a zelenými zo zadnej, ktorý bol so mnou na obhliadke bunky. Ale ona si z nejakého dôvodu vybrala mňa, vychudnutého chalana bez rodiny, ktorý do spoločnej domácnosti priviedol akurát tak dlhy a nesprávnu spoločnosť. Tara sa ale nikdy nesťažovala.

Udrel som dlaňou po hodinkách na ľavej ruke a predo mnou zamihala holografická obrazovka. Obraz bol mierne zvlnený, predsa len, mali už niekoľko storočí a ja som si nemohol dovoliť nechať si do nich zabudovať nový informátor. Klikol som na políčko s motívom obálky – áno, tento informátor bol ešte z čias papierovej pošty – a následne zvolil prvý riadok, kde som mal uložené pokyny ku transferu na Merillu, nakoľko sme neboli domáci.

„Prečítaj mi to ešte raz, čo máme robiť?“ ozval sa Tarin tlmený hlas spoza dverí.

„Nechce sa mi to opakovať, čítali sme to už dvestokrát!“ zakričal som späť.

„Veď dobre, ja si chcem len byť istá!“

„Všetko je v poriadku, ešte máme čas! Náš spoločník tu nebude skôr, ako o pätnásť minút.“

Náš spoločník neprišiel. S obavami sme stáli pred vchodom do komunitného centra, kde sme sa s ním mali stretnúť, no nikto sa neukazoval.

„Možno... Možno sa pomýlili. Možno sa s ním máme stretnúť až v dokoch.“

„Ja ti neviem, Steven... Čo keď tam nebude? Má naše priepustky, vieš že bez nich nemôžeme nikam ísť.“

„Áno, Tara, ďakujem, že si mi znova raz pripomenula, k akej nízkej kaste patríme. Pokiaľ chceš čakať tu, čakaj. Ja to idem skúsiť tam,“ povedal som rázne a otočil som sa jej chrbtom. Nekráčal som ani minútu, keď ma dobehla.

Bývať na okraji mesta malo asi len jednu výhodu – neboli sme ďaleko od dokov. Samozrejme, budiť sa každé ráno na to, že s odlietajúcim transferom nám možno odletí aj celá budova nie je veľmi príjemné, ale zvykli by ste si. Kráčali sme asi desať minút, keď sa pred nami vynorilo obrovské monštrum z kovu. Vydali sme sa smerom k nástupnej rampe a keď som spravil prvý krok na kovovej ploche, vzduch predo mnou sa roztrhol na polovicu. Z úzkej štrbiny sa predrala najskôr jedna noha, potom druhá a tú nasledovali ruky a zvyšok tela.

„Neautorizovaný prístup,“ povedal muž v čiernych nohaviciach, koženej bunde a s prilbou na hlave trhaným hlasom. „Na transport mimo planéty je potrebná trieda štyri a vyššie,“ pokračoval rovnakým tónom.

„Vravela som ti to, Steven!“ zasyčala Tara a šťuchla ma do rebier. „O chvíľu po nás prídu kontrolóri a na Merillu sa môžeme vykašľať!“

„Stojte na mieste,“ ozval sa znova droid. „Vaša smrť bude rýchla a bezbolestná.“

„S... Smrť?“ zalapal som po dychu. Vedel som, že pokus o cestu bez dostatočne vysokého umiestnenia v spoločnosti sa trestá, ale odkedy sa trestá smrťou?

„Stojte na mieste, vaša smrť bude rýchla a bezbolestná,“ opakoval ďalej droid a okolo nás sa začali cez štrbiny predierať ďalšie postavy v motorkárskom oblečení. „Stojte na...“

„Počkať! Majú povolenie!“ ozval sa zadýchaný hlas spoza nás a mne sa od úľavy takmer zastavilo srdce. Pomedzi mňa a Taru sa predrala maličká postava v modrom plášti. Droid, ktorý nás zadržal ako prvý sklonil hlavu a nastavil pred seba ruku v rukavici. Náš spoločník mu do nej vložil drobný čierny predmet a takmer okamžite všetky postavy okolo nás zmizli.

