Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 29.4.2019, 22:52:27
Čítaná: 302×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Hermiona, Draco, Harry, Ron, Ginny, Lavender, Parvati, Pansy...
Stručný dej: Hermiona je inteligentná a citlivá mladá čarodejnica špinavej krvi, Draco je síce inteligentný ale neznesiteľný, pyšný a plný predsudkov. Majú vôbec niečo títo dvaja ľudia spoločné? Je tomu určite tak? Nie je to Hermiona, ktorá je plná predsudkov? Toto je príbeh o druhej šanci. Chopia sa jej hlavní hrdinovia? Poviedka sa začína príchodom hlavnej hrdinky späť na Rokfort. Začína sa šiesty ročník a ona postupom času prichádza na to, že nič nie je také, ako si myslela. Pozor: v poviedke sú veľmi často používané vulgarizmy a je tu prítomný sex

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Draco sa zobudil na bolesť hlavy. Posadil sa v ponuro osvetlenej izbe, jeho spolužiaci ešte spali. Vložil hlavu do dlaní. Mal pocit, akoby sa mu mala čo chvíľa roztrieštiť. Potichu sa vyškriabal na nohy a vytiahol z pod postele kufor. Pohrabal sa v ňom a vytiahol fľašku medoviny. Nie, nie. Túto použije inokedy. Prehraboval sa ďalej vecami, až natrafil na malú placatku. Vytiahol ju a zahrkal ňou. Ešte v nej niečo ostalo. Odšróboval vrchnák a trochu si lokol. Sadol si na zem a oprel sa chrbtom o posteľ. Dni, kedy mu toto pomáhalo, boli preč. Hodil placatku späť do kufra a zadíval sa na protiľahlú posteľ. Blaisova ruka visela z postele, zatiaľ čo on spokojne pochrapával. Vyzeral tak pokojne v tvári.

Keď o pätnásť minút kráčal prázdnymi chodbami smerom k nemocničnému krídlu, hlava ho stále viac a viac bolela. Draco preto zrýchlil chôdzu a vošiel otvorenými dverami do chodbičky, kde sa nachádzal kabinet a osobná komnata madam Pomfreyovej. Silno a rýchlo zabúchal na dvere, nepočkal na vyzvanie a vošiel dnu.

„Aj ja vám prajem dobré ráno, pán Malfoy.“ Povedala madam Pomfreyová, ktorá sedela v kresle pri okne, za ktorým bola ešte noc a čítala si knihu. Tá ženská nikdy nespí?

„Áno, dáte mi už niečo? Nedá sa to vydržať.“ Povedal podráždene Draco.

„Samozrejme, drahý chlapče. Poďte.“ Postavila sa a ukázala na dvere za Dracom. Vyšiel teda z jej pracovne a ona ho obišla aby sa dostala ku skrinkám s elixírmi. „Ako dlho vás bolí hlava?“

„Posaďte sa.“ Povedala a neprítomne ukázala k lehátkam. Vytiahla zo skrinky dve fľaštičky a išla s nimi k lehátku, na ktoré si Draco s nevôľou sadol. „Vyzlečte si sveter.“

„Na čo to všetko? Dajte mi ten elixír a ja pôjdem.“ štekol na ňu nahnevane Draco.

„Nepamätám sa, že by ste mi ukázali svoj diplom z liečiteľstva, pán Malfoy.“ Povedala už trocha príkro. Vyzliekol si sveter. Vytiahla prútik a začala nad Dracom mávať a niečo si mrmlala. Potom prešla prútikom k hrudníku, pohyby prútikom sa zmenili. Prešla nad ruky. Zrazu sa nad ľavým predlaktím zastavila a neprítomne sa zamračila. Strihla po Dracovi pohľadom a zadívala sa mu priamo di očí. Mohla to zistiť? Svoje Temné znamenie dobre schovával. Čo to boli za kúzla, ktoré na ňom skúšala? Reflexívne stiahol ruku. Madam sa naňho neprestala dívať no rukou siahla po jednej z fľaštičiek, ktoré si odložila na nočný stolík pri lehátku.

„Myslím, že tento elixír vám pomôže. Ak je to ešte možné.“ Povedala a Draco mal pocit, že začul sklamanie v jej hlase. Vzal fľaštičku z jej ruky a ona sa otočila aby druhú vrátila späť do skrinky.

