Kapitola:
Pridaná: 13.9.2008, 20:15:12
Čítaná: 2146×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Carmen
Stručný dej: Príbeh o živote jednej dievčiny, jej trápeniach a radostiach...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Narodeniny 2 » Prúd myšlienok 3 » Črepy

Tak... druhá kapitola... je na svete... Chcem vám povedať, prečo píšem tento príbeh... Nie preto, že nemám čo robiť, ani preto, že ma to baví, ani preto, že mám pocit, že je to dobré... proste preto, že chcem... Že chcem vyjadriť svoje postoje, svoje idey, svoje úvahy, svoje názory, svoje pozorovania... Tým nehovorím, že je to o mne, lebo nie je! Je to len o chode mojich myšlienok... len o prúde mojich myšlienok...

Ďakujem a prajem príjemné čítanie...

*****************************************

Prúd myšlienok

Stojí v rade a čaká na lístok do kina. Je tu sama, asi dvadsiata v poradí. Nikdy nebola nikde prvá, alebo sa za prvú nepokladala. Teraz tu len tak stojí, sama. Nikto ju nepozval, len mala chuť ísť niekam sama. Byť sama so svojimi myšlienkami, svojimi pocitmi, byť so sebou a nemyslieť na sklamanie. Ľudia ju celkom úspešne predbiehali, strkali do seba, z úst vypúšťali oplzlé slová, pochybovala, že toto sú ľudia. Pripomínajú jej skôr akýchsi prihlúplych predchodcov človeka, ktorí mamuta trhali zubami a nedokázali rozprávať inak ako neartikulovateľnou rečou. Mala nutkania skríknuť: Prestaňte! Správajte sa ako ľudia!

Ibaže... nemohla. Nedokázala totiž povedať, ako sa ľudia správajú. Keď sa obzrela okolo seba, mala príšerný pohľad na ľudí- urážky, krik, strkanie.

Toto je ľudstvo? Tak potom sa potrebujem vyzvracať, je mi z ľudstva príšerne zle.

Kúpila si lístok na nejaký dojímavý film, romantika. Keď ju nezažíva v reálnom živote, aspoň sa na ňu pozrie na plátne.

Opäť na ňu niekto vypiskuje zo zadného radu, nenávidí to. Uprene hľadí len pred seba, na obrovské biele plátno a zavrie oči. Uniká pred realitou, aspoň na chvíľku, sama... len ona a jej myšlienky... Z tranzu ju preberie až hlučná upútavka na akúsi trápnu komédiu. Povzdychne si, ako môže niekto vôbec investovať toľké peniaze do výroby niečoho tak strašného.

Nasleduje ešte niekoľko upútaviek, ktoré ju nezaujímajú. Horor, romantika, animovaný film.

Striaslo ju, v kine je zima a ona si nevzala žiaden sveter, ktorým by sa zahalila. Nuž čo, nejako tie dve hodiny pretrpí o hlade, smäde a zime. Mohla si kúpiť pukance, ako väčšina mládeže navôkol, ale súcití s upratovačkami, nechce im tu narobiť viac neporiadku, ako je treba. Aj keď, za niečo ich predsa musia platiť. Obzrela sa okolo seba. Film sa ešte poriadne nezačal, no okolo nej bola kopa mladých (asi pätnásťročných) nadšencov, ktorí sa s obľubou venovali výmene dentálnych baktérií. Rozhodla sa, že sústredí iba na film a nie na neporiadok. Nebude myslieť ani na ten nepríjemný zvuk, ktorý sa práve ozval za ňou, niečo ako poriadne nevydarený bozk. Na moment sa zastavila v myšlienkach a schuti sa zasmiala. Ľudia na ňu pozerali ako na blázna, na plátne sa totiž odohrávala akási smutná scéna, len ona jediná sa tu rehoce, lebo jej prišlo smiešne, ako sa niekomu nevydaril bozk. Utíšila sa. Nie preto, že by ju ľudia považovali za blázna, ani preto, že sa cítila trápne, kašľala na názory ľudí. Utíšila sa, lebo chcela. Bolo to, ako hra na piano. Jednoducho chcela. Nech si myslí kto chce, čo chce. Opäť zatvára oči, kašle na ostatných, zatvára oči a jej hlava sa opäť mení na vír myšlienok, v ktorých sa utápa...

,,Slečna...“ už sa neutápa vo víre, akosi v nej práve prebieha zemetrasenie. Otvorí oči. Trasie ňou akýsi starší pán, plátno je opäť biele, vydedukovala teda, že film prespala.

,,Už idem,“ povedala, vstala a bez ďalšieho slova odišla. Starec pokrútil hlavou nad tým, aká je táto mládež nezodpovedná, ako sa ani pozdraviť nevie, aké je to nevychované...

Mala by si aspoň prečítať, o čom ten film bol, veď tam šla preto, aby hľadela na lásku, keď už ju nechce prežívať. Kráčala tmavou ulicou smerom k parkovisku, k svojmu malému autíčku. Premýšľala, o čom mohol film byť. Stretli sa, preskočila medzi nimi prvá iskra a oni vedeli, že spolu budú celý život, nasledovalo rande, bozk, spoznávali sa, vyspali sa spolu, prišla do toho tretia osoba, intrigy ich rozdelili, nakoniec sa všetko vyjasnilo, tretia osoba skončí niekde mŕtva alebo v blázninci, poprípade vo väzení, pobozkajú sa a na plátne sa zjavil nápis: KONIEC... tak nejako to mohlo byť, tak je to predsa vždy. Scenáristi nemajú žiadne nové nápady. Keby tak niekto sfilmoval jej príbehy, bol by z toho filmový trhák. Bola si tým istá. Nemala vysoké sebavedomie, iba jej už išlo na nervy, ako sa všetko stále točí dokola a nikto nepríde s ničím novým. Ak už aj niekto príde s niečím revolučným, natrvalo to poškodí životné prostredie alebo to vyhubí tretinu civilizácie, alebo ho ľudia uvrhnú do zatratenia, lebo majú strach, že vynález tohto človeka by mohol byť lepší ako všetky ostatné dohromady. Inak ide všetko dokola, hydrologický cyklus, námety na filmy, všetko...

