Kapitola:
Pridaná: 5.9.2008, 22:46:57
Čítaná: 954×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Carmen
Stručný dej: Príbeh o živote jednej dievčiny, jej trápeniach a radostiach...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Narodeniny 2 » Prúd myšlienok 3 » Črepy

Tak som sa rozhodla... Toto bude kapitolovka, dámy a páni...

pevne dúfam, že vás aspoň trochu zaujme... Prajem príjemné čítanie...

*************************************

Za siedmimi horami a siedmimi dolami žilo raz jedno dievča. Pri slovách: ,, Za siedmimi horami a siedmimi dolami,“ by ste asi čakali, že táto dievčina bude princezná, ktorú unesie drak, potom ju zachráni udatný princ, ktorý dostane k nej aj pol kráľovstva a v láske budú nažívať až do smrti. Nič také nečakajte.

Nebudem rozprávať príbeh o egocentrickej zružovatenej kráske, nebudem rozprávať príbeh o princovi, ktorý obetuje svoj život, aby získal pol kráľovstva (lebo o princeznú mu nikdy nešlo), nebudem rozprávať ani o drakovi, ktorý sa chcel len najesť a nakoniec mu zato odtnú všetky hlavy, ktoré mu kedy narástli (aj to len preto, že nejaký mamľas nepochopil Darwinovu evolučnú teóriu: Silnejší prežije!).

Chcela by som ešte odôvodniť, prečo som si pre svoj príbeh vybrala dievčinu, ktorá je tak obyčajná a predsa tak výnimočná. Nuž, asi to bude tým, že moja vnútorná prosba je, aby sa ľudia v tejto mladej dievčine našli, aby v nej každý objavil kus seba. Ako vravím, je to len moja vnútorná prosba, ktorá sa môže no i nemusí splniť. Je hlúpe myslieť si, že svet začne počúvať štrnásťročnú sopľaňu, ktorá poriadne nevyrástla z plienok a už by chcela dobýjať svet svojimi myšlienkami. Toto už však nie je moja dobre skrývaná prosba. Toto je jednoducho o slobodnej vôli: ak máte chuť a čas čítať niečo, čo vás možno na konci sklame, budete ľutovať, že ste to vôbec začali čítať. A ak to čítať nechcete, lebo viete, že pisateľka má len niekoľko pár rôčkov, kľudne ma uvrhnite do zabudnutia pre to, že nemám šesťdesiat a dlhoročné skúsenosti s ťažkým socialistickým životom.

Carmen otvorila okno a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Cítila ho, ako jej prúdi telom až do pľúc. A opäť vydýchla. Je krásne slnečné ráno, tešila sa z nového dňa. Väčšina ľudí si radšej zatiahne závesy, zababuší sa pod paplón a žobroní aspoň o päť minút spánku nazvyš, ktorý je vlastne zbytočný, lebo za tých päť minút, čo zaspia, sa musia opäť zobudiť. Carmen vždy radšej vyskočila z postele a nechala slnečné lúče, aby jej šteklili tvár a dotýkali sa jej tela. Boli vždy mrazivo horúce a ona mala rada zimomriavky.

Toto dievča malo jakživ všetko, čo jej rodičia na očiach videli. Vlastne mala izbu takú veľkú, akú by si niektoré decká ani nepredstavovali, veľké zrkadlo, v ktorom sa mohla obdivovať, značkové oblečenie, najnovší model bicykla, v izbe piano, na ktorom nikdy nevedela hrať, ale rodičia jej aj tak platili súkromné hodiny. Neverili jej, že ju to vonkoncom nebaví, veď čo už môže byť pre dieťa zaujímavejšia činnosť ako sedieť za pianom celé hodiny? Ktoré dieťa by už túžilo hrať sa vonku s ostatnými deťmi? Carmen to rodičom nikdy nevyčítala. Aj keď sa nemohla venovať tomu, čo ju bavilo, bola rada, že má rodičov, že má život lepší, ako polovica sveta, možno lepší, ako celý svet dokopy.

