Kapitola:
Pridaná: 5.7.2019, 17:33:55
Čítaná: 303×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Harry, Ron, Malfoy, Hermiona, Snape, Dumbledore, Hagrid....
Stručný dej: Harry sa po udalostiach, ktoré si prežil prvé mesiace na Rokforte snaží so všetkým vyrovnať a zabudnúť na to. Veľmi rýchlo však zistí, že ho čaká ďalšia hrozba, ktorej však tentoraz nebude môcť uniknúť...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Návrat do Rokfortu 2 » Koniec prázdnin 3 » Oslava úmrtín 4 » Knižnica 5 » Hermiona a Zloduch 6 » Nočný výlet 7 » Kniha 8 » Bitka 9 » Spomienka 10 » Písomka 11 » U Hagrida 12 » Myrtla, Zloduch a priatelia 13 » Temná história Rokfortu 14 » Kabinet 15 » Večera 16 » Sen 17 » Nemocničné krídlo 18 » Veštba 19 » Hlas 20 » Ron a elixír 21 » Smrť 22 » Tajomná komnata 23 » Vysvetlenia 24 » Koniec

„Heh, že nechýbala, no jasné! Pamätám si veľmi dobre, ako si tu sem chodieval vyplakávať, nech ti odpustím! Pche, bol si ako posledný chudák a ak by si nebol taký smiešny, aj by mi ťa vtedy prišlo ľúto!“

Zloduch sa začal nepríjemne ošívať: „Ehm...nuž áno...lenže sama veľmi dobre vieš, že to je už minulosť, nechápem, prečo to teraz vyťahuješ...“

Myrtla sa víťazoslávne pousmiala: „No vidíš, že ti spľasol hrebienok,“ vzlietla do vzduchu a posadila sa na okennú rímsu. Zloduch ju zvedavo pozoroval: „No a teraz, keď už máme úvod za sebou, nechcel by si mi povedať, prečo si tu hulákal ako zmyslov zbavený?“

Zloduch sa zamyslel a uvedomil si, že Myrtlina pomoc by mu predsalen mohla prísť vhod: „No ako by som to...Krvavý barón sa akoby zľahol pod zem a nik nevie, kde je.“

Myrtla len mykla plecami: „Hm, čo už. Ja som s ním nikdy nebola nijako extra za dobre a keby aj, vieš, že sem nik nechodí, a teda ako za kamoškou by za mnou neprišiel.“

„Veď jasné, tomu ja veľmi dobre rozumiem.“ Zloduch vyletel ku nej: „Ver mi, toho ududraného všiváka temer žiadny duch nemal veľmi rád. No Dumbledore nám prikázal, aby sme ho našli. Zmizol bez ohlásenia a ako za všetkých, aj zaňho je ako riaditeľ zodpovedný. Myslíš, že by si mi mohla v tejto záležitosti podať pomocnú ruku?“

Myrtla sa mu zadívala do očí a s úškľabkom sa oprela o stenu: „No a ak by som ti aj pomohla, čo by som z toho mala ja?“

Zloduch prevrátil oči: „Čo ja viem, napríklad pochvalu od Dumbledora?“

„Pche!“

„Budeme ťa pozývať na stretnutia duchov?“

„Heh, už len to mi chýba.“

„Tak ja neviem...povedz mi, pri Merlinovej brade, čo by si chcela?“

Myrtla našpúlila pery a Zloduch by sa práve teraz najradšej prepadol pod zem. Boli duchovia, takže si, samozrejme, nemohli dať ozajstný bozk, no kedysi títo dvaja spolu tvorili niečo ako pár. Keď Myrtla zomrela, náhodou sa spoznala so Zloduchom a stali sa blízkymi priateľmi. Po istom čase sa doňho ona zamilovala, no preňho to bola iba hra. Hral sa s jej citmi a napokon sa na ňu úplne vykašľal. Myrtla ho nezabudla prekliať a vynadať mu, na čo sa následne stiahla do úzadia a odvtedy o nej nebolo ani chýru ani slychu. Raz za čas na ňu Zloduch narazil a zmyslel si, že jej priateľstvo by sa mu hodilo, a tak sa párkrát pokúšal o odpustenie, no ona ho vždy poslala preč.

„Keď ja neviem, Myrtla...“

„Tak nech ti potom pomôže niekto iný,“ odvrkla. „Som zvedavá, čo na to povie Dumbledore, keď sa zjavíš v jeho kabinete s prázdnymi rukami.“

Zloduch si vzdychol. Nech je ako chce, pomoc potrebuje. Je bezradný a žiaden iný duch by s ním nespolupracoval: „Tak dobre, milá moja...“

Nahol sa k Myrtle a spojili si pery.

Harry stál pred vchodom do Veľkej siene a čakal na Rona. Už bolo po večeri, no Ron sa ešte stále čímsi napchával. Harry si priložil ruku na hruď, kde mal vnútorné vrecko pod habitom a v ňom knihu.

Mal plán. Rozhodol sa, že dnes večer Ronovi knihu vráti. Pôjde s ním hore do chrabromilskej klubovne a nenápadne mu ju niekde založí. Malo to však niekoľko háčikov, ktoré musel nejako obísť.

