Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 3.4.2019, 22:17:21
Čítaná: 208×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Hermiona, Draco, Harry, Ron, Ginny, Lavender, Parvati, Pansy...
Stručný dej: Hermiona je inteligentná a citlivá mladá čarodejnica špinavej krvi, Draco je síce inteligentný ale neznesiteľný, pyšný a plný predsudkov. Majú vôbec niečo títo dvaja ľudia spoločné? Je tomu určite tak? Nie je to Hermiona, ktorá je plná predsudkov? Toto je príbeh o druhej šanci. Chopia sa jej hlavní hrdinovia? Poviedka sa začína príchodom hlavnej hrdinky späť na Rokfort. Začína sa šiesty ročník a ona postupom času prichádza na to, že nič nie je také, ako si myslela. Pozor: v poviedke sú veľmi často používané vulgarizmy a je tu prítomný sex

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Keď Draco dorazil do Astronomickej veže, snažil sa potlačiť v hĺbke svojej duše malé sklamanie, ktoré ucítil, keď otvoril dvere a miestnosť bola prázdna. Naozaj dúfal, že tam bude sedieť? Nie, isteže nie. To sklamanie pramenilo z celého posraného rána.

Zavrel za sebou dvere a zhlboka sa nadýchol. Studený vzduch ho chladil na tvári a silnejší vietor sa mu pohrával s vlasmi. Prešiel k zábradliu a zadíval sa na rozsiahle pozemky hradu.

Možno mi to tu bude raz skutočne chýbať. Pomyslel si a zahľadel sa na Čierne jazero trblietajúce sa od slnečných lúčov, ktorým sa podarilo preraziť mraky. Ak ovšem bude nejaké to „raz“. Vtom si na okraji jazera všimol postavu, veľmi vzdialenú na to, aby ju s istotou rozoznal, no tá bujná hnedá hriva ho presvedčila. Zvrtol sa na mieste a vydal sa naprieč hradom. Keď vyšiel von z hradu, vietor zmohutnel a on si pritiahol hábit. Cestou k jazeru onú postavu vyhľadal očami, ktoré z nej už nespustil. Len tak tam sedela na skale a nechala svoje vlasy poletovať vo vetre. Sedela zhrbená. Keď prišiel bližšie, všimol si, že v ruke zvierala knihu, do ktorej bola zahĺbená.

„Vyhýbaš sa priateľom? Aké nechrabroblbské.“ Povedal a obišiel ju tak, aby za ňou videl hrad.

„Prečo máš ten pocit?“ spýtala sa bez toho aby zdvihla hlavu od knihy. Draco si odfrkol.

„Pretože tu sedíš zašitá tak, že ťa vidieť len z Astronomickej veže.“

„Je milé vedieť, že tvoja urodzenosť vážila cestu sem za mnou až z Astronomickej veže. To som si snáď ani nezaslúžila.“ Povedala humusáčka nadnesene.

„Teší ma, že si konečne začala priznávať svoje skutočné miesto.“ Povedal Draco a uškrnul sa.

„Mňa zas poteší, keď si to nabudúce rozmyslíš.“ Povedala a preložila stranu.

„Ale, ale, humusáčka. Nie som to predsa ja, kto ti včera ublížil. Prečo by si mala svoj hnev vylievať na mňa? Ja som sa ti snažil predsa pomôcť.“ Povedal podráždene.

„Pretože ty si mal z toho pôžitok. A pomôcť si sa iste nesnažil.“ Povedala a prvý krát sa naňho pozrela. Oči upínal do jej očí a ju to očividne zaskočilo. Odvrátila zrak späť ku knihe.

Draco bol sám zaskočený náhlym prívalom neprávosti, ktorý pochádzal z jej slov. Díval sa na ňu zvrchu, ako tam sedela, tváriac sa, že pri nej nik nestojí. Čo si o sebe tá humusáčka vôbec myslí.

„To, čo sa včera stalo. Čakala som, že to bude ráno vedieť celá Slizolinská fakulta.“ Povedala a znova zdvihla oči od knihy. Zadívala sa naňho akoby sa snažila odhadnúť, či klame.

„Jasné humusáčka, všetkým porozprávam o tom ako som s tebou riešil tvoje problémy. Už ma vidíš.“ Povedal tým najodmeranejším tónom, aký vedel vytvoriť.

„Milé od teba.“ Povedala a stále sa naňho dívala svojimi orieškovo-hnedými očami. Potom sklopila zrak a Draco oľutoval svoj tón.