„Vďaka.“ Povedal Draco potichu od dverí, keď opúšťal nemocničné krídlo. Ani si nebol istý, či chcel, aby ho počula. Asi skôr nechcel.

Síce mohol cez okna ešte stále pozorovať tmu ako o pol noci, vedel, že ráno už nemilosrdne odbíja na hodinách. Rozhodol sa preto, že sa už do klubovne vracať nebude a pôjde sa rovno posadiť do Veľkej Siene. Rozhodne mal o čom premýšľať a spolužiaci mu často nedávali na výber.

Ešte prežiť tento posledný deň a na chvíľu si od nich snáď oddýchne. Nemal v pláne na Vianočné prázdniny ísť späť na Mannor, nechcel si to priznať ale skutočne rád by videl matku. Bohužiaľ, jeho rodné sídlo bolo obývané pre neho nežiaducimi hosťami. Preto ani len nepremýšľal o tom, že by sa na sviatky vrátil a rovno sa pred dvoma týždňami zapísal na listinu žiakov, ktorý ostávajú na Rokforte.

Keď vošiel do Veľkej Siene, prekvapilo ho, že tam už niekoľko študentov sedelo. Ranné vtáčatá... Snaživci... Draco si otrávene odfrkol. Posadil sa za slizolinský stôl a nalial si tekvicového džúsu.

Rozhliadol sa po chrabromilskom stole. Chvíľami čakal, že narazí na Grangerovú. Ona je taká snaživka, na ňu by to sedelo, sedieť tu tak skoro ráno, aby mohla stihnúť preleštiť profesorom jablká... Grangerová... Od vtedy, ako sa jej vyhýba nie len očami, prestal na ňu úplne myslieť. Draco si v duchu víťazoslávne zatlieskal. To bolo to posledné, čo mu chýbalo... aby sa načisto pomiatol. Bola pravda, že neraz mal nutkanie vyhľadať jej spoločnosť... Od vtedy ako sa ale mohol plne sústrediť len na svoju úlohu, spravil veľké pokroky. Tak veľké, až ho to desilo.

Ešte nemal čas poriadne popremýšľať, čo bude ďalej robiť. Nečakal, že sa mu podarí opraviť Skrinku zmiznutia tak skoro, popravde dúfal, že mu to ešte chvíľu zaberie. Teraz nevedel, čo má robiť. Stalo sa to pred dvoma dňami. Už dva dni vedel, že skrinka je opravená, už dva dni vedel, že len kvôli nemu sa tu ešte neobjavili smrťožrúti... Už dva dni posielal skrinkou schválne zničené predmety, aby udržal druhú stranu v domnienke, že je ešte stále rozbitá. Ale čo ďalej?

Kurva tu! Čím to je, že som vo všetkom taký dobrý? Vedel, že jeho plán je dobrý, ale ani vo sne by ho nenapadlo, že ho bude sám zdržiavať... A prečo vlastne? Na čom ešte záleží? Prečo by mal o tom vlastne rozmýšľať? Mal by hneď teraz ísť do Núdzovej miestnosti a poslať správu jeho pánovi.

Do Siene vošla Grangerová. Pomaly kráčala ku chrabromilskému stolu. Draco si neuvedomil, že ju celú dobu zamyslene sleduje. Rovnako tak zabudol na sľub, ktorý si pred niekoľkými dňami dal a to, že už bude sedávať len chrbtom ku chrabroblbcom. Momentálne bol tak rozladený svojim vnútorným bojom, až si ani neuvedomil, že na ňu doslova čumí. Sadla si a ucítila jeho pohľad. Vzhliadla k nemu a on sa prebral. Na jej tvári sa zreteľne objavili rozpaky. U Merlina, skoro zabudol, aký je to skvelý pocit, dostávať ju do takýchto nepríjemných situácii. Grangerová, aby zakryla neistotu, vzala šálku čaju a napila sa. Draco sa na ňu zmyselne usmial a poslal jej vzdušnú pusu. Na to sa Grangerová začala dusiť čajom. Po chvíli to celá červená rozdýchavala. Nahnevane sa naňho zamračila a Draco na ňu žmurkol.

Deň prebehol celkom rýchlo, na sviatky samozrejme dostali poriadnu kopu úloh ale z toho si teraz nebude robiť veľkú hlavu. Bol až prekvapený, ako sa mu nálada zlepšila od raňajok. To, ako sa mu podarilo rozladiť Grangerovú, ho dostalo zasa na nohy.. Aspoň na chvíľu.

