Kapitola:
Pridaná: 5.2.2018, 22:32:48
Čítaná: 1671×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Originálne postavy
Stručný dej: Súťažiaci mali toto kolo za úlohu napísať sci-fi, v ktorom sa nemohli vyskytovať už známe miesta, veci, ľudia,...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Nešťastný osud Stevena Larxa, alebo Ako sa (ne)ocitnúť ... 2 » Posledný svojho druhu 3 » Ernie Smiles - archytekt 4 » Takmer človek

SPRÁVY: V KAUZE SPOLOČNOSTI SOMNIA PRINT STÁLE NEPADLO ZÁVEREČNÉ USTANOVENIE.

Pred necelými dvoma mesiacmi bolo výskumné centrum SOMNIA PRINT obžalované z nezákonného zaobchádzania s hybridnými tvormi vznikajúcimi pri výskume molekulárnej mechaniky. Keďže ide o umelo vytlačené tvory, ktoré nespĺňajú zoologické štandardy, podľa Ochranárov predstavujú možné riziko pre ostatné druhy zvierat či dokonca ľudí.

Orgány sa teda odvolávajú na zákon, podľa ktorého je nelegálne takýto subjekt vypustiť do voľnej prírody. SOMNIA PRINT sa však bráni tým, že jednala podla medzinárodného dohovoru a s ním súvisiacimi zákonmi o usmrcovaní a zotročovaní preukázateľne cítiacej živej bytosti, podľa ktorých nie je možné takýto subjekt zadržiavať, či usmrtiť, takže konala v súlade so zákonom.

Výskum spoločnosti, zameraný na skenovanie, prenos a tlač informácií na molekulárnej úrovni, prebieha už tri roky, pričom za túto dobu vyprodukoval cez dvanásťtisíc živých subjektov.

Výskumné stredisko SOMNIA PRINT je dcérskou spoločnosťou GREP GROUP, ktorú pred štyridsiatimi rokmi založil vedec a vizionár Bern Grep. Ten sa ku kauze, rovnako ako jeho syn Sebastián Grep, v súčasnosti výkonný riaditeľ spoločnosti, nevyjadruje. Definitívne rozhodnutie ústavného súdu, ktorý určí osud novo vytvorených tvorov sa dozvieme koncom mesiaca.

Zdroj: CBB

„Ernie? Viem, že ešte nespíš, ale môžem ťa poprosiť, aby si mi ešte chvíľu nezaspal?“ ozval sa ženský hlas v tmavej miestnosti.

„Prečo?“

„Niekoľko senzorov skeneru nereaguje, budem to musieť reštartovať. Vydržíš ešte chvíľu?“

„Hej,“ sadol si Ernie na lôžku a požmolil si oči.

„Do psej matere!“

„Nevypla si mikrofón, Karola.“

„Do riti, prepáč. No teraz sa to celé posralo. Vykazuje mi to úplne chybné hodnoty. Budem musieť zavolať technika.“

„Aké chybné hodnoty?“

„Tak napríklad žiadna srdcová frekvencia, ale tvoje neuróny tu zato poskakujú ako na trampolíne.“

„Takže nefunguje len fyziometria, ale skener hej?“

„Áno.“

„Tak to nerieš. Somni nepotrebuje na prenos môj telesný stav len mozgovú aktivitu. Normálne to zapni, sľubujem, že v noci nezomriem.“ a znovu si ľahol.

„Hahaha, veľmi vtipné. Jasné, že nezomrieš, ale keďže dohliadam nad zápisom údajov ja, dnešná správa nebude nekompletná. Možno keby som stlačila toto...“

„Óch… Tak dobre! Skús odpojiť Somni od skeneru, a potom stlač hlavný vypínač, ale nepúšťaj ho! Stále ho drž! Potom sa logni svojím ID a zadaj prístupové heslo. Ale nie, že pustíš ten vypínač!“

„Si si istý?“

„Áno, doktor Grep to raz robil. Teda ja som to robil a on mi hovoril čo mám robiť. Mal vtedy niečím zababrané prsty.“

„Eee... Ja tam nedočiahnem… Do šľaka, ešte sa tu zabijem na nejakých guľôčkach! Všade je tu bordel!“

„Karola, ja mám stoštyridsať centimetrov a ty si môžeš už asi osem rokov kupovať sama alkoholické kapsule. Keď som to zvládol ja, tak to dáš aj ty.“

„Eee… Ja mám krátke ruky…. Fúú. Čože? Ja neverím! Funguje to!“

„Dobre, môžem ísť už spať?“

„Ó, jasné, jasné. Nie je ti zima? Nemám zvýšiť teplotu?“

„Nie, je to akurát. Dobrú noc.“

„Nechceš pustiť nejakú uspávaciu hudbu alebo odpočet ovečiek?“

„Karola! Chcem spať!“

„Jasné, prepáč. Dobrú noc a pekné sny.“

„Veď hej,“ pregúlil oči pod zavretými viečkami a o chvíľu sa už nechal unášať vlnami spánku.

„Začni zápis všetkých údajov a spusti záznam zvuku,“ prikázala Karola v kontrolnej miestnosti počítaču.

„Somni číslo 11. Test číslo 1522. Kontrolór – Karola, ID 84 43 58. Architekt – Ernie, ID 99 32 61. Čas 22.56. Architekt práve prešiel do prvej fázy spánku. Mozgová frekvencia aj ostatné hodnoty v normále,“ hlásila do zápisu.

Minútu po minúte, Karola vzorne sledovala každý údaj mihotajúci sa na obrovských paneloch. Sem tam si pohmkávala, sem tam hovorila sama pre seba a sem tam sa skrátka len nudila, kým toto všetko neprerušil kľúčový okamih testu.