„Hej, Potter,“ okríkol ho slizolinský prefekt. „Ideš do klubovne alebo budeme musieť na teba všetci čakať?“

Harry sa zadíval na tých „všetkých“. Prefekti mali po útoku na Nicka na starosti odprevádzať študentov na hodiny a do spální. Harry sa teda nemal ako dostať do chrabromilskej klubovne. Teda aspoň si to myslel...

„Len choďte,“ odvetil Harry. „Musím ešte počkať na kamaráta. Počkám na ďalšiu skupinku.“

Prefekt naňho neveriacky zízal. Harry však neuhol pohľadom, nemienil sa poddať.

„No dobre,“ povedal prefekt, „ale neopováž sa ísť niekam túlať. Chcem už ísť spať, takže sem sa nevrátim. Len tu pekne čakaj na ďalších.“

Harry prikývol a skupinka na čele s prefektom sa dala na odchod. Onedlho vyšiel z jedálne aj chrabromilský prefekt so študentami. Harry vyzeral, či nezazrie Rona. Bol tam, hneď na kraji.

„Ahoj, Ron,“ pozdravil sa.

Ron naňho spočiatku vyľakane civel: „Ahoj, čo ty tu? Kde máš Slizolinčanov?“

„Potrebujem s tebou hovoriť.“

Ron sa pozrel dopredu na prefekta, ktorý zoraďoval študentov: „No dobre, ale dnes už to asi nepôjde. K nám ťa nepustia.“

„Vybavím to.“

Harry vykročil k prefektovi a oslovil ho: „Ahoj, ja viem, že je to asi čudné a nehodí sa to, ale potrebujem ísť do chrabromilskej klubovne. S kamarátom musíme dokončiť úlohu na zajtra.“

„Ktorý to je?“

Harry ukázal dozadu na Rona.

„Ach, Ron, môj mladší brat. Ja som Percy, mimochodom. Nuž, je mi ľúto, Potter, ale nepôjde to. Mali ste času dosť a teraz sa to už nedá. Je večierka a musíte ísť spať. A ak by som ti dovolil tam ísť, musel by som ťa potom odprevadiť dolu do žalárov a...“

Harry ho chytil za rameno: „Percy, chceš byť zodpovedný za študijné problémy dvoch žiakov? Chceš byť zodpovedný za to, že tvoj brat zlyhá na záverečnej písomke? Hneď v prvom ročníku?“

Zabralo to. Percyho oči sa rozšírili a začínal sa červenať. Harry na základe Percyho vystupovania dobre odhadol, že si cení česť a zodpovednosť.

„Tak dobre, ale máte dvadsať minút. Potom ťa bezodkladne odprevadím dolu. Zaraď sa k ostatným.“

„Ďakujem.“

Harry sa vrátil späť k Ronovi.

„Tak čo?“

„Dovolí mi na chvíľu zostať v klubovni.“

„Páni, to som nečakal, že ho presvedčíš. Je to, mmochodom, môj brat Percy.“

Harry zahral prekvapeného.

V klubovni Harry a Ron vybehli po schodoch do izby. Ostatní žiaci sa ešte rozhodli baviť v klubovni. Keď si všimli Harryho, boli prekvapení, no nič nepovedali.

„Tak o čo ide?“

„V prvom rade sa ti chcem ospravedlniť.“

Ron vyvalil oči.

„Za tú bitku a tak...veď vieš.“

Ron prikývol: „Rozumiem. Dobre, odpúšťam ti.“

Harry sa pousmial: „A ešte som ti chcel povedať, že...Ou, čo to tam letí?“

Ron sa rýchlo zadíval von z okna. Medzitým Harry strčil knihu pod Ronov vankúš.

„Nič som nevidel. A čo si ešte chcel?“

„Vieš, čo sa stalo Hermione a Nickovi...“

Hodnú chvíľu diskutovali o možných vinníkoch, o rôznych teóriách a nápadoch. Až im napokon zaklopal Percy a autoritatívne prehlásil: „Už sa bude zhasínať, študenti chcú spať. Potter, poďte, odprevadím vás do žalárov.“

„Už ťa nechcem!“ Choď preč!“

„Ale prečo, Pansy?“

„Lebo ma neustále kontroluješ! Nedáš mi ani chvíľku pokoja! Ja sa dusím!“

„Ale to len preto, lebo ťa veľmi ľúbim.“

„Idem spať. Neozývaj sa ku mne.“

Harry prechádzal klubovňou a hádku Draca s Pansy pozoroval z diaľky. Videl, ako Pansy vybehla do dievčenských spální a Draco bezmocne stojí pri schodoch.

„Ahoj, Harry,“ oslovil ho. „Ideš už spať?“

„Asi hej. Čo sa to práve dialo?“

„Ale nič, len mi Pansy dala kopačky. Vraj ju dusím.“

Harry začudovane zvraštil čelo.

„Ale čo už. Sú aj zaujímavejšie veci než dievčatá.“

Harry s úsmevom prikývol a spoločne vybehli hore do spální.

„POĎ! NECH ŤA ZABIJEM! ZABIJEM! ZABIJEM...“

Harry sa strhol zo spánku. Bol celý mokrý od potu. Všetci naokolo spali. Zadíval sa von na mesiac, prevrátil sa nabok a do minúty opäť zaspal.

[ » na začiatok « ]