„Smrť?“ dostala zo seba Tara šeptom, stále otrasená.

„To bolo tesné, nie? Z bezpečnostných dôvodoch sa menili ochranné protokoly. Na Oslave predsa nechceme nikoho, kto tam nepatrí, no nie?“ prehovoril náš spoločník veselo a otočil sa ku nám. „Trevor McFae,“ predstavil sa a natiahol k nám svoju malú zelenú ruku, ktorou sme obaja potriasli. „Člen elitnej ochranky Následníkov a pre dnešok aj vašim sprievodom!“ oznámil pyšne. S Tarou sme sa na seba pochybovačne pozreli. Čím viac sa nad tým teraz zamýšľam, tým viac mám pocit, že sa nám celý vesmír pokúšal naznačiť, aby sme nikam nešli.

„Vôbec to nie je smiešne,“ mračil som sa, zatiaľ čo sme s Tarou čakali v rade pred vstupom na Oslavu. Dorazili sme ako poslední, takže pred nami stálo ďalších pätnásť dvojíc spolu so svojimi sprievodcami, netrpezlivo čakajúcich na otvorenie brány. „Mohol som pokojne umrieť!“

„Ja... Ja viem,“ dostala cez slzy. Takto nejako to vyzeralo už hodnú chvíľu. Nevedel som, že sa môže niekto tak dlho smiať. „Ako si si mohol... Mohol pomýliť záchod... S únikovou jednotkou?“

„Videla si, aké mali na transfere nanič označenia!“ bránil som sa. Naozaj som sa cítil mierne hlúpo.

„To teda mali,“ dala mi za pravdu a zatvárila sa vážne. Naše pohľady sa stretli a ona znova vybuchla do smiechu.

„No tak! Veď sa to stalo takmer pred hodinou!“

„Ale Steven... Dvakrát?“ smiala sa ďalej. „A ten ešte k tomu tú istú jednotku?“ Snažil som sa pokračovať v tvárení sa nahnevane, ale mykalo mi kútikmi dohora – musel som vyzerať podobne, ako vyzeral člen údržby, ktorý mal znova zastaviť štart malej lode slúžiacej na evakuáciu. Som si istý, že keby ma musel vyslobodzovať aj tretíkrát, pravdepodobne by len zo smiechom sledoval, ako sa loď vzďaľuje od transferu, s mojou vydesenou tvárou v malom okienku na dverách.

Môj myšlienkový pochod prerušilo vzrušené zašumenie davu. Postavil som sa na špičky a zbadal som, ako postava v bielej uniforme zastala z opačnej strany ťažkej medenej brány. Tá sa pred ním doslova poskladala do okrajov vysokého múru, ktorý ju obklopoval. Bez slova sa otočil a odkráčal smerom, z ktorého prišiel. Rad pred nami sa dal do pohybu.

„Je to tu, je to tu!“ šepkala Tara vedľa mňa a v hlase sa jej bolo počuť jasnú nedočkavosť. Kráčali sme spolu s davom po kamennej ceste lemovanej stromami s červeným lístím, o ktorých som v živote nepočul – rástli tak nahusto vedľa seba, že pohyb pomedzi ich robustné kmene bol takmer nemožný.

„Čo sú zač?“ spýtal som sa a rukou som mávol okolo seba.

„Úprimne, netuším, ale ani ma to moc nezaujíma,“ odvetila mi Tara.

„Trevor? Neviete náhodou...“ zarazil som sa. Ani som si nevšimol kedy, no všetci sprievodcovia sa vytratili. Nedivím sa, že som si nevšimol zmiznutie toho nášho, nakoľko sa nevyskytoval v mojom zornom poli, ale nepovšimnuté zmiznutie asi päťmetrového obra, ktorý vyzeral ako hŕba skál naskladaná do tvaru osoby ma naozaj prekvapila.

