Kapitola:
Pridaná: 25.2.2017, 21:40:58
Čítaná: 821×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Rasťo, Tereza
Stručný dej: Občas sa s nami život zahrá krutú hru, občas si ho skomplikujeme sami. Občas prežijeme niečo krásne, občas sami zničíme to, čo mohlo byť naším šťastím.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Mrazivý bozk 2 » Mrazivý bozk 3 » Mrazivý bozk 4 » Mrazivý bozk 5 » Mrazivý bozk 6 » Mrazivý bozk 7 » Mrazivý bozk

S hlbokým nádychom som zaklopala na dvere. Krátko na to sa v nich zjavila Filipova hlava.

„Terka?“ prekvapene poodstúpil a ja som vkĺzla dnu. „Dnes som ťa nečakal. Nevravela si, že prídeš až o pár týždňov?“

Tašky som nechala na chodbe a mlčky vošla do kuchyne. Bez opýtania som si naliala pohár vody a zvlhčila si vyschnuté hrdlo.

„Si nejaká zvláštna,“ oprel sa brat o veraje dverí so založenými rukami na hrudi a podozrievavo si ma premeriaval. „Stalo sa ti niečo?“

Pozrela som na neho. Môj malý braček. Ešte o ničom nevie. Nemala by som radšej odísť a nekomplikovať mu život? Určite má priateľku, ktorá nebude nadšená, že som tu. Okrem toho ho isto vystraším. Viem, ako ťažko niesol otcov stav. Teraz mu mám povedať, že ma čaká podobná liečba?

„Bože, Tereza, nepozeraj už na mňa ako prízrak a vyklop, čo sa stalo!“

„Čaká ma chemoterapia,“ zviezla som sa na stoličku.

Filip vytreštil oči. Otvoril ústa. Zaklapol ich. Prehrabol si vlasy. Zvalil sa na stoličku vedľa mňa. Ešte stále na mňa nechápavo hľadel.

„Ako... ako to myslíš?“

„Našli mi hrčku. Lymfatické uzliny. Je to nezhubné, ale čaká ma všetka tá nechutná liečba, chemoterapia, vraj pre istotu...“

„Vravíš, že je to nezhubné?“

„Hej, ale...“

„Bože, ale si ma vystrašila,“ vydýchol si a v očiach sa mu zjavila úľava. „Myslel som si, že zomieraš. Že je to vážne. Že...“

„Nepočúvaš ma?“ vyštekla som. „Čaká ma chemoterapia. Všetko to, čím si prešiel otec. Vracanie, hnačky, nechutenstvo, zídu mi vlasy. Je to strašné. Nedokážem myslieť na nič iné...“

„Počúvam ťa,“ pozrel mi do očí. „A dozvedel som sa, že je to nezhubné. A čo že ťa čaká nejaká poondená liečba? Radšej teraz, ako potom, keď sa to zvrhne. Neobetuješ trochu krásy? Trochu vlasov? Nevydržíš tú chvíľu, keď si toľko vydržala pri otcovi? Po tom všetkom, čo máš za sebou, ťa vykoľají toto? Keby si povedala, že každú chvíľu zomrieš, nečudoval by som sa. Ale takto...“

„Ale ja sa bojím!“

„A ja ti verím! Ale zamysli sa nad tým. Otec nemal šancu. Mal pokročilé štádium, už keď na to prišli. Ty máš niečo, čo tam byť nemá. Ale nehrozí ti smrť. Aspoň nie teraz. Môžeš sa báť. Môžeš aj plakať, ak chceš. Ale nech nevidím, že sa skladáš už teraz a rozmýšľaš nad hlúposťami.“

Mračil sa na mňa. A ja som sa zrazu rozosmiala. Po lícach mi ešte stekali slzy z jeho slov. Chytila som ho za ruku. „Filip, ďakujem. Ďakujem, že si mi to takto priamo povedal. Áno, asi som trochu spanikárila. Ale... Desí ma to všetko okolo. Ani nevieš ako. Odkedy mi to povedali, nemyslela som na nič iné.“

„Kedy začínaš?“

„V pondelok.“

„Pôjdem tam s tebou.“

„To nie. Nechcem ti nijako meniť zabehnutý život, ani plány. Potrebujem tu len prespať, aby som toľko necestovala. Budem sa snažiť, aby si o mne ani nevedel...“

„Terka, už zasa splietaš somariny. Si tu a ja sa o teba postarám. Môžeš sa na mňa spoľahnúť. Nič mi nenarušíš. Si moja sestra a ja som ti vďačný za toľko vecí, že ti ich nikdy nesplatím. Čokoľvek budeš potrebovať, obráť sa na mňa. Ak zistím, že ma obchádzaš, budem zlý,“ veľavýznamne nadvihol obočie.