Vyšiel z hradu na zasnežené nádvorie a rozhliadol sa. Očami spočinul na postave urasteného siedmaka Cormaca McLaggena. Stál pri druhom chlapcovi, o kus nižšom ale rovnako zavalitom.

„To si robíš srandu! Vážne? Grangerová?“ zachytil Draco nižšieho chlapca, ako užasnuto hovorí. Sám ani nevedel, čo ho k tomu viedlo. Vytiahol prútik a zoslal na seba cloniace kúzlo. Potom sa potichu plížil do takej vzdialenosti, aby mohol dvoch spolužiakov počuť zhovárať sa.

„Myslím to vážne. Včera za mnou prišla. Vravím ti, mne žiadna neodolá. Stačilo pár krát rozhodiť sieť a rybička sa chytila.“ Povedal samoľúbo McLaggen a na to ho kamarát obdivne potľapkal po pleci.

„Tak ti poviem, Cormac, ty máš ale guráž. Vyfúknuť ju Potterovi spod nosa... A sama za tebou priliezla.“ Povedal chalan a rozosmial sa.

„No to by som prosil. Teraz už len počkám, kým sa trocha pripije a bude povoľnejšia. Cormacovi McLaggenovi žiadna neodolá.“ Povedal víťazoslávne a Draco myslel, že hneď tu a teraz naňho zošle to najhoršie kúzlo, ktoré pozná. Namiesto toho sa stočil na mieste a odišiel. Nemohol uveriť vlastným ušiam. Myslel si o nej všetko... ale toto? Že klesne až tak nízko? A čo si vlastne myslel? Veď je to obyčajná humusáčka. Mal by ísť hneď teraz do Núdzovej miestnosti a vpustiť smrťožrútov na hrad aby zničili ten McLaggenov hlúpy úsmev. Draco sa rozbehol smerom k siedmemu poschodiu no po pár schodiskách a chodbách ho hnev pomaly opúšťal.

Je možné, že by Grangerova pozvala McLaggena na Slughornov priblblý večierok len preto, aby ublížila Lasičiakovi? Stále nechcel uveriť tomu, že by ona zatúžila po tom hlupákovi. Dracovi sa na tvári zrodil malý škodoradostný úsmev. Aké slizolinské. Teraz skutočne túžil dostať sa na večierok, už len preto, aby vidiel, ako dá Grangerový McLaggnovi kopačky.

Hermiona bola na konci dvojhodinovky Transfigurácie z Rona tak rozladená, až úplne zabudla na všetky svoje veci a vybehla z učebne bez nich v slzách hneď, ako profesorka McGonagallová oznámila koniec hodiny. Dnes začali preberať skutočne ťažkú látku, premenu ľudskej podoby. Začali s niečím jednoduchším a to zmenou farby obočia. Akurát, keď stála pred zrkadlom a doťahovala svoje jemne fialkové obočie, všimla si ako sa pri Harryho a Ronovom stole niečo deje. Obzrela sa a uvidela ako sa na Ronovej tvári vyníma mohutná brada. Bola skoro tak veľká ako brada samotného profesora Dumbledora. Hermiona sa schuti zasmiala. Na to sa na ňu Ron urazene pozrel a okamžite jej to oplatil. Napodobnil ju ako netrpezlivo máva rukou a poskakuje na stoličke zakaždým, keď sa profesorka McGonagallová niečo spýta. Lavender s Parvati sa na tom náramne bavili. Hermiona sa cítila, akoby dostala facku. Naposledy sa takto cítila v prvom ročníku, keď začula Rona hovoriť o nej aká je strašná a preto nemá žiadnych priateľov. Slzy sa jej opäť rinuli do očí, počkala kým profesorka ukončí hodinu a potom bez váhania rýchlo opustila triedu. Zastavila sa až o dve poschodia nižšie na dievčenských záchodoch. Po chvíli jej niekto zaťukal na kabínku.

„Už idem.“ Povedala Hermiona uplakane a snažila si utrieť slzy do zmáčanej vreckovky. Vyšla von z kabínky.

„Ahoj Hermiona. To ty tak plačeš? Myslela som si, že je to umrnčaná Myrtla.“ Povedala Luna a so zvláštnym úsmevom na tvári sa zadívala na Hermionu.

