Kapitola:
Pridaná: 12.5.2019, 10:21:24
Čítaná: 406×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Hermiona, Draco, Harry, Ron, Ginny, Lavender, Parvati, Pansy...
Stručný dej: Hermiona je inteligentná a citlivá mladá čarodejnica špinavej krvi, Draco je síce inteligentný ale neznesiteľný, pyšný a plný predsudkov. Majú vôbec niečo títo dvaja ľudia spoločné? Je tomu určite tak? Nie je to Hermiona, ktorá je plná predsudkov? Toto je príbeh o druhej šanci. Chopia sa jej hlavní hrdinovia? Poviedka sa začína príchodom hlavnej hrdinky späť na Rokfort. Začína sa šiesty ročník a ona postupom času prichádza na to, že nič nie je také, ako si myslela. Pozor: v poviedke sú veľmi často používané vulgarizmy a je tu prítomný sex

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Pozvánka 2 » Narodeniny 3 » Prvé dojmy 4 » Deň po 5 » Odhalenie 6 » Zakliaty náhrdelník 7 » Všetko sa kazí 8 » Skutočne sama? 9 » Podivný rozhovor 10 » Zmetená, ukrivdený 11 » Dopad nerozvážnych slov 12 » Nešťastná voľba 13 » Humusáčka, ako ja... 14 » Sviatky o samote 15 » Na pokraji 16 » Prefektská kúpeľňa 17 » Dohoda 18 » Otravné myšlienky 19 » Expecto patronum 20 » Áno či nie? 21 » Príliš veľa myšlienok 22 » A vtedy si uvedomila, že ho už viac nemiluje 23 » Všetko to bolo na nič 24 » Tvrdohlavý slizolinčan 25 » Nešťastie 26 » Nevinne vinný 27 » Podivný odraz 28 » Je vážne koniec? 29 » Na čo ti je Šťastie? 30 » Odhalenie 31 » Zachránená v poslednej chvíli 32 » Sectumsempra pre tých, ktorí si to zaslúžia... 33 » Zmrzačený chlapec 34 » Nečakane očakávaná 35 » Prepustenie 36 » Nešťastne šťastní 37 » Iné dievča 38 » Pravda o Astórii 39 » Nepríjemný rozhovor 40 » Stretnutie v knižnici 41 » Radšej pravdu ako ilúziu 42 » Chybné rozhodnutie 43 » Dúšok otupenia 44 » Kto seje vietor, žne búrku 45 » Kto ti zlomil srdce? 46 » Temnota sa blíži

Stočil sa na päte na odchod no vrazil do osoby, ktorá stála za ním.

„Ale, ale, ale. Čo tu takto po večierke robímš? Zaiste máš niečo nekalé za lubom!“ riekol s víťazným úsmevom na tvári Filch.

„Tak to si vyprosím, aby sa so mnou takto rozprával obyčajný školník!“ povedal povýšene Draco. Filchovi sa razom z tváre úsmev vytratil.

„Čo tu robíš! Priznaj sa!“ skríkol naňho nahnevane.

„Vám nemusím nič vysvetľovať!“

„Ale riaditeľovi áno!“ povedal Filch a schmatol Draca za golier.

„Som pozvaný na večierok. Zdržal som sa.“ Povedal Draco no Filch mu to očividne nezhltol. Opäť sa mu na tvári objavil ten hlúpy úsmev značiaci víťazstvo.

„V poriadku, tak ťa tam odprevadím.“ Povedal a ťahal ho za golier chodbou do Slughornovho kabinetu.

Kurva! Práve vtedy, keď mu došlo aké by bolo hlúpe objaviť sa tam, príde Filch a nanúti mu to. Mal si vymyslieť inú výhovorku. Draco sa snažil vytrhnúť zo školníkových rúk tak, aby to nepôsobilo, že na večierok silou mocou nechce, ešte stále tu bola šanca, že ho len skúša a napokon ho zavedie len pred dvere.

Bohužiaľ Filch vošiel do kabinetu a vtiahol tam aj Draca. Rozhliadol sa a našiel Slughorna očami. Nanešťastie stál v strede diania spolu so Snapom, Trelawneyovou a so Zjazvenou tvárou a jeho zvláštnou spoločnosťou.

