Kapitola:
Pridaná: 1.2.2020, 19:08:52
Čítaná: 2499×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Eleanor, Emanuelle, Christopher, ...
Stručný dej: Šmukelka Eleanor sa s rodičmi presťahuje do maminho rodného domu, kde objaví zabudnuté dedičstvo po svojej prastarej matke - časovrat. Vďaka nemu môže cestovať do minulosti a nechá sa strhnúť príbehom mladej a dospievajúcej Emanuelle, ktorá žila na pomedzí 19. a 20. storočia.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Sťahovanie 2 » Povala 3 » Rodinné chvíle 4 » Predsudky 5 » Časovrat 6 » Cesta do minulosti 7 » Ráno s rodičmi 8 » V novej triede 9 » Na lúke 10 » Rybár 11 » V daždi 12 » Ryba s hranolkami 13 » Rodinný dom 14 » Slávnosť 15 » Geografia v praxi 16 » Úzkymi uličkami 17 » Čarodejníci, muklovia a šmuklovia 18 » Šialený nápad 19 » Katastrofy 20 » Princezná 21 » Učebňa chémie 22 » V prístave 23 » Prezradené tajomstvo 24 » Čarovná izba a lietajúce vankúše 25 » Dejepis priamo pred očami 26 » Návrat k denníku 27 » Do nového života 28 » Prosba o pomoc 29 » Zvyšok ich príbehu 30 » Môj príbeh 31 » Zákusky a vajíčka 32 » Vojna 33 » Hniezdo 34 » Rany 35 » Osamelá 36 » U svätého Munga Epilóg

Keď na mňa prišli pôrodné bolesti, Theo bol preč. Starosti oňho museli ísť do úzadia a do popredia vystúpilo naše dieťatko. Vypýtalo sa na svet a ja som mu musela pomôcť, hoci sama, bez Theovej prítomnosti.

Kým som čakala na sanitku a snažila sa sledovať si frekvenciu kontrakcií, zatelefonovala som mame a Eden. Sľúbili, že ma prídu do nemocnice pozrieť, ale zvyšok som musela absolvovať sama. Len ja a... dieťa.

S Theom sme asi pred troma týždňami hovorili o tom, aké meno by sme chceli dať chlapcovi či dievčatku. Nerozhodli sme sa však, takže som netušila, koho si prinesiem domov.

V sanitke mi stále opakovali, že mám dýchať, akoby som mohla na niečo také pozabudnúť. Neboli najpríjemnejší ani najvľúdnejší, ešte aj lekár, ktorý ma vyšetroval, pôsobil nervózne. Nechali ma čakať v izbe, no nedokázala som nečinne ležať či sedieť. Len čo som sa prezliekla do nemocničnej košele, začala som sa prechádzať po miestnosti, najdlhšie som sa zdržala pri okne.

„Ah, Theo, kde si...?“ opakovala som s rukami položenými na bruchu. Mal tu byť s nami, veľmi to chcel. A počas posledného mesiaca som na ňom pozorovala nervozitu zakaždým, keď odchádzal. Ale zrovna teraz, teraz sme sa rozlúčili akosi pokojne, akoby ani o nič nešlo. A práve teraz to muselo prísť!

Opäť ma prišli skontrolovať a, na moje prekvapenie, vzali ma do pôrodnej sály. Šlo to nečakane rýchlo. Ani som si nespomínala, čo presne sa udialo, nevnímala som nevrlé pokyny lekára, iba to, ako mi usmievavá sestrička s povzbudzujúcim výrazom stíska dlaň. Hľadela som do jej očí a snažila sa sústrediť na to, čo mi kázalo vlastné telo.

A zvyšok sa ponoril do hmly, až kým ma neprebral z driemot plač a do náručia mi práve tá milá sestrička nevložila bábätko v perinke. Na chvíľu ma prenikol príšerný pocit, že ani netuším, ako bábätko správne držať, čo s ním robiť... a potom som pozrela do tej malej dokonalej tváričky a zaplavilo ma teplo.

„Tak čo, ako sa bude volať slečna Reyová?“

„Slečna?“ zažmurkala som a pozrela na sestričku.

„Máte dievčatko, zabudli ste?“

„Nie, ja... asi som nevnímala, keď ste mi to oznamovali. Prepáčte.“

„Neospravedlňujte sa, dnes ste tu predsa za hrdinku,“ pohladila ma po vlasoch. „Boli ste veľmi statočná a zaslúžite si oddych. No skúste si malú priložiť, aby sa vám spustilo mlieko.“

„Ah, áno... iste...“ kývla som a trochu zmätená sa o to všetko pokúsila. Najprv nám to nešlo, sestrička nám musela obom pomôcť, ale potom sa maličká prisala a zrazu mi pripadala úplne spokojná. „Ďakujem,“ usmiala som sa.