„Ahoj Luna.“ Utrela si ešte raz oči. „Ako sa máš?“ spýtala sa aby zmenila tému.

„Veľmi nevšedne.“ Povedala s obrovským úsmevom. „Chápem, že sa o svojich útrapách nechceš zhovárať.“ Povedala a potľapkala Hermionu po ruke. Ako môže byť vždy tak veselá a plná života?

„Och to nič nie je. Iba ma Ron trocha rozhodil.“ Povedala a snažila sa vyzerať nadnesene. Luna sa na ňu opäť usmiala. Hermiona mala pocit, akoby presne vedela, čo sa stalo. Ani jej nič hovoriť nemusela. Trocha sa jej uľavilo. Vyšli z dievčenských záchodov.

„Ahoj Harry.“ Zvolala Luna radostne na Harryho, ktorý sa k nim prirútil s Hermioninou taškou v náručí. „Vieš o tom, že máš jedno obočie žlté ako citrón?“

„No vidíš... Úplne som zabudla na svoje veci.“ Povedala v rozpakoch a vzala si tašku od Harryho. „Ja už radšej pôjdem.“ Dodala a slabo sa usmiala na Lunu.

Hermiona strávila zbytok dňa v Astronomickej veži. Od chvíle, ako pozvala Cormaca McLaggena na večierok ako jej partnera si tým nebola úplne istá. Po tom, čo dnes spravil Ron ju to utvrdilo. Problém bol v tom, že s ním na ten večierok ísť nechcela. Sto krát radšej by išla sama. McLaggen bol tak otravný a namyslený. No až príliš túžila po tom, aby Ron žiarlil.

V bruchu jej zaškvŕkalo. Chytila sa zaň a pozrela sa na hodinky. Bol čas večere.

Keď prišla do Veľkej Siene, usadila sa a schuti sa pustila do jedla. Po chvíli jej ale opäť náladu skazil známy hlas. Rozhliadla sa a všimla si, že neďaleko nej sedí Ron s Harrym a o niečom sa dohadujú. Zrazu sa pri nich objavili Lavender s Parvati. Lavender sa vtisla medzi Harryho a Rona a Harry sa kyslo zadíval na Parvati, ktorá mu výraz opätovala. Potom si aj ona prisadla. Hermiona mrzuto prevaľovala zemiaky po tanieri. Nie je to ani tak dávno, keď sa tie dve snažili s ňou spriateliť. Už vie, o čo im išlo.

„Ahoj, Hermiona!“ Zvolala na ňu veselo Parvati. Usmievala sa, akoby sa nič nestalo. Hermiona sa na u tiež žiarivo usmiala.

„Ahoj Parvati.“ Pozdravila ju rovnako veselo. „Ideš dnes na Slughornov večierok?“

„Nikto ma nepozval.“ Povedala smutne. „Tak rada by som išla. Vyzerá to tak, že tam bude dobrá spoločnosť. Ty ideš, však?“ spýtala sa trochu závistlivo.

„Áno.“ Usmiala sa Hermiona. „O ôsmej sa mám stretnúť s Cormacom a...“ tvárila sa, že si nevšimla Ronovu prekvapenú červenú tvár, ktorá sa zrazu objavila. „Ideme tam spolu.“ Dodala.

„S tým, ktorý sa SKORO stal metlobalovým brankárom chrabromilského tímu.“

„Téda. Tebe sa vážne páčia hráči metlobalu? Najskôr Krum, teraz McLaggen.“ Hovorila užasnuto Parvati.

„Vieš, mne sa páčia len naozaj dobrí hráči.“ Povedala a zodvihla sa z lavice. „No nič, musím sa ísť pripraviť na večierok. Maj sa.“ Povedala a odišla preč s víťazným úsmevom na tvári.

Obraz Ronovej tváre, celej fialovej od potláčaného hnevu a žiarlivosti jej vystačí na celý večer s McLaggenom.