„To je tawer,“ otočila sa na mňa jedna z troch hláv ženy, ktorá kráčala pred nami. „V skutočnosti to je len jeden strom a to, čo vidíme okolo seba vyrastá všetko z jeho koreňov. Už od nepamäti slúžili tawery na ochranu pred okolím,“ vysvetlila a usmiala sa na mňa.

„Tammy, nepoučuj ho,“ zahriakla ju jej prostredná hlava. „Vždy to robíš.“

„Pýtal sa, tak som mu odpovedala,“ ohradila sa stále s rovnakým úsmevom a zažmurkala na mňa svojimi extrémne dlhými mihalnicami. „Ospravedlň, prosím, moju sestru. Len žiarli, že nemá také vedomosti, ako ja.“ Odhrnula svoje hnedé vlasy a ja som zbadal na jej krku rad jaziev, ktorý mizol pod žltou blúzkou. „Mám ich dvanásť,“ oznámila mi hrdo.

„Tammy, Sara ma pravdu,“ pridala sa do debaty aj tretia sestra, bez toho, aby sa vôbec otočila. „Nikoho to nezaujíma,“ povzdychla si. Tammy prevrátila očami.

„Tak teda vnútri,“ rozlúčila sa, znovu na mňa žmurkla a vrátila sa späť k chôdzi. Pozrel som sa na Taru s výrazom „No verila by si tomu?“. Tara vyzerala pobavene. Chcel som jej niečo povedať, no cesta začala stúpať a s mojou úbohou kondičkou a prefajčenými pľúcami som mal čo robiť, aby som si udržal normálnu frekvenciu dychu. Mojej spolubývajúcej to očividne nerobilo žiaden problém.

Mal som pocit, že kráčame už celú večnosť, keď sa pred nami vynorila obrovská budova z bieleho kameňa, nad ktorou sa týčil obrovský strom – nepochybne pôvodný tawer.

„To nemyslia vážne... Naozaj nemajú čo robiť s bajtami!“ Tara vyzerala mierne dotknuto. Celkom som nechápal, o čo sa jedná. Jasné, sídlo pred nami vyzeralo honosne, no kameň predsa nie je až taký drahý. „To je slonovina!“ vyhlásila a neveriacky sa na mňa pozrela. „Tvor, z ktorého ten materiál pochádza vyhynul pred tisíckami rokov! Ani som nevedela, že ešte existujú nejaké zásoby.“ Rozhodol som sa, že to nebudem komentovať. V prvom rade som netušil, čo to je tá „slonianina“ a v druhom rade som si nebol istý, kedy a z akého dôvodu by si Tara zaobstarala čip obsahujúci informácie o stavebných materiáloch. Potriasol som hlavou a rozhodol som sa venovať svojmu vlastnému úžasu.

Dav zrazu zastavil a keby ma Tara nechytila za golier košele, narazil by som do dvojice, teda, štvorice, ktorá kráčala pred nami.

„Vďaka,“ zamrmlal som. Zdvihol som hlavu a natiahol som sa znova na špičky, aby som videl, čo sa deje. Na schodoch pred vstupom do budovy stálo osem postáv v sýtočervených rúchach so zlatým lemovaním. Akoby to mali nacvičené, všetci naraz zdvihli ruky do výšky pliec, s tvárami stále ukrytými pod ťažkými kapucňami.

„Vitajte!“ prehovorilo osem hlasov naraz.

„Trochu teatrálne, nie?“ zašomrala Tara vedľa mňa, no tiež stála na špičkách.

„O malú chvíľu sa začne noc, o akej sa vám nikdy nesnívalo!“ pokračovali zborovo Následníci. „Jedlo, pitie, hudba, umenie, zábava... Okúsite veci, ktoré už nikdy znova nezažijete! Na oplátku od vás chceme len jednu vec!“

„Vedel som, že v tom bude nejaký háčik! Vstupné, alebo tak nejak!“ vyhlásil muž, ktorý tvoril pár s Tammy, Sarou a treťou sestrou, ktorá sa nepredstavila.