Usmiala sa na slnko tak doširoka, ako sa slnko usmialo na ňu a podišla k pianu. Zahrala melódiu, ktorá sa jej vôbec nepáčila, ale aj tak ju zahrala, lebo proste chcela. Mala rada, keď mohla robiť len to, čo chcela, cítila sa tak lepšie, voľnejšie, slobodnejšie. Občas to bolo na nič, lebo rodičia jej i tak pristrihli krídelká, no teraz... Je z nej veľká slečna, dnešným dňom sa z nej stáva právoplatná dvadsaťtriročná osôbka, nižšieho vzrastu, s čiernymi vlasmi a gaštanovými očami. Stále žije u rodičov, majú veľký dom a pre ňu je tu vždy miesta dosť, ako sa vyjadrili. Keď mala Carmen osem rokov, v škole za ňou prišla isté dievča, volala sa Beata a vyšplechla Carmen do tváre, že je adoptovaná. Carmen nechápala významu tohto slova, no aj tak vtedy prišla za rodičmi a spýtala sa:

,,Mama, ocko? Som adaptovaná?“ Jej rodičia sa vtedy najskôr schuti zasmiali nad neznalosťou svojej dcéry... a potom... žiadne potom nebolo. Ľudia radi odkladajú dôležité veci, ktoré môžu raniť najbližších. Možno ani nie z dôvodu, že tých najbližších by to mohlo raniť. Možno skôr zo strachu, že v očiach ľudí zlyhajú. Ľuďom občas omnoho viac záleží na tom, čo si o nich iní myslia... komu ale záleží na pravde? Niekoľko pár jedincom, ktorí sú ale zanedbateľní proti halde tých, ktorí si pravdu cenia menej než staré ponožky? Carmen odpoveď na otázku nedostala. Ale samozrejme zistila, že slovo adaptovaný znamená prispôsobený, zažitý... takže mohla Beate s hrdosťou prehlásiť: ,,Áno, som adaptovaná!“

Beata ju vysmiala, kývla nad ňou rukou a odišla. Carmen bola teda zdanlivý víťaz. Touto otázkou sa viac nezaoberala, načo aj?

Keď mala trinásť a už ovládala významy jednotlivých slov, opäť sa vrátila k tejto otázke. Spomenula si na ňu pri akomsi zahraničnom filme a opäť ju položila rodičom, ibaže v správnom znení. Som adoptovaná?

Magdaléna, jej matka, sa rozplakala. Carmen pochopila. Je adoptovaná. Ešte nevedela, či sa má hnevať, byť smutná alebo sa tešiť, len stála a pozerala sa na svoju... matku ako plače. Magdaléna mala už štyridsaťpäť rokov, no stále vyzerala sviežo, na svoj vek mlado. Pomerne štíhla postava, krátke vlasy farby čokolády, upravované v pravidelných intervaloch u drahého kaderníka. Niektoré vlasy jej spadali až do hnedých očí, ktoré sa nápadne podobali na tie Carmenine, no zrejme to bola len náhodná podobnosť. Presne to v tejto chvíli prebleslo Carmen hlavou. Majú rovnaké oči, to nemôže byť náhoda, no potom si uvedomila že milióny ľudí na svete majú tiež hnedé oči a tak sa na túto myšlienku vykašľala. Milióny ľudí sa na seba podobajú tak veľmi a žiaden z nich si to neuvedomuje. Až Carmen v tejto chvíli. Ľudia majú toľko rovnakých čŕt ale aj tak sa radšej zameriavajú na tie pre nich dôležité priority- peniaze, oblečenie, jedlo, dobrý výzor, niekde za týmito prioritami sa na konci zoznamu možno objavia aj city, aj keď, to možno je možno až priveľmi veľké.

Myšlienka za myšlienkou sa práve plavili v oceáne. Magdaléna, Gabriel a Carmen stáli nehybne, bez slov a pozerali jeden na druhého, žiaden z nich nevedel, kde začať, ako pokračovať, ako skončiť.

,,Prečo?“ zašepkala napokon Carmen. To sa zvykneme pýtať všetci už odmalička. Prečo? Prečo je trávička zelená a prečo je nebo modré? Tak, prečo som adoptovaná? Prečo? Trýznivá otázka, ktorá jej dunela v hlave ako zvuk úderu na gong. Prečo? Tá otázka, ktorú používa každý z nás, stále, od malička až po koniec. Pýtame sa, prečo?

,,Keď si bola ešte bábätko...“ začal Gabriel, päťdesiatnik s pivným bruchom, ktorého bolo možné vidieť len v obleku.

,,Bola som v nemocnici, kvôli ženským problémom. Vtedy som sa dozvedela, že nemôžem mať deti. Videla som všetky tie šťastné mamičky, ako sa starajú o svoje bábätká a snažila som sa zmieriť s faktom, že ja také nikdy nebudem mať. Pýtala som sa tak, ako ty teraz. Prečo? Vtedy som si povedala, že jednoducho preto. Že to určite má nejaký hlbší význam, Boh by ma nenechal trpieť. Vnímala som Boha ako otca, otca nás všetkých, ktorý by nebol schopný ublížiť svojim deťom...“

,,Nechcem sa rozprávať o Bohu, chcem hovoriť o mne,“ odvetila Carmen, ktorá s ťažkosťami zadržiavala slzy. Carmen, tak temperamentné meno. Ďalšia otázka v jej hlave, kto mi dal toto meno? Vy? Či moji biologickí rodičia? Kto sú moji rodičia?