„Prepáčte, že vás ruším profesori ale tohto tu som našiel ponevierať sa na chodbe po večierke.“ Povedal s úšklebom na tvári a predhodil Draca ako kus mäsa vlkolakom. „Tvrdil mi, že je pozvaný na večierok. Pozvali ste ho, pán profesor?“ spýtal sa Slughorna. Snape medzitým prepaľoval Draca očami.

„Dobre! Klamal som, nie som pozvaný. Chcel som sa tu dostať bez pozvánky.“ Povedal podráždene a upravoval si povytiahnutú košeľu.

„To je v poriadku, pán školník. Celkom vás chápem, Draco. Kto by sa nechcel dostať na takýto večierok. Môžete tu zostať. Sú predsa Vianoce... a poznal som sa s vaším starým otcom.“ Povedal chlácholivo Slughorn. Draca to vôbec nepotešilo. Už dávno si to rozmyslel a nechcel sa dívať na všetku tú zberbu, ktorá bola pozvaná. Tichý hlások zo samého kúta jeho vedomia ale šepkal, že tam nechcel ísť preto, lebo sa bál, že by sa mýlil...

„A on o vás vždy hovoril, že ste ten najväčší majster elixírov.“ Povedal Draco a usmial sa na profesora, ktorému sa lichôtka páčila.

„Draco, boli by ste taký láskavý a nasledovali ma?“ povedal Snape a spražil ho pohľadom.

„Ale no tak, pán profesor. Nemusíme z toho nič robiť. Veď sa až toľko nestalo.“ Povedal Slughorn zhovievavo. Snape sa na neho zamračil.

„Ak dovolíte, pán profesor, hlavou Slizolinskej fakulty som ja a tak isto ja rozhodujem o tom, či a ako potrestám svojich žiakov.“ Povedal podráždene a Dracovi rukou naznačil, aby ho nasledoval. Vyšli z kabinetu a Draco bol rád, že tam nemusel ostať. Zároveň bol ale nahnevaný, že sa mu nenaskytla možnosť vyhnúť sa tomu, čomu sa už od začiatku roka vyhýbal.

„Je vám jasné Draco, že každý iný študent by mal veľký problém, keby sa nedostavil do môjho kabinetu, keď ho už od začiatku roka predvolávam.“ povedal Snape mrazivo pokojným hlasom, potom ako vošli do prázdnej triedy na konci chodby a zavrel za nimi dvere.

„Tak na čo čakáte? Potrestajte ma! Nechajte ma po škole!“ povedal Draco podráždene.

„Vieš dobre, že to urobiť nechcem. Ty mi ale nedávaš na výber. Nechaj ma pomôcť ti.“

„Ale ja o vašu pomoc nestojím! Zvládnem to aj sám!“ kričal naňho Draco nahnevane.

„Upokoj sa, lebo nás tu niekto začuje...“ povedal stále pokojným hlasom. „Musíš mi povedať, aký máš plán.“

„Vám nič nemusím. Zodpovedám sa len Jeho rozkazom.“

„Viem, že si z toho vystrašený. Keď si vystrašený, jednáš bezhlavo. Chcem ti len pomôcť.“

„Nepotrebujem vašu pomoc! Viem, čo si myslíte. S tou Bellovou nemám nič spoločné. Po nej musel ísť niekto iný.“

„Draco, ty to nechápeš. Nechaj ma pomôcť ti. Zložil som Neporušiteľnú prísahu. Prisahal som tvojej matke, že ti pomôžem a postarám sa o teba.“ Povedal Snape, keď mu už Dracove hlúpe správanie liezlo na nervy.

„To je váš problém! Ja som sa vám o to neprosil!“ Draco sa zlostne vyrútil z učebne. Bol tak nahnevaný... Ale prečo vlastne? Lebo mu chcel Snape pomôcť? Ako? Jemu sa už nedá pomôcť... On tie príkazy splniť nechcel. Nechcel priznať, že jeho plán je už hotový a už len on to zdržuje. Ktovie, ako by Snape na to reagoval. Udal by ho Temnému pánovi? Asi nie, ak je pravda, že zložil Neporušiteľnú prísahu. V jednom mal však jasno. Svoje plány mu neprezradí, pretože by ho donútil to zrealizovať ešte dnes.