„Ale... čo tvoja priateľka?“

„Momentálne žiadnu nemám. Pred pár týždňami sme sa rozišli.“

„To vážne? To ma mrzí, vyzerala ako správna baba.“

„Vyzerala, aj bola, ale neklapalo to. To je jedno, nechcem sa o tom rozprávať.“ Bolo vidno, že ho to ešte neprebolelo a ja som mu nechcela pridávať. „A čo ten tvoj?“

Počas telefonátu som mu Rasťa spomenula, ale teraz som to ľutovala.

„Nič,“ mykla som plecom. „Máš to tu pekné. Na to, že tu bývaš sám, si to udržiavaš v dokonalom poriadku.“

„Terezka, nemeň tému. Rozišli ste sa?“

„Áno.“

„A prečo?“

„Musíme sa o tom teraz baviť? Ani ty si mi nechcel povedať viac o tej svojej.“

Filip sa zasekol. „Dobre, prepáč,“ rozhodil rukami a vstal. „Poď, zložíš sa. Isto si unavená. Objednám pizzu?“

„Nie som hladná.“

„Aj tak ju objednám. Hm, bude ti stačiť tento gaučík? Alebo ak chceš, môžeš spávať v mojej izbe, aspoň ťa nebudem rušiť, keď si budem robiť raňajky.“

„Fakt ťa nechcem príliš vyhadzovať z pôvodného života. Mne stačí aj táto váľanda. Nevadí mi, že je v kuchyni. Všetko vydržím,“ pousmiala som sa.

„Tak si oddýchni. Čo je moje, je aj tvoje. Aj v chladničke,“ žmurkol na mňa a podišiel ku dverám.

„Nepovedala som mu to,“ ozvala som sa zrazu. „Nevie, čo ma čaká. Myslí si, že som chorá. Že mám chrípku. Ušla som. Možno ma bude hľadať. A možno ani nie. Vraj... vraj niekoho má. Videli ho s nejakou ženou,“ zašepkala som.

„A ty si sa ho na ňu nespýtala?“ pozrel na mňa.

„Nie, začula som to až na stanici. Veľa sa tým vysvetľuje.“

„Ty si ma vždy učila, že ľudí nesmieme odsudzovať. Že sa treba rozprávať, vyjasňovať si nezrovnalosti.“

„Ale ja to nechcem urobiť,“ pokrútila som hlavou, bezmyšlienkovito hladkajúc deku na posteli. „Nechcem, aby ma videl v takomto stave. Aby bol so mnou z ľútosti. Alebo aby mal pocit, že ho dusím, lebo ma čaká niečo celkom iné, ako by sme si na začiatku vzťahu predstavovali.“

Brat mi pozrel hlboko do očí. „Ja ti nemám do toho čo rozprávať. Si dospelá. Vieš, čo robíš. Len sa poriadne zamysli, či je to naozaj správne.“

Sklopila som zrak. Možno to nepochopí. Nie je v mojej situácii.

„Ale nech by sa dialo čokoľvek, vždy budem stáť pri tebe. Budem ťa podporovať, bojovať s tebou. Dopadne to dobre. Všetko. Verím tomu.“

„Filip, ďakujem ti za všetko,“ objala som ho zrazu, uvedomujúc si, že mi objatie vracia. Tak veľmi som ho potrebovala. Filip dospel, zmužnel. Vie, o čom je život. Vzdá sa vlastného pohodlia pre vystrašenú sestru. Nevyčíta mi nič. Nepresviedča ma. Predostrel mi logické argumenty. Nie raz som v duchu ďakovala rodičom, že nás dobre vychovali. A najmä, že mi dopriali aj brata. Takého, ktorý ma ľúbi. Takú, aká som.

***

Silno sa ospravedlňujem, ak je tá kapitola slabšia, ale tuším som vyšla z cviku po toľkom čase. Dokonca som pozabúdala detaily, tak sa snažím rozpamätať. :D

[ » na začiatok « ]