Kapitola:
Pridaná: 27.4.2019, 17:06:19
Čítaná: 210×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Harry, Ron, Malfoy, Hermiona, Snape, Dumbledore, Hagrid....
Stručný dej: Harry sa po udalostiach, ktoré si prežil prvé mesiace na Rokforte snaží so všetkým vyrovnať a zabudnúť na to. Veľmi rýchlo však zistí, že ho čaká ďalšia hrozba, ktorej však tentoraz nebude môcť uniknúť...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Návrat do Rokfortu 2 » Koniec prázdnin 3 » Oslava úmrtín 4 » Knižnica 5 » Hermiona a Zloduch 6 » Nočný výlet 7 » Kniha 8 » Bitka 9 » Spomienka 10 » Písomka 11 » U Hagrida 12 » Myrtla, Zloduch a priatelia 13 » Temná história Rokfortu 14 » Kabinet 15 » Večera 16 » Sen 17 » Nemocničné krídlo 18 » Veštba 19 » Hlas 20 » Ron a elixír 21 » Smrť 22 » Tajomná komnata 23 » Vysvetlenia 24 » Koniec

Harry opatrne zaklopal na riaditeľove dvere.

„Ďalej,“ ozvalo sa spoza nich.

Vstúpil a zvedavo sa po honosnom kabinete poobzeral. Nič sa tu nezmenilo, odkedy tu bol naposledy.

„Dobrý deň, Harry.“ Albus Dumbledore vstal, obišiel stôl a postavil sa pred chlapca. „Ak sa ťa môžem opýtať, čo ťa sem privádza?“

Harry prehltol sliny v ústach: „Ja, ehm...pán Filch už zrejme za vami bol. Spolužiačku Hermionu Grangerovú našli v umyvárni...“

Riaditeľ ho umlčal zdvihnutím ruky: „Viem, Harry, pán školník už za mnou bol. Je to nešťastná udalosť, ale profesorský zbor už o tom vie.“

Dumbledore odstúpil od Harryho a podišiel k veľkému červenému vtákovi, ktorý sa vynímal na bidle pri okne.

„Félix,“ kývol hlavou na vtáka. „Asi si myslíš, že ťa z niečoho podozrievam, Harry. Hoci pán Filch je o tvojej vine neústupne presvedčený, ja viem, že si tomu dievčaťu neulížil. Toto je totiž niečo iné a na takýto útok nemáš...predpoklady.“

Harry si všimol odmlku pred posledným slovom. Zároveň mu tieto slová prišli trochu zábavné. Každý na Rokforte musel vedieť, že on má dokonalé predpoklady na to niekomu ublížiť.

Dumbledore prestal Félixa hladiť: „Musím sa ťa ale ešte opýtať, Harry a zamysli sa hlboko. Nechceš mi ešte niečo povedať?“

Harry sa zahľadel do zeme. Vedel, čo by riaditeľovi povedať chcel. Že má v sebe istý čas uväzneného slizolinského ducha a nevie, čo s tým. Vedel však aj to, že barón by mu nikdy nedovolil vysloviť to. Harry sám bol prekvapený, že duch je v tejto chvíli až podozrivo ticho.

Zahľadel sa riaditeľovi do očí a potriasol hlavou.

„Dobre, Harry. Môžeš ísť.“

Nebolo mu treba hovoriť dvakrát.

„Hej, Harry!“

Harry prechádzal nádvorím do hradu. Otočil sa za hlasom. Bol to Dean Thomas z Chrabromilu.

„Ahoj, Harry. Počuj, ty si kamoš s Ronom. Nechcem ohovárať, ale nevšimol si si na ňom niečo čudné?“

Dean začal kráčať vedľa Harryho. Harry si až teraz na Rona znovu spomenul. Odkedy sa pobili sa spolu vôbec nerozprávali, takže nevedel, čo na to Deanovi povedať. No potom si spomenul, že keď sa Ron vrátil z vianočných prázdnin, bol bledý a zamlknutý.

„Možno trochu. Prečo?“

„No, celý voľný čas je zavretý v izbe a číta si nejakú knihu. Seamus do nej nazrel a vraj je prázdna, niet v nej ani čiarky. Preto hovorím, že je divný, čo chce z nej vyčítať?“

Harryho to zaujalo. Nejaká kniha, ktorú nik iný okrem Rona nevie prečítať? Nevedel prečo, no odrazu zacítil obrovskú túžbu do nej nazrieť.

„Vieš čo, Dean? Keď s ním najbližšie budem, skúsim ho nejako nenápadne vypočuť.“

Vo Veľkej sieni šiel každý k svojmu stolu.

„Si blázon! Na čo by si preboha robil takú hlúposť?!“

„Nuž, zastav ma.“

Harry sa nasledujúci deň sám v izbe hádal s barónom.

„Je to hlúpy a nedomyslený plán! Na čo ti tá kniha bude?“

„Pretože z nej môžem niečo zistiť. Zaujíma ma, vďaka čomu s ňou trávi Ron celý čas.“

„Veď si počul Deana. Niet v nej ani písmena.“

„Nuž, možno len nehľadali správne.“

Počas obeda Harry vymyslel plán. Najprv v kabinete profesora Snapa získa neviditeľný plášť, ktorý mu profesor v minulom polroku skonfiškoval a s ním sa poberie do chrabromilskej veže po Ronovu knihu.