„Architekt prešiel do REM fázy, skener v procese, dáta sa prenášajú. Somni plne aktívny,“ Karola hlásila údaje so zatajeným dychom a mierne zvýšeným tepom. Napätie sa dalo krájať. „Somni práve preniesol informáciu. Tlač prebehla bez problémov. Prenos a spracovanie údajov zo zdroja na sto percent. Architekt stále sníva. Rozbor tlačených molekúl pozostáva… z deväťdesiatdva percent molekuly vody a zvyšok molekuly vodných rastlín. Podľa vizuálneho kontaktu, je Tlačiareň plná vody, počítač nezaznamenáva žiadne náznaky života.“

Karola stlačila tlačidlo a jej ďalšie slová patrili ľuďom z iného kúta strediska: „Evidencia, neviem ako ostatné Somni, ale tu dnes nemáte žiadnu robotu. Hlásim, že nemáme žiadne živé objekty.“

Ďalšie ráno sa Ernie podroboval zaužívanej rutine: zuby, prezliecť do uniformy architektov, odpovedať na správu rodičom a zvýšiť jas Abelovi Tamasovi, nad písacím stolom. Jeho plagát vo svojom e-ráme nikdy nemenil, pretože je to vyhradené čestné miesto pre najlepšieho vedca planéty a Ernieho hrdinu. Zo svojej izby, teda tej skutočnej, dennej izby, kde prebývajú jeho veci a sem-tam aj on, vykročil s jasnou predstavou o svojom dnešnom programe. Psychológovi sa nevyhne, no všetko okrem raňajok odignoruje.

„BAF!“ ozvalo sa Erniemu rovno do ucha, keď vkročil do labáku doktora Grepa. „Ha! Zľakli ste sa, čo?“

„Ani nie.“

„Určite ste sa od toho ľaku pomočili.“

„Nie, pane.“

„Tak ste si aspoň trochu cvrkli. Skontrolujte to!“

„Necvrkol som si. Čo to máte na sebe!?“

„Dobré, čo?“

Pred Erniem stál na predných labách, obrovský sivý pavián. Jeho hlava, ktorá by v pôvodnej fyziológií obyčajného jedinca tohto druhu, musela v tejto polohe hľadieť jedine do zeme, bola teraz vykrútená priamo na Ernieho. Zvyšok zostavy tvorila len hromada chlpov a zadné laby visiace veľmi podivným spôsobom po boku jeho tela. Keď sa však otočil pozorovateľovi sa naskytol jedinečný pohľad na veľmi ťažko popísateľnú ružovú časť, ktorá tvorila najvyšší vrchol celého zjavu.

„Tak čo na to hovoríte, kolega?“ ozvalo sa z ružovej časti.

Pôvodne visiace nohy sa zrazu rozpažili a v tomto ráznom geste vytrvalo čakali na odpoveď.

Ernieho ústa sa nezmohli na nič iné, len na otvorenie a jeho hlava sa horizontálne pokyvkávanie.

„Ale no ták, kolega!“ zvolal pavián a sňal si lesklú ružovú časť, pod ktorou sa objavila tiež sivá a zarastená, no ľudská hlava doktora Grepa. „Určite ste to len nepochopili. Je to na oklamanie nepriateľa. Pozrite, oči mám tu vzadu dole a zadok...“

„… vpredu na hlave. Ja tomu rozumiem, no nemali by ste ísť v niečom, ja neviem, normálnom?“

„Normálnom? Kolega Smiles, vy ste sa zle vyspali! Je to úplne dokonalé! Pracujem na tom už týždeň a nenechám sa od vás rozhodiť. Nie, nie, nepokazíte mi oslavu narodenín,“ hladil si Grep odstávajúce chlpy na bruchu opičími labami. „Mimochodom Ernie Smiles meškáte,“ snažil sa vystrúhať vážny výraz, no pri jeho prirodzenosti, by mu to aj tak nik neuveril. „Už som si myslel, že sa vám to tu zunovalo, a že si nedajbože vyškrtávate položky vo svojom naordinovanom rozvrhu.“

„Och, ani mi nehovorte,“ povzdychol si Ernie a sadol si na stoličku za stolom plným harabúrd. „Mal som posedenie s pánom Matikom.“

„S tým švihnutým psychošom od ktorého všetci odchádzajú v horšom stave ako tam vchádzali? Čo po vás chcel?“

„Klasika: „Ernie, mal by si sa viac socializovať, tráviť viac času s ostatnými deťmi. V tomto výskume si veľmi nápomocný, no nemôžeš sa uzatvárať. Úplne ignoruješ samoštúdium, tento oktagon si neodovzdal ani jednu úlohu,“ napodobňoval psychológov hlas Ernie, kým Grep niečo energicky hľadal všade po miestnosti.

„Pche! Povedali ste mu, drahý kolega, že tu so mnou tvoríte skutočnú vedu a poslali ste ho do kelu?“

„No niečo také, ale neposlal som ho do kelu. No zdá sa, že podľa jeho predstavy nie ste vhodné dieťa s ktorým by som mal tráviť čas.“

„Ten bastard. Také nehorázne tvrdenie,“ prehlásil doktor so svojou hlavou niekde pod stolom a tou paviáňou vystrčenou do priestoru. V tomto predklone mu vypadlo, nevedno odkiaľ, niekoľko malých guľôčok. „Hupsík, žuvačky, nedáte si kolega?“ spýtal sa zdvíhajúc jednu žuvačku zo zeme.

„Ani, nie. Ale ako je možné, že vám vypadávajú úplne z každého odevu. Kde ich schovávate?“ nechápal Ernie.

„Ja neviem.“ zatváril sa doktor ako neviniatko, keď si dával žuvačku do úst a znovu sa zohol popod stôl.

