Kapitola:
Pridaná: 23.12.2018, 13:07:52
Čítaná: 598×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Krrédus, Grindelwald, Mlok, Queenie, Tina, Jacob...
Stručný dej: Moja verzia tretieho dielu Fantastických zverov.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1/10 2 » 2/10 3 » 3/10 4 » 4/10 5 » 5/10 6 » 6/10 7 » 7/10 8 » 8/10 9 » 9/10 10 » 10/10

Albus Dumbledore prechádzal Veľkou sieňou a bol pohrúžený do svojich myšlienok. Vonku sa zvečeriavalo a na strope, ktorý vyzeral ako obloha sa sem-tam jagali búrkové mračná.

Vložil si ruky do vreciek. V ľavom narazil na drobný predmet. Pevne ho zovrel v dlani. Krvná prísaha.

„Zdravím, Albus! Už po večeri?“

Dumbledore sa usmial na prichádzajúceho riaditeľa Dippeta.

„Tak, tak, Armando. Dnes sa škriatkom vydarilo, chutilo mi viac, než ten sladký obed.“

„Och, ani mi nespomínaj! Pre človeka v mojom veku ani nie je zdravé zjesť toľko sladkého.“

Albus kývol hlavou: „Tak teda dobrú chuť, Armando. Musím sa ešte u seba na čosi pozrieť.“

„Ahoj, ahoj. Zajtra nezabudni na tú poradu v zborovni.“

Obaja išli svojou cestou. Albus vybehol po schodisku do svojej pracovne a zamkol za sebou. Vedel, čo by mal dnes večer urobiť a nechcel byť dnes rušený. Zároveň vedel, že by nebolo najlepšie, keby zbytočne strácal čas. Musí to vykonať čo najskôr.

„Som tu, Albus, nebojte sa.“

Dumbledore pozrel do rohu, z ktorého hlas vychádzal. Na svetlo z tieňa vyšiel Tézeus Scamander. „Som pripravený.“

„Dobre. Najprv sa ale posaďte, Tézeus. Nie je to také jednoduché, ako by sa mohlo zdať.“

Tézeus sa bez slova posadil na najbližšiu stoličku. Albus pristúpil k stolu, ktorý ich od seba oddeľoval, vybral z vrecka prísahu a položil ju na stôl.

„Tézeus,“ začal Albus pomaly, „ste si pevne istý o tom, že to chceš urobiť? Naozaj ste si plne vedomý, do čoho idete?“

„Úplne, pán profesor,“ odvettil Scamander, „myslel som, že je jasné, že urobím čokoľvek, aby som sa postaral o to, že by Letina smrť nebola zbytočná.“

„A tvoj brat....vie o tom, že si tu?“

Tézeus uhol pohľadom a zadíval sa z okna na búrkové mračná.

„Nie, a viem, že sa vám to nebude páčiť. Ale rozhodol som sa sám a nepotrebujem počuť Mlokov názor.“

„Vieš veľmi dobre, že by o tom mal vedieť. A nie preto, že by ste si pýtal jeho povolenie. To, čo dnes večer hodláme urobiť, je veľmi nebezpečné a vystavujete sa oveľa väčšiemu riziku, než keby tá prísaha bola naďalej viazaná na mňa.“

„Len vy môžete Grindelwalda poraziť, Albus. To je všetko, na čom záleží.“

Albus si vzdychol: „Tak dobre. Rozhodli ste sa sám. Poďme teda na to.“

Dumbledore sa posadil oproti Tézeovi a vytiahol si prútik:

„Podajte mi ruku.“

Tézeus poslúchol. Chytili sa za predlaktia. Albus namieril na ruky prútikom. Vyšlo z neho strieborné lano, ktoré im obalilo ruky.

„Na čo prisaháte, Tézeus Scamander?“

„Prisahám, že urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som vám pomohol poraziť Grindelwalda. Prisahám, že budem stáť po vašom boku, až do samého konca. A ak by ste v boji zlyhali, budem sa snažiť stať sa rovnako mocným čarodejníkom, ako ste vy, aby som dokázal poraziť Grindelwalda namiesto vás.“

Albus prísahu zopakoval a mávol prútikom. Na stole sa zjavila ampulka.

„Teraz vy, Tézeus.“

Tézeus vybral z habitu malý nožík a porezal si prst. Kvapku krvi vložil do ampulky. To isté spravil aj Albus a ampulku zapečatil.

„Chcete teda byť jej strážcom?“

Scamander prikývol a ampulku si vzal. Dumbledore ukázal na svoju starú prísahu s Grindelwaldom.

„Pozrite sa.“ Jedna kvapka krvi sa vyparila. „Teraz už celé kúzlo prísahy patrí Grindelwaldovi.“

„Ako sa to prejaví? Bude Grindelwald niečo cítiť?“

Dumbledore len mykol plecami: „Ťažko povedať. Nemyslím, že zmenu by ucítil okamžite. Toto nie je ako hocijaké iné kúzlo, toto účinkuje veľmi pomaly. Ale áno, myslím, že napokon pocíti, že sa niečo deje.“

„Ako dlho by potrvalo, kým by ho zaklínadlo zabilo?“

„Dosť dlho na to, aby dosiahol svoje ciele. Na túto možnosť sa rozhodne nemôžeme spoliehať.“

Tézeus vstal a podišiel k dverám: „Tak teda dobrú noc, pán profesor. Chcel som vás ale ešte poprosiť...usporadúvam spolu s Mlokom Letin pohreb. Viem, že to bude trochu zvláštne, ale...chcel som sa opýtať, či by ste sa nechceli zúčastniť? Leta si vás veľmi vážila, a...“ Zmĺkol. Nechcel povedať, že Dumbledore bol jeden z mála ľudí, ktorým na nej záležalo.