Nahnevane kráčal prázdnou chodbou čo najďalej od bývalého profesora elixírov, míňal učebne, výklenky vedúce do ďalších chodieb. V tom ho zrazu spomalili hlasy, ktoré začul vychádzať z chodby, okolo ktorej prešiel. Vrátil sa, pritisol sa k stene a započúval sa do sporu, ktorý tam niekto viedol. Chvíľu mu trvalo, kým spoznal mužský hlas, no potom začul ju...

„No tak Hermiona.“ Povedal neodbytne Cormac.

„Už som povedala, nie!“ odpovedala nahnevane Hermiona a pokúšala sa odtiahnuť od Cormaca. Ten sa ju snažil pritiahnuť bližšie a obvinúť okolo nej svoje ruky.

„Nerob drahoty! Viem, že to chceš.“ Povedal a pritlačil ju k stene. Hermiona už strácala nervy.

„Prestaň! Počuješ?! Nechytaj sa ma!“ márne sa snažila no on ju umlčal svojimi ústami. Prisal sa k nej, akoby bol dementor, snažiaci sa vysať jej dušu. Rukami ju surovo hladil. Keď sa Hermiona snažila odtlačiť ho, chytil ju za zápästia a pritlačil jej ich k stene vo výške jej hlavy. Natlačil sa na ňu a drtil ju svojou váhou. Hermione došla trpezlivosť.

Najsilnejšie ako vedela, dvihla koleno a kopla ho rovno do rozkroku. V tom istom okamihu, ako to spravila a Cormak sa so zvraštenou tvárou od bolesti ohol v chrbte, spoza rohu sa ozvalo: „Petrifficus Totallus!“, ktoré nasledoval mohutný náraz. Cormac v sekunde skamenel a Hermiona sa šokovane vyhla jeho klátiacemu sa telu k zemi.

Rýchlo pozrela, odkiaľ kúzlo prišlo. Spoza rohu vyšiel Draco Malfoy s prútikom v ruke. Šokovane sa naňho dívala, potom sa pozrela na dolu ležiaceho, v grimase od bolesti, Cormaca McLaggena. Malfoy k nej pristúpil a tiež si chlapca na zemi prezeral.

„Nemáš za čo.“ Povedal len tak mimochodom.

„Viem.“ Riekla Hermiona a pozrela sa na Malfoya. „Zvládla by som to sama.“

„To vidím.“ Zhodnotil Malfoy, potom k nej zdvihol pohľad, prebehol po nej očami a zastavil sa na stiahnutom ramienku šiat. Hermiona si to všimla sa rýchlo ho napravila.

„Čo tu robíš Malfoy. Už je po večierke. Mal by si byť v klubovni.“ Pokúsila sa priviesť ho k zmyslom, keď sa zahľadel na jej odhalený dekolt.

„Dávam na teba pozor.“ Povedal a konečne sa jej zahľadel do očí. „Niekto by mal. Inak budeš chodiť po hrade a budeš kopať chalanov do vajec.“ Povedal a zaškeril sa.

„On si to zaslúžil.“ Povedala na svoju obranu Hermiona. Hlavou mu naznačila, aby chodbu opustili.

„Len si chcel trocha užiť.“ Povedal pobavene Malfoy, keď už kráčali.

„Ale ja som nechcela.“ Povedala rozhorčene Hermiona a hneď sa stíšila, aby jej hlas neprivolal Filcha či pani Norrisovú.

„Grangerová, nesmieš byť taká prieberčivá.“ Povedal Malfoy, keď zašli za ďalší roh. „Mc Laggena si predsa pozvala ty sama. Čo viac chceš?“

„Odkiaľ to vieš?“ zhrozila sa Hermiona. Tu sa naozaj nič neutají. „Vieš čo? Nehovor mi to. Radšej to nechcem vedieť.“ Povedala a Malfoy sa zaškeril.

„Tak načo si ho pozývala.“ Povedal keď kráčali po schodoch. Hermiona sa zatvárila značne mrzuto.

„Pretože ho Ron nemá rád. Chcela som, aby žiarlil.“ Povedala a Malfoy sa na ňu uškrnul.

„Prekvapuješ ma. Aké slizolinské.“ Zachechtal sa.