„A čo to meno? Máte nejaké?“

Predtým som na pár okamihov zvažovala aj Theodoru. Theo bol zásadne proti, prišlo mu to gýčové, ale keď som podotkla, že by sme ju mohli volať Dora, nalomilo ho to. Za „odmenu“ sa však snažil vymyslieť chlapčenskú verziu môjho mena, no bezúspešne. Preto nám ostalo naporúdzi viacero verzií, ale tie chlapčenské teraz šli bokom.

„Áno,“ prisvedčila som a pohladila svoje dievčatko po líčku. „Je to Emma.“

„Emma Reyová,“ zopakovala sestrička, zapísala si meno na papier a vzdialila sa.

Emma. Bolo to meno, ktoré sa mi samo o sebe páčilo, ale najmä mi pripomínalo Emanuelle. A keďže práve jej som vďačila za oveľa pokojnejšie prežívanie tehotenstva a odlúčenia od Thea, chcela som si ju takto uctiť. A vedela som, že Theo nebude mať nič proti.

Na návštevu som čakala až do ďalšieho dňa, keď prišli mama s Eden. Veľmi som sa ich prítomnosti potešila, ale zároveň som znervóznela. „Dali ste vedieť Theovi? Nedostala som sa poriadne na chodbu, aby som mohla zatelefonovať. A ani neviem, kam by som mu volala...“ vzdychla som.

„Poslala som mu sovu,“ odvetila mama.

„A ja správu po Patronusovi, tá mu musela prísť hneď,“ dodala Eden.

„A on...?“

Vzdychli a vymenili si pohľad. „Neprišla žiadna odpoveď,“ priznala moja sestra. „Ale neznepokojuj sa zbytočne, Ellie. Sústreď sa teraz na maličkú. Je taká dokonalá.“

„Áno, no...“ zadívala som sa na ňu. Najradšej by som ju ani nepustila z rúk. „Priala by som si, aby tu bol s nami. Mal by tu byť pri nás. Veď Emma má už deň a on ju ešte ani nevidel.“

„Určite vám to vynahradí, keď bude môcť.“

Eden so mnou súcitila, ale jej manžel Mark sa nezúčastňoval vojny ako bojovník. Hoci ako novinár istým spôsobom bojoval – aspoň textom, najmä ironickými a satirickými článkami na adresu smrťožrútov. Nebol to zrovna humor podľa môjho gusta, ale musela som obdivovať Markovu odvahu.

„Ukáž mi tú moju vnučku,“ natiahla sa po Emme moja mamina, tak som jej ju podala.

„Dúfam, že nás čoskoro pustia domov. Toto nemocničné prostredie mi takejto osamelej zvlášť neprospieva,“ povzdychla som si a rozhliadla sa po fádnej izbe.

„Nesťažuj sa, ja som mala po prvom pôrode dve spolubývajúce a po druhom sme boli v jednej izbe dokonca štyri. Takto máte s maličkou aspoň pokoj a celý deň iba pre seba,“ podotkla Eden.

„Viem, ale zároveň je to veľmi otupné. S Emmou si zatiaľ nepohovorím.“

„Môžeš. Práveže to má veľkú výhodu – nikomu neprezradí tvoje tajomstvá,“ žmurkla na mňa.

Krátko som sa zasmiala a pozrela k dverám, keď sa otvorili. Očakávala som sestričku, ale zjavil sa môj brat. „Angus? Vitaj,“ usmiala som sa naňho. Nepredpokladala som, že sem za mnou prídu muži z našej rodiny, nebývalo to zvykom, no o to viac ma to zahrialo pri srdci. Jeho výraz ma však rýchlo úsmevu aj zbavil.

„Ellie,“ pozdravil ma a vzápätí pozrel aj na mamu a Eden. Zbadal Emmu a na moment mu zmäkol pohľad, ale potom uprel zrak na mňa. „Ellie, nechcem ťa znepokojovať, ale musel som ti to prísť povedať osobne.“

„Osobne? A čo?“ zvraštila som obočie a v hrudi mi narástol neblahý pocit.

„Ide o Thea. Nemohol prísť – teda, nemôže prísť, pretože je tiež v nemocnici.“

[ » na začiatok « ]