Kapitola:
Pridaná: 13.2.2019, 18:14:55
Čítaná: 606×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Krrédus, Grindelwald, Mlok, Queenie, Tina, Jacob...
Stručný dej: Moja verzia tretieho dielu Fantastických zverov.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1/10 2 » 2/10 3 » 3/10 4 » 4/10 5 » 5/10 6 » 6/10 7 » 7/10 8 » 8/10 9 » 9/10 10 » 10/10

Mlok Scamander sa zobudil, vstal z postele a otvoril okno, nech sa vetrá. Zamračená obloha vonku, z ktorej mohla čochvíľa začať padať dažďová voda, presne vystihovala dnešný deň. Dnes sa konal Letin pohreb.

Podišiel ku skrini a začal si prezerať svoje habity. Vedel, že svoj typický modrý si dnes obliecť ozaj nemôže. Úplne vzadu boli vyvesené čierne. Mlok sa za jedným natiahol.

Ako sa dalo čakať, habit bol zaprašený a prežratý moľami. Mlok čiernu nikdy nenosil, takéto šatstvo dostával len ako dar, keď najbližší nevedeli, čo mu majú kúpiť.

Nad oblečením zamával prútikom, aby bolo v normálnom stave. Keď sa prezliekol, vyšiel z izby, kývol svojej pomocníčke, ktorá niečo chystala v kuchyni, vyšiel z bytu a premiestnil sa.

Ocitol sa na veľkom trávnatom priestranstve. Trochu mu to tu pripomínalo Rokfort, no keď sa rozhliadol, zistil, že sa nejedná o pozemok čarodejníckej školy. Pred ním stála veľká kovová brána, za ktorou sa nachádzala neveľká veža. Neďaleko nej stála malá skupinka mužov i žien, všetci boli odetí v čiernom. Mlok prešiel bránou.

Zamieril k tým ľuďom. Čím bol pri nich bližšie, tým mu niektorí z nich boli povedomejší. Spoznal svojho brata Tézea. Nesmelo si kývli. Inú reakciu v ňom však vyvolali ľudia, ktorí prišli s jeho bratom. Boli tu Jacob a....Tina. Mlokovi vyschlo v hrdle.

„Ahojte. Jacob, Tina...rád vás zasa vidím.“

Jacob odhodil formality bokom: „Mlok, kamoško, poď sem, nech ťa objímem.“

Než Mlok stihol protestovať, už ho tuho zvierali Jacobove mäsité ruky. Tina sa len usmievala popod nos.

„Tina...“

Mlok si myslel, že by bolo fajn objať ju, no potom si spomenul na to nedorozumenie so svadbou i na to, čo sa stalo s Queenie. Už-už k nej naťahoval ruky, no tieto myšlienky spôsobili, že zamrzol na mieste, a tak sa zmohol len na plaché pohladenie po ramenách.

„Mlok...“ Tina akosi nevedela odtrhnúť zrak od svojich topánok: „Dúfam, že...že si v poriadku...“

Aj magizoológ si zrazu uvedomil, aké má zaujímavé topánky. Bože, ako veľmi sa len hanbil!

Mlok, Jacob, Tina i Tézeus sa obrátili k ostatným ľuďom. Tí sa väčšinou rozprávali medzi sebou v pároch. Dokopy ich bolo šesť. Ak niekto z nich pozrel na Tézea, neodpustil si ľútostivý pohľad.

„To sú všetci?“ Mlok sa nahol k bratovi.

„Nie, ešte čakáme na Dumbledora. Sľúbil sa mi.“

„Dumbledore? Príde sem? A to ste sa kedy stihli dohodnúť?“

Zdalo sa mu to, alebo Tézeus znervóznel?

„To ti vysvetlím neskôr. Ach, to bude zrejme on!“

Zadívali sa kam ukazoval Tézeus. Po príjazdovej cestičke prichádzal rokfortský koč. Niekomu sa mohlo zdať, že koč je začarovaný, a teda ide sám, Mlok mal však dostatočný vedomostný prehľad na to, aby vedel, že koč ťahajú testraly. Pre ich špecifickú vlastnosť ho zaujímalo, kto z prítomných testraly vidí.

Koč zastal pred bránou. Dvierka sa otvorili a na trávnik vystúpil rokfortský profesor. Vykročil k bráne, prešiel ňou a zvítal sa s prítomnými.

„Tak, keďže sme tu všetci,“ začal Tézeus, „myslím, že môžeme začať.“

Skupinka sa pobrala dnu do veže. Všetci sa úžasnuto rozhliadali po jej interiéri. Vedeli, že sa tieto veže využívajú na čarodejnícke pohreby, ešte nik však pravdepodobne nemal možnosť byť vovnútri.