„Čo je to vlastne za šrot?“ hľadel Ernie na kopu pred sebou.

„Stará 3D tlačiareň. Ha! Mám ťa, ty malá potvorka,“ prehlásil obzerajúc si malú kovovú vec, ktorú práve vysúkal spod stola.

„To vidím, že je stará, ale čo tlačila? Orgány?“

„Ale kdeže, to bola biologická tlač ešte v skúmavkách. Tlačili na tom všelijaké súčiastky – malé plastové hovadinky,“ vysvetľoval doktor, kým montoval práve nájdený spoj na svoje miesto.

„Načo im to bolo? A na čo je to vám?“ vytrvalo bádal Ernie.

„Tajný projekt. Tu mi to pridržte, kolega,“ ukazoval Grep zapínajúc letovačku.

„Tajný projekt čo máte v tej veľkej miestnosti vzadu, do ktorej nik nesmie?“

„Ehe, presne ten,“ nezaujato odpovedal doktor s jazykom v kútiku úst od toľkého sústredenia. „Tak, a je to. Aká parádna kráska,“ stál pred svojím dielom hrdý majster.

„No ja neviem,“ nesúhlasil Ernie.

„Veda je ako umenie, kolega. Máte sa toho ešte veľa čo učiť. Ukážte, vezmem to dozadu.“

Grep jemne podobral svoju krehkú krásku, odniesol ju do zakázanej miestnosti a privrel za sebou dvere. Po malej chvíli sa spoza nich začalo ozývať slabšie bzučanie.

„Huhú, funguje! Ale počkaj, ty jedna roztopašnica, akosi si sa rozbehla! No nič, budem ťa musieť nejako vyladiť,“ začal si sám pre seba dumať.

„Mám vám s tým pomôcť?“ ponúkal sa Ernie.

„Nie, nie, nemusíte si robiť starosti, kolega Smiles. Mám to pod kontrolou.“

„Tak ja idem na obed,“ kričal na neho chlapec.

„Čože?! Nie, počkajte. Ja idem tiež.“

„Ale vyzlečiete si tú chlpatú obludu,“ vyjednával Ernie vstávajúc zo stoličky.

„Tak to pŕ-pŕ-pŕ. Tohto fešáka dnes dole nedám,“ prehlásil doktor, kým si dával helmu znovu na hlavu.

„Ale keď ho všetci uvidia, už to nebude prekvapenie,“ snažil sa vynájsť malý vedec.

„Preto som to navrhol obrátene. Aby to každého prekvapilo, keď to uvidí,“ vysvetľoval Grep s chlpatou rukou okolo Ernieho pliec, vykračujúc si po chodbe.

„No áno, ale prekvapí ho to iba raz.“

„Myslím, že sa na to pozeráte veľmi epistemicky, kolega Smiles. Nebuďte opica, buďte vedec. Poviem vám to takto. Ide o to navodiť, niekde v abstraktnej oblasti superega pozorovateľa, v našom prípade obeť víru bezbrehej zábavy, mikroskopickú trhlinku, vedúcu k neutíchajúcemu pocitu psychickej invázie v línií istôt a to len s pomocou ľahkého zamenenia toho čo už pozná.“

„Jednoducho sa vám páči, že nechápu prečo máte paviání zadok na hlave. Vy sa na tom strašne bavíte, však?“

„Kolega, ja som chodiaca zábava sama o sebe. Á, slečna Muchová, už máte kostým na moju oslavu? O, aby som nezabudol, poznačte si, že o výzdobu sa postarám sám.“

Slečna Muchová, zostala skamenele stáť s tabletom pevne zovretým pri tele, ako štít, kým znetvorený pavián prešiel okolo. Na konieci chodby, mali už na sebe pohľady všetkých vypúlených očí, široko ďaleko.

„Ja sa na to vyondím!“ ozvalo sa v diaľke. „To si snáď zo mňa niekto robí haluze! Čo to je? Pánkujánku, je to tu všade!“

V mieste odkiaľ vychádzal mužský hlas sa okoloidúci ľudia podkýnali o nohy technika, trčiace z vetracej šachty.

„Čo to do šľaka… to sú žuvačky? Veď to sa už ani nevyrába,“ neveril technik, keď vystrčil hlavu zo šachty.

Keď prechádzal doktor Grep okolo, technik ovoniaval žuvačkou, či sa náhodou nezbláznil. Bol taký rozhodený, že si obrovského paviána ani nevšimol.

„Pokračujte, nezastavujte sa!“ šepkal opičiak Erniemu a zrýchlil krok.

Na doktorove nadšenie bolo v jedálni celkom veľa ľudí. Pár sedelo za stolmi, no najviac ich bolo v radoch pred automatmi, pretože si ako vždy, z tej úžasnej ponuky nevedel nik vybrať. Vo vysielaní práve prebiehalo niečo nanajvýš zaujímavé. Všetky oči sa upínali do diaľky a doktor zostal bez povšimnutia. Na piatich stenách jedálne bol plošný, no stále dobre upravený pán Grep mladší, ktorý sedel v štúdiu televízie oproti moderátorke.

„… už nepotrebujeme na tlač žiaden projekt. Čiže zabudnite na zdĺhavé projektovanie srdca, ktoré sa muselo molekula po molekule dávať dokopy, aby bolo po vytlačení skutočne funkčné a kompatibilné pre vaše telo.

Pracujeme na zariadení Somni, ktoré dokáže samo spracovať vstupnú, živú, informáciu a na jej základe vytlačiť živý objekt na molekulárnej úrovni a v nanosekundovej rýchlosti,“ vysvetľoval Sebastián.