„Rozumiem,“ prikývol, „milerád sa zúčastním.“

Tézeus dal Albusovi vedieť, kedy a kde sa pohreb bude konať. Rozlúčili sa.

Tina Goldsteinová a Jacob Kowalski večerali. Tina Jacoba pozvala dnes večer k sebe, lebo posledné dni sa jej nechcelo byť samej. Obaja sa vrátili do New Yorku, v Paríži už ich nič nedržalo.

Tina sa ponad stôl zadívala na Jacoba. Jedlo si vychutnával tak, ako obvykle, no predsa v ňom zahliadla smútok. Obaja smútili. Netušili, čo sa to za posledné dni stalo.

Queenie. Žiaľ za ňou ich oboch spojil. Spomenula si, ako sa prvý raz stretli, keď sa mu zo zákona snažila vymazať pamäť. Pousmiala sa, keď si uvedomila, aké banálne starosti mala vtedy oproti dnešku.

„Ďakujem, Tina, pochutil som si,“ kývol jej Jacob z druhého konca stola a odpil si vína. „Ten recept používala aj Queenie. Rozmaznávala ma.“

Tina si myslela, že zmienka o Queenie v nej prebudí žiaľ alebo hnev. Miesto toho sa však opäť len pousmiala.

„Bože, koľko času ona trávila v kuchyni. Už od detstva.“

„Som zvedavý, čo bude ďalej. Odpusť mi, že sa pýtam, ale ako je na tom kancelária aurorov? Vedia, kde sa Grindelwald nachádza?“

Tinu Jacobova znalosť zaskočila, potom si však uvedomila, že Queenie ho iste o magickom svete zaúčala: „Vieme o jeho pevnosti, kde zvykne sídliť. Nurmengard v Rakúsku. Nemôžeme tam však len tak napochodovať, len by sme prekročili prah a nejaká pasca či zaklínadlo by nás zabilo. Už sa o to pokúšali viacerí odvážlivci, Grindelwald však k sebe nepustí len tak hocikoho.“

„A Queenie? Je možné, že sa nachádza tam?“

Tina prikývla: „S najväčšou pravdepodobnosťou. Aurori zo svetových metropol po ňom pôjdu, takže Nurmengard je pre neho jediným bezpečným miestom.“

„Vravíš, že do tej jeho pevnosti sa dá ťažko dostať. Nakoniec sa vám to ale podarí, však?

Tina opäť prikývla: „S najväčšou pravdepodobnosťou áno. Celé jedno oddelenie aurorov začalo študovať všelijaké ochranné zaklínadlá a aj to ako ich zničiť. Takže som presvedčená, že skôr či neskôr do Nurmengardu prenikneme.“

Niekto zaklopal na okno. Vonku stála na rímse sova a o nohu mala priviazanú obálku. Tina otvorila a odkaz prevzala. Sova vyletela späť do noci. Tina začala čítať.

„Píše Tézeus, Mlokov brat,“ vysvetlila Jacobovi, „chce aby som prišla na Letin pohreb. Je tu aj čas a miesto konania.“

Tina sa opäť posadila, povzdychla si a zadívala sa na Jacoba: „Veľmi rada na ten pohreb prídem. Nechceš tam ísť so mnou? Bude tam Mlok a celkovo by toho na mňa mohlo byť priveľa. Rada by som ťa mala pri sebe ako oporu.“

„Dobre, Tina, pôjdem. Aspoň nebudem celé dni v pekárstve sám a utápať sa v myšlienkach.“

Onedlho sa Jacob vybral domov. Keď sa lúčili, Tina sa prvý raz rozhodla spontánne ho objať.

„Dobrú noc, Jacob.“

„Dobrú noc, Tina.“

Keď odišiel, Tina sa usadila do obývačky ku krbu a spomenula si na Mloka. Odkedy odišla z Paríža jej ani raz nenapísal, a vlastne posledné dni, čo tam bola, bol voči nej dosť chladný. Chápala ho, zomrela mu kamarátka z detstva, chcela mu dať priestor. No za ten čas sa o ňu ani raz nezaujímal, čo Tinu dosť zaskočilo. Dosť ju trápilo, či jej na Letinom pohrebe niečo povie, alebo sa ju rozhodne aj naďalej ignorovať. Keď sa totiž vyriešilo to nedorozumenie, že sa bude ženiť, myslela si, že by predsalen mohli byť niečo viac ako...

Dosť. Nebude sentimentálna a nebude lietať v oblakoch. Zhasla, umyla sa a ľahla si spať. Zajtra ju čaká náročný deň, musí predsa pracovať na tom, aby prenikla ku Grindelwaldovi.

[ » na začiatok « ]