,,Správaj sa k svojej matke slušne,“ zahriakol ju Gabriel tíšiac svoju ženu.

,,Nie je moja matka,“ arogantne odpovedala Carmen a pozrela na nich, na oboch.

,,Na oddelení sa povrávalo, že nejaká žena opustila svoje dieťa, ušla a nechala ho v nemocnici. Rozmýšľala som, ako môže matka čosi také urobiť svojmu dieťaťu. Prečo zaň nie je vďačná? Tá správa sa rozniesla rýchlo. Vyvolalo to v ľuďoch odpor k tej žene, súcit k bábätku, ktoré čaká život v detskom domove a nakoniec skončí kdesi na ulici. Putovala si teda do detského domova. Keď som odchádzala z nemocnice, s tvojím otcom sme to dôkladne...“ nestihla dopovedať.

,,Nie je môj otec!“ zrúkla Carmen. Magdaléna sťažka preglgla, no predsa pokračovala. Teraz už začala, musí to dokončiť!

,,...s Gabrielom sme sa o tom dlho rozprávali. Pýtala som sa sestričiek a tie mi povedali, v ktorom detskom domove sa nachádza opustené bábätko bez budúcnosti. S ock... s Gabrielom sme tam zašli a vtedy sme ťa po prvý krát videli...“

Ďalej už Carmen nepočúvala. A načo? Aby sa dozvedela o svojej detskej dokonalosti, roztomilom úsmeve, ktorý ich očaril natoľko, že si ju proste museli vziať so sebou ako kus bieleho chleba z pekárne? Aby počúvala, ako museli vybavovať kopu papierov, no boli radi, že ju majú, že keď jej šiel prvý zub, bola skutočne úžasná a všetci im ju závideli? Aby počúvala svoj životopis? O to ich predsa nežiadala! Nedostala odpoveď na svoju otázku, tak načo ich má počúvať?

Beh do izby, buchot dverí, hnev, plač.

Naučila sa s tým žiť, po čase. Koniec koncov, nemala na výber. Tajne dúfala, že raz svoju matku nájde, musí ju nájsť a položiť jej tú istú otázku, čo svojim náhradným rodičom. Tak ich teraz volala. Náhradní. Jej svet tvorila čierna farba, depresívna hudba, pomaľované steny, neporiadok (v izbe i v hlave). A kašľala na to. Mala osemnásť rokov, mohla robiť, čo chcela. Kašľala na všetkých, nemala pravidlá, iba jediné: Žiť tak, aby ľuďom nikdy nemusela klamať.

Jedného dňa si zbalila tie najdôležitejšie veci a odišla. Nevedela kam, ale šla. Susedia to vtedy brali ako výstrelok dievčatka bohatých rodičov, ktoré si zmyslelo, že chce rebelovať.

Magdaléna sa trápila kvôli správaniu svojej dcéry. Snažila sa jej dať to, čo ona nikdy nemala. Lásku a finančné zabezpečenie. Až ma trasie pri myšlienke, ako tieto dve hodnoty súvisia. Láska a peniaze? Hlúposť! Láska je cit, mocný cit, ktorý dokáže viac ako ktorákoľvek bankovka, či hockoľko bankoviek pohromade. Láska je v podstate ako rakovina. Všetci máme jej základy v sebe, no prebudí sa iba u niektorých z nás, vtedy, keď to najmenej čakáme. Aj pre lásku človek zomrie, aj pre lásku človek trpí, aj pre lásku treba bojovať až do posledného nádychu, posledného kúska života v nás.

Lena (ako domácky nazývali Magdalénu) vyrástla v neveľmi bohatej rodine, otec ju často bil, matka bola alkoholička. Prisahala si, že jej dieťa nikdy nezažije takú bolesť, akú ona prežívala vtedy. K peniazom, ktoré dnes má prišla tvrdou právnickou prácou, štúdiom, na ktoré si sama zarábala na brigádach. Svojho muža spoznala na univerzite, ako mladého, dobre vyzerajúceho mladíka, ktorému po rokoch strávených spolu vypadala polovica vlasov a dorástlo mu brucho. Aj napriek tomu ho ľúbila, považovala ho stále za symbol dokonalosti, ktorý je schopný postarať sa o rodinu.