Ernie si strčil ruky do automatu na roztok alebo ako to volajú úplne všetci – do gebuziny, pretože to bol predsa len výstižnejší názov. Chvíľu sa v tej „gebuzine“ pomiagal a ruky vytiahol hygienicky čisté a suché.

„Haha, ja som si neumyl,“ vystatoval sa doktor pretŕčajúc paviánie laby, kým sa predbiehal pred Ernieho.

„...a čo výsledky vašich pokusov? Hovoríme tu o skutočných živých bytostiach, chodiacich, zmýšľajúcich, svojbytných. Ako na to reaguje Úrad pre regulované rozmnožovanie a klonovanie?“ dožadovala sa moderátorka.

„Určil nám variabilné kvóty, no do určených percent sa musíme vždy zmestiť. Ide o to, že sa nedá dopredu určiť čo budeme tlačiť a v akom množstve. Toto je naozaj veľmi dôležitý fakt, ktorý nevieme ovplyvniť. Je to úplne ako ruleta, nikdy neviete čo vám vyjde...“

„Pche,“ odfrkol si doktor skôr nad nezáujmom ľudí, ako nad slovami svojho syna a cez nadvihnutú helmu si vložil do úst ďalšiu žuvačku.

„... všetky výtvory prejdú kompletnou diagnostikou, pri ktorej sa určí o aký subjekt ide. Tu nám vznikajú tri prípady. Prvá možnosť je, že ide o človeka. Tu nám bola udelená reprodukčná výnimka, takže v tomto prípade postupujeme podľa legislatívy pre klony. Čiže daný človek dostane svoje osobné ID s klonovou číselnou príponou a podstúpi všetky tie asimilačné procesy. Všetko presne tak ako sa to robilo kedysi.“

„Cho vsi dáfe?“ spýtal sa Grep s dvojitou žuvačkou v ústach, keď už stáli pred automatom.

„Hm... asi...“ premýšľal Ernie.

„… vám osobne to nepríde nespravodlivé voči ostatným občanom, ktorím nie je vládou umožnené mať vlastné deti? Pretože práve kvôli populačnému preťaženiu bola reprodukcia klonov zakázaná a vy ich teraz znovu produkujete,“ pritvrdila moderátorka.

Kým Sebastián odpovedal, nejakou predom dobre nacvičenou odpoveďou, jeho otec postláčal celú ľavú stranu ponuky automatu. Čo činilo desať druhov jedla po dve kapsule. Do otvoru automatu zasunul svoju tácku a keď ju odtiaľ vytiahol mal na nej desať kôpok, desiatich krikľavých farieb. Cestou k svojmu stolu využil príležitosť zatancovať si naozaj podivnú kreáciu pomedzi zaujatým davom.

„.. ďalším prípadom je vznik bežného živočícha,“ Pokračoval Sebastián Grep ďalej v téme. „Vtedy prichádzajú na rad Ochranári, ktorí si ich očipujú a začlenia do svojej databázy...“

Ernie si vybral dve kapsule so slivkovým koláčom, štyri s čokoládovými palacinkami a jednu polovičnú porciu, čiže jednu kapsulu s príchuťou jarných roliek – to len preto, keby sa náhodou mama pýtala, čo mal na obed. Ďalej postupoval ako doktor a keď mal všetko na tácke, sadol si vedľa neho.

„… potom tie tvory okolo ktorých vznikla celá táto kauza. Sú to všetko zdravé a svojbytné jedince, no jediné čo Ochranárom nepasuje do zošitov je ich fyzický vzhľad. Svojím spôsobom je to pochopiteľné, tieto tvory nie sú podobné ničomu čo sme doteraz videli, no aj napriek tomu sa celkom určite dajú považovať za živé bytosti.

Podľa Singerovho testu vieme, rovnako ako aj pri bežných zvieratách, dokázať ich schopnosť myslieť a vnímať, čiže cítiť potešenie, bolesť a tak ďalej. Z tohto hľadiska je nezákonné takúto bytosť obmedzovať na slobode.“

„Tí ľudia sú asi chorí, vôbec si ma nevšimli. Pozrite,“ ukázal doktor dvojitú žuvačku v rukách.

„Psst!“ ozvalo sa z každej strany.

Kým stačil Ernie protestovať, doktor ju hodil mužovi sediacemu opodiaľ rovno na kapsulu v rukách, no muž aj tak ďalej nehybne hľadel na vysielanie.

„Ste ako malé dieťa,“ šeptal rozhorčený chlapec.

„Ďakujem kolega Smiles, od nikoho iného si také uznanie necením tak, ako od vás,“ zadšeptal Grep starší.

„… už teraz sme ako medzi mlynskými kameňmi. Na jednej strane ich nemôžeme držať zavreté, na druhej strane ich nemôžeme vypustiť. Uviazli sme v spleti legislatívy, ktorá nám zväzuje ruky. Preto dúfame, že súd rozhodne o vytvorení precedensu, aby sme sa mohli pohnúť z miesta...“

„To nebol kompliment,“ precedil vážne cez zuby chlapec.

„Ale no tak kolega, nemôžete sa hanbiť za to, čo si myslíte,“ odvetil mu žartovne doktor.

„… regulovaná hibernácia je teraz naše jediné možné riešenie. Zriadili sme dočasnú Hibe miestnosť, kde sú od začiatku súdneho procesu tieto tvory uvedené do spánku a naložené do hibernačného roztoku.“

Zvyšok rozhovoru sa uberal v rovnakom duchu, až sa obaja aktéri rozlúčili, vysielanie sa vyplo a všetky steny jedálne ostali znovu presklené. Čo bola obrovská príležitosť pre doktora Grepa predviesť svoj kostým a všetkých pozvavať na jeho veľkolepú hororovú oslavu.