Barón sa nedal: „A ako sa chceš dostať do klubovne? Vieš heslo?“

„Odvážnemu šťastie praje.“

Harry pretrpel poobedňajšie vyučovanie a po večeri ležal na posteli v izbe a čakal, kým ostatní zaspia. Keď už aj Goyle začal spokojne chrápať, Harry na seba rýchlo hodil habit a vybehol z klubovne.

„Kamže v túto nočnú hodinu? Prečo ma budíš, mamľas?“

Pani Marietta, slizolinský portrét, soptila zakaždým, keď niekomu musela otvoriť. V noci však jej hnev nemal konca kraja.

Ani sa za ňou neobzrel, len zahundral: „Je to urgentné, verte mi.“

Aby sa dostal do kabinetu profesora Snapa, Harry musel prejsť dlhú chodbu až na druhý koniec. Poobzeral sa, no prekvapivo nikde nikoho. Kde je prefekt? A kde je pani Norrisová? Harry si až teraz uvedomil, ako dlho ju už nevidel zakrádať sa po chodbách. No v podstate bol za to rád.

Mlčky prešiel chodbou. Hoci nebolo nikde nikoho, stále sa obzeral cez rameno. Opatrnosti nikdy nie je dosť. Ocitol sa pred dverami Snapovho kabinetu a pomaly stlačil kľučku. Vošiel.

„Bláznovstvo! Totálne bláznovstvo!“

Harry si baróna nevšímal. Nemohol si dovoliť nechať sa rozptyľovať. Snapov kabinet bol zložený z dvoch miestností. V prvej mal pracovný stôl, knihy a rôzne prísady zaliate vo veľkých sklenených nádobách. Okrem prísad si Harry všimol oči rôznych farieb či vyrezaný jazyk. V druhej miestnosti bolo počuť pravidelné dýchanie, tam Snape spal. Vytiahol prútik.

„Lumos!“

Obzeral sa po miestnosti, hľadal plášť. Už už sa bál, že bude musieť otvoriť niektorú z truhlíc v kúte, keď striebristý plášť zbadal na najvrchnejšej polici. Harry si zlostne vzdychol, bude tam musieť nejako vyliezť.

Opatrne si presunul stoličku k polici a vyliezol na ňu. Oprel sa o policu a druhou rukou sa natiahol po plášť. Musí. Musí naň dosiahnuť. Ešte, ešte trochu. Ešte kúsok...

Harryho prsty sa konečne o plášť zachytili. Keď ho ale z police ťahal, zachytil sa o sklenenú nádobu a začal ju sťahovať so sebou. Skôr, ako si to stihol Harry uvedomiť, nádoba začala padať na zem a rozbila sa.

„Kto tu je?!“

Snapov hlas sa ozýval po kabinete. Harry bez rozmyslu zoskočil zo stoličky a vybehol von. Rýchlo si na seba obliekol neviditeľný plášť a skočil za najbližšiu sochu. Čakal.

O pár sekúnd vybehol z dverí Snape s rozsvieteným prútikom. Podozrievavo sa obzeral okolo seba. Keď nikoho nevidel, vzdal to.

„Viem, že si to bol ty, Potter. Plášť si nechaj. No nádobu si odskáčeš.“

Keď sa za učiteľom elixírov zavreli dvere, Harry si vydýchol a pod plášťom vyšiel zo žalárov.

Až teraz si uvedomil, ako nepohodlne sa mu pod plášťom pohybuje. Odkedy ho použil naposledy, povyrástol, a tak sa pod ním musel celý čas trochu krčiť. Po troche tréningu mu to však už nevadilo.

Ako kráčal po schodoch, všimol si, že všetci prefekti sú na hlavných chodbách. Preto nik nebol v žalároch. To ho trochu zaskočilo. Prečo všetci strážili len tu? Nebodaj sa na škole niečo vážne stalo? Súvisí to s Hermionou?

Keď stál pred Tučnou pani, nemal na takéto myšlienky čas. Vedel, že dnu sa nedostane, musí počkať, kým nejaký Chrabromilčan nebude prechádzať. Až teraz si uvedomil, aký bol somár. Pod plášťom si sadol na schody, oprel si hlavu o stenu a zaspal.

Zobudili ho niečie kroky. To prefekti si menili nočné služby. Jeden vyslovil heslo a vošiel. Kým sa portrét stihol zavrieť, Harry rýchlo prebehol dnu.

Bol unavený a chcel už byť vo svojej posteli. Preto vybehol do chlapčenských spálni a podišiel k Ronovej posteli. Mesačný svit mu padal na tvár. Harry si až teraz všimol, ako nezdravo ten chalan vyzerá. Čo sa to s ním, preboha, stalo?

Na nočnom stolíku mal knihu. Harry ju opatrne vzal pod plášť a listoval v nej. Áno, bolo to ono. V knihe boli prázdne strany.

Cestou naspäť kráčal najrýchlejšie, ako to bolo možné. Keď už sedel na svojej posteli, pozrel sa na obal knihy. Nič, len tmavá koža. Otočil na zadný obal, kde bolo zlatým písmom vygravírované: TÁTO KNIHA PATRÍ POLOVIČNÉMU PRINCOVI

[ » na začiatok « ]