Carmen sa sama vrátila po pár dňoch, nikomu neodpovedala na otázky, kde a s kým bola. Hlavné je, že to vie ona, ostatní nemusia. Rozhodla sa dokonca písať si denník, aby raz, keď bude stará spomínala na toto obdobie. No nie so smútkom, či slzami, ale s radosťou, že takto dostatočne týra náhradných rodičov. Pomýšľala aj na samovraždu, no prišlo jej to zbabelé.

Ona nie je zbabelec, ktorý pred niečím uteká. Toto je prvý krát, čo utiekla, lebo sa odmietla pozrieť pravde do očí. No nezabila sa. Znamenalo by to dokonalú porážku, výhru života nad ňou samou, to by nedovolila. Nenávidí prehry, no neuvedomuje si, že takto prehráva všetko.

Po rokoch si na všetko zvykla. Dnes, na svoje dvadsiate tretie narodeniny je plná života, ideálov. Len nedávno skončila školu, hľadá si prácu a ... má sny. Je pre ňu dôležité mať sny, nestratiť ich pri prvom neúspechu. Je pre ňu dôležité mať ciele, sny i ideály, dôležité je vedieť, že ich nesmie stratiť. Už dávno nepočúva depresívnu hudbu, ktorá jej znásobovala bolesť smutnými slovami a pomalou melódiou. Už dávno nenosí len čierne veci, cíti sa sviežo, keď môže byť farebná. Už dávno necíti nevďak a opovrhnutie k svojim rodičom. Mala dosť času uvedomiť si, že ich potrebuje, že je im vďačná a že možno nie sú jej biologickými rodičmi, ľúbi ich.

Jej denníček bola jedna veľká spleť myšlienok, bolestí i radostí, básní, poviedok. Žiaden z jej príbehov nemal šťastný koniec. Zdalo sa jej to nerealistické, bezmyšlienkovité a obyčajné. Ničím nevytŕčajúce z davu, a ona mala rada, keď niečím vynikala. Milovala pocit, že je originál, je výnimočná. A uvedomovala si, že všetci sú výnimoční a tešila sa z toho. Tešila sa aj z tých najmenších maličkostí, detailov a úspechov. Tešila sa zo všetkého.

O chlapcov nikdy nemala núdzu, bola krásna, inteligentná, bohatá, milá, so zmyslom pre humor. Áno, dnes je z nej niekto, kto miluje život. Prvú lásku má Carmen dávno za sebou. Pre tú trpela najviac.

Mala vtedy štrnásť, v bruchu motýle a v srdci niečo, o čom predpokladala, že je to láska. Neskôr prišla na to, že to láska je, že toho chlapca miluje, že s ním túži stráviť zvyšok života, tak si to sľúbili. Po pol roku sa z toho všetkého stali prázdne a nenaplnené slová, ktoré zničila nevera a klamstvo. Prešla štádiom hnevu, smútku, ignorácie i radosti. Zničila všetko a túžila sa s ním už nikdy nestretnúť, lebo sa bála. Bála sa, že sa jej opäť podlomia kolená, zacíti motýle v bruchu a objaví stratenú lásku, bála sa. Strach je prirodzená ľudská vlastnosť, no oveľa menej sa človek bojí toho, čo nie je priamo pred ním. Aj malé dieťa sa oveľa viac bojí masky čerta ako rozprávok o zlom drakovi. A tak Carmen zabúdala, zabúdala, no nikdy nezabudla, zrejme ani nezabudne, bol jej prvou láskou. Bol prvý, kto jej ukázal, aká je láska krásny cit. Pomohol jej, keď bola smutná, stál pri nej, keď ho potrebovala, no akoby švihom čarovného prútika sa všetko rozplynulo s nepostačujúcimi a nezmyselnými odôvodneniami ako: si pre mňa pridobrá, nezaslúžim si ťa. Carmen vedela, že je to hlúposť. Nikto nie je pre nikoho pridobrý či prizlý. Všetci sú výnimoční, všetci v sebe majú toľko dobra koľko zla, len s ním nevedia správne disponovať, nazvala to ľudskou rôznorodosťou a schopnosťou sebaovládania.

Po tejto láske prišla ďalšia, po tej ďalšia a ďalšia, až si zvykla na všetku tú bolesť pri rozchode, klamstve či nevere. Mala za sebou už zrejme všetko, čo si mohla priať, nič výnimočné už nebude. Nedúfa, že stretne princa z rozprávky, ktorý ju odvedie na svoj zámok a budú žiť šťastne až do smrti, nemalo by zmysel klásť si ciele na Popoluškinu úroveň.