Keď sa na seba o pol ôsmej pozrela do zrkadla, necítila sa úplne vo svojej koži. Najradšej by nejakej dobrovoľníčke dala vypiť Všehodžús so svojimi vlasmi, nech ide na večierok miesto nej. Zo zrkadla sa na ňu nervózne mračila Hermiona, akú nepoznala. To nebola ona, takto sa mstiť. No Ron jej tak ublížil a ona jednala bez rozmyslenia. No nič, teraz musím zjesť, čo som navarila. Vytiahla zo šperkovnice malý perlový náhrdelník od mamky a zapla si ho v márnej snahe odviesť tak pozornosť od svojho odhaleného dekoltu. Vyšla z kúpeľne a zobrala si malú kabelku v staroružovej farbe, ktorá ladila k jej šatám. Snažila sa čo najviac oddialiť chvíľu, kedy bude musieť zísť dolu do klubovne kde ju bude čakať Cormac. Hodiny odbíjali ôsmu hodinu. Sadla si na posteľ a rýchlo si na poslednú chvíľu pripravovala rôzne výhovorky na rôzne situácie.

O päť minút už kráčala dole po schodoch do klubovne. Očami zahliadla v rohu napäto stojaceho Rona, celého červeného ako zatína päste zatiaľ čo Lavender s Parvati nenápadne sledujú a pravdepodobne hodnotia situáciu. Teraz jej to už ako dobrý nápad vôbec neprišlo.

„Tu je moja šarmantná spoločníčka.“ Prišiel k nej McLaggen, obtočil okolo jej pása ruku a vtisol jej vlhký bozk na líce. U Merlina, to znelo akoby som bola ľahká žena, ktorú si na noc zaplatil.

Celú cestu na večierok sa Cormac márne snažil udržať Hermionu v náručí. Stále zrýchľovala chôdzu len aby bola od neho v bezpečnej vzdialenosti.

„Ty sa na ten večierok nejak tešíš.“ Povedal podráždene, keď už skoro utekal za ňou.

„Hmm? Áno asi.“ Povedala neprítomne. Akú šancu má, že by sa mu teraz niekde stratila?

Keď dorazili na Slughornov večierok, Hermiona na chvíľu zabudla na McLaggena. Ohromil ju Slughornov kabinet. Bol asi päť krát väčší, zo stropu viseli girlandy a závesy v zelenej a červenej farbe a mohutný luster bol tvorený skutočnými vílami, ktoré žiarili. Výzdoba jej prišla bohatá a gýčovitá ale toto bol presne profesorov štýl a očividne si dal veľmi záležať. Chvíľu si myslela, že sa podnosy vznášajú, no potom si uvedomila, že pod každým podnosom je škriatok. Zamračila sa. Zrazu ju Cormac schmatol za ruku a strhol ju do davu.

„Vezmeme si niečo na pitie.“ Povedal, keď ju nemilosrdne ťahal za sebou. Zastavili sa a Cormac hneď schmatol prvé, čo mu prišlo pod ruku. „Na.“ Vtisol to Hermione do ruky.

„Ja som tu dnes neprišla piť.“ Povedala rozhodne a vtisla mu pohár naspäť. „A keby som sa predsa len rozhodla niečo si vypiť...“ čo pri tebe asi budem musieť, aby som to tu vydržala... „toto by to isto nebolo. Mám rada víno.“ Povedala a Cormac sa kyslo zaškľabil. Vrátil pohárik na iný podnos a zavolal na škriatka, ktorý cupital s podnosom na hlave plným pohárikov vína. Hermiona si vo svojej hlave zapísala ďalšie mínus ku menu Cormac McLaggen. Keď škriatok docupital uvedomila si, že je to Dobby.

„Dobrý večer, slečna Hermiona.“ Uklonil sa Dobby a rozmachol sa rukami, len zázrakom, že sa mu podnos na hlave udržal. „Slečna, Dobby je rád, že dnes slečnu vidí. Slečne to dnes pristane, slečna Hermiona.“ Povedal piskľavým hláskom a Hermiona sa naňho musela usmiať. Čupla si k nemu a nevšímala si Cormacovo nevhodné mrmlanie.

„Ako sa máš Dobby?“ spýtala sa. „Máš veľa práce? Už si si zobral dovolenku?“

„Dobby je šťastný, slečna Hermiona, naozaj šťastný. Dobby vedel, že slečna je veľká čarodejníčka. Dobbymu sa ešte nestalo, že by sa na večierku Dobbymu čarodejník prihovoril a pýtal sa Dobbyho ako sa má. Slečna, Dobby má všetky vaše ponožky, slečna.“ Povedal a otrčil nôžku. Hermiona si všimla, že musí mať asi päť ponožiek na jednej nohe. Zasmiala sa.