Impozantne sa postavil, keď sa mu zrazu z ruky ozval hlas slečny Muchovej: „Doktor? Zháňajú vás technici. V Hibe majú od včera nejakú poruchu a nevedia to opraviť.“

Správa o probléme v ňom vyvolala takú eufóriu, že razom rozdal svoje jedlo komu sa dalo. Posledné dve kapsule si napchal do úst a nečakal až sa mu rozplynú na jazyku. Prehryzol jemný obal, všetok tekutý obsah prehltol a spolu s Erniem sa vybrali rovno do Hibu.

„Už sme tu,“ prehlásil mierne zadychčaný medzi dverami, výpočtovej miestnosti v ktorej sa nachádzal len jeden človek. „Ou, to si nevšímajte,“ ukázal na svoj kostým, keď starší ryšavý pracovník otvoril ústa.

Vystresovaný muž pokýval hlavou, aby z nej vytriasol divné myšlienky na zjav pred sebou. Potom sa už znovu sústredil na problém: „Vďakabohu, doktor,“ vydýchol si. „Tí idioti to riešia už od včera a stále to nefunguje. Vraj to opravujú niekde v centrálnom rozvode. Určite niekde vysedávajú.“

„Tak sa na to pozrime, priateľu,“ sadol si vedec za riadiaci panel.

„Včera večer mal jeden senzor malý výpadok, tak sme to reštartovali, a potom to už úplne celé zblbo. Všetky merané hodnoty, ukazujú úplne chybné údaje. Vidíte? Musíme ich kontrolovať vizuálne,“ ukázal muž na otvorené dvere do obrovskej sály.

Ernieho tá miestnosť tak zaujala až ho pomaly vťahovala dnu a rozhovor doktora s pracovníkom za jeho chrbtom pomaly utíchal. Pred ním sa rozprestierali rady, rôzne veľkých, presklených nádrží s priesvitnou kvapalinou a v nej nehybne plávajúce podivné tvory. Každá nádrž bola osobitne podsvietená a zhora z nich vychádzali všelijaké kábliky a rúrky.

Ernie ani nedýchal keď sa priblížil k jednému z najväčších tvorov, pripomínajúceho majestátneho bieleho jeleňa. Z jeho hladkej kože však úhľadne vystupovali dlhé tenké ostne, pripravené chrániť svojho nositeľa pred hocakým nebezpečenstvom.

„To sú veci, čo?“ ozval sa hlas v tichu až Ernie nadskočil.

Spoza jednej z nádrží vyšiel vysoký mladý chlap hľadiaci na zviera. „Je to nádhera,“ zasnene poznamenal. „Inak vieš, že by si tu nemal byť?“

„Aha, prepáčte. Ja som tu… tak ja idem,“ zaskočený sa uberal preč.

„Nie, pohoda, kamoš. Ani my sem veľmi nechodíme, sledujeme len údaje na počítači, ale toto je výnimočná situácia. Hej, ty si Ernie. Som veľký obdivovateľ tvojich prác. Teda vlastne architektov tak všeobecne. Ja som Dox,“ natiahol pravú ruku pred Ernieho.

„Vážne?“ neveriacky mu ňou potriasol.

„Blázniš? Jasné. Robíte úplne brutálne veci. Aj ja som robil vstupný test na architekta, ale nebol som vhodný.“

„Iba deti vyhovujú,“ pripustil Ernie a Dox prikývol. „Ako vieš kto som?“

„Občas vedľa na evidencii pobehujú tvoje klony.“

„Aha.“

„Aj tu máme niečo od teba. Chceš to vidieť?“ Dox nečakal na odpoveď a stratil sa niekde medzi nádržami.

Erniemu prišla tá predstava divná. Nikdy nevidel nič, čo vytvoril a teraz to začalo naberať dokonca živé obrysy.

„Tieto mám rád. Prišli asi pred dvomi týždňami. Bola to celkom fuška naložiť ich,“ oznamoval, keď ho Ernie našiel stáť pred stovkou malých štvorcových nádržiek poukladaných na sebe do pyramídy. V nich sa nachádzali malé herné kocky s tenučkými pavúčími nožičkami.

„Tých si pamätám. Deň pred tým mi Tina hovorila, ako sa jej snívalo o pavúkoch, ktoré nechodili po nohách, ale sa prevaľovali z boku na chrbát ako hodená kocka. Potom sa mi snívalo toto,“ spomínal si Ernie. „Vyzerajú tak pokojne.“

„Asi preto, že spia. Tie Tinine pavúky tu máme tiež.“

„Dox? Poď sem, už to funguje,“ ozvalo sa od dverí.

Keď sa vrátili do riadiacej miestnosti Hibu, ryšavý muž zaplavoval Grepa nekonečnou vďakou a vehementne mu potriasal pravicou.

„Takže, ako to funguje?“ spýtal sa Ernie cestou do labáku.

„Čo ako funguje, kolega?“

„No, hodíte žuvačky do šachty, tie sa predpokladám dostanú do chladiacich trisiek. V jednotlivých jednotkách nastane malá chyba, ktorá pri reštarte vyhodí celý fyziometrický systém. A potom čo?“

„Kolega vy ma neprestávate prekvapovať. No, neviem či vám to môžem prezradiť.“

„Teraz už musíte. Aj tak som raz omylom videl, čo tam vzadu tlačíte.“

„Vy jeden malý lump,“ neskrýval prekvapenie Grep.

„Rovnaká chyba bola včera v jedenástke, ale vám ide asi určite o Hibe.“

„Nerozumiem ako ste na to všetko prišli, kolega.“

„No viete, zvyčajne keď niečo technici nevedia opraviť, iba ich vysmejete a ďalej sa venujete svojej práci.“

„Nemám slov,“ krútil hlavou doktor.