„Nebojte sa, nechceme vaše bajty!“ Vydýchol som si – žiadne som totižto pri sebe nemal (ako vždy). „Jediné, čo od vás žiadame, je spomienka!“ Spomienka? „Ale nie hoc aká – musí byť vaša najdôležitejšia. Viete to pre nás urobiť? Viete to urobiť pre Spoločenstvo?“

„Áno!“ ozvalo sa spredu.

„Samozrejme!“

„Čokoľvek!“ pokračovali výkriky. Vzrušenie davu sa stupňovalo a atmosféra pohltila. O niekoľko sekúnd sme sa všetci prekrikovali s prejavmi súhlasu.

„Neviete si predstaviť, čo to pre nás znamená...“ utíšili nás postavy v plášťoch a odstúpili na okraj schodiska, čím vytvorili koridor. „Len smelo postupujte ďalej.“

Stratil som pojem o tom, ako dlho sme stáli v rade na extrakciu spomienky. Keď po schodoch vystúpila aj Tara, ostal som úplne sám. Teda, až na osem Následníkov, ktorí stále bez pohnutia stáli na mieste. Trošku ma to znervózňovalo, ale rozhodol som sa nevšímať si ich. Z ničoho nič sa ozval úder gongu – znamenie, že som na rade. Jedinou výhodou toho, že som bol posledný bola možnosť dostatočne dlhého premýšľania nad spomienkou. A bol som si istý, že je to tá správna.

Zastal som pred potvorenými dverami a nervózne som sa otočil. Postavy zo schodov sa po dvojiciach vybrali za mnou. Rýchlo som prekĺzol cez medzeru a dvere sa za mnou zabuchli. Predo mnou bola prázdna miestnosť, až na čierne kreslo priamo uprostred.

„Usaď sa,“ ozvalo sa osem hlasov naraz v mojej hlave a ja som takmer vykríkol. Rozbehol som ku kreslu a rýchlo som si naň sadol, stískajúc jeho okraje. „Uvoľni sa,“ pokračovali hlasy. „Zavri oči a spomeň si na moment, ktorý tí zmenil život...“ Poslúchol som. Prekonal som zmätok, ktorý vo mne stále vládol a predstavil som si tú chvíľu najživšie, ako som vedel. Tú chvíľu, kedy moje meno zažiarilo na obrazovke a ja som si uvedomil, že som sa stal jedným z tridsiatich dvoch šťastlivcov, ktorí... „Inú!“ zahučalo mi v hlave. „Spomienka na losovanie sa neráta!“ Uhm, okej? Tak teda... Áno, mal som to. Bol upršaný pondelok, no mne to nevadilo. Stál som v rade a netrpezlivo som čakal, až konečne prvýkrát otvoria dvere jedinej pobočky McGalactaldu na našej planéte a to len pár blokov od nášho bytu...

Najskôr sa nič nedialo, hlasy v mojej hlave mlčali. Potom sa ozval zborový smiech.

„Myslím, že ho máme, vážení!“ ozvalo sa, no tentokrát to znelo len ako jeden hlas. „Mala si pravdu, Ewa, skutočne stálo za to počkať si.“ Ničomu som nerozumel.

„Vedela som, koho si vyberám,“ odpovedal druhý, ženský hlas. Mal som pocit, že ho poznám, no nevedel som ho zaradiť. Otvoril som oči a poobzeral som sa okolo seba – už som nebol v prázdnej izbe, miesto toho som sa ocitol v tmavej miestnosti s kamennými stenami, obklopený siedmimi postavami v plášťoch. Cítil som, že za mojim chrbtom sedí ešte niekto.

„Čo sa deje?“ dožadoval som sa odpovede, snažiac sa o čo najpevnejší hlas, no aj ja sám som počul, ako sa mi trasie od strachu.

„Steven, netráp sa,“ prehovorila opäť tá žena s povedomým hlasom. Postava predo mnou vystúpila z kruhu a zhodila si z hlavy kapucňu. Prekvapene som otvoril ústa.