Mlokovi to celé pripomínalo Veľkú sieň. Bolo to krásne, no ponuré zároveň. Vo vzduchu levitovali sviečky, obloha však bola nočná, a teda neodrážala počasie vonku. Na stenách viseli nádherne namaľované obrazy, krajšie však bolo posolstvo, ktoré chceli zdeliť. Na jednom bola vyobrazená matka zvierajúca svoje malé bábätko a bozkávala ho na čelo. Na ďalšom bol vyobrazený umierajúci starec, ktorý ležal na posteli a okolo neho sedeli jeho najbližší a hladili ho.

Všetky ďalšie obrazy ukazovali tieto dva protiklady- život i smrť. No všetky mali spoločné posolstvo-lásku.

Usadili sa do lavíc. Mlok sa ocitol medzi Jacobom a Tézeom.

„Presne takto prebiehajú aj naše pohreby,“ zašepkal Jacob. „Moja stará mama mala prekrásny pohreb.“

Zo zadných dverí vyšiel čarodejník odetý v kompletne čiernom habite. Predstúpil pred pozostalých a spustil prejav:

„Drahí prítomní. Dnes sme sa tu zišli, aby sme si uctili pamiatku zosnulej a našej najdrahšej Lety Lestrangeovej a rozlúčili sa s ňou. Myslím si, že by bolo najlepšie ak by nám o nej povedal pár slov jej najmilší, Tézeus Scamander!.“

Tézeus vstal a presunul sa pomedzi lavice dopredu. Skôr, ako začal hovoriť, si pomaly upravil plášť. Mlok ho veľmi dobre poznal, vedel, že je v rozpakoch. Zároveň si všimol, že mu klesá brada, čo bol u Tézea neklamný znak, že má slzy na krajíčku.

„Vážení prítomní,“ začal napokon, „v prvom rade sa vám všetkým chcem poďakovať za to, že ste prišli rozlúčiť sa s Letou. Vedzte, že tak ako ja, i ona si vás všetkých hlboko vážila a veľmi vás mala rada. Taktiež by chcela, aby ste vedeli, že...“ Hlas sa mu zlomil.

Mlok pomaly odvrátil zrak. Pohľad na plačúceho brata bol preňhho veľmi bolestivý, i on sám bol veľmi citlivý. Zadíval sa teda na moment z okna. Aj by sa díval opäť na brata, keď znovu začal hovoriť o Lete, jeho pozornosť však zaujal pohybujúci sa oblak na oblohe. Bol tmavomodrý a rútil sa priamo na vežu. Mlok sa na chvíľu vydesil, že na nich letí akási kliatba, ktorá zbúra celú vežu, potom si ale uvedomil, že ide o zaklínadlo Patronus.

Patronus preletel oknom a pristál v strede miestnosti. Tézeus prestal hovoriť a zadíval sa naň. Ostatní hostia spravili to isté.

Patronus sa začal zväčšovať a formovať. Akonáhle prítomným došlo, čiu formu Patronus nadobudol, vstali a vytiahli prútiky. Bol to Grindelwald.

„Vážení prítomní,“ spustil Grindelwald hromovým hlasom, „dovoľte mi vyjadriť úprimnú sústrasť nad zosnulou Letou Lestrangeovou. Verte mi, že ma jej smrť veľmi mrzí.“ Grindelwaldova silueta sa začala prechádzať po miestnosti. „Ako vravím, je mi to nesmierne ľúto. Ľutujem jej smrť aj smrť všetkých ostatných, ktorí v ten večer počas môjho prejavu zahynuli.“

„Zabil si mi syna!“ začal kričať jeden starček. Mlok ho našiel pohľadom.

Grindelwald však na starčeka nereagoval. Bol to totiž nahratý odkaz.

„A práve preto som sa rozhodol podniknúť to, čo je správne.“ Zastal a vystrúhal čo možno najsúcitnejší výraz: „Zaslúžim si trest, za všetko, čo som spôsobil. Viem, že kancelária aurorov sa už dlhšie obdobie pokúša preniknúť do môjho sídla, do Nurmengardu. Verte či nie, dnes večer nadišla vaša chvíľa.“ Zdvihol ruky nad hlavu. „Príďte si po mňa, budem vás tam čakať. Vzdávam sa.“ Po týchto slovách sa Grindelwaldova silueta rozplynula.

Mlok čakal, že medzi ľuďmi nastane chaos. Nestalo sa tak. Všetci hodnú chvíľu na seba mlčky hľadeli.