Zo všetkého najviac Carmen milovala dážď. Odmala písala listy Ježiškovi, v ktorých bolo, že chce dážď. Na dnešné narodeniny ho však nedostala. Nevadí jej to. Je vďačná za všetko, má rada hladenie slnečných lúčov.

Ako darček dostala od náhradných rodičov nové auto, malý červený chrobák, na ktorom boli pomaľované dažďové kvapky. Páčil sa jej. Priateľa nemala. Jediný, kto pri nej stál už celé roky bola jej najlepšia priateľka Katrin. Boli ako dvojčatá. Rovnaké názory, postoje k životu, dokonca aj v niektorých výzorových črtách si boli podobné. Odlišovali sa niekoľkými malými drobnosťami, ktoré boli ale občas úplne zanedbateľné. No každá bola originál. Skvele sa dopĺňali. Keď mali sedemnásť, Katrin na stanovačke obom uplietla náramky. Náramky priateľstva, ktoré od toho dňa ani jedna nedali dolu.

Na dnešné narodeniny dostala od Katrin záložku.

,,Prečo práve záložka?“ začudovala sa Carmen.

,,Vieš... keď sme boli ešte malé, darovala si mi na narodeniny záložku. Pamätáš sa? Takú žltú, stále ju mám. Vyrobila si ju sama, iba pre mňa. A ja som dnes urobila to isté. Máš niečo, za čom nezaplatila peniazmi, lebo tie malé úbohé papiere, ktoré hýbu ľuďmi z celej duše odsudzujem. Máš niečo darované z priateľstva, ako naše náramky. Máš niečo, čo je iba tvoje, je to originál, ako ty, nikto na svete nemá rovnaké, si jediná, si výnimočná, si originál, si to ty, Carma,“ usmiala sa na ňu.

,,Ďakujem,“ pošepla a objala ju. Majú dvadsaťtri rokov a poznajú sa dokonale. Katrin poznala Carmenine sny, Carmen vedela, že jeden dôvod, prečo jej Katrin dala záložku, nespomenula. Katrin dúfala, že tou záložkou bude raz (keď bude ako starenka sedieť v rozpadnutom hojdacom kresle) zakladať stránky vo svojom denníčku, stránky, kde písala o ich spoločných zážitkoch.

,,A ešte niečo,“ usmiala sa a za ruku ju vytiahla von, na trávnik pred domom Katrin. Katrin ju nechala stáť uprostred trávnika a odstúpila niekoľko metrov. Pokrútila kohútikom a... spustila postrek.

Carmen zbožňuje dážď. Zbožňuje, keď ju umývajú kvapky dažďa, akoby to bola tá najposvätnejšia činnosť akej je predurčená sa venovať. Jej čierne vlasy sú celkom mokré, z jej tváre sa stalo útočisko dažďových kvapiek, ktoré si tu hľadajú svoj domov, no nezdržia sa dlho, každou sekundou ich nahrádzajú nové. Zatočí sa okolo svojej osi s roztiahnutými rukami a užíva si pocit, že dážď ju zbavil všetkého nepríjemného, že každý ďalší deň pre ňu znamená nový začiatok. Jej mokré tričko žije v úplnej symbióze s jej pokožkou.

Katrin ju potiahla za ruku a usmiala sa.

,,Všetko najlepšie, a teraz do sprchy, prezliecť, lebo nachladneš!“ zasmiala sa.

Carmen vedela, že má pravdu, často býva chorá, tak nemusí pokúšať svoje zdravie ešte aj teraz, na narodeniny. Beží hore do kúpeľne, presne oproti jej izby. Zbavila sa ťažkého a premočeného oblečenia, ktoré našlo svoje miesto na dlážke. Opäť pod kvapky, no tentokrát to bude len obyčajná sprcha. Žiadne tričko lepiace sa na jej hrudník, žiadne blato obmývajúce jej topánky. Len ona a (takmer) dažďové kvapky.

Po rituále venovanému sprchovaniu sa obkrútila žltou osuškou. Aká optimistická farba, pomyslela si. Ešte stále vdychuje vôňu limetkového sprchového gélu. Privrela oči, hlboký nádych, výdych.

******************************************

Koniec prvej kapitoly... Budem rada, ak ma nejako ohodnotíte a prispejete aj názorom :) Ďakujem :)

[ » na začiatok « ]