„Tara?“ spýtal som sa neveriacky. „Čo sa to deje?

„Vlastne, Ewa,“ opravila ma. Jej ryšavé vlasy vyzerali, že vo svetle ohňov žiaria. „Je to celkom jednoduché – hľadali sme dvoch najzbytočnejších ľudí v tvojej galaxii a myslím, že sme ich aj našli,“ povedala a usmiala sa. Postavy okolo nás si postupne odhalili tvár tiež – spoznal som medzi nimi muža, ktorý stál v rade vedľa troch sestier a takisto niekoľko ďalších, ktorých som len zazrel.

„Čo? Stále nechápem, prečo...“

„Páni, Ewa, naozaj. Toto je fakt úlovok. Lepší je už naozaj len ten za ním,“ prerušil ma jeden z nich. Pootočil som hlavu a kútikom oka som zazrel šticu fialových vlasov. „O to horšie, že sa jedná o polo-umelú inteligenciu, do ktorej zabudli nainštalovať druhý procesor.“ Všetci okolo mňa sa rozosmiali, no mne to bolo jedno. Hľadel som na Taru, teda, Ewu a mal som chuť na ňu začať kričať. Pozrela sa mi do očí a usmiala sa ešte širšie.

„Tak teda ešte raz, Steve. A budem sa snažiť povedať to najjednoduchšie ako viem, sľubujem. Všetci na Oslave ste svojim spôsobom zbytoční pre tento svet a ty s Omegom-42 ste najzbytočnejší z nich všetkých,“ vysvetlila mi. „Neužitoční pre spoločnosť, neužitoční pre ľudí okolo vás, neužitoční pre galaxiu, neužitoční pre vesmír. A práve preto ste tu!“

„Ale zároveň Vás to robí dôležitými! Ste niečo ako palivo pre náš impulz!“ prehovoril niekto ďalší.

„Impulz?“

„Áno, Steve, impulz,“ vrátila sa Ewa k vysvetľovaniu. „Vieš, hmota je ako stroj, každý kúsok má svoju úlohu. Pokiaľ jedna so súčiastok žiadnu nemá, môže to pre stroj predstavovať problém. Ak je len jedna, v poriadku... Keď ich je však viacero pohromade, môže dôjsť k nenapraviteľným poškodeniam.“

„Stále nechápem, o čo vám ide. Čo za impulz?“ Ewa vyzerala, že sa zamýšľa.

„Ako ti to podať tak, aby si tomu rozumel, s tým tvojim jedným čipom. Hmmm. Radiácia. Vieš, čo je radiácia?“ Prikývol som. „Výborne. Tak si to prirovnáme k atómovej bombe. Nebezpečnejšia, ako samotný výbuch je radiácia, ktorá sa po výbuchu šíri. Zatiaľ sa chytáš?“ Znova som prikývol. „Náš prístroj, pulzátor, funguje podobne, len stým rozdielom, že nešíri radiáciu, ale zbytočnosť. Pretože rovnako, ako stroje, ani hmota neznesie zbytočné súčiastky. Samozrejme, občas sa nejaké vyskytnú – ako ty a Omega-42, napríklad. Zbytočnosť vás dvoch sama o sebe nebezpečná nie je, ale predstav si, že nájdeš spôsob, ako zbytočnosť uschovať navrstviť ju.

„Uschovať zbytočnosť?“ nechápal som. „Navrstviť?“

„To je jedno, ušetrím ťa detailov, ktorým aj tak neporozumieš. Dôležité je, že my sme ten spôsob našli pred deväťsto rokmi.“

„Čiže... Každý rok ste vybrali dvoch najzbytočnejších ľudí a... Uschovali ste ich zbytočnosť?“

„Bingo, Steve!“ zvolala Ewa a zatlieskala mi. Chlapec za mnou vydal zvuk, ktorý sa sem absolútne nehodil – zachrápal. „Zostrojili sme nástroj, ktorá túto zozbieranú zbytočnosť rozšíri v podobe impulzu na každú úroveň vesmíru a hmota sa jednoducho rozpadne. Konečne bude všetko tak, ako pred tým.“

„Pred čím?“ Úprimne, stále som tomu celkom nechápal, no kladením otázok som aspoň naťahoval čas. Čas do čoho, to som nevedel.

