Kapitola:
Pridaná: 7.7.2015, 16:08:02
Čítaná: 503×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Diana, Michael, Annie, Stephan, objavia sa ďalšie
Stručný dej: V podstate staršie poviedka, ktorú som teraz trochu prerobila. Neviem, či som to sem už nedávala v tej pôvodnej verzii. Už som tu dlhšie nebola, ale vrátila som sa. O čom to je? Prečítajte - uvidíte. Snažila som sa o niečo trochu iné. Povedzme, že je to o mágii, zvláštnych bytostiach a Mesiaci. (Nie je to o vlkolakoch, ako by sa dalo chabne vyvodzovať z toho mesiaca.)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola

Vyložila som si nohy na kreslo, objala ich rukami, bradu som si oprela o kolená a čakala som, kedy začne. Michael bol však ticho. Neprítomným pohľadom pozeral do steny za mnou.

„Môžeš začať rozprávať,“ pobádala som ho.

Náhle zvážnel. Ešte chvíľku mlčal. Zrejme si potreboval utriediť myšlienky.

„Najlepšie bude, ak začnem od začiatku. Ak ti niečo nebude jasné, pýtaj sa.“

S miernymi obavami som prikývla.

„Všetko sa začalo pred niekoľkými stovkami rokov. Boli to časy mýtov a legiend, fantastických tvorov a zázračných bytostí, časy mágie a kúzel. Mágia bola vtedy životnou silou, silou neskonale úžasnou, čistou a nekonečnou. Bola súčasťou každého zrniečka piesku, každého kameňa, každej rastlinky a každého stromu. Plnila srdcia a duše všetkých živých bytostí. Mágia bola život.“

Michael rozprával a jeho oči žiarili. Počúvala som ho a po chrbte mi prechádzali jemné zimomriavky. Náhle sa však jeho výraz zmenil. Úsmev z jeho tváre zmizol a vystriedal ho sarkastický úškrn.

„Samozrejme, ako sa dalo čakať, po istom čase sa začali objavovať ľudia, ktorí chceli túto silu spútať, podmaniť si ju a využiť ju k vlastným sebeckým cieľom. Z časti sa im to podarilo, no mágia sa zmenila. Už viac nebola čistá a nádherná. Ich sebeckosť a nečisté úmysly ju zakalili a začali meniť jej podstatu. Svet po prvý raz zakúsil utrpenie, súženie, smútok a choroby. Všetko sa zmenilo. Tí, čo to spáchali, zaplatili za svoj čin. Neboli viac ľudskými bytosťami. Za pošpinenie niečoho tak nádherného sa z nich stali Chiméry. Bytosti, ktoré už nepripomínali ľudí. Stali sa len schránkami morbídne pozliepaných častí rôznych zvierat naplnenými poškvrnenou mágiou.

Nikto spočiatku nevedel, čo sa deje. No tí, ktorí dokázali mágiu cítiť a usmerňovať, usmerňovať, nie vlastniť a ovládať, začali cítiť, že sa deje niečo zlé. Niečo neprirodzené a odporné. Okamžite začali jednať. Zvolali zástupcov z každej rasy, ktorá dokázala pracovať s mágiou. Spoločne hľadali spôsob ako mágiu znova očistiť a Chiméry zo sveta vyhnať.

No zatiaľ čo oni rokovali, Chimér bolo stále viac a viac. Pustošili svet a ničili všetko, čo im prišlo do cesty. Svojou skazenou magickou mocou zabíjali.

Jedného dňa predstúpilo pred radu mladé dievča z rasy Druidov. Niesla v rukách zvitok, starý ako ľudstvo samo. Tento zvitok obsahoval staré druidské učenie o pôvode mágie. V skratke, popisoval Bytosť, nádhernú a čistú, ktorá stvorila tento svet a vdýchla mu svoju dušu – život – mágiu. Ďalej sa písalo, že každých niekoľko generácií nastáva cyklus obnovy a táto bytosť sa znovu narodí a bude mať moc tvoriť nové svety.

Členovia rady, vediac, že ešte nenadišiel čas cyklu, sa dohodli, že skúsia cyklus predčasne vyvolať v nádeji, že Bytosť by mohla pre Chiméry vytvoriť svet a zamknúť ho, aby sa už nikdy nedostali von. Presný postup však zvitok neobsahoval. Dohodli sa teda, že skúsia usmerniť posledný kúsok čistej mágie, ktorý na svete zostal do tela dievčiny – teda vložiť kúsok duše Bytosti do ľudského tela ako pri narodení. Všetci spojili svoje myšlienky a sústredili sa na dievčinu.