„Keby si nežila vo svojich predsudkoch, vedela by si, že viem byť milý.“ Povedal skôr ako sa nad tými slovami zamyslel. Keby to býval urobil, určite by si to rozmyslel. Teraz sa naňho dívala s otvorenými ústami neschopná slova. Draco sa stočil na odchod.

„Ja žijem v predsudkoch? To nemôžeš myslieť vážne!“ Povedala a on zastal.

„Prečo potom neveríš, že som sa snažil pomôcť?“ povedal chrbtom k nej.

„Pretože si Malfoy. Vy nikdy nepomáhate, už vôbec nie humusákom.“ Povedala a Dracovi sa v hlave vybavil obraz otca ako to hovorí. Otočil sa.

„Ako môžem mať predsudky voči tebe? Ty sám si mi vytvoril názor na teba, vlastnými činmi počas minulých rokov. Sám žiješ v predsudkoch a názoroch, ktoré si si od rodičov vzal za svoje vlastné. Zamyslel si sa vôbec niekedy nad tým, aké je to smiešne? Čistá krv... Ja predsudky nemám, no ty si mi nikdy nedal možnosť, myslieť si o tebe niečo lepšie. Sám sa potrebuješ zbaviť svojich vlastných predsudkov.“ Povedala humusáčka rozhorčene. Draco sa na ňu chvíľu ticho díval, no keď chcel na svoju obhajobu niečo povedať, humusáčka sa znova nadýchla.

„A tvoje namyslené správanie mi dáva tiež za pravdu. Myslíš si, aká si dobrá partia, ako by malo byť každé dievča vďačné za tvoju spoločnosť. Ja som humusáčka a som na to hrdá. A ak som tak hlboko pod tvojou úrovňou, buď tej lásky a nechaj ma tak. Už si dosť starý na to, aby ťa tvoje posmešky prešli.“ Povedala napokon a Dracovi tak sfúkla plamienok. Cítil sa naozaj ukrivdene? Na čo tu vôbec šiel a čo čakal? Že sa mu poďakuje za včerajšok? Naozaj o to stál? Naozaj mu na tom tak záležalo? A prečo by mu na tom vôbec malo záležať?

Stál tam a mrzuto sa na ňu díval, ona ešte stále zadýchaná z predslovu, ktorý naňho vychrlila, dívala sa mu do očí a čakala na jeho reakciu.

„Ako povieš, Grangerová.“ Povedal tichým hlasom no stále stál na mieste, akoby mu nohy skameneli. Potom prebehol očami z nej na cestu od hradu a späť na ňu. Nechápavo sa naňho dívala, takú reakciu naozaj nečakala. Keď sa však otočila, aby sa zadívala smerom k hradu, všimla si ako v diaľke smerom k nim uteká Harry. Otočila sa späť, no Draco tam už viac nestál.

„Hermiona... bol som v izbe... díval som sa po tebe v mape... kým som ťa našiel... všimol som si Malfoya, blížiaceho sa k tebe... utekám až z chrabromilskej veže.“ Povedal Harry a prerývane dýchal.

„Naozaj?“ povedala Hermiona a usmiala sa na priateľa. „Skutočne si v mape hľadal mňa?“ spýtala sa. Harry sa zapýril, čo ju vôbec neprekvapilo.

„A nedíval si sa po niekom inom?“ spýtala sa pomaly a Harry sa snažil tváriť prekvapene. „Nehľadal si Ginny? Nechcel si vedieť, či nie je s Deanom?“ povedala Hermiona a usmiala sa na Harryho. Ten sa na ňu užasnuto zadíval a začal si hrýzť peru. Rukou mu pokynula aby si k nej sadol. Spravil tak. Objala ho okolo pliec a potichu riekla. „Harry, si môj najlepší kamarát. Musela by som byť slepá, aby som si to nevšimla.“

„Ronald je k veľa ľuďom slepý.“ Povedala odmerane a zadívala sa na jazero.

„Nikdy mi nebolo lepšie.“ Povedala priškrteným hlasom. Zložila hlavu na jeho plece a pár sĺz jej ovlažilo tvár. Harry sa ich snažil utrieť no omylom ju pichol do oka. Na to sa obaja trocha zúfalo rozosmiali.

Prešlo pár nekonečných dní. Nikdy by si Hermiona nepomyslela, že by aj ju mohlo prestať baviť robenie domácich úloh. Bez Rona a Harryho to skrátka nebolo ono. Nikto na ňu nedobiedzal aby mu dala odpísať pojednanie, nikto ju neprehováral aby mu skontrolovala a opravila esej... Nikdy sa v knižnici necítila tak osamelá. Je pravda, že Harry sa za ňou zvykol zastaviť večer, keď mal po krk Ronovho a Lavenderinho muckania sa. Nebolo to ale tak často, ako by si priala. Samozrejme bola vďačná aj za to málo. V knižnici ale museli byť potichu. Madam Pinceová striehla za každým rohom a veľmi ochotne vyhadzovala študentov za malé prehrešky.

Dnes však mal Harry tréning. Hermiona sedela s podopretou hlavou a zadumane pozorovala policu s knihami oproti jej obľúbenému stolu. Opäť ju vo vnútri nepríjemne zabolelo, keď si vybavila tréning metlobalu. Lavender totiž chodila s chlapcami na každý tréning a sedela na tribúne. Mávla rukou akoby sa snažila zahnať myšlienky na to, ako dokonalo dokázala zaujať jej miesto v trojici.

„Ako dlho ešte mieniš zaberať tento stôl.“ Povedal afektovaný hlas. Hermiona odvrátila pohľad od police a zadívala sa do úzkej chodbičky. Stál tam Malfoy.

„Pýtam sa, ako dlho sa tu budeš ešte rozvaľovať.“ Zopakoval podráždene, keď od neho Hermiona odvrátila zrak.

„Počula som ťa už na prvý krát.“ Povedala a unavene si pošúchala oči. Na toto naozaj nemala náladu. „Nemôžeš si vybrať iný stôl?“

„Ó a to je presne to, čo nechceš. Byť na očiach.“ Povedala pre zmenu afektovane Hermiona.

„Si sprostá Grangerová, vieš o tom?“ Povedal neutrálnym hlasom. Hermiona sa pousmiala. Zdalo sa jej to, alebo si vymenili role?

„Môžeš si sadnúť tu, je tu ešte jedno miesto voľné. Ja mám ešte veľa práce a nehodlám sa kvôli tebe presádzať.“ Povedala a uškrnula sa naňho.

Na jej prekvapenie a zdesenie Malfoy pristúpil k stolu, odtiahol stoličku a prisadol si. Chvíľu naňho ohromene pozerala. Všimol si to.

„Nečum na mňa. Vadí mi to.“ Povedal opäť tým zvláštnym neutrálnym hlasom. Hermiona sklonila hlavu a zahĺbila sa do svojho pojednania na hodinu Aritmancie.

Prišlo jej to tak zvláštne, až si chvíľu myslela, že musí snívať. Sedela v knižnici, pri najzašitejšom stole, s Malfoyom, s chlapcom, ktorý ju od detstva tyranizoval. A ona ho pozvala nech si prisadne. Asi sa zbláznila. Sedeli tu bez slova a pracovali na svojich úlohách. Teraz bola rada, že má Harry tréning, pretože keby tu prišiel a videl to... asi by ho napadali rovnaké myšlienky ako Hermionu.

„Vyzeráš ako psychicky narušená.“ Povedal uštipačne Malfoy a zložil knihu, ktorú práve čítal.

„Čo ťa tak pobavilo, keď sa tak škeríš.“ Povedal a Hermiona si uvedomila, že musela svoje pocity z myšlienok, ktoré ju napadali, dať najavo.

„Len som premýšľala nad tým, čo by to vyvolalo, keby nás tu takto našiel Harry s Ronom.“ Povedala no keď uvidela jeho zarazený výraz, hneď to oľutovala.

„Takže sa už s Lasičiakom bavíte?“ povedal a Hermionu to prekvapilo. Čakala inú reakciu.

„Neurážaj sa Venuša.“ Povedal a preložil knihu z rozvinutého pergamenu. „Ale musíš uznať, že som mal pravdu. Ostatne ako vždy.“ Povedal s pohľadom upreným na pergamen.

„Očividne nemôžeš na mňa prestať myslieť. Nedivím sa ti. Som neodolateľný.“ Povedal a ďalej si jej pohľad nevšímal. Hermiona skoro vybuchla smiechom no zdržala sa, lebo práve okolo chodbičky k ich stolu prešla madam Pinceová.

„Žartuješ, však? Toto si nemôžeš naozaj myslieť.“ Povedala a utrela si slzy, ktoré sa vydrali z jej očí. Zdvihol zrak a zadíval sa na ňu veľmi sústredeným pohľadom.

„Je to jasné, len ty si si to ešte nevšimla. Od večierku sa snažíš na mňa náhodou natrafiť, stále hovoríš, aby som ti dal pokoj, pritom si to ty, kto nemôže dať pokoj mne. Musela si celú dobu vedieť, že som s tebou v astronomickej veži a aj tak si tam chodila. Urážaš ma preto, lebo vieš, že inak by sme sa nikdy nerozprávali a teraz ma pozveš, aby som si k tebe prisadol. Je to tak Grangerová. Si na mne závislá.“ Povedal a díval sa na ňu. Hermiona vložila hlavu do dlaní a zavzdychala. Malfoy si chvíľu myslel, že možno plače čo by ho prekvapilo no ona zdvihla hlavu, v tvári značne červená a z chuti sa smiala. Opäť si dlaňou otrela slzy a Malfoy sa pristihol ako sa na ňu škerí.

„Grangerová, keby som ťa balil, ver mi, už by si bola moja.“ Povedal s vážnou tvárou.

„Nie ďakujem, nemám záujem.“ Povedal nenútene a zadíval sa opäť na pergamen. Hermiona si chvíľu pomyslela, že možno vedú každý nejaký iný rozhovor.

„Malfoy, ja nie som žiadna zúfalka. A ty nie si žiadny idol. Buď konečne k sebe úprimný.“

„Čo do konca školského roka?“ povedala Hermiona pobavene a zložila si ruky na hrudi.

„Do konca školského roka budeš ležať v mojej posteli.“ Povedal a uprel na ňu svoj pohľad. Hermiona nevedela, čo ju viac šokovalo. Či to, čo povedal, ako veľmi si veril alebo to, že to adresoval zrovna jej. Sedela s otvorenými ústami a nenapadala ju žiadna dobrá odpoveď, ktorou by ho mohla uzemniť. Toto skutočne nečakala.

V tom začula známu chôdzu. Rezké kroky sa približovali ich smerom a Hermiona spanikárila. Pozrela sa do chodbičky a čakala kedy sa na jej začiatku ukáže jej dobrý priateľ.

„Vedel som, že ťa tu nájdem.“ Povedal Harry radostne a namieril si to rovno k nej. Hermiona sa prudko postavila a rozohnala sa rukami.

„Harry ja ti to vysvetlím.“ Povedala rýchlo no šokoval ju Harryho prekvapený výraz.

„Nič mi nemusíš vysvetľovať. Viem, prečo si tu každý večer a nedivím sa ti.“ Povedal a prešiel okolo nej aby si sadol na prázdnu stoličku. Hermiona vyvalila oči a hľadala stopy po jej spolusediacom. Malfoy bol preč.

„Viem, že som ti povedal, že sa dnes nezastavím ale nemohol som inak.“ Povedal a roztiahol si hábit. Pod ním mal ešte stále oblečený metlobalový dres. „Po tréningu ho čakala v šatni. Nemohol som sa ani prezliecť.“ Povedal a zatváril sa zhnusene.

„Chudáčik. Aký ste mali dnes tréning?“ spýtala sa už pokojnejšia Hemriona a sadla si. Ešte stále však hľadala stopy po Malfoyovi. V hĺbke duše dúfala, že sa vytratil a nesleduje ich niekde pod cloniacim kúzlom. Bola si vedomá, že to mu išlo veľmi dobre.

„Ak sa pýtaš na Ginny, tak sú s Deanom zasa udobrení.“ Povedal Harry smutne. Hermiona sa cítila naozaj hrozne previnilo, keď Harrymu prezradila pár detailov, s ktorými sa jej Ginny zverila ohľadom jej vzťahu s Deanom, no chcela zdvihnúť Harrymu náladu. Chcela mu povedať, že nádej tu stále je len sa musí snažiť a nestáť bokom.

„Harry, prosím nebuď z toho nešťastný.“ Povedala a Harry sa na ňu zadíval s zvláštnym výrazom v tvári.

„Čo keby sme zašli do kuchyne po niečo dobré pod zub.“ Povedala Hermiona a sprisahanecky sa usmiala na Harryho.

„Do kuchyne? A nebudeš zasa presviedčať škriatkov aby si pýtali plat, že nie?“ povedal Harry neisto.

„Neboj sa.“ Povedala a pozbierala si všetky pergameny a knihy a napchala ich do tašky. Zdvihla sa od stola, keď ju Harry zastavil.

„Och tá nie je...“ zarazila sa keď jej to došlo. „Áno, ďakujem.“ schmatla ju z Harryho rúk a rýchlo ju vložila do svojej tašky. Harry sa na ňu podozrievavo zadíval.

„Áno.“ Usmiala sa. „Draco Malfoy.“ Povedala a zazubila sa na svojho priateľa. Ten razom vybuchol v smiechu.

„Ale už mám toho po krk! Toto nie je klubovňa! Ak sa chcete vybavovať, opustite priestory knižnice, a už aj!“ riekla nahnevane madam Pinceová, keď sa z čista jasna zjavila Harrymu za chrbtom a tlačila ich chodbou preč.

Pýcha a predsudky