Ak by práve v tejto chvíli vstúpil na radnicu v Rio de Janeiro nejaký mukel, myslel by si,, že zošalel. V strede miestnosti totiž poletovali rôznofarebné záblesky hlava-nehlava. Zdrojom týchto zábleskov boli čarovné prúty dvoch mužov.

Títo dvaja muži, kedysi nerozluční priatelia na život a na smrť, tu v tejto chvíli spolu bojovali a ani jeden z nich nevidel iné východisko, než zabiť toho druhého.

Jedného z nich to však veľmi mrzelo.

„Hah, azda si nezostarol, Albus?“ víťazoslávne zreval Gellert. „Čo myslíš, dáme si maličkú prestávku?“

„Netreba sa vyťahovať, Gellert,“ vzdychol Dumbledore. „Tvoja arogancia tu totiž nemá na koho pôsobiť.“

Za malý moment v boji opäť pokračovali.

„JACOB!“

Queenie sa po chvíli prebrala. Akonáhle sa rozpamätala a zistila, že kde je, zbadala svojho nastávajúceho a bezhlavo sa mu vrhla do náruče. Rozplakala sa.

„Prepáč mi, prepáč mi to, Jacob! Bola som taká hlúpa...bože, ako som mohla?!“

„To nič,“ šepkal jej Jacob, „to nič princezná. Hlavne, že je opäť všetko v poriadku.“

Ďalší, kto na seba narazili, boli Krédus a Nagini. Krédus k nej s úsmevom podišiel: „Vedel som, že som z tej strechy videl teba. Hneď som to vedel. Ach, som taký rád, že ťa...“

V strede vety mu Nagini vrazila poriadne zaucho: „Načo si v tom Paríži k nemu lozil?! No povedz, načo?! Bolo ti to treba, hlupák jeden?!“

„Nagini, ja...je mi to veľmi...“

Opäť nemohol dopovedať. Tentoraz však preto, že ho Nagini schytila a začala ho túžobne bozkávať. Mlok i Tina sa začali nepríjemne pozerať hocikam, len nie na seba.

„Znamená to teda, že mi odpúšťaš?“

Nagini sa mu zadívala do očí: „Možno.“

Z radnice sa začínali ozývať kroky. Tí, ktorí mali prútiky, po nich inštinktívne siahli.

Pomaly zišiel po schodoch Dumbledore. Pôsobil zničene, porazenecky. Krédus a Jacob ho išli okamžite pridržať.

„Ďakujem, ďakujem.“

Zišli s ním až k ostatným.

Mlok ho hneď chytil za ruku. „Dumbledore, čo sa stalo?“

„Grindelwald vyhral. Čiastočne.“

„Ako to myslíte?“

„Podarilo sa mu omráčiť ma. Na pár sekúnd. Potom sme ešte chvíľu bojovali, ale ja som nevládal, tak ma len odhodil zaklínadlom a odmiestnil sa.“

„Prepáčte mi, ale na čo potom skladal tú prísahu? Mohol vás v tej chvíli bez problémov zabiť.“

Albus sa Mlokovi na niekoľko dlhých sekúnd zadíval do očí. Ten po chvíli prikývol. Pochopil.

„Tu ale ostať nemôžeme,“ skočil do toho Jacob. „Dumbledore, istotne si potrebujete odpočinúť, možno potrebujete aj lekára.“

„Nerobte si starosti, Jacob, žiaden muklovský lekár by mi nevedel pomôcť.“

„Našla som si prácu v cirkuse,“ prehovorila Nagini. „Dostala som vlastný karavan. Nevojdeme sa doň všetci, ale je tam celkom pohodlná posteľ a myslím, že aspoň toľko by vám pomohlo, Dumbledore.“

„Ďakujem, Nagini.“

Nasledovali teda malediktku. Jacob a Krédus Albusa pridržiavali a pomáhali mu chodiť. Veľa náhodných okoloidúcich sa na nich dívalo začudovane alebo s hnusom. Všetci si zrejme mysleli, že Dumbledore je opitý.

„Viete,“ prihovoril sa mu Krédus, „viem, že to možno vyznie čudne, ale bolo by fajn mať vás za brata. Ste niekto, ku komu by som mohol vzhliadať a kto by mi mohol byť dobrým vzorom. Vyžaruje z vás niečo...dobré.“

„Heh, vďaka ti, Krédus. Ale vedz, že to môžeš aj bez toho, nemusíme byť rodina. A aby si si nemyslel, aj ja mám svoje chyby a nemalé, to mi môžeš veriť. Stačí sa spýtať Aberfortha, môjho brata. Raz vás zoznámim, ak bude tá možnosť.“

Napokon došli k Nagininmu karavanu. Odomkla a trojica Krédus, Albus a Jacob sa pobrali dnu. Opatrne položili Dumbledora na posteľ, ktorá stála v rohu miestnosti.