„Takže?“ dožadoval sa Ernie. „Ale no tak! Niečo tak veľké nezvládnete sám. Chcem na tom pracovať s vami,“ rozhorčoval sa, keď doktor stále mlčal.

„Tá vaša bystrosť vás raz dovedie do záhuby kolega, rovnako ako mňa,“ zhlboka sa nadýchol Grep. „Tak dobre, mám takýto plán, ale bude to nebezpečné…“

O týždeň neskôr, veľmi skoro ráno, vrcholili v doktorovom labáku dômyselné prípravy. Celú miestnosť zaberalo sedem veľkých ťažných vozíkov, vysokých až po strop, pripojených jeden ku druhému. Každý vozík mal v sebe dômyselne prepracovanú zostavu rôzne veľkých boxov. Ernie striekal posledné kusy verných 3D napodobenín hybridných zvierat, pričom vyzeral ako ozajstný profesionál a rovnocenný člen gangsterskej party.

„Dobre, takže ešte raz,“ opakoval doktor dvom mladíkom prezlečeným za čašníkov. „Keď budete vnútri, zacyklujem nahraté fyziometrické údaje, vypustím hibernačný roztok, a potom máte asi päť hodín na výmenu. Tu máte prebúdzacie séra. Niekoľko hodín potom budú ešte silne utlmené. A tu máte kontaktné šošovky na nočné videnie. Bude tam tma. Nevieme presne zaručiť kedy po vás prídeme, ale keď sa tak stane musíte mať všetko naložené.“

„Ale keď už bude čas, môžeme vám dať nejaké znamenie“ navrhol Ernie, keď si dával dole z tváre respiračnú masku. „Napríklad zablikáme v Hibe svetlom.“

„Dohodnuté,“ prikývli mladíci.

„Kolega, vysávač je na streche?“ chcel vedieť Grep.

„Áno.“

„A ste si istý jeho obsahom?“

„Na sto percent. V Tlačiarni s ním vysávali minulý týždeň môj sen.“

„Dobre, keď naložíte ešte tieto dva kusy, tak už budeme mať všetky 3D modely. Ernie, máme všetko z evidenčných skladov? Kontrola,“ zavelil vedec, pripravený odškrtávať zo zoznamu. „Balóny s vlasmi, pripomínajúce useknuté hlavy?“

„Mám.“

„Obrazy desivých klaunov v životnej veľkosti?“

„Mám.“

„Nakladané mozgy a iné orgány?“

„Mám.“

„Kvetináče v tvare lebiek?“

„Mám.“

„Dobre, sú tam tak, aby zaberali zbytočne veľa miesta?“

„Áno, pane.“

„Zvyšné nezábavné dekorácie privezú kamiónom. Takže teda môžeme vyraziť,“ konštatoval Grep.

„Páni! Takéto veci máte v sklade?“ čudoval sa jeden z chalanov.

„Nikdy nevieš čo majú decká v hlave,“ odvetil vedec, kým si obaja líhali do posledného voľného sektoru v jednom z vozíkov. „Kolega, máte na starosti obsluhu vozíkov.“

Ernie si vzal ovládač a jediným stlačením sa spustili bočné steny vozíkov podobné garážovým vrátam, takže dnu nebolo vôbec vidieť. Ďalším, podobným, pohybom spustil hydrauliku a tieto veľké bedne sa pomaly odlepili od zeme a vo výške dvadsať centimetrov od nej boli pripravené na jazdu do akéhokoľvek smeru.

„Takže, operácia banánová kapsula zahájená,“ prehlásil Grep a Ernie nasmeroval vozíky na chodbu, ktorú skoro celú vyplnili.

Na čele konvoja kráčal Ernie a keď sa náhodou niekto v túto rannú hodinu priplietol do cesty, musel sa jednoducho uhnúť v najbližších dverách.

„Sme tu,“ ohlásil Ernie keď zastavil celú súpravu.

„Chcete to urobiť vy, kolega?“

„Bude mi cťou,“ prehlásil a z vrecka vytiahol za hrsť žuvačiek, ktoré hodil do šachty.

„Dobre, máme asi pätnásť minút.“

Náklad sa znovu pohol a zastavil až v kľúčovej chodbe s dvomi veľkými dverami. Jednými vedúcimi von z celej budovy a tými druhými do riadiacej miestnosti Hibu.

„Spúšťam vysávač na spätný chod,“ oznámil Ernie pri východe.

Niečo na streche zrazu začalo vydávať zanedbateľné hučanie a vzápätí slnečnú rannú oblohu začali zaplavovať mračná. Z dverí Hibu zrazu vybehol ryšavý pán, no hneď sa zastavil, pretože mu cestu zatarasil posledný vozík.

„Doktor!“ zostal zaskočený pracovník, keď ho zbadal. „Čo tu robíte?“ spýtal sa so zrakom upínaním na monštrum pred sebou.

„Ále, chceli sme ísť chystať tú oslavu, no kolega tvrdí, že prší,“ ukázal do škáry pri stene, na ktorej konci za objavila Ernieho vyškerená hlava. „Tak teraz nevieme čo s tým spraviť, kým neprestane liať. Nechce sa nám s tým oštarovať keď sme už tu, a keď už je určite celá budova plná ľudí.“

„Tak to nechajte tu. V Hibe je dosť miesta,“ navrhol muž.

„Žeby? Taká možnosť mi vôbec nenapadla,“ tváril sa prekvapene Grep.

„Poďte, zacúvajte s tým. Aj tak je dobre, že ste tu, neuveríte, znovu nám to vyhodilo celý fyziometrický systém.“

„Aká náhodička,“ prehlásil doktor.

