Kapitola:
Pridaná: 20.1.2018, 21:40:38
Čítaná: 1964×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Rasťo, Tereza
Stručný dej: Občas sa s nami život zahrá krutú hru, občas si ho skomplikujeme sami. Občas prežijeme niečo krásne, občas sami zničíme to, čo mohlo byť naším šťastím.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Mrazivý bozk 2 » Mrazivý bozk 3 » Mrazivý bozk 4 » Mrazivý bozk 5 » Mrazivý bozk 6 » Mrazivý bozk 7 » Mrazivý bozk

Za oknom sa mihali stromy. Ešte pred chvíľou boli nahé, no teraz ich už prikrývala belavá prikrývka. Vločky zbesilo poletovali oblohou, súperili o lepší cieľ a nedbali na to, že onedlho kvôli nim začne kolabovať doprava. Pevne som dúfala, že stihnem vystúpiť, kým sa tak stane. Opierala som sa čelom o chladné sklo a s privretými očami bez záujmu načúvala zvukom autobusu. Už som sa nevedela dočkať, kedy vystúpim a zvítam sa s bývalými spolužiačkami. Chýbalo mi to. Školské časy, bezstarostné stretká v kaviarňach, dokonca i stresujúce chvíle strávené nad učebnicami pred skúškami.

Vzdychla som si. Takto pred rokom aj niečo som mala svoj život presne naplánovaný, do jedinej bodky, a zrazu sa všetko zmenilo. Prerušila som školu. Či skôr nenastúpila som do ďalšieho ročníka. Pretrhla som kontakty takmer so všetkými zo školy, len občas som napísala najbližším spolužiačkam, čo je nové. Teraz nás čakalo spoločné stretnutie. Prvé po tom všetkom...

„Prosím?“ začula som za sebou mužský hlas. Stačilo mi to jediné slovo. Tep zvýšil svoju frekvenciu a žalúdok mi zovrelo. Na ten hlas nikdy nezabudnem. Nikdy. Ale čo by robil tu? V tomto vlaku? Musela som sa pomýliť.

„Nie, nie som doma, akurát som na ceste do Zvolena. Hej, idem za mamou, dávno som u nej nebol.“

Je to on! Zachvátila ma panika a množstvo emócií, krútiacich sa vo mne ako v mixéri. Bolestivo mi pripomínali všetko, čo som stratila. Vlastnou hlúposťou a jeho bezcitnosťou.

„Môžem sa potom zastaviť aj u teba. Maj sa.“

Bože, ako sa vymotám zo stanice tak, aby som sa mu vyhla? Nemôžem sa s ním stretnúť! Nesmiem!

Trochu som skĺzla na sedadle nižšie. Celú cestu sedel za mnou? Kedy nastúpil? Alebo som tak spravila prvá ja? Ako to, že som si ho nevšimla?

Blížila sa stanica. Obaja vystúpime! Nevyhnem sa mu. Ale možno... možno ak si nasadím čiapku, podarí sa mi nepozorovane vykĺznuť. Hoci mám iné vlasy, farbu aj strih, cítila som sa príliš odhalene. Všetky dávne spomienky a emócie sa ku mne rútili maximálnou rýchlosťou a udierali ma do brucha, do srdca, ani čoby si nasadili boxerské rukavice.

Autobus zastavil. Ošívala som sa, vyčkávala, kým všetci spoza mňa vystúpia a keď som sa kútikom oka presvedčila, že sú všetci vonku, vystúpila som aj ja. Na chodníku, prikrytom čerstvým snehom, som sa zhlboka nadýchla a poobzerala sa. Fajn, zvládli sme to. Schytila som maličkú cestovnú tašku, do ktorej som zmestila oblečenie práve na tri dni, ktoré som tu mala stráviť, a vykročila som, uhýbajúc sa hemžiacemu sa davu ľudí. Všetci sa ponáhľali, niektorí utekali, vrážali jeden do druhého.