„Nebolo to slizolinské.“ Rozhodne pokrútila hlavou. „A nemala som to robiť.“ vzdychla si.

„To si nemala. Radšej si mala pozvať mňa.“ Povedal vážne Malfoy.

„Ty žartuješ, že?“ Hermiona sa pokúsila udržať výbuch smiechu, ktorý sa z nej nemilosrdne dral von.

„Nie. Vieš si predstaviť, ako by ho to nasralo?“

„A ty by si nebodaj so mnou išiel.“ Smiala sa nad tou myšlienkou.

„Samozrejme, že nie. Ale mohla si to skúsiť.“ Povedal a zaškľabil sa.

„Ty si tak sprostý, Malfoy.“ Povedala Hermiona a nebadane sa usmiala.

„Ale no tak, Grangerová. Takto dámy nerozprávajú. Zdá sa mi to, alebo má moja spoločnosť na teba zlý vplyv.“ Povedal keď zahli za ďalší roh.

„Od kedy je humusáčka, ako ja, v tvojich očiach dáma?“ spýtala sa Hermiona.

„Hmm, máš pravdu, zasa.“ Povedal vážne a ďalej kráčali potichu chodbou. Po pár minútach to ticho ale prerušil. „A čo Slugiho večierok? V porovnaní s Helginym?“ spýtal sa nenútene.

„No, musím priznať, aj keď nerada, že Cormac určite nevyhrá cenu spoločníka roka.“

„Vravel som ti, že si to so mnou vyhrala. Som široko, ďaleko najlepšia partia.“ Dodal keď sa ocitli pred dverami do Astronomickej veže. Chystal sa otvoriť dvere no Hermiona ho predbehla, otvorila ich a vošla dnu. Nenechá ho cítiť sa ako gentleman. Chvíľu ostal stáť vo dverách ale potom vošiel dnu za ňou. Alebo skôr von.

V miestnosti bola mrazivá zima, fúkalo ale pohľad skrz klenby bol dych berúci. Malfoy prešiel okolo ďalekohľadu a postavil sa k zábradliu. Zadíval sa do čieno-čiernej noci a zhlboka nasal ten ľadový vzduch. Otočil sa na Hermionu, ktorá stála v strede miestnosti a dívala sa bočnou klenbou na žiarivý mesiac. Rukami si objímala takmer nahé plecia.

„Tu máš.“ Povedal a keď sa naňho otočila, v ruke jej podával svoje čierne sako.

„Chceš aby si humusáčka obliekla tvoje sako? Mohol by si odo mňa niečo chytiť.“ Povedala no Malfoy nestiahol ruku.

„Ber kým dávam. Lebo si to rozmyslím.“ Povedal a strčil jej ho do ruky. Vzala si ho a obliekla. Bolo oveľa jemnejšie ako vyzeralo a bolo zahriaté jeho vlastným telom.

„Vďaka.“ Povedala a neisto sa naňho usmiala. Nečakal to tak odvrátil tvár. „Takže sme práve zakopali vojnovú sekeru?“ spýtala sa.

„To je to, čo chceš?“ Pozrel na ňu.

„Nie som si istá, či to chcem. Všetko by sa tým len skomplikovalo.“ Povedala a on sa na ňu zahľadel vážnym pohľadom. „Na druhú stranu, možno takto o rok budem mŕtva.“ Povedala vyšším hlasom a zasmiala sa.

„Tak to sme na tom podobne.“ Povedal potichu Malfoy a zadíval sa na Čierne jazero. Hviezdy na čiernej oblohe svietili ako malé ohníky. „Poď sa pozrieť.“ Povedal a pobúchal dlaňou po zábradlí.

„Mne je dobre tu, kde som.“ Povedala Hermiona a nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Hádam sa len nebojíš výšok.“ Zaškeril sa na ňu.

„Nebojím, len nemám rada, keď z nich padám.“ Povedala sarkasticky. Malfoy sa na to opäť uškrnul a natiahol k nej ruku.

„Chyť sa. Budeš sa menej báť.“

„Čože? Chceš, aby sa ťa chytila humusáčka? Zbláznil si sa?“

„Vydezinfikujem si ruku.“ Povedal s vážnosťou. „A oblečenie spálim.“

„Ty si hlupák.“ Zasmiala sa na to ale vložila svoju ruku do tej jeho.