„Ďakujem, ďakujem.“ Albus si vydýchol. „Myslím, že o pár hodín mi už bude oveľa lepšie. Potom vymyslíme, čo ďalej.“

Mlok si k nemu prisunul stoličku. „Viete približne, kam by mohol Grindelwald ísť?“

„Do Nurmengardu, kde inde?“ Dumbledore sa nadvihol. „Nikde inde by sa mu neoplatilo chodiť. Všade naňho striehnu aurori, v Amerike i v Európe. Jeho pevnosť preňho môže byť jediným útočiskom, tak ako doteraz.“

Mlok si prekrížil ruky na prsiach: „Musím sa tam vydať. Opäť.“

Albus naňho vytreštil oči: „Mlok, pri Merlinovej brade, zošalel si?! Azda si zabudol, ako to dopadlo naposledy?! A to tam Grindelwald ani nebol a temer nás všetkých vyzabíjal! Tá malá hŕstka nás prežila len vďaka šťastiu! Potrebujeme plán, Mlok Scamander!“

„Máte pravdu, Dumbledore,“ postavil sa Mlok, „lenže vtedy som so sebou nemal svoj magický kufrík. Moje zvery mi už raz pomohli zastaviť Grindelwalda, som si istý, že ak tam pôjdem s nimi, mám šancu.“

Dumbledore si položil tvár do dlaní: „Preboha, Mlok, maj rozum!“

V Mlokovi to začínalo vrieť: „Ak si dobre spomínate, Dumbledore, boli ste to vy, kto ma do toho všetkého namočil! Začalo to vami! Vy ste ma poslali do New Yorku!“

„Ja viem, Mlok, ale...“

„Nezaujíma ma, čo mi chcete povedať, Dumbledore! Tu už nejde o vás! Tu už nejde o krvnú prísahu alebo o vaše puto s ním! Zabil mi brata! Zničil kúsok mňa! Už to je osobné!“

Albus si vzdychol: „Ja...ti rozumiem, Mlok. Máš pravdu, nemôžem ťa zastaviť a nemám na to ani nijaké právo. Nech už sa ale rozhodneš akokoľvek, prosím, aspoň si vypočuj moju radu.“ Vzal Mloka za ruku. Ten sa opäť posadil: „Vieš veľmi dobre, že ja som veľmi mocný čarodejník. Dovoľujem si tvrdiť, že jeden z veľmi mála čarodejníkov, ktorí sú reálne schopní Grindelwalda zastaviť. A pozri sa na mňa, nedokázal som to.“

Mlok potichu počúval.

„Neukončil si školu, Mlok,“ pokračoval Dumbledore, „nepochybujem o tom, že život sám ťa mnohému priučil a to aj ohľadom kúzel, ale prosím ťa, rozmýšľaj. Nedokázali to aurori a pokúšali sa o to mnohokrát. Si veľmi múdry, Mlok, tak poriadne premýšľaj.“

Mlok však len pokrútil hlavou a vybehol z karavanu. Poobzeral sa po ostatných. Queenie a Jacob boli pritisknutí k sebe a čosi si šepkali. Nagini s Krédusom obďaleč taktiež. Jedine Tina sa prechádzala po tráve s prekríženými rukami na prsiach a hľadiac do zeme. Pomaly podišiel k nej.

„Hovoril som s Dumbledorom,“ oslovil ju. „Rozmýšľal som a mám pocit, že musím niečo urobiť. A priznám si, že to tak musí byť, lebo to chcem ja.“

Tina naňho zvedavo pozrela: „Čo máš na mysli?“

„Musím ísť do Nurmengardu. Len ja, môj prútik a magický kufrík.“

Tina reagovala rovnako, ako Albus.

„Tina, prosím ťa, vypočuj ma! Musím to byť ja! Takmer všetko, čo sa stalo, je moja vina. To ja som sa nechal zmanipulovať Dumbledorom, ja som sa sám svojou vlastnou naivitou nechal do toho všetkého zatiahnuť. Kvôli mne je Tézeus mŕtvy...“

„Tézeus bol auror, tak či tak by musel Grindelwaldovi čeliť.“

„Ak by nezomrela Leta, nemal by potrebu pomstiť sa. Musím to zastaviť.“

„A čo chceš spraviť, Mlok? Zabiť ho?“

Pokrútil hlavou: „Nie, nemám na to. Nie som dostatočne silný. Môžem ho však ale s pomocou svojich zverov znova zajať.“

„Pôjdem s tebou...“

„Nie, Tina!“

„Nebudem ti nič zakazovať, ty mne však taktiež nie!“

Mlok jej chytil tvár do dlaní a pobozkal ju. Keď sa odtiahol, potichu prehovoril: „Ak by sa niečo stalo, nechcem prísť aj o teba, Tina.“

Tine sa po líci skotúľala slza: „Takže ja o teba môžem prísť?“

„Nedovolím, Tina, nedovolím, aby mi ublížil, to ti prisahám.“

Tina ho opäť pobozkala. Do toho bozku dala všetko, čo práve teraz cítila. Hnev, že musí odísť. Strach, že ho navždy stratí. Smútok, že možno budú spolu len tak krátko. No predovšetkým nezištnú, hlbokú, vášnivú a úprimnú lásku.

„Môžem ťa poprosiť svoj kufor?“

Tina spustila ruku do vrecka. Vytiahla maličkú kabelku. Kabelku, ktorú bude o pár desaťročí využívať aj Hermiona Grangerová. Mávla nad ňou prútikom a vyskočil z nej veľký, hnedý kufor.

„Čoskoro sa vrátim.“

„To by som ti radila.“

Mlok sa len pousmial. Pozrel na zamilované dvojice. Jacob a Queenie. Krédus a Nagini. Má ísť za nimi a povedať im, ako sa rozhodol? Rozlúčiť sa? Nie, zamietol to. V tomto krutom svete boli schopní nájsť na chvíľu kúsok šťastia. Nehodlal im ho zobrať. Otočil sa na karavan, v ktorom ležal Dumbledore. Nie, tomu nemá čo povedať.

Ešte raz sa pozrel Tine do očí. Potom vykročil v ústrety zapadajúceho slnka. Kráčal a kráčal. Krok za krokom. Až keď zašiel za kopec, až keď zmizol Tine z dohľadu, až vtedy sa premiestnil a išiel čeliť svojmu osudu.

[ » na začiatok « ]