„Nech už sa rozhodneme urobiť čokoľvek,“ začal starček, ktorý pred chvíľou kričal, „myslím si, že by sme mali dokončiť rozlúčku.“

Všetci si opäť posadali. Tézeus sa veľavýznamne zahľadel na Dumbledora. Ten mu pohľad opätoval. Následne pokračoval v prejave.

Po ukončení všetci postupne vychádzali von. Tina mala prekrížené ruky a dívala sa do zeme. Chcela sa po pohrebe porozprávať s Mlokom a ostatnými, Grindelwaldov prízrak jej však úplne pokazil náladu.

Zdvihla hlavu a videla ako osamotený starček vyťahuje svoj prútik a chystá sa zatočiť na mieste, akoby sa chcel premiestniť.

„Hej, počkajte!“

Starček sa obrátil za Tinou, ktorá ku nemu pribehla.

„Hádam sa to nechystáte urobiť? Nechcete ísť do Nurmengardu?!“

„Och, áno, milá slečna, veru áno. Zabijem toho bastarda!“

Tina ho chytila za ruku: „Drahý pane, nebláznite! Kancelária aurorov ho nedokázala poraziť vtedy v Paríži a nedokázala to ani včera. Nevidíte, že je to pasca?!“

„Aj keby, mne to je jedno. Ja nemám pre čo žiť. Moja žena zomrela pred rokmi a môj syn zahynul presne v tú osudnú noc! Tiež bol aurorom a Grindelwaldove plamene ho zniesli zo sveta! Ak by ma mal zabiť, budem rád, ak sa pritom aspoň pokúsim pomstiť ho!“

„Dobre, neviem pochopiť, ako sa cítite. Ale ja som v tú noc tiež vďaka Grindelwaldovi niekoho stratila! Zmanipuloval mi sestru a sama neviem, či ju vôbec ešte niekedy uvidím! Aj ja by som do tej jeho pevnosti najradšej nakráčala a všetko mu to vrátila! Ale viem, že ten Patronus bol iba klam! A aj keby, určite by ste tam nemohli ísť sám!“

Starčekovi sa rozšírili oči akoby niečo pochopil: „A viete, že máte pravdu?“

Postavil sa pred ostatných. Tina len zúfalo krútila hlavou.

„Hej, vážení. Pamätáte na Grindelwaldove slová? Poďme si poňho!“

Ľudia začali kričať a prikyvovať. Postupne sa všetci začali premiestňovať.

„Dumbledore, zastavte to! Je to čistá samovražda!“

Albus však len krútil hlavou: „Nemám to ako zastaviť. Ale Grindelwald je moja zodpovednosť, musím tam ísť s nimi.“

Tézeus si vzdychol a zagánil na profesora: „Čo znamená, že musím ísť aj ja.“

„Chcete ísť do Nurmengardu? Zbláznili ste sa?“ To ich začul Mlok.

Dumbledore si Mloka premeral: „Nejde o to, čo chceme alebo nie. Ide o to, čo je správne. A Tézeus si, chvalabohu, uvedomuje svooju zodpovednosť, a teda že musí ísť tiež.“

Mlokom lomcoval hnev: „To nedovolím, pán Dumbledore. Už ste do toho zatiahli nás oboch raz a pozrite, kam to viedlo!“ Ukázal na vežu.

„Mlok, ja...som nechal na seba preniesť Dumbledorovu prísahu. Musím pokračovať v boji, ak by on zlyhal. Musím byť toho súčasťou, ak by náhodou zomrel.“

Mlok nasadil úžasnutý výraz: „Neviem, či ste nás pochopili, Albus, keď sme povedali, že vám pomôžeme s tou prísahou.“

„Tézeus sa rozhodol dobrovoľne, Mlok. Chápem, že sa hneváš, ale ver mi, že som ho do ničoho nenútil.“

Mloka to neobmäkčilo, stále bolo vidno, že to v ňom vrie: „Dobre teda, či chcete alebo nie, pôjdem s vami. Ale ak sa z Nurmengardu vrátime, porozprávame sa. A s vami som skončil, Dumbledore.“

Ten sa len zahľadel do zeme.

„Ak dovolíte, pripájam sa.“

Zozadu k ním podišla Tina.

Tézeus len prikývol. Potom ho však napadlo...

„Necháme tu Jacoba len tak?“

Obzreli sa na mukla a ten im kývol.

„Bude v poriadku, počká na nás. Majiteľ veže súhlasil, že sa oňho postará.“ Vytiahla si prútik.

„Poďme po moju sestru.“

Chytili sa za ruky a premiestnili sa. Jacob sa síce snažil pôsobiť optimisticky, keď ale zmizli, oddal sa predtuche, že toto nedopadne dobre. A to ešte netušil, akú mal pravdu.

[ » na začiatok « ]