Vymotala som sa zo spleti tiel, zastala na chodníku, a pohľadom spočinula na obrovskej budove univerzity. Zmocnila sa ma nostalgia, ale rýchlo som ju zahnala. Čo bolo, bolo. Zvrtla som sa doprava s úmyslom vykročiť po dlhom chodníku, vedúcom až do centra mesta, keď tu som vrazila do vysokého muža.

„Prepáčte,“ zamumlala som zahanbene a šibla po ňom pohľadom. V tej chvíli by sa mi krvi nedorezali. Dívali sa na mňa hlboké oči, farby tej najkvalitnejšej kávy. Zračil sa v nich šok. Bolesť, úžas, prekvapenie i krivda. Zablesol sa i hnev. Jeho oči dokonalo odrážali moje vnútro. Ktovie, či aj moje boli také výrečné.

Pokúsila som sa popri ňom prešmyknúť, no zachytil ma.

Zhlboka som sa nadýchla, dodávajúc si odvahy, ak by na mňa spustil krik ukrivdeného muža spred roka aj pol. No on sa na mňa len díval. Vpíjal sa mi do očí, putoval po tvári, spočinul aj na novom účese.

„Prečo?“ vytisol zo seba len jednu jedinú otázku.

Zachveli sa mi kolená. Nebola som pripravená. Vedela som, že je stále na univerzite, no nechystala som sa do nej vkročiť a neverila som tomu, že by sa so mnou život natoľko zahrával, aby som ho nečakane stretla na námestí. No skutočnosť, že so mnou cestoval odniekiaľ do Zvolena, kde mal žiť, mnou natoľko otriasla, že som nebola schopná si v tej chvíli usporiadať myšlienky. Len som naňho mlčky hľadela a naplno preciťovala pálivý dotyk jeho mocných dlaní. Tých jemných a nežných dlaní...

„Ja... ponáhľam sa...“

V tvári sa mu zjavil úžas a... pohŕdanie? Preboha, prečo?

Pustil ma, no i naďalej ma hypnotizoval. Z pootvorených pier mu vychádzali obláčiky pary. Čierny kabát mu pokrývali obrovské strapaté vločky. Nemal čiapku, nikdy ju nenosil. Vlasy mu vlhli v nepriaznivom počasí. A on tam stále stál ako stelesnený otáznik splývajúci s výkričníkom.

Pootvoril ústa, akoby chcel niečo povedať, ale rozmyslel si to, vrazil obe ruky do vreciek a zvrtol sa na päte. „Pekný deň.“

Odchádzal.

Prečo som opäť cítila tú strašnú bolesť v hrudi? Prečo mi to opäť lámalo srdce? Áno, odišla som, zbabelo ušla, hoci som to robila aj pre jeho dobro. Neoznámila som mu dôvod. Vlastne som sa mu odvtedy neozvala. Ale myslela som si, že si už svoj život zariadil. Dobre si pamätám na onen osudný deň, keď ho spomínali v súvislosti s nejakou ženou. A aj s omdlievajúcou študentkou. Vari si nezariadil vlastný život?

So zahmlenými očami a omŕzajúcimi rukami som vykročila vpred. Slimačím tempom, aby som mu nechala náskok. Na univerzitu som už nepozrela. S hlavou i naďalej zvesenou som prešla niekoľko krokov, ocitla som sa na začiatku parčíka, keď tu ma ktosi schmatol za ramená. Vystrašene som zdvihla hlavu v domnení, že je to zlodej.

„Zasa ty?“

„Áno, ja. Myslel som si, že odídem a nechám to tak. Načo sa zapodievať niekým, komu nestojím za jedno sprosté slovo, niekým, kto mi nie je schopný ani len oznámiť dôvod rozchodu. Bol som presvedčený, že to mám spracované. Že je to za mnou, že ma to nerozčuľuje, ale keď som ťa zbadal...“

Opäť mnou zatriasol a pery stískal tak silno, až som sa bála, že si ublíži. Z očí mu sršal hnev i smútok.

„Potrebujem to vedieť. Keď som ťa stretol...“

„Au...“

Pustil ma, akoby som hrýzla. Trochu začudovane si pozrel na vlastné ruky, akoby ho sila emócií, ktoré v ňom vybuchli, zaskočila, no hneď na to opäť pozrel na mňa.

