Kapitola:
Pridaná: 21.1.2018, 21:00:34
Čítaná: 1760×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Rasťo, Tereza
Stručný dej: Občas sa s nami život zahrá krutú hru, občas si ho skomplikujeme sami. Občas prežijeme niečo krásne, občas sami zničíme to, čo mohlo byť naším šťastím.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Mrazivý bozk 2 » Mrazivý bozk 3 » Mrazivý bozk 4 » Mrazivý bozk 5 » Mrazivý bozk 6 » Mrazivý bozk 7 » Mrazivý bozk

Na stretnutie s niekdajšími spolužiačkami som dorazila oneskorene. Rasťo Michalčin ma tak vyviedol z miery, že som nedokázala nájsť správnu kaviareň. Napriek meškaniu ma však dievčatá privítali nadšene, vyobjímali ma, vychválili novú vizáž a vypytovali sa, čo som robila celý rok. Odpovedala som len striedmo, radšej som zvrtla reč na štúdium. Bola som zvedavá na všetko. Tá škola bola mojím všetkým, nie nadarmo som patrila k najlepším študentom. Inak by som predsa nevyhrala druhé miesto na medzinárodnej súťaži. Snívala som o tom, že sa raz vrátim a dokončím si druhý stupeň. Nie raz... to slovo sa mi spájalo s príliš vzdialenou budúcnosťou. Najradšej by som nastúpila ihneď. I tak som už veľa stratila, no vedela som, že by som nezvládala všetky účinky liečby s návštevou školy. A v tom období mi, bohužiaľ, individuálny študijný plán na um nezišiel. Hoci... nebol by to dobrý nápad, na preskúšaní by som sa musela stretnúť s Rasťom, bola by som nútená s ním komunikovať. Nie, urobila som to najlepšie, čo som mohla. Ale ako si podať prihlášku na školu, na odbor, kde vládne Rasťo Michalčin? Nie som predsa samovrah.

„Ach, štúdium je rovnaké, len je oveľa nudnejšie, odkedy nás žiadny predmet neučí Michalčin,“ povzdychla si Beátka, ktorá na ňom vždy mohla oči nechať. A nebola jediná.

„Ako to?“ Vedela som, že má učiť minimálne dva predmety aj na druhom stupni.

„Odišiel. Na konci zimného semestra dal výpoveď, všetkým nám nahádzal Ačka a rozlúčil sa.“

„Čože?“ vystrela som sa na stoličke. Nechcelo sa mi veriť, že naozaj odišiel, že už neučil na univerzite, ktorú mal tak rád.

„No, vraj dostal lepšiu ponuku.“

Obávala som sa, že vyčítajú z mojej tváre viac, ako by som si priala, no šok bol na mňa priveľký.

„A kde je teraz, neviete?“ pokúšala som sa nenápadne vyzistiť aspoň základné informácie.

„Vraj niekde v Bratislave či kde,“ mávla Betka rukou a privolala čašníka. „Čo si dáte baby? Nebudeme tu sedieť nasucho. Dnes to roztočíme. Konečne sme všetky spolu, čo tam po zajtrajšej skúške,“ zaškerila sa a objednala nám všetkým tequilu ako za starých čias.

Bolo mi jedno, čo do seba hrknem. Nemohli ma viac šokovať. Celý rok sme žili obaja v Bratislave?Takmer sme sa o seba potkýnali a ani raz sme sa nestretli? A keď sa vrátim na chvíľku do Zvolena, stretnem ho hneď v autobuse? To nie je možné! Hádam len necestoval so mnou až z Bratislavy?

Vonku už vládla temnota a my sme sa ešte stále smiali. Navštívili sme už tretí podnik. Baby oslavovali ako obvykle: spravené skúšky, môj návrat, zapíjali obavy z nasledujúcej skúšky. Zastávali názor, že tesne pred písomkou si treba vydýchnuť, aby sa bunky zregenerovali, a nie sa šprtať.A ja som pila, aby som trochu zabudla. Rozhodne som však za ostatnými zaostávala, moje telo nebolo navyknuté toľko piť, ešte vždy bolo akési nezosynchronizované po liečbe, nechcela som ho presiľovať. No i tak mi už počet vypitých tequíl, stúpal do hlavy.

Keď sme konečne zamierili na internát, bolo už pred polnocou. Vyšľapali sme schody, na ktoré som kedysi nadávala, ale teraz som si ich užívala. Vdychovala som stuchnutý pach chodieb, dotýkala sa vzdúvajúcich sa zelených stien. Keď sme vošli do izby, Betka mi ukázala voľnú posteľ. Spolubývajúca sa cez skúškové najradšej učila doma a tak som sa smela šupnúť pod jej periny, ktoré Betka s chichotom prevliekala. Rýchlo sme si umyli zuby, na sprchu nebolo ani pomyslenie, a schúlili sme sa v posteliach.