„Vieš, že na počiatku bol Veľký tresk, však? Tak ja ti vravím, že nebol. Na počiatku sme boli my,“ vyhlásila a ukázala na seba a postavy okolo seba. „Skôr, ako hmota. Skôr, ako čas. Skôr, ako energia. Ale potom sa niekto musel začať nudiť. Musel sa začať rýpať v našej existencii, však?“ Nehľadela na mňa, ale na muža, ktorého som si pamätal z cesty na sídlo.

„Koľkokrát ti mám povedať, že ma Veľký tresk mrzí, Ewa? Ako som mal vedieť, že...“ Ewa zdvihla ruku zaťatú v päsť, čo muža umlčalo.

„Vybavíme si to, keď sa zbavíme fyzična!“ oznámila. „Mali by sme pomaly pristúpiť k extrakcii, čo poviete?“ Ozvalo sa súhlasné zamrmlanie.

„Čo sa stane po extrakcii? Impulz bude konečne dosť silný na to, aby sa šíril?“ pokúšal som sa ešte chvíľu zdržovať.

„Vlastne,“ prehovorila ďalšia žena, ktorá sa vynorila spoza mňa, „pulzátor bol pripravený už minulý rok.“

„Tak prečo ste čakali?“

„Lebo mám rada, keď sa veci dokončia!“ vyštekla Ewa. „Nechceli sme to nechať na osemsto deväťdesiatom deviatom výročí, to je trocha iritujúce nie? Tak blízko k celosti. Nie, deväťsto rokov znie oveľa lepšie!“ Všetci, ktorým som videl tváre prevrátili očami. Zjavne tento názor s Ewou nezdieľali. Trápne ticho prerušilo zapraskanie. Kúsok odo mňa sa vytvorila vo vzduchu štrbina a predrala sa cez ňu ďalšia postava v rúchu – nepochybne ôsmy člen.

„Pulzátror je aktívny a priestor zaistený,“ oznámil. „Len, čo sa zavrie moja štrbina, nebude možné otvoriť žiadnu i...“ Neviem, kde sa to vo mne vzalo, ešte nikdy som takto rýchlo nepremýšľal. Natiahol som sa dozadu a chytil chlapca za ruku. Pred tým, než si ostatní stihli uvedomiť, čo sa deje som vyskočil na nohy a ťahajúc chlapca za sebou som odsotil muža stojaceho pred štrbinou. S odvahou, ktorú som ešte nikdy pred tým necítil som sa vrhol do tmy skôr, ako sa mi zavrela pred nosom.

Obaja sme dopadli na tvrdú podlahu. Otočil som sa za seba a videl, ako sa štrbina len kúsok od chlapcovej tváre uzavrela. Ak som správne chápal, boli sme v bezpečí – minimálne pred Spoločenstvom. Pomohol som chlapcovi s fialovými vlasmi na nohy. Na sebe mal modré džínsy a sivú košeľu, ktorá sa mu na ramene trhala. Nemohol mať viac rokov, ako ja.

„Ako sa voláš?“ spýtal som sa ho. Zažmurkal.

„Omega-42,“ odvetil a poobzeral sa okolo seba. „Kde sme?“ Tiež som sa poobzeral okolo seba.

„Vyzerá to ako kuchyňa,“ odvetil som neisto. Naozaj, všetko okolo mňa tomu nasvedčovalo. Vedľa chladničky som uvidel dvere. Prebehol som rýchlo k nim a potiahol – nič. Skúsil som potlačiť, no bez výsledku. Otočil som sa a na stole som si všimol čierny kužeľ neveľkých rozmerov a prešiel som k nemu. Na spodku bol umiestnený malý displej, ktorý ukazoval dvojku, trojku a päťku. Bolo to to, čo som si myslel? Štvorka, ktorá zrazu nahradila päťku mi moju teóriu potvrdilo. Ostávali nám už len dve hodiny a tridsať štyri minút do impulzu.

