Kapitola:
Pridaná: 1.5.2019, 10:51:55
Čítaná: 325×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Harry, Ron, Malfoy, Hermiona, Snape, Dumbledore, Hagrid....
Stručný dej: Harry sa po udalostiach, ktoré si prežil prvé mesiace na Rokforte snaží so všetkým vyrovnať a zabudnúť na to. Veľmi rýchlo však zistí, že ho čaká ďalšia hrozba, ktorej však tentoraz nebude môcť uniknúť...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Návrat do Rokfortu 2 » Koniec prázdnin 3 » Oslava úmrtín 4 » Knižnica 5 » Hermiona a Zloduch 6 » Nočný výlet 7 » Kniha 8 » Bitka 9 » Spomienka 10 » Písomka 11 » U Hagrida 12 » Myrtla, Zloduch a priatelia 13 » Temná história Rokfortu 14 » Kabinet 15 » Večera 16 » Sen 17 » Nemocničné krídlo 18 » Veštba 19 » Hlas 20 » Ron a elixír 21 » Smrť 22 » Tajomná komnata 23 » Vysvetlenia 24 » Koniec

„Polovičný princ? Barón, počul si o niekom takom?“

„Nie, Potter, a ak ti mám pravdu povedať, vonkoncom ma to netrápi. Mal si z pekla šťastie, že sa ti ten nočný výlet vydaril. Teraz by som ti odporúčil schovať tú poondiatu knihu, zaliezť do postele a na všetko zabudnúť. Pri troche šťastia si ten malý Weasley ani nevšimne, že mu jeho zápisníček chýba. Weasleyovci neboli nikdy najbystrejší.“

„Vieš, že odkedy si do mňa vstúpil, som ťa toľko nepočul rozprávať?“

Harry sa s duchom zhováral šeptom, aby nezobudil ostatných v izbe. S knihou v ruke sa postavil a podišiel k oknu. Premýšľal nad niečím čudným, niečím, čo si všimol, odkedy túto knihu vzal do ruky.

Teplo. To teplo, ktoré cítil v rukách, keď ju držal. Bol to len obyčajný starý zápisník, no keď ho Harry zvieral v rukách, držal sa tak príjemne. Bola ako doplnok jeho ruky, ako posledná časť, ktorá konečne robila jeho ruku celou. Určite to cítil aj duch.

S týmito myšlienkami Harry rýchlo išiel dolu do klubovne. Poobzeral sa, aby sa uistil, že je prázdna. Bola. Sadol si na stoličku v kúte a zápalkami rozsvietil lampáš na stole.

„Čo to? Kto tu je? Zhasnúť!“

Harry skúmal okolie. Hlas vychádzal z obrazu na stene po jeho pravici. Nikdy sa o ľudí v nich vyobrazených nezaujímal, takže nevedel ani, kto je ten vetchý, plešatý starý muž s okrúhlymi okuliarmi, ktorý naňho soptil. A bolo mu to popravde úplne jedno.

„Mrzí ma to, musí to byť. Zajtra mám test a musím sa učiť.“

„Ach, vy študenti nepodarení! Vždy je to s vami tak! To za mojich čias...“

Harry ho však už nepočúval. Ešte raz prelistoval knihu od začiatku do konca. Od konca po začiatok. Nič. Ani čiarky. Zvraštil čelo, hoci bola kniha úplne prázdna, trochu začínal chápať, čo na nej Ron asi vidí. Chcelo sa mu stránok dotýkať, listovať v nich a obdivovať tie prázdne strany.

Na kraji stola bol otvorený kalamár a v ňom ponorené brko. Harry sa poň natiahol a brkom začal na prvú stranu písať: VOLÁM SA HARRY POTTER.

Zadíval sa na vetu. Nedialo sa nič, písmo sa tam naďalej vynímalo, ako v bežnom zošite. Teraz sa na seba nahneval. Ak sa kniha nejakým spôsobom vráti späť k Ronovi, bude hneď vedieť, kto mu ju ukradol.