Bolo to také zvláštne. Akoby celé to detstvo, ktoré bola terorizovaná všetkými možnými deťmi teraz hodila za hlavu. Mohol ju poľahky sotiť dole cez zábradlie, ona mu ale z nejakého nevysvetliteľného dôvodu verila. Je možné, že by si aj Malfoy sám začal uvedomovať prchkosť života a chcel byť iným? Očividne sa niečo v jeho vnútri muselo diať, pretože toto sa nikdy nemalo udiať.

Pristúpila bližšie k zábradliu a výhľad sa jej mnohonásobne zväčšil. Teraz videla celé to krásne nebo, ktoré jej vždy unikalo, videla široké pozemky hradu a jeho časti, ktoré sa črtali pod nimi. Trocha sa jej zatočila hlava, no keď sa pevne chytila rukou zábradlia a tou druhou Malfoya, vertigo prestalo.

Chvíľu tam takto v tichosti stáli a vpíjali sa do krásy, ktorá sa im ponúkala. Potom ticho opäť prerušil.

„Keď tak nad tým teraz rozmýšľam, dávam ti len štvrť roka.“ Povedal a uškrnul sa.

„O čom to hovoríš?“ spýtala sa nechápavo.

„Štvrť roka a budeš ležať v mojej posteli.“ Objasnil to zdvihnutím ich držiacich sa rúk.

„Snívaj ďalej.“ Povedala Hermiona a uškrnula sa naňho. Jeho ruky sa ale nepustila. Opäť chvíľu mlčali.

Dracovi to ticho prišlo ako celá večnosť. Rozhodol sa teda spýtať na to, čo ho zaujímalo, od kedy ju uvidel s McLaggenom v chodbe.

„Prečo si s ním do tej chodby išla? To ťa nenapadlo, že sa o niečo pokúsi?“ spýtal sa zahľadený do diaľky. Cítil jej pohľad na sebe.

„Nešla som. Odišla som bez neho po tom, čo sa snažil so mnou tancovať a sápal sa po mne. Dobby ma zachránil, no keď som vyšla z kabinetu, dobehol ma a trval na tom, že ma odprevadí do klubovne. A ďalej to už poznáš.“ Povedala stroho.

„Dobby? Pomohol ti Dobby?“

„Áno, Dobby. Je to môj kamarát.“ Povedala a dívala sa naňho s očakávaním nejakej reakcie. Draco len s úsmevom pokrútil hlavou.

„Máš pravdu, je to divné. Asi by som si na to nezvykol.“

„Na čo by si si konkrétne nezvykol? Na humusáčku, ktorá berie škriatkov ako seberovných?“ povedala a on si nemohol pomôcť a z chuti sa zasmial.

„Tak nejak.“

„Je to zvláštne, takto tu stáť, s tebou. Mám pocit, akoby sa celý svet staval na hlavu. Všetko je inak ako som si myslela.“ Povedala presne to, čo Draca trápilo už niekoľko mesiacov ale nikdy to nepovedal nahlas.

„Veľa vecí, v ktoré si verila, nie sú tak, ako sa javili a ľudia, ktorých si zvykla nenávidieť, si už tvoju nenávisť nezaslúžia.“ Povedal Draco. Grangerová sa na neho dívala s pochopením v očiach. Potom povedala...

„Nikdy som nikoho nedokázala skutočne nenávidieť. Ani teba nie. Ani za to, čo si robil. Pre mňa si proste neexistoval.“ Povedala a zadívala sa do diaľky. „Voldemorta nenávidím. On je výnimka.“ Povedala potichu a Draco sa pri jeho mene mierne zachvel.

„Hovoríš v minulom čase. Vedel som, že máš pre mňa slabosť.“ Povedal a zaškľabil sa.

„To ty si ma hrdinsky zachraňoval pred chlapcom, ktorého som zložila.“ Uškrnula sa.

Opäť sa vám ospravedlňujem za tú dobu. Bohužiaľ, skúškové klope na dvere a mne nezostáva nič iné iba hlava zavŕtaná v knihách. Sľubujem, že sa budem snažiť pravidelne pridávať kapitoly no tieto dva mesiace budú kritické. Dúfam, že sa vám dnešná kapitola páčila.

[ » na začiatok « ]