„Som rada, že sa ti páčia. Čo chvíľa by sa tu mal objaviť aj Harry. Určite ťa opäť rád uvidí.“ Povedala a usmiala sa naňho. „A keby sa ti zazdalo, že ťa očami prosím, aby si ma od mojej spoločnosti dostal preč, tak sa ti to nezdá.“ Pošepkala mu a Dobby sa zadíval na Cormaca. Sprisahanecky a okato žmurkol na Hermionu a usmial sa.

„Áno slečna, Dobby tu je pre vás.“ Povedal potichučky a znova okato žmurkol. Hermiona sa zasmiala, keď už zasa od nej cupital s podnosom na hlave preč. Uši mu len tak hopsali.

„Je to kamarát.“ Povedala s úsmevom na tvári na vysvetlenie, keď sa na ňu Cormac zvláštne díval.

Po tomto malom rozptýlení už bohužiaľ nasledovala len nuda v podobe Cormacovho vychvaľovania sa. Stále rozprával len o sebe. Sto najlepších brankárskych zákrokov Cormaca McLaggena, ako by Cormac McLaggen viedol chrabromilský tým a čo by robil inak ako Harry Potter, aký úžasný Cormac McLaggen je... Hermiona ľutovala, že si so sebou nevzala žiadne štuple do uší. V ruke držala už druhý pohárik vína a stále bohužiaľ dokázala vnímať Cormacove reči.

Keď ich počas večera zastavil profesor Slughorn, Hermiona využila Cormacovu chvíľku nepozornosti a vytratila sa v dave. Postavila sa ku kozubu na kraj kabinetu a snažila sa splynúť so stenou.

„Hermiona.“ Zvolal na ňu od niekiaľ Harry. Rozhliadla sa a všimla si ako si Harry s Lunou razia k nej cestu od upíra Sanguíniho a nejakého podráždeného chlapíka, ktorého asi Harryho odchod nepotešil.

„Ahoj Harry, ahoj Luna.“ Povedala mrzuto. „Snažím sa skrývať pred Cormacom.“

„Myslím, že je to neobyčajne namyslený chlapec.“ Povedala Luna s očami zahľadenými k stropu. Potom sa pozrela na Hermionu a usmiala sa.

„Tak prečo si s ním išla? Čo ťa to vôbec napadlo?“ spýtal sa pobúrene Harry.

„To kvôli Ronovi. Ublížil mi. Chcela som aby žiarlil. Chvíľu som dokonca rozmýšľala o Erniem Maxmilliaovi.“

„Čože?!“ vyhŕkol Harry, keď sa prestal dusiť ďatelinovým pivom. „To nemyslíš vážne. Veď je to idiot!“ zvolal nahnevane.

„Jedno si vyjasnime.“ Povedal Harry a naklonil sa k Hermione bližšie, aby ho počula len ona. „Máš v pláne povedať Ronovi, že si ovplyvnila konkurz na brankára?“ spýtal sa.

„Čo si to o mne myslíš? To by som v živote nespravila.“ Povedala šokovane a ukrivdene Hermiona.

„Dobre. Lebo keby si mu to povedala, zničilo by ho to. Neviem, či by som potom dostal z Rona ešte nejaký dobrý výkon.“

„U Merlina! Myslíte vy chlapci aj na niečo iné ako je metlobal? Celý večer o tom počúvam...“ prestala sa Hermiona sťažovať, keď si všimla v dave blížiaceho sa Cormaca. „Musím ísť. Ide tu. Ahoj Harry, Luna.“ Povedala a rýchlo sa vytratila.

Draco sa snažil zamestnať si hlavu no nič nedokázalo odviesť jeho myšlienky od toho hlúpeho večierku. Cítil silné nutkanie vplížiť sa naň. Potom ako bol v núdzovej miestnosti nastražiť ďalší dôkaz druhej strane, že skrinka zmiznutia je stále pokazená, potuloval sa po škole a či chcel alebo nechcel, nohy ho niesli k Slughornovému kabinetu. Keď už bol na chodbe kde sa rozliehala hudba, zarazil sa.

Ako hlúpo by to vyzeralo, keby sa tam ukázal? A keby ho videla Grangerová? Čo by si asi pomyslela. Že sa snáď prišiel presvedčiť ako prebieha ich katastrofálne rande? A čo ak sa predsa len zmýlil a jej sa ten tupohlavec McLaggen páči. Urobil by zo seba len hlupáka. Navyše má byť na večierku aj Zjazvenec a toho naozaj netúžil vidieť.

Pýcha a predsudky