Kým Ernie s Doxom v samotnom Hibe manévrovali konvoj na vhodné miesto, vedec zaujal pozíciu v prednej miestnosti pred ovládacím panelom a zbesilo klikal snáď na všetko, na čo sa dalo.

„Doktor, vy ste nás už zase dostali zo šlamastiky. Mohol by som vás na niečo pozvať, navyše, predsa len máte tie narodeniny,“ navrhol ryšavý muž.

„Hádam by som vás v tom nenechal. Ako by to bolo keby ste nemohli prísť na moju oslavu. Ale viete čo, s tým pozvaním mám lepší nápad. Čo by ste povedali na pár dobre vyzretých whisky kapsúl, ktoré čakajú v labáku len a len na nejakého konzumenta. A popritom si môžeme dať partičku mikáda,“ lišiacky nadhodil Grep.

Pracovník sa nenechal dlho prehovárať, veď predsa len, je to svojim spôsobom šéf a toho nie je slušné odmietnuť.

„Máš to tu na starosti, Dox,“ prehlásil jeho spolupracovník, kým zamykal dvere do Hibu.

„Nemáš tu nejaké hry?“ spýtal sa Ernie, keď sa za nimi zatvorili dvere.

„Si píš, kamoš,“ odvetil nadšene Dox.

„Dúfam, že nie mikádo,“ poznamenal Ernie.

„Blázniš?“

Hodiny ubiehali, pričom išielo všetko podľa plánu. Po piatich hodinách vonku pomaly prestávalo pršať a na doktorovom príchode závisel prechod do druhej fázy projektu.

„Čo to bolo? Počul si to?“ zarazil sa zrazu Dox.

„Nie, nič som nepočul,“ tvrdil Ernie.

„Ja som niečo počul,“ nedal sa mladík.

„Tu je všetko v normále,“ prehlásil Ernie, hľadiac na obrazovky kontrolného panelu.

„Ja som určite niečo počul,“ postavil sa Dox a začal ťukať heslo do dverí od Hibu.

Ernie pohotovo, no nenápadne zablikal svetlom, ale už bolo neskoro. Dox zostal zamrznutý stáť medzi dverami, cez ktoré prúdilo dnu svetlo.

„Počuj priateľu, ty, že máš írsku krv? Veď ťa tých pár kapsúl úplne zložilo,“ bolo počuť Grepa posmievať sa novému parťákovi na chodbe.

„Moja pečeň má írsku krv, takže to vo mne nezanechá žiadne trvalé následky, no moja hlava nemá žiadnu krv, takže sa vždy tak zriadim,“ vysvetľoval zamestnanec, pričom sa mu poriadne plietol jazyk.

Vtom sa otvorili dvere z chodby v ktorých doktor podopieral ryšavého mužíčka. Dox vzápätí zavrel tie do Hibu, premýšľajúc čo práve videl. Keďže stále nič nevravel a doktor zdvíhal Íra zo zeme, Ernie dal rýchlo napúšťať nádrže hibernačným roztokom.

„Tak čo? Už neprší. Môžeme ísť pripravovať nezabudnuteľnú párty, kolega?“ pýtal sa Grep.

Ernie prikývol a spolu vošli do Hibu.

„Dox ich asi videl,“ zašepkal chlapec, keď vnútri zdvíhal ovládač od vozíkov zo zeme. Inak vyzerali byť nádrže na nerozoznanie od stavu spred piatich hodín.

„Myslíte, že nás prezradí?“ dumal doktor.

„Ja neviem.“

Keď vychádzali a zatvárali za sebou dvere, Dox na nich ani nepozrel, pretože ho práve zamestnával opitý kolega. Následne sa prešmykli von za budovu, kde z veľkého kamiónu vycúvavalo šesť úplne identických vozíkov, ako tie čo riadil Ernie. Ten odpojil svoj prvý vozík a pripojil ho ku konvoju z kamiónu, ktorý dal bokom, a ktorý čakal na bohapustú zábavu. Zvyšných šesť vozíkov, plných spiacich tvorov, naložili do toho istého kamiónu, aby s nimi mohol vyraziť na poslednú fázu misie.

„Hej! Počkajte, stojte!“ ozvalo sa z diaľky.

Dox za nimi bežal ako o život.

„Do kelu,“ vypadlo z Ernieho, keď si uvedomil, kto to je. Doktor chcel už už poslať kamión preč, keď si všimol, že Dox si veľmi čudne drží ruky na bruchu.

„Týchto ste zabudli,“ prehlásil zadychčaný rozopínajúc si kombinézu, v ktorej nevinne spali dva malé ochlpené dráčiky.

„Už sme ich nestihli vymeniť,“ ozvalo sa z kamiónu.

Dvaja čašníci si od Doxa prevzali zvieratá a uložili ich do svojich boxov. Kamión konečne vyrazil na cestu a všetci si vydýchli, že to už majú za sebou.

„Dúfam, že neprídem o prácu,“ zamýšľal sa nad svojim osudom Dox.

„Nič sa nebojte priateľu. Ak budete mlčať ako hrob...“ chytil ho kamarátsky za plecia doktor. „Ó, a potom sa nezľaknite, keď nájdete v zadnej stene Hibu dieru,“ ledabolo poznamenal Grep.

„Čo? Je tam diera?“ zhrozil sa Dox.

„Nie, ale zajtra to máme na programe. Viete, zahľadenie stôp.“

„Och, musíme ešte pripraviť, celú tú oslavu,“ odfúkol si Ernie.

„Nebedákajte, kolega. Bude to zábava,“ žartoval doktor.

Dvadsiati čašníci, ktorý dorazili kamiónom a ktorý by bez uniformi vyzerali až príliš ako zarputilí aktivisti za hocaké práva, začali vybaľovať veci z konvoju a chystať ich na oslavu.