Nakoniec sa im to podarilo. Alebo si to aspoň mysleli. Bytosť, ktorú stvorili, dokázala síce vypudiť Chiméry a ich pošpinenú mágiu z tohto sveta. Dokázala im vytvoriť temný svet, kde mali byť už naveky zamknuté. No cena bola priveľká. Bytosť bola privolaná proti Chiméram a musela ich poraziť. Keď však nemala dosť čistej mágie čerpala ju zo všetkého, čo bolo mágiou vytvorené. Mnohí prišli o svoje životy, no urobili tak s vedomím, že pomohli poraziť nepriateľa. Takmer všetka čistá mágia, ktorá existovala, bola vyčerpaná. Zostalo len nepatrné množstvo, ktoré dokázalo udržať tento svet pri živote. Bytosť sa premenila na Mesiac, aby mohla strážiť tajné dvere do sveta Chimér a chrániť tento svet naveky. (Vtedy totiž ešte tento svet ešte mesiac nemal.)

Členovia rady pochopili, že týmto činom pripravili svet o mágiu. Keď dospel čas cyklu obnovy, bolo jasné, že sa nová bytosť neobjaví – nebolo dosť mágie – životnej sily. Svet sa navždy zmenil. Už neboli žiadne fantastické tvory a nesmrteľné magické bytosti pomaly umierali. Žiadne čary a kúzla. Ľudia postupne zabudli, že kedysi vôbec existovali. Zabudli na mágiu a zabudli i na Chiméry. Nedokázali viac cítiť to tiché pulzovanie života v srdci každého stromu, každého zvieraťa. Ich srdcia stvrdli.

Nie všetko však bolo stratené. Kvapka nádeje pretrvala – každý nastávajúci spln mesiaca vdychoval nové sily vädnúcim rastlinkám, úroda počas splnu mesiaca bola bohatšia a hladiny vyschýňajúcich riek vyššie. Tých pár preživších, ktorí ešte dokázali mágiu cítiť, s nádejou dúfali, že jedného dňa bude dostatok mágie, aby dokázala oživiť Bytosť a tá potom znova vdýchne život tomuto živoriacemu svetu. Modlili sa k Mesiacu, Mesačnej Bohyni, ktorá sa stala nádejou nasledujúcich generácií.“

Tu sa odmlčal a uprel na mňa pohľad svojich nádherných očí. Zažmurkala som.

„No, to je síce krásny a smutný príbeh, ale čo to má spoločné s tým kto som, kde som a ako som sa sem dostala?“

„Si v mojom dome a priniesol som ťa sem ja a čo sa týka toho kto si,“ naklonil sa ku mne a lakťami sa oprel o stolík medzi nami. „Veríme, že cyklus konečne nastal a ty predstavuješ znovuzrodenú Mesačnú Bohyňu.“

Nemohla som uveriť vlastným ušiam. „Ja?“ Toto sa mi asi sníva. Áno určite. Vstala som z kresla a zasmiala som sa. „Možno som sa udrela do hlavy alebo niečo, preto si nič nepamätám, ale určite nie som nejaká magická bohyňa. To by som snáď musela vedieť nie? Ako som povedala, pekný a smutný príbeh, si dobrý rozprávač, ale tie konce ti nejako nejdú.“ Pobavene som krútila hlavou. „Každopádne ďakujem za záchranu a ospravedlňujem sa sklamanie, no nie som nijaká bohyňa. Tú si musíš hľadať niekde inde.“

Povzdychol si a tiež vstal. „Ako myslíš.“ Povedal neutrálnym tónom, z ktorého mi nebolo jasné, či je sklamaný, že mu vtip nevyšiel alebo či je smutný, že som mu neuverila. „Pošlem sem Annie. Prinesie ti niečo na jedenie a ukáže kúpeľňu a všetko potrebné.“ Otočil sa mi chrbtom a kráčal k dverám.

„Počkaj,“ zastavila som ho. „Nepovedal si mi ako sa volám.“

„Diana,“ povedal, ani sa na mňa nepozrel a odišiel.

[ » na začiatok « ]