Mlok sa ocitol v hornatom prostredí. Inštinktívne sa poobzeral okolo seba a vytiahol prútik. Spolu so svojím magickým kufríkom vykročil k pevnosti na vrchole hory.

Síce tadeto už raz prechádzal, až teraz, keď tu prechádzal sám, si mohol všimnúť, aké krásne prostredie tu je. Mimo chodníka tu bolo nádherné zalesnené prostredie plné stromov a opadaných listov. Krajinka vyzerala, akoby tu bola jeseň v plnom prúde.

Začalo nepríjemne fúkať. Mlok si teda zapol kabát a golier pritiahol bližšie ku krku. Trochu mu bolo ľúto, že si od Tiny nevzal aj o niečo teplejšie oblečenie, napokon, nachádzal sa v horách, teraz mohol len banovať.

Výstup nahor mu trval niekoľko desiatok minút. Bolo to nič v porovnaní s tým, keď tu bol naposledy. Naposledy museli čakať a pomáhať s výstupom starším a slabším, tentoraz tu však vybehol pomerne jednoducho, sotva sa zadýchal.

Pri spomienke na ostatných, na všetkých tých ľudí, ktorí sem prišli spolu s ním po Letinom pohrebe, mu doslova puklo srdce. Zomrela skupina ľudí, tí, ktorí sa nebáli ísť do boja za to, čo je správne, hoci vedeli, že je vysoká pravdepodobnosť, že z toho boja nevyviaznu živý. Keď sa Mlok ocitol pred bránou Nurmengardu, vedel to.

Vedel, že keď pokladal ruku na kľúčku brány, že tu stojí spolu s tými ľuďmi. Vedel, že sú tu spolu s ním a v hĺbke duše vedel aj to, že on sa sem rozhodol ísť iba pre nich. Pre starčeka. Pre Letu. Pre Tézeusa.

Rozplakal sa. So slzami však v ňom vzrástol aj obrovský hnev. V tejto chvíli si naplno uvedomil, že kašle na celý čarodejnícky svet. Že mu je jedno, že muklovia môžu začať ďalšiu vojnu. Že tu nie je preto, aby ochránil čarodejníkov od Grindelwalda. Dnes tu bol preto, aby sa pomstil za Letu, brata a ostatných.

Ešte raz sa obzrel po okolí. Vedel, že už nič z toho možno nikdy neuvidí, preto si chcel ešte raz naplno vychutnať výhľad. Pozrel sa aj na chodník, po ktorom prišiel. Zdalo sa mu to, alebo úplne dole videl nejakých ľudí? Bolo mu to jedno, len dúfal, že nemieria sem.

Zhlboka sa nadýchol a otvoril bránu.

Dvere ťažko zavŕzgali. Mlok si pripravil prútik, a keď prekročil prah, ostražito sa obzeral na všetky strany. Kufor zatiaľ položil na zem.

„Haló? Grindelwald?“

Nevedel prečo, no z nejakého dôvodu si predstavoval, že sa naňho mág vyrúti a švihom prútika ho zabije. Na jeho veľké počudovanie však zámok pôsobil, že je neobývaný. Scamander sa ale nenechal oklamať.

„Revelio!“

V hrade však žiadna mágia nepôsobila. Vzal kufrík späť do ruky a vykročil.

Pomaly stúpal po schodisku, obzerajúc sa okolo seba a prútik nastavený. Vedel to, inštinktívne tušil, že niekde naňho niečo čaká. Ktohovie, Grindelwald mohol byť schovaný za hocijakým rohom. Taktiež jeho stúpenci. Čo ak sa niekde strategicky schovávali a v správnej chvíli by naňho vybafli?

Keď v Riu všetci vyšli z radnice von, Grindelwaldovi príslušníci sa okamžite premiestnili. Bolo veľmi pravdepodobné, že išli rovno sem.

