Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Diana, Michael, Annie, Stephan, objavia sa ďalšie
Stručný dej: V podstate staršie poviedka, ktorú som teraz trochu prerobila. Neviem, či som to sem už nedávala v tej pôvodnej verzii. Už som tu dlhšie nebola, ale vrátila som sa.
O čom to je? Prečítajte - uvidíte. Snažila som sa o niečo trochu iné. Povedzme, že je to o mágii, zvláštnych bytostiach a Mesiaci. (Nie je to o vlkolakoch, ako by sa dalo chabne vyvodzovať z toho mesiaca.)
Absurdné! Pochodovala som po izbe. Určite si len robí žarty. Ale prečo by to robil? Nemá si ma prečo doberať. Dnes som ho stretla prvýkrát v živote. Čo tým ale potom myslel? Prečo si na nič nemôžem spomenúť? Rozčúlená z bezmocnosti som nakopla kreslo, s ktorým už môj úbohý malíček zviedol svoj bolestivý boj. Do kelu!
Ozvalo sa zaklopanie na dvere a dnu vošlo to isté dievča ako predtým. Zrejme Annie.
„Ako vám je, slečna? Vyzeráte už trochu lepšie. V bielizníku nájdete všetko potrebné, vyberte si, ktoré šaty sa vám páčia a potom vám ukážem kúpeľňu. Už som vám pripravila vaňu aj uteráky. Kým sa budete kúpať prinesiem vám sem niečo pod zub.“
Slová zo seba nadšene sypala a zakaždým keď som sa nadýchla, že odpoviem, švitorila ďalej. Pripadala mi veľmi milá. Bavilo ma sledovať jej úprimnú radosť.
„Ďakujem. Annie, však?“ Nadšene prikývla a kučery sa jej zavlnili. Naozaj rozkošné.
Podišla som teda k bielizníku, povyberala potrebné veci a vykročila k Annie.
Ocitla som sa v dlhočiznej chodbe. Všetko bolo žiarivo biele. Z pravej strany prenikali do chodby zlatisté lúče slnka a vdychovali celému miestu akúsi zvláštnu nebesky krásnu atmosféru.
„Tadiaľto kúsok prejdete, slečna, a tieto prvé dvere sú kúpeľňa. Nech sa páči. Idem po jedlo.“
„Ďakujem Annie, si veľmi milá,“ povedala som a rýchlo som dodala, „a volám sa Diana.“
Otočila sa niekde už v polovici chodby, usmiala sa na mňa a prikývla. Diana. Zvuk môjho mena mi znel v ušiach akosi zvláštne.
Ležať vo vani plnej krásne teplej vody bol nádherný pocit. Zatvorila som oči a plnými dúškami som vdychovala všadeprítomnú vôňu ruží. Nebola nápadne ťažká a sladká, práve naopak. Pripadala mi ľahká a príjemne osviežujúca. Rozmýšľala som, či vychádza zvonku alebo či Annie pridala do vody nejakú vonnú soľ. Pokrčila som plecami. Zaklonila som hlavu a nechala som svoje dlhé biele vlasy voľne splývať. Nádherne uvoľňujúci pocit. Možno prešli minúty, možno hodiny, neviem. Moja myseľ i celé moje tele bolo nádherne uvoľnené.
Zrazu som v mysli uvidela záblesk a v ušiach mi ohlušujúco zreval hrom. Prudko som sa strhla, vdýchla som trochu vody a sprudka som začala kašľať. Značnú časť vody som vyšplechla i na podlahu, keď som sa snažila posadiť. Vystrašene som sa obzerala okolo seba. Nikde nič. Vonku hrialo teplé slnko, vtáci štebotali. Nikde ani stopy po blesku či hrome. Čo to bolo?
Vyliezla som z vody, poutierala sa a obliekla. Z bielizníka som schmatla prvé šaty, čo boli navrchu úhľadne poskladanej hromady. Boli to dlhé šaty jednoduchého strihu s ramienkami a tmavomodrej farby z podobnej látky ako nočná košeľa. Poutierala som povylievaný vodu jedným z uterákov a ešte stále mierne znepokojená som sa vrátila do izby.
Na stole ma čakal strieborný podnos s čerstvým voňavým bochníkom chleba, kus syra a džbán vody. Privoňala som ku chlebu a v ústach sa mi začali zbiehať slinky. Akoby som nejedla celú večnosť. Vedľa podnosu som si všimla položenú knižku vo väzbe z tmavej kože. Odtrhla som si kúsok chleba a lačne ho začala prežúvať. Bol fantastický. Vnútri nádherne mäkučký a s chrumkavou kôrkou. Odlomila som kúsok syra. Bol neobyčajne lahodný. Utrela som sa o obrúsok a na dúšok vypila dva poháre príjemne osviežujúcej vody. So záujmom som si začala prezerať knižku.