Chytil som rámik displeju a skúsil jemne potiahnuť. Displej sa naklonil, akoby mal na spodnej časti pánty a odhalili sa dva kábliky, jeden ružový a druhý tmavoružový. Žeby... Žeby sa to dalo zastaviť? Stačilo len prerezať ten správny.

„Čo to je?“ prerušil ma z myšlienok Omega-42.

„To je pulzátor,“ oznámil som mu. Nevyzeral, že by ho to nejak zasiahlo. „Sám tomu nerozumiem, ale skúsim ti to v rýchlosti vysvetliť.

V rýchlosti to teda nebolo. Po dvanástom zopakovaní všetkého, čo mi Ewa povedala som to vzdal. Ten chlapec bol fakt poleno. Vzdychol som si, potľapkal ho po pleci a otočil som sa mu chrbtom, späť k svojej bombe. Ružový, alebo tmavo-ružový? Čo za hlúpu kombináciu farieb to vlastne je? Modrá a červená by bola úplne v pohode, ale nie! Oni musia byť extra... V hlave sa mi hmýrili myšlienky, ale ja som už nevládal viac premýšľať. Počítadlo na malinkom displeji ukazovalo dvojku – takže mali ešte dve hodiny. Nie že by to situácií nejako pomohlo, práve naopak, čím bude počítadlo nižšie, tým budem nervóznejší a nervóznejší. Spoza mňa sa ozval... Ale toto všetko už vlastne poznáte, takže to môžem preskočiť a venovať sa tomu, čo sa deje teraz.

„Neskúsiš mi to ešte raz vysvetliť?“ opýtal sa Omega-42 a prešiel ku stolu.

„Nie, naozaj neskúsim,“ odvetil som nezaujato.

„Tak ma aspoň nechaj vyskúšať si to!“

„Zbláznil si sa?“ Neveriacky som sa na neho pozrel. „Nechať to na teba? To sa môžem tým kužeľom zabodnúť.“

„Fajn!! vyštekol. Zdalo sa, že som ho nahneval. „Aj tak som vlastne nechcel,“ vyhlásil a na moje zdesenie do kužeľa udrel. Nepodarilo sa mu ho zhodiť, na to bol príliš ťažký. No niečo sa mu podarilo. So zdesením som sledoval, ako sa na počítadle zjavilo číslo dvadsaťtri. Dvadsaťdva. Dvadsaťjeden... Nie! Nemal som ani čas na chlapca nakričať, musel som niečo spraviť. Zhlboka som sa nadýchol a prestrihol tmavoružový káblik.

Hodnotenie poroty:

cuca

Pre mňa bez debaty najlepšia poviedka kola. Ako jediný si podľa mňa docielil to, čo som pod touto témou videla ja. Žiadne opisy nových svetov, žiadne vysvetlovačky, proste si jednoducho šiel a popísal jednu situáciu, ktorá sa stala. A to sa mi veľmi páči. Mali ste hrozne malý rozsah na to, aby ste mohli ísť do detailov a práve preto si sa s tým popasoval perfektne a mohol bez problémov znaky využiť na dané momenty a situácie. Keď si mi po prvý raz povedal, čo sa chystáš písať, bola som celkom dosť skeptická. Ale napokon som ostala viac ako veľmi spokojná. Veľmi sa mi tam páčia drobnosti, ktoré si tam použil (Superman, Ewa, Veľký tresk ...) a tak isto aj charaktery postáv, ktoré si vieme bez nejakých zbytočných popisov absolútne jednoznačne predstaviť. Mne to prišlo ako nejaký z dielov Futuramy. Tak isto ten, čo to pozeráva a pozná, vie, kto je kto, ale ten, čo si to zapne raz za čas (ako napríklad ja), tak zo situácií, ktoré sa tam dejú, mu je úplne jasné, o čo ide, kto má aké postavenie a podobne. Musím povedať, že ma priam nadchol nápad so vzdelaním v čipoch. Nádhera, vzdelanie za peniaze! :) Trojhlavú pani som si veľmi obľúbila. :D Poviedka bola uprataná, mala jasnú pointu, nejaké smerovanie a pre mňa celkom dosť prekvapivý záver. No a ako to teda dopadlo? :D

Marrko Riccoli

Téma – 8

Zadanie – 10

Jazyk – 7

Celkový dojem – 8

SPOLU: 33

Pre Supermana, čo som to práve dočítal?