Nastúpila do auta a naštartovala. Zvuk motora jej prišiel nesmierne vhod. Netušila, čo nastáva po poslednej klapke vo filmoch, netušila. Ale bolo jej to jedno, isto to nebude nič výnimočné, veď celý svet sa točí stále dokola, okolo peňazí, fiktívnej lásky, jedla, urážok a strkania do druhých. Možno sa po poslednej klapke začína život ako z rozprávky... šťastný život, kopa detí, splnené sny, smrť s pocitom, že sme žili.. šťastne? Skutočne si nebola istá, či by sa toto dalo nazvať šťastím. Isto by to bolo kopírovanie života nejakej tej Popolušky. A čo je šťastné na nudnom živote? To by nechcela... A čo by teda chcela? Má už dvadsaťtri, skutočne by sa mala zamyslieť nad tým, čo v živote chce. To, že chce nájsť svoju matku nie je predsa všetko. Musí si nájsť nejakú prácu, tá v knižnici jej toho nevynáša zrovna najviac. Má za sebou vysokú školu, úspešne vyštudovala žurnalistiku, mohla by sa o niečo pokúsiť. Aj keď, jej náhradní rodičia ju isto zabezpečia do smrti tak, že nebude musieť ani pohnúť prstom, ale... to by bolo nudné. Ona je radšej aktívna, nebaví ju sedieť a nič nerobiť, to by nebola ona. A ona mala rada, keď mohla byť sebou. Prešla cez niekoľko križovatiek, ktoré jej vlastne prišli zbytočné. Ale kruhový objazd by sa jej tiež nepáčil. Zase by niečo šlo dokola, už by ju to unavovalo viac, ako je potrebné. Križovatky sú komplikované, no zároveň jednoduché. Sú teda fádne, usúdila to po dlhom zvažovaní pri čakaní na zelenú.

,,David, ale ja sa nemôžem len tak zo dňa na deň zbaliť a odísť bohviekam!“ kričala Katrin na svojho priateľa. Chodili spolu už od strednej školy, David mal vždy bláznivé nápady. Párkrát sa rozišli a vždy sa napokon dali dokopy, začarovaný kruh. Katrin to prestávalo baviť, chcela stály vzťah. Napokon, má už dosť rokov, chcela by sa usadiť, vydať sa, byť šťastná. Aj David chcel byť vždy šťastný, len ani jeden z nich nevedel, ako to dosiahnuť, tak skúšali.

,,Kat, je to len na pár dní...“ naliehal.

,,Nemôžem!“

,,Ty nechceš!“

,, A možno nechcem! Je to snáď zločin? David, chcem stály vzťah, chcem voľnosť a zároveň spútanosť, lebo chcem cítiť, že ma niekto drží, no nie veľmi silno,“ pozrela do jeho hlbokých modrých očí a hľadala v nich aspoň štipku pochopenia, kúsoček čohosi, čo by mohlo znamenať akúsi nádej pre lepšiu budúcnosť.

,,Čo chceš?“

,,Žiť...“ odvetila s dávkou sebadôvery no zároveň strachu, no s istotou, lebo vedela, že takto to chce.

,,Žiť s kým?“ pozrel na svoj kufor, neustúpi, on jej neustúpil predtým, nemusí ani teraz.

Neodpovedala. Otvorila mu dvere a vyložila jeho kufor von. Nepovedala ani jediné slovo, nepovedala, že chce žiť s ním, zarazilo ho to. Vždy ustúpila ona. Pozreli si do očí.

,,Je to na tebe,“ odvetila tvrdohlavo a mykla plecom. Všetci odjakživa hovorili, že Katrin nikdy nebude mať stabilný vzťah, bude karieristka, na deti si nájde len málo času, aj tak sa jej deti vždy báli, vlastné veľmi nepotrebovala.

Naklonil sa k nej, na pery jej vsadil bozk. Iný ako obvykle... prázdny, bez chuti, bez citu...

Pozrel do jej očí, podišiel k svojmu kufru a dvere za ním sa zatvorili. Oprela sa o drevené dvere polepené fotografiami. Vôbec nerozmýšľala, čo urobí s týmto malým bytom. Teraz len zavrela oči a pomaly sa zosúvala na zem. Snažila sa uvedomiť si udalosti posledných minút – hádka, odpor –jej odpor voči nemu, zauvažovala, či nespravila chybu, no túto myšlienku hneď vyhodila z hlavy, bozk, odchod, koniec. Koniec? Teraz sa zavreli jedny dvere? A nemali by sa otvoriť ďalšie?

Nevie... klesla celkom k zemi, chrbtom sa opiera o fotografie, a nechá sa unášať tým najnebezpečnejším prúdom...prúdom, ktorý ju priviedol až sem a teraz jej nedáva zadné dvierka, prúdom, ktorý zmenil jej momentálny život, prúdom myšlienok...

************************************************

Venujem Klubu Dokonalých a SGVS :)

Aaaaaaaaaaaa ešte.. kľudne mi pošilite sovky s tým, ako by podla vas mal dej pokracovat.. mna potesi zaujem a vy sa mozno trosku zucastnite :) Dakujem :)

[ » na začiatok « ]