No potom sa stalo čosi zvláštne. Písmená začali miznúť. Postupne bledli, akoby sa vpíjali do papiera. Napokon úplne zmizli a Harry neveril vlastným očiam. Pozrel sa na portrét na stene. Starec v ňom sa však ku nemu otočil chrbtom a spokojne pochrapkával.

Keď sa obrátil späť ku knihe, od prekvapenia otvoril ústa. Nie, nezľakol sa ani sa nebál, no cítil, ako v ňom stúpa adrenalín a zvyšuje sa mu pozornosť.

V knihe sa na tom istom mieste zjavili nové slová. Z rovnakého atramentu a rovnakého tvaru.. No Harry vedel, že ich nenapísal. V knihe stálo: AHOJ, HARRY POTTER. VEĽMI MA TEŠÍ.

„Počúvaj, ak si to bol nejakým spôsobom ty...“

„Azda si sa už úplne pomiatol, Potter? Vieš, že ak by som niečo napísal ja, cítil by si to, lebo by som použil tvoju ruku! Vieš dobre, že sa tam tie slová zjavili samé od seba!“

„Dobre, kľud, verím ti.“

Slová po chvíli zmizli. Harryho zvedavosť o to viac stúpla, namočil brko do atramentu a napísal: SI POLOVIČNÝ PRINC?

Čakal na odpoveď. Po chvíľke sa zjavili tri písmená: NIE.

Harry písal ďalej: NA ZADNOM OBALE JE PREZÝVKA POLOVIČNÝ PRINC. JEMU TÁTO KNIHA PATRÍ, VŠAK?

On i barón zvedavo čakali. Zjavila sa veta: NIE, TÁTO KNIHA VŽDY PATRILA IBA MNE.

Harry bol čoraz viac tou záhadnou osobou zaujatý: TAK KTO JE POLOVIČNÝ PRINC? A AKO SA VOLÁŠ TY?

Odpoveď bola: O NIKOM S TAKOU PREZÝVKOU NEVIEM. SVOJE MENO TI VYZRADÍM, AŽ KEĎ PRÍDE SPRÁVNY ČAS, HARRY POTTER.

„Pche, naničhodník jeden.“

Harry bol rovnako namosúrený, ako barón. Opäť namočil brko a zúrivo začal písať: TY MOJE MENO POZNÁŠ. BOLO BY LEN FÉR, AK BY SOM JA POZNAL TO TVOJE.

To, čo napísal denník, znelo pohŕdavo: A ČO TY VIEŠ? MOŽNO MOJE MENO UŽ POZNÁŠ.

Harry nevedel, čo na to napísať. Tak, ako ho kniha ešte pred chvíľou fascinovala, tak by ju teraz najradšej šmaril cez celú klubovňu. No kniha pokračovala ďalej: NEMUSÍŠ SA BÁŤ. SOM SI ISTÝ, ŽE AK BUDEŠ DOSTATOČNE TRPEZLIVÝ, SPOZNÁŠ MA TAK DOBRE, AKO EŠTE NIKTO.

Harry len mlčky zízal na stránku. Zjavila sa ešte jedna odpoveď: NA TERAZ SOM SA ZAČAL TROCHU NUDIŤ. NEDÁVAJ SI TO ZA VINU, HARRY POTTER. RAZ MA KAŽDÝ ZAČNE NUDIŤ. ZATIAĽ SA MAJ A VEDZ, ŽE SA TI ČASOM ZNOVA OZVEM.

Harry čakal ešte dobrých päť miút, kým sa nezjaví nejaká odpoveď. Potom s hnevom knihu zaklapol, zhasol lampáš a vybehol do izby.

Na druhý deň po raňajkách mal Harry transfiguráciu. S taškou na pleci vbehol do učebne a hľadal, kde si sadne. Vedľa Draca bola Pansy, Ron mlčky sedel vzadu sám a ako si stihol Harry všimnúť, Hermiona ešte stále nebola prítomná. Čo s ňou je?

„Už sa posaďte, Potter, začíname.“

To vošla profesorka McGonagallová a začala hodinu. Harry rýchlo našiel voľné miesto v strednom rade.