Takže v skratke, nech si to trošku utriedim. Najvyššie, najmocnejšie a najinteligentnejšie vesmírne bytosti sa rozhodnú zničiť celý vesmír s pomocou prístroja, uloženého v kuchyni. Na uskutočnenie tohto plánu však potrebujú zopár idiotov, ktorých hlúposť tú hrá zásadnú rolu. Nakoniec sa tieto najvyššie a všemocné bytosti nechajú (nechcem povedať, že obsrať, ale iné vhodné slovo mi teraz vážne nenapadá) dvoma podľa nich najväčšími kreténmi, akých kedy videli. Absurdné? No a keď som si uvedomil, že nosnou témou pre túto sci-fi poviedku je: najväčšia a nezabudnuteľná párty vo vesmíre. Dobre.

Páčia sa mi príbehy, kde si viem živo predstaviť jednotlivé postavy, páči sa mi, keď dej pekne odsýpa. A páči sa mi, keď autor vkladá do príbehu tak trochu aj zo seba samého. Ružové drôtiky, mlhovník, tri sestry v jednom tele... píšeš fakt super :D Taktiež oceňujem, že si budúcnosť prepojil (a prekrútil) s tým, čo viacerí z nás dôverne poznajú zo súčasnosti (McGalactald, Superman). V druhej polovici už poviedka strácala grády a dej sa začal komplikovať. Tá milá absurdita, na ktorej bol celý príbeh v podstate vystavaný, sa začala vytrácať, a to je veľká škoda. Nejednoznačný koniec je fajn, aspoň si ho čitateľ môže dokončiť podľa svojich preferencií a aktuálneho psychického rozpoloženia. Úprimne, trochu som sa tešil na vykreslenie tej párty, očakávajúc niečo špeci. Preto ma sklamalo, keď sa ukázalo, že celé je to vlastne jeden deväťsto rokov starý podvod a žiadna vesmírna párty sa nekoná. Mohlo by to byť zaujímavé čítanie. V každom prípade ďakujem za pobavenie.

R.i.x

Téma – 6

Zadanie – 10

Jazyk – 9

Celkový dojem – 8

SPOLU: 33

Veľmi milá kyberpunková poviedka, ktorá ma miestami vedela veľmi dobre pobaviť. Najviac sa mi páčil začiatok poviedky, ktorý veľmi šibalsky priviazal čitateľa k dočítaniu poviedky do konca. Celkovo bol začiatok super - vtipný a premyslený. Autor sa vyhral s každým použitým slovíčkom a príjemne popisuje detaily jednotlivých scén. Trochu mi chýbal opis hlavných postáv. Celú poviedku som si v podvedomí snažil predstaviť Stevena a Taru, čo ma trošku rušilo od čítania (o Stevenovi vlastne vieme len to, že je metrosexuál a asi galaktická fetka :D ).

Smerom k záveru sa podarilo udržať vtipné vystupovanie hlavnej postavy, ktoré mi miestami už trochu nesedelo k tomu, ako sa dej komplikoval a narážal na socio-technické problémy budúcnosti. Chýbala mi tam taká priamočiarosť a jednoznačnosť, aká bola nastavená v úvode a asi mi to akčné vyvrcholenie trochu uniklo. Aj napriek tomu sa mi záver páčil a otvorenosť záveru hodnotím kladne. Veľmi rád by som si prečítal nejaká ďalšie pokračovanie :)

[ » na začiatok « ]