„Takže?“

Zúfalo som sa poobzerala.

„Ja... to naozaj máme takéto veci rozoberať tu?“

„A kde? Hádam nie u mňa na byte? Alebo chceš ísť do kaviarne?“

Neušiel mi hnevlivý tón v jeho hlase. Nikdy sa na mňa nehneval. Patril k tým pokojným, milým a vždy dobre naladeným ľuďom. Bol tým najlepším, najúžasnejším a najspravodlivejším vyučujúcim. A hoci sa hneval, jeho hlas mal rovnaké zafarbenie, azda bol ešte hlbší, čo bolo pre mňa zlé. Veľmi zlé. Rozbiehali sa vo mne spomienky, nestíhala som sa s nimi vysporiadavať. Netušila som, čo mu odpovedať.

„Prepáč...“ vytisla som napokon zo seba. Sklopila som zrak, aby som ovládla slabosť. Nech nevidí slzy v mojich očiach. „Prepáč...“

„Prepáč? Preboha, Tereza, ty si myslíš, že to stačí? Po tom, čo si urobila?“

„Neviem, čo viac by som k tomu dodala,“ šepla som. Možno ma ani nepočul cez svištiaci vietor. Počul.

„Napríklad dôvod? Nejaké vysvetlenie? Aby som vedel, prečo si zo mňa spravila totálneho idiota. Omrzel som ťa, keďže si zoštátnicovala a už ma nepotrebovala?“

„To nie je pravda!“ pozrela som naňho. „Ako si niečo také môžeš myslieť?“

„A čo som si mal podľa teba myslieť? Riskoval som, miloval ťa a ty si zrazu zmizla, bez jediného slova, bez vysvetlenia, bez stopy. Tak čo som si mal, podľa teba, dofrasa, myslieť? Že to robíš pre moje dobro?“

„Áno.“

Zo dve sekundy na mňa vyjavene civel a potom sa trpko zasmial.

„Mal som vedieť, že dávať sa dokopy so študentkou je zlý nápad. Vždy som sa tomu vyhýbal, čudoval som sa kolegom z iných fakúlt a škôl, ako môžu tak riskovať a vôbec, veriť tomu, že by z toho mohlo niečo dobré vzísť. Každý študent na škole myslí len na to, ako jednoducho získať titul. A ja...“

„Dobre vieš, že to nie je pravda,“ zatriasol sa mi hlas.

„Nie, to teda neviem.“

Bohužiaľ, mal pravdu, nemal to ako vedieť. Nemal ako tušiť, že som nebola tou, ktorá by ho iba využila pre vlastné účely.

„Ja by som mohla povedať to isté. Čo ak si si so mnou začal len tak, ako s každou inou? Ako si môžem byť istá, že si nemal pletky s ďalšími študentkami, keď so mnou si mal? Ako by som si mohla namýšľať, že by si ma bral vážnejšie ako iné, že by to pre teba mohla byť láska... taká ozajstná...“ Už keď som to hovorila, pripadala som si ako tá najväčšia hlupaňa na svete. A jeho reakcia mi to len potvrdila.

Odstúpil a pokrútil hlavou.

„Mrzí ma, že som ťa obral o čas a vypytoval sa na nepodstatné veci. Nezáleží na tom a som rád, že to už viem. Je mi ľúto, že som sa vôbec pýtal. Maj sa pekne. A želám ti, aby si raz stretla niekoho, komu budeš môcť skutočne dôverovať, že ťa má rád.“

Posledné, čo som videla, bol trpký svit v jeho očiach. Obrátil sa mi chrbtom a mizol v snehovej metelici, ktorá spolu s jeho slovami zmrazovala moje srdce.

***

No, oživil sa vo mne Mrazivý bozk (ak si naň ešte pamätáte), a hoci vôbec nepokračuje tak, ako som zamýšľala, snáď sa napokon dopracujem k nejakému uspokojivému koncu. :D

[ » na začiatok « ]