Kapitola:
Pridaná: 8.7.2015, 12:32:27
Čítaná: 1439×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Diana, Michael, Annie, Stephan, objavia sa ďalšie
Stručný dej: V podstate staršie poviedka, ktorú som teraz trochu prerobila. Neviem, či som to sem už nedávala v tej pôvodnej verzii. Už som tu dlhšie nebola, ale vrátila som sa. O čom to je? Prečítajte - uvidíte. Snažila som sa o niečo trochu iné. Povedzme, že je to o mágii, zvláštnych bytostiach a Mesiaci. (Nie je to o vlkolakoch, ako by sa dalo chabne vyvodzovať z toho mesiaca.)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola

Veľká tmavá miestnosť. Okná zastreté hrubými krvavočervenými závesmi. Všade sa mihá krehké svetlo sviečok. Nedokáže však rozptýliť panujúcu temnotu. Prečo? Pretože to nie je obyčajná temnota. Táto temnota nemá nič spoločné s nedostatkom sviec. Aj keby sa ich do miestnosti vošlo tisíc, zostala by nedotknutá. Rovnako ako mole, ktoré priťahuje oheň, je táto tma priťahovaná osobou sediacou vo veľkom kresle za masívnym pracovným stolom.

Milý starý pán sediaci v kresle sa usmieva a niečo si zapisuje. Ofina krátkych sivých vlasov mu padá na vráskami zbrázdené čelo. Niečo ho veľmi potešilo. Niečo, na čo čakal už veľmi dlhý čas. Bol to však čas, ktorý si mohol dovoliť. Ani jedna jeho minúta, ani jediná sekunda, nebola premárnená. Všetko bolo len súčasťou jeho dokonalého plánu. Už to nebude trvať dlho a sen, ktorý si môžu dovoliť snívať len nesmrteľný, sa mu splní...

Ozýva sa klopanie na dvere. Starec zdvihne hlavu k dverám. Jeho úsmev sa ešte rozšíri. Prichádzajú dobré správy. Tuší to. Vie to. Cíti to...

„Vstúpte!“ povie potešene pevným hlasom, ktorý sa absolútne nehodí k jeho zovňajšku.

„Pane,“ osloví ho mladík otvárajúc dvere.

„Poď ďalej, Stephan, a hovor! Podarilo sa?“

Pekný mladík vstúpi do miestnosti. Svetlo sviec odrážajúce sa v jeho krátkych červených vlasoch vytvára dojem, akoby ho obklopovala aura plápolajúceho ohňa. Ostré rysy a kruté tmavozelené oči vyzerajú ako vytesané do bledého kameňa jeho tváre. Jeho krok je pomalý, unudený a sebavedomý. Dlhý čierny plášť vejúci za ním, čierna košeľa i nohavice dokonale zapadajú do obrazu miestnosti.

„Môj pane,“ oslovil mladík starca a hlboko sa uklonil, „úloha je splnená. Sú mŕtvi. Zabil som ich. Ju si odviedol Rád. Presne tak, ako ste povedali. Sledoval som ich. Odleteli do Hradu.“

„Výborne! Výborne!“ Nadšene zatlieskal starec. „Nech ju teraz pekne naučia ako pracovať s mágiou, a keď dosiahne svoj plný potenciál, privedieš mi ju. Potom sa už o ňu postarám.“ Chladné modré oči sa mu zaleskli.

„Áno, môj pane.“

„Môžeš ísť.“

Mladík sa znova hlboko uklonil a odišiel.

Vedel som to! Všetko krásne podľa plánu. S krutou spokojnosťou si mädlil ruky.

[ » na začiatok « ]