Väzba bola krásne zachovaná, mierne ošúchaná. Na dotyk bola hladká a prekvapivo chladná aj napriek tomu, že na ňu už istý čas svietilo slnko. Nebol tam názov ani meno autora, iba symbol mesiaca v kruhu. Prstami som prešla po mesiaci. Asi na pol sekundy som mala pocit, že sa zaleskol, ale bola to zrejme len dômyselná hra tieňov. Pomaly som knižku otvorila. So zmesou údivu i trochou sklamania som prevracala krehké stránky. Boli popísané úhľadným ozdobným písmom, no jazyku som vôbec nerozumela. Na niektorých stránkach boli i drobné kresby. Podrobne som ich skúmala a žasla som nad dokonale prepracovanými detailmi. Každý vtáčik, každá rastlinka vyzerali ako živé! Mala som pocit, akoby každú chvíľu mali vyletieť zo starého papiera a začať poletovať po izbe. Jednoducho nádhera!
Užasnutá som skúmala stránku po stránke. Nevšimla som si kedy prestalo svietiť slnko a štebotanie vtákov utíchlo. Nevidela som husté mračná pomaly zapĺňajúce oblohu. Prichádzal dážď. Pohľad som zdvihla od záhadnej knižky až vo chvíli, keď mi na ruku dopadli prvé kvapky dažďa. Knižku som odložila na stolík a zatvorila som okno, aby dnu nepršalo. Chvíľku som sledovala drobné kvapôčky stekať po skle. Potešila som sa. Zajtra bude nádherne. Všetko bude pekne občerstvené po pokojnom večernom dáždiku. Obloha bola tmavosivá a sľubovala celonočný dážď. Zívla som si. Ani som si neuvedomila, že som unavená. V bielizníku som našla svetlofialovú nočnú košeľu s čipkovým spodným lemom. Chvíľu som hladila lesklú látku, potom som si ju obliekla a ľahla si spať.
Zobudila som sa na náhly hluk, ktorý vydávali obrovské kvapky dažďa s hrmotom bijúce do okien. Premkol ma strach. Celé moje vnútro sa zachvelo. Vystrašene som sa posadila na posteli. V mojej izbe nehorela žiadna sviečka, všade vládla tma. Čierno – čierna nepreniknuteľná tma. Prudké hrmotanie dažďa vo mne vyvolávalo paniku. Zrazu sa zablyslo. Jasné svetlo zaplnilo celú miestnosť a bezprostredne po tom, ako zmizlo, ohlušujúco zahrmelo. Vyľakane som sa strhla.
Nechápala som. Bola som zmätená. Nevedela som, prečo sa vlastne bojím. Voda mi pripadala upokojujúca, dážď blahodarný, no táto búrka ma desila. Ďalší blesk a ďalšie zahrmenie. Horúčkovito som premýšľala, čo robiť. Zakaždým, keď sa zablýskalo, videla som všade na stenách hrozivé tancujúce tiene. Bola som na smrť vystrašená. Tu nemôžem zostať. Musím utiecť. Rýchlo!
Keď sa znova zablýskalo, vyskočila som z postele a utekala som k dverám. Rýchlo som ich otvorila a bežala som chodbou. Nevedela som kam. Jednoducho som chcela utiecť. Niekam ďaleko od tých tieňov. V ušiach mi neprestajne hučalo. Doprava, doľava. Bežala som ako o život. Chodbu osvetľovali zlovestné blesky a okná sa triasli. Myslela som si, že sa zbláznim. Prudko som zastala pred nejakými dverami a začala som na ne búšiť päsťami hlava - nehlava. Znova zahrmelo, striaslo ma a po tvári mi začali stekať slzy zúfalstva. Zablýskalo sa a mňa zamrazilo v po celom tele. Dvere sa otvorili a v nich stál rozospatý Michael. Michael!
„Diana? Čo...“
Nechápavo na mňa pozrel no kým stihol dokončiť vetu, vrútila som sa do izby. Zakopla som a hodilo ma o stenu. Zviezla som sa na zem, rukami som sa držala za hlavu, schúlila som sa v rohu miestnosti a knísala som sa dopredu – dozadu. Triasla som sa po celom tele. Znova zahrmelo a znova som sa vyľakane strhla a vykríkla. Hlavu som si skryla medzi kolená.
„Zastav to! Nech to prestane!“ zúfalo som kričala do svojich kolien a pritláčala som si dlaňami uši, aby som už nepočula to desivé dunenie..
„Diana!“ kľakol si ku mne a chytil ma za ruky, ktorými som si kmásala vlasy. „Pozri sa na mňa.“
„Bo – bojím sa,“ dostala som zo seba pomedzi neovládateľné vzlyky.
„Pozri sa na mňa!“ Zatriasol mi rukami a prinútil ma zdvihnúť hlavu.
Uslzenými očami som na neho pozrela a snažila som sa odvrátiť hlavu.
„Diana!“ Nútil ma pozerať sa mu do očí. Všetkou silou som sa snažila sústrediť na jeho oči.
Znova sa zablyslo a zahrmelo a ja som sa mu vytrhla a znova schúlila do klbka s hlavou medzi kolenami a knísala som sa dopredu – dozadu. Objal ma a hladil po chrbte. Nevedela som ako dlho to trvalo. Možno len pár minút a možno aj celú noc. Búrka pomaly tíchla. Pustil ma a ustarostene si ma prezeral.
S neprítomným pohľadom som pozerala do náprotivnej steny. Stále som sa knísala dopredu a dozadu, dopredu a dozadu. Už som neplakala ani nekričala. Len som sa apaticky knísala a pozerala prázdnymi očami cez neho. Nevedela som, či je tma či svetlo, či deň alebo noc.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...