„Takže, dnes si, milí študenti, niečo povieme o animágoch. Vie mi niekto povedať, čo rozumieme pod pojmom animágus?“

Harry výklad nepočúval. Stále mal v hlave tú knihu. V myšlienkach mu vírili otázky typu: Kto rozpráva v tej knihe? Je v nej niekto zakliaty? Je to len vymyslený žart, jeden z tých, čo sa predáva v Rokville? A kto to vlastne je ten Polovičný princ?

Harry sa úkradomky pozrel za seba. Bol zvedavý na Rona. Určite si ráno všimol, že mu kniha chýba. Nevyzeral však na to. Bol síce stále veľmi bledý, ale nevyzeral, ako niekto, kto by prišiel o niečo, čo mu je veľmi drahé.

Ich pohľady sa stretli. Harry sa však nemienil odvrátiť a prenikavo hľadel na Rona. Ten mu pohľad opätoval a Harry v jeho očiach nič dobré nevidel. Taký pohľad videl naposledy pred pár mesiacmi v Little Hangletone...

„Potter! Weasley! Dávate pozor?!“

Harry sa od Rona odvrátil a až do konca počúval o animágoch. Keď zazvonilo, bez slova vstal a pobral sa von z učebne. Rozmýšľal nad Ronovým pohľadom. Iste, mohla to byť len zlosť, ktorú k nemu cítil za tú bitku, no Harry naberal dojem, že Ron presne vie, kde sa nachádza jeho kniha.

„Potter! Stojte!“

Harry ostal zaskočený. Ten hlas poznal a vedel, že ho teraz nič dobré nečaká. Obrátil sa k profesorovi Snapovi, ktorý k nemu kráčal chodbou.

„Tak ako, pán Potter? Užívate si svoj staronový plášť? Už ste stihli podniknúť čosi nekalé?“

Harry iba mykol plecami: „Netuším, čo máte na mysli.“

Profesor elixírov sa k nemu len hrozivo naklonil: „Och, ale vy to veľmi dobre viete, Potter. V prvom rade strhávam Slizolinu päťdesiat bodov.“

Snape svojej fakulte ešte nikdy body nestrhol.

„V druhom rade vás čaká trest. Vybavil som to s ostatnými vyučujúcimi a na všetkých hodinách elixírov mi budete robiť asistenta. No zároveň i ochutnávača.“

Harry silno pochyboval, že Dumbledore o tom vie a že by to Snapovi dovolil, no len mlčky prikývol, obrátil sa od profesora a pokračoval ďalej.

„Heh, vidíš, hovoril som ti, že sa chystáš urobiť somarinu. Tak si to pekne odskáčeš.“

„Mlč, barón.“

Harry kráčal nádvorím na hodinu lietania. Keď obišiel hradbu, našiel Draca s Pansy opierať sa o stenu a bozkávať sa. Keď ho zbadali, obaja boli v rozpakoch.

„Och, ahoj, Harry,“ vyjachtal Draco zo seba.

Harry sa len pousmial a pokračoval v chôdzi ďalej. No potom sa stalo niečo, čo zacítil naposledy na Nickovej oslave.

Stratil kontrolu nad svojím telom. Odrazu zmenil smer, už nekráčal k metlobalovému ihrisku ale k záhonom hájnika Hagrida.

„Barón,“ šepkal, „čo robíš?“

„Sleduj a bav sa.“

Barón pomocou Harryho ruky vzal záhradného škriatka, ktorý požieral burinu a kráčal s ním späť k zamilovanej dvojici. Draco i Pansy to celé začudovane pozorovali.

Harry/barón škriatka hodil Pansy do vlasov. Ten, mysliac si, že ide o potravu, jej vlasy začal ťahať a hrýzť. Pansy začala kričať a utekala do hradu. Draco chcel ísť za ňou, no obrátil sa na Harryho a zrúkol: „Harry, došľaka, čo sa to s tebou zas deje?“

[ » na začiatok « ]