Beátka zaspala takmer okamžite. Vždy to tak bolo. Hneď, ako sa jej hlava dotkla vankúša, bola tvrdá, ani vojna za oknom by ju nebola zobudila. Zato ja som sa budila na každučký zvuk, telefonáty za stenami, hrajúcu hudbu, smiech, dokonca občas i vrźganie postele a tlmené vzdychy. Ani teraz, hoci myseľ mi plávala v alkoholickom opojení, som nedokázala usnúť. Dívala som sa do tmy, prehrávala si celý deň, všetko, čo som sa dozvedela, až som to napokon vzdala a po špičkách podišla k oknu, hrajúcemu sa na balkón. Oprela som sa o parapetu a hľadela na mesto. Zvolen. Mesto mojich snov. Mojej minulosti. A teraz možno aj budúcnosti. Už som sa nemusela báť. Michalčin tu neučí. Môžem sa pokojne prihlásiť a od septembra nastúpiť. Nebála som sa, že by ma nevzali, známky som mala perfektné, povesť tiež. Druhý stupeň na mňa čakal. Hoci... nebyť minulosti, mohla som už byť skončená inžinierka a bojovať kdesi v práci.

Tam kdesi je teraz Rasťo... ten Rasťo, ktorý ma teraz asi nenávidí. Urobila som chybu? Naozaj som mu tak veľmi ublížila? Naozaj moja zbabelosť všetko zničila? Bola som presvedčená, že reči, ktoré sa šírili, sú založené na pravde. Ony ma uistili v tom, že sa cez to prenesie, že sa vlastne nič nestane. Budem trpieť iba ja. Tak prečo aj po roku sa pýtal Prečo?

Namrzene som zamierila do postele. Ešte polhodinu som sa prehadzovala z boka na bok, až potom konečne prišiel vytúžený spánok.

Ráno som do seba prevrátila šálku kávy, zhltla misku vločiek, ktoré Betka ukrývala v spodnej skrinke, a nechala som ju učiť sa. Vybrala som sa na prechádzku mestom, ktoré som z celej duše milovala. Prežila som tu tri najkrajšie roky života. Po tom, čo zomrel otec som sa viac-menej presťahovala sem, nemala som ani kam chodiť na víkendy, iba občas sme sa stretávali s Filipom. A najmä, denne som tu stretala Rasťa Michalčina, ktorý bol pre mňa stredom vesmíru.

Zamračila som sa. Ach, opäť som pri ňom. Vari ma to nikdy neopustí? Kým som bola doma, nemyslela som naňho. Nie tak intenzívne ako teraz, keď som vedela, že je tu. A Zvolen pre mňa nebol veľký.

Napokon som prišla na iné myšlienky, keď som prechádzala námestím, po obchodoch a napokon zakotvila na univerzite, aby som povzbudzovala spolužiačky pri najobávanejšej skúške.

Keď posledná vyšla konečne von, vydýchli sme si.

„Ide sa oslavovať!“ zvolala Beátka, pozbierala si tašky, kabát a rázne vykročila chodbou.

„A čo sme robili včera?“ spýtala som sa s úškrnom.

„Oslavovali. Ibaže celkom inú vec. Dnes však máme po všetkom, môžeme oslavovať aj do rána a nemusíme sa omedzovať v počte pohárikov,“ pohotovo mi vysvetlila.

„Jaj tak.“

Skončili sme u nej, aby sme si zložili veci a prezliekli sa. Okolie už zahalil súmrak. Bol piatok, všetky nohy ťahalo do mesta. Baby sa rozhodli ísť na diskotéku. Nechcelo sa mi, no nemohla som namietať. Ďalší deň som sa vracala domov, bola som len na návšteve, treba sa prispôsobiť.

Spáliť zopár kalórií nebolo také zlé. Vyčistila som si hlavu. Dávno som sa tak skvelo necítila. Opäť sme skončili pri pohárikoch, baby zbalili zopár chalanov a celá partička sme napokon zakotvili v ďalšom podniku. Hudba hrala len ako podmaz, aby sme sa mohli aj porozprávať a baby svoje úlovky aj spoznať.

Sedela som nad pohárom vína, zahľadená do neznáma. Ktosi do mňa drgol a hlučne sa mi ospravedlňoval.

„To nič,“ zamrmlala som a natisla sa bližšie na stôl. Bolo to tu preplnené, očakávala som, kedy mi obsah niečieho pohára skončí na hlave. Skontrolovala som, či mi neskĺzava vetrovka na zem a preletela som pohľadom po tmavom okolí. Osoby postávajúce i sediace osvetľovali len skúpe lúče zaprášených lámp.

Vtom sa mi pohľad zastavil na osamelej postave muža. Tiež sa zadumane díval do pohára vína. Akoby vycítil, že naňho civím, zdvihol hlavu a naše oči sa stretli. Žalúdok sa mi zachvel. Michalčinove oči sa do mňa zavŕtali až prihlboko. Stále vyzeral príliš dobre. Premeral si ma od hlavy po prsia, keďže zvyšok tela sa mi skrýval pod stolom, a s posmešným úškrnom pozdvihol pohár vína, aby si pripil na moje zdravie.

Sklopila som zrak. Ruky sa mi nekontrolovateľne chveli, aj napriek tomu, že som už bola otupená asi piatimi pohármi. Keď som zdvihla pohľad, ešte stále na mňa upieral ten svoj kamenný.

Stačil okamih, aby som sa rozhodla, čo urobím. Prevrátila som do seba krvavú tekutinu a zamierila k nemu s úmyslom všetko mu vysvetliť, aby som sa mohla vrátiť domov s čistým svedomím.

[ » na začiatok « ]