Vystúpal po schodisku až úplne hore. Nikde nikoho. Už-už mal na mysli, že to vzdá a odíde. Už dostával pocit, že sa zmýlil a že sem Grindelwald predsalen nešiel. No v tom zbadal kútikom oka čosi zaujímavé.

Na konci chodby boli pootvorené dvere. Z medzery žiarilo veľmi silné, priam až oslepujúce svetlo. Mlok sa ním cítil hypnotizovaný. Vedel, že by tam nemal ísť, vedel, že by sa mohol dostať do veľkého nebezpečenstva, z toho svetla totiž vyžarovalo čosi nebezpečné a zlovestné. No nohy ho i tak nie a nie počúvať. Každým krokom bol k dverám bližšie a bližšie.

Strčil do nich a to, čo zbadal, ho okamžite prebralo z tranzu. V strede miestnosti bol Grindelwald. Skláňal sa nad zdrojom toho silného svetla. Mlok zistil, čo je jeho zdrojom. Zovrel prútik.

„Takže ste prišli, pán Scamander,“ prehovoril temný mág a oči od mysľomisy nezdvihol, „verte mi, čakal som vás. Poslal vás Dumbledore, však?“

Táto poznámka Mloka vytočila: „Na toho ničomníka kašlem. Som tu najmä kvôli bratovi a všetkým tým ľuďom, ktorí vďaka vašim prútikom zomreli.“

Gellert sa pousmial: „To bol vtedy veľmi múdry ťah. Nechcem sa chváliť, ale ozaj hej. A vášho brata mi je veľmi ľúto, pevne verím, že viete, pán Scamander, že to nebolo nič osobné. Skrátka to tak vyšlo, ak by vtedy nepadol on, tak nejaký iný auror.“ Narovnal sa. „Verte mi, pán Scamander, je to škoda. Každé úmrtie, každá preliata krv z našich radov, je veľmi veľká strata. A veľmi ma to mrzí. Ale čo sa stalo, už sa neodstane.“

Podišiel k nemu a zadíval sa mu na kufrík: „Ó, áno.“ Pousmial sa. „Pamätám si to. Pamätám si vás z New Yorku. Nie je tá súhra osudov zvláštne zábavná? Ako sa naše životné cesty stretli?“

Mlok mlčal. Nemienil mu nič vysvetľovať.

„A teraz tu stojíte predo mnou, pripravený zomrieť.“

Mlok len tak-tak stihol zareagovať. Grindelwald vytiahol prútik a začali šľahať blesky. Mlok väčšinu času trávil v defenzíve. Nestíhal, nemal šancu vypáliť na Gellerta vlastné kúzlo, mág bol príliš rýchly.

V záplave boja Mlok pustil kufrík. Teraz silno dúfal, že sa mu podarí k nemu dostať. Ak by vypustil nejakú zver, určite by rozrušila Grindelwalda a on by mohol zaútočiť.

„Expelliarmus!“

Mlok prehral. Prútik mu vyletel z jeho ruky do Grindelwaldovej.

„Tak toto si vychutnám.“ Namieril naňho oba prútiky. „Crucio!“

Pre čitateľov: Áno, toto je kapitola desiata z desiatich, teda ide o úplný koniec príbehu. Mrzí ma, ak sa vám nepáčil, alebo ste z neho sklamaní, ale vždy som to u tejto poviedky tak plánoval. Otvorené konce pre mňa mali vždy veľké čaro. Poviedka bola vždy písaná, ako tretia časť z piatich, lebo aj filmov má byť toľko. Na toto chcem nadviazať tým, že Fantastické zvery 4 neplánujem. Sám neviem, akým smerom by som mohol príbeh rozvíjať a to, čo som chcel vyriešiť v tejto poviedke (Krédusov pôvod a krvná prísaha), sa vyriešilo. Navyše už chystám ďalší príbeh, ktorý sem čoskoro začnem pridávať. Tak dovtedy dovidenia 

[ » na začiatok « ]