„Kedy si to zopakujeme?“ usmieval sa Ernie.

„Dúfam, že nikdy. Dúfam, že tí ľudia dostanú rozum a dôjde im, že je toto celé padnuté na hlavu. Celá táto riadená hibernácia. Určovať nieči osud. Kým sa nerozhodne čo ďalej, dáme si s testami pauzu.“

Doktor si začal v dobrej nálade pohmkávať a rozmiestňovať naozaj desivé balóny s vlasmi, akoby to boli okrasné rastliny. A Ernie sa zase pri pohľade na neho rozhodol, že si musí zmeniť plagát Abela Tamasa v e-ráme za nového vedeckého hrdinu.

Hodnotenie poroty:

cuca

Tak toto bola celkom ťažká vec. Dobre čitateľná, ale ťažká. No poďme pekne postupne. Hneď ten úvod ma zaujal, pripadalo mi to ako nejaká z kníh od Browna (ak by písal sci-fi). Tá správa bola napísaná výborne, potom ten prechod do normálnej reči... super. Dialógy boli vtipné, jasné a zreteľné. Nechýbalo im nič. Veľmi sa mi páčila tá TV diskusia a to, ako si ju prelínala spolu s debatou mimo nej. To bolo urobené veľmi dobre, veľmi profesionálne. Človek sa v tom nestrácal. Páčilo sa mi tam viac vecí. Ten nápad s architektom, to je vážne niečo perfektné a aj to vykreslenie tých postáv, také zvláštne charaktery, aj to bolo super. Preto sa mi dostáva do mysle len jedna otázka – bolo potrebné to písať takým... nie úplne zrozumiteľným štýlom? Jasné, možno ak by to bolo napísané inak, tak by to nezanechalo taký dojem, ale... mne osobne to už prišlo trošku zbytočné. Dočítala som to a aj keď som pochopila, o čo ide, ostala som trochu taká... meh. Veta za vetou plynuli, dostala som sa na koniec a proste... koniec. Takže ten spôsob písania by som zmenila. Neviem, či to bolo tou priamou rečou. Myslím, že nie. Proste niečo tomu chýbalo, alebo skôr naopak, bolo tam niečo naviac. No ten nápad, ten ma veľmi oslovil, to musím povedať, že je naozaj iné, zaujímavé! :) No už tá samotná pointa... to úplne prevratné nebolo. Pozor na chyby... hlavne v nadpise. Aj keď ja som celý čas čakala, kedy sa tam ten „archytekt“ vysvetlí. :D

Marrko Riccoli

Téma – 7

Zadanie – 10

Jazyk – 6

Celkový dojem – 7

Mentor – 9

SPOLU: 39

Taká milá poviedka. Úprimne, hodnú chvíľu mi trvalo, kým sa mi podarilo zorientovať sa a zistiť, o čo tu vlastne ide. Takto. Viem, že sme to konzultovali a bol to vynikajúci nápad, ale nejakým spôsobom sa ti nie celkom podarilo ho naplniť. Keby to totiž nekonzultujeme, asi by mi trvalo ešte dlhšie, kým by som prišiel na zmysel toho všetkého. Navyše ten Ernie, takto si správanie sa dieťaťa vážne nepredstavujem :D a ešte k tomu v kontraste s Grepom. Aj keď... iné storočie. Tá poviedka mala viac menej všetko. Bola tak milo vtipná a optimisticky ladená, čo mi k tebe neskutočne sedí a ty veľmi dobre vieš, že tvoj štýl písania sa mi páči. Bolo z nej však cítiť, že toto nie je celkom tvoja šálka kávy.

Našli sa chyby. Ale keď to porovnáme s tvojou prvou poviedkou, určite nie som jediný, kto tu vidí obrovský posun. Teda vlastne... tá chyba v nadpise a to malé písmeno na jeho začiatku... to ako really? :D Body navyše za to veru nebudú. A ako tvoj mentor si rituálne dávam dve facky a jedno Balúchovej Nasťa ty si naše zlato. Navyše tak, ako v prípade Luciusa, aj tebe by som sa chcel ospravedlniť za svoju zníženú aktivitu pri mentorovaní v posledných týždňoch.

R.i.x

Téma – 7

Zadanie – 10

Jazyk – 8

Celkový dojem – 8

SPOLU: 33

Konečne poviedka, ktorá nepopisuje svetovú apokalypsu ani neudržateľný rozvoj robotiky! :)

Na poviedke je potreba oceniť hlavne veľmi unikátny nápad (síce tam ja osobne vidím obsahový presah napríklad s Jurským parkom) a dejovú zápletku, ktorej náročnosť je vhodne zvolená k rozsahu poviedky. Mimoriadne sa mi páčilo i vystupovanie a charakteristika postáv, ktoré boli trochu zvláštne (šialený profesor, ktorý založí takto významnú spoločnosť a naopak drzé dieťa ako asistent bláznivého profesora), no ktorých prejav sa autorovi podarilo udržať autentický až do konca. Síce je začiatok poviedky trošku mätúci, dej sa pomaly vyjasňuje a ako čitateľ som sa mohol viac sústrediť na jazykovo príjemný prejav a príjemne vtipné momenty (hlavne narážka na 3D tlačiareň). Dej v závere poviedky mi prišiel trochu nevyjasnený. Hlavne ten dážď a výmena kontajnerov boli autorom trochu ututlané.

Čo trochu kazilo dojem z poviedky bolo niekoľko nepozorných preklepov a trošku vulgárnejší slovník v jej začiatku - vzhľadom k tom, že hlavnou postavou je dieťa. Inak sa mi to fakt páčilo